Vo štvrtok je konečne znova Božie telo, teším sa na to už celý rok. Božie telo je v Rakúsku dňom pracovného pokoja.
Na Božie telo sa nosí Najsvätejšia sviatosť v nádhernej monštrancii, je to teda katolícky hardcore. Pravoslávna cirkev nepozná takýto zvyk, pre Luthera to bol „najhanebnejší sviatok“.
Raz som zažil v Írsku slávnosť, ktorá sa tam volá „Corpus Christi“, riedka kôpka ľudí trikrát obišla katedrálu a hotovo. Hoci po strašných zločinoch klerikov viera klesala, Írsko bolo stále ešte považované za „arcikatolícke“. Bol som trocha skľúčený. No zlepšilo sa to.
No účasť v Burgenlande bola silná, na procesii sa zúčastnil mnohonásobne väčší počet ľudí, než je počet obvyklých návštevníkov kostola.
Najneskôr na hlavnej ulici som nespoznával svoju dedinu: náhle tu bola zelená alej z brezových konárov a kvitnúcich črepníkových rastlín. Vjazd do niektorých usadlostí sa cez noc premenil na zelenú jaskyňu. V horúčave najslnečnejšej spolkovej krajiny poskytovali tieto džungľové oltáre voňavý chlad. Kytičky lúčnych kvetov ležali pripravené pre kráčajúci ľud, v niektorých oknách horeli sviece.
Procesia sa skončila s agapé v záhrade farského dvora. Podávali sa žemle a liptovská nátierka, dobrovoľný hasič ma zásoboval vínovými strikmi. Od tej chvíle už nič nemohlo ochromiť moju blaženosť.
A pritom tieto rozprávania by mohli priviesť niekoho k zamysleniu: cez moje bydlisko vedie jedna z najviac vyťažených cyklotrás v Rakúsku. Také „arcikatolícke“ je teda Rakúsko: bicyklisti by vlastne mali bozkať nohy katolíkom, veď len nám vďačia za tento voľný deň. Potom sme si aj my vyšli na bicykloch, no nie aby sme prešli za 24 hodín 360 kilometrov ako „extrémni cyklisti“ pri „Burgenland Extrem“, ale dva kilometre na trávnatú pláž pri jazere.
Božie telo, to je moja Catholic Pride Parade. Neviem pochopiť týchto bicyklistov.
Rakúsky spisovateľ, publicista a scenárista. Stĺpčekár rakúskeho denníka Die Presse, prispieva do viacerých popredných európskych denníkov, spolupracuje s denníkom Postoj a je členom redakčnej rady revue Impulz. Žil dvanásť rokov na Slovensku, žije na rakúskom vidieku.
Je ženatý, má dcéru a syna.
A na chlieb sa premenilo i svetlo, lebo tam, kde Západ zdôrazňuje umučenie Ukrižovaného, tam Východ ukazuje svetlo Zmŕtvychvstalého, aby sa drevo kríža i svetlo vzkriesenia zliali do jedného a boli najväčšou oporou pre svet i pre dušu človeka.
A tak sa drevo stalo chlebom, z ktorého sa sýtila duša. Tak sa osou tohto dreva načrtla os sveta, tak duša ako odsúdenec na večný nepokoj dostala zmysel. Dostala odpoveď. Dostala drevo, ktoré bolo chlebom. Dostala drevo, ktoré bolo vodou.
Aké šťastie prichádza po dlhom pôste. Aká radosť sa skrýva v zvesti „Christus resurrexit!“. Aké šťastie je uvidieť sošku vzkrieseného Krista s víťaznou zástavou v procesii, aké šťastie je vidieť ju pred sebou kľačiac pred oltárom.
Akým šťastím je vysloviť naozaj precítene radostné volanie, že on v pravde vstal z mŕtvych. A aká len bude radosť potom, až po živote ako po dlhom a zlyhávaním naplnenom pôste, prepukne radosť a uzretie Ukrižovaného.
Zdalo sa, že svieca vonia, a hoci jej biele telo podobné rúcham katechumenov a rúcham anjelov tvoril len obyčajný vosk, vyžaroval z neho pokoj, svetlo a podivuhodná vôňa pripomínajúca závan ticha. Vôňu zmŕtvychvstania. Vôňu večnosti.
Už to nebol oheň upálených, už to nebol oheň trpiacich, oheň vášní, oheň hnevu či oheň skazy. Už to bol očistný oheň. Očistný ako svetlo vychádzajúce z prázdneho hrobu. Podivuhodný ako cesta, ktorú zvolil Boh pre spásu človeka.
Ešte nikdy neboli tak povýšené stromy, aby to boli práve ony, kto mohol ako posledná náruč dreva niesť umučeného spasiteľa. Ešte nikdy sa nedostalo rastlinám takého vyvýšenia, aby sa mohli stať symbolom vykúpenia, symbolom, ktorý zmenil dejiny, skrze ktorého povstali nové osudy národov, kde sa zrodila Európa, keď kolená, obeta a premlčaná bolesť dosiahli viac, než všetky výbojné vojny a slávne ríše tohto sveta.
Kríž pretrval a prežil i ríšu tých, čo ho zhadzovali a odstraňovali zo stien. A prežije i tých, čo ho vytrhávali z duší, čo sa snažili spíliť jeho ramená, podťať jeho neviditeľné korene, či zaobliť jeho ostré hrany, aby priveľmi nesvedčili, zahaliť päť rán Spasiteľa, lebo tomuto svetu nesvedčí bolesť, nesvedčí mu ani transcendencia, nesvedčí mu mystika, úprimná viera, nesvedčí mu dobrota, a napokon mu vraj nesvedčí ani pravda.
A kríž predsa stojí. Stál ako najvyšší bod na vrcholoch veží kráľovských miest, ležal ako najnižší bod v pôdorysoch katedrál, ležal ako najnižší bod v rukách mŕtvych pochovaných hlboko v zemi. Dodával ľuďom silu či už ako relikviár pravého, jediného Svätého kríža, alebo „len“ ako obyčajný symbol, lebo ten symbol v sebe nesie plnú hodnotu a moc toho, čo zobrazuje.
Kríž, ktorý sme si nevybrali, ani nezaslúžili. Veď bez toho, keby Kristus nevstal z mŕtvych, keby sa k nám nedostala zvesť apoštolov o jeho zmŕtvychvstaní skrze vznešenú Cirkev, keby nás generácie predkov nevychovávali k dobrote a k poznaniu, že Ježiš Nazaretský bol naozaj Boží Syn - keby to všetko nebolo, aj my by sme boli iba ako dav prizerajúci sa jeho utrpeniu, ako rímski vojaci podliehajúci rozkazom a vlastným vášniam, ako Pilát umývajúci si ruky a majúci strach z toho, že Kristus má moc i nad jeho mocou.
Keď sme sa ocitli v čase po Kristovom zmŕtvychvstaní. V čase, ktorý je rovnako aktuálny, posvätný a plný Božej prozreteľnosti, ako boli všetky storočia pred nami, hoci sa nám dnešok zdá byť len obyčajným dňom. A tak sa kríž stáva chlebom. Stáva sa pokrmom, v ktorom ubúda z človeka.
Kríž, ktorý si máme ako spásu želať pre seba. A my ho často želáme druhým. A my s ním často druhým nepomôžeme. A ak sa občas vynorí otázka, čo by bolo, ak by nebolo kríža, ak by sa predsa podarilo zničiť všetky kríže sveta... Prichádza proroctvo o Duchu, ktorý vanie, kadiaľ chce.
A premieňa ich, ako dejiny premenil kríž. Podivuhodný zámer Boží, práve takto, práve skrze kríž zachrániť ľudstvo! A tak sa skláňam pred krížom stojacim na stole. Veď mám tak blízko pred očami našu spásu.
A žiadna z poklôn pred krížom sa nezdá dostatočná. Nijaké slovo, nijaký pohyb, nijaká myšlienka, nič nevie vyjadriť mieru toho nezaplatiteľného daru, ktorým nás obdaroval Boh. Večnosťou, ktorej vôňu pripomína žiara bielosobotných sviec. A ktorú pripravilo Božie milosrdenstvo, veľkolepé a podivuhodné, ktoré premieňa život na kríž a kríž na slávu večnosti. Ktoré zúrodňuje utrpenie. Ktoré stanovilo kríž ako most nad priepasťou. A ktoré nám zoslalo kríž ako mannu.
tags:
