V dnešnej časti o eucharistickej zbožnosti vo východnej tradícii budeme ryžovať zlato z príslušných textov liturgie svätého Jána Zlatoústeho.
Zjavenie Krista svätému Petrovi Alexandrijskému
V 13. storočí sa v sfére vplyvu byzantského umenia objavuje ikonografický typ známy ako videnie (ὅραμα) svätého Petra Alexandrijského. Tento motív nie je nový, nachádza sa už v Menológiu (synaxár s kalendáriom svätcov) byzantského cisára Bazila II. Bulharobijcu. Novosť spočíva v dramatickom výtvarnom spracovaní. Na freske z gréckeho monastiera Dionysiu na hore Athos dominuje postava v biskupskom rúchu, klaňajúca sa Kristovi na oltári (žertveníku) s červeným súknom.
Aby sme pochopili význam tohto obrazu, musíme sa vrátiť do čias doktrinálnych sporov medzi ariánmi a kresťanmi vernými orthodoxii. Biskupom na freske je alexandrijský patriarcha Peter, neskorší hieromučeník, ktorý podľa tradície vysvätil hereziarchu Ária za diakona. Po jeho exkomunikácii uvažoval, že sa prihovorí za Áriovo znovuprijatie do Cirkvi. To už nebolo možné, lebo Árius tvrdošijne zotrvával v blude a popieral hypostatickú konsubstancionalitu medzi Otcom a Synom.
V živote svätého Petra Alexandrijského čítame: „V tú noc, keď som slávnostne prednášal svoje modlitby k Bohu, objavil sa pri mne asi dvanásťročný chlapec. Nemohol som zniesť jas jeho tváre, ktorý naplnil celú celu. Oblečený bol v ľanovej tunike, roztrhnutej na dve časti. (…) V rukách držal útržky tuniky a priložil si ich na prsia, aby nimi zakryl svoju nahotu. (…) Ohromený som zvolal: Pane, kto ti roztrhal odev? Pán odvetil: Šaty mi roztrhal Árius.“
Pán Ježiš upozorňuje biskupa, aby Áriovi neodpustil: „Vystríhaj sa toho, aby si ho (Ária, pozn. naša) prijal do spoločenstva (Cirkvi, pozn. naša). Zajtra prídu kvôli nemu prosiť. Dbaj na to, aby si sa nenechal obmäkčiť a presvedčiť.“ Aj keď sa z niektorých kruhov ozývajú hlasy, že súčasná Cirkev je „povinná“ odpustiť každému, skúsenosť alexandrijského vladyku dokazuje, že to tak nie je. Aj odpustenie má hranice.
Okrem toho, videnie biskupa Petra dokazuje, že schizmy a herézy netreba podceňovať a marginalizovať ako čosi, čo patrí do dávnej minulosti. Heréza nie je iba vecou nesprávnej práce s pojmoslovným aparátom alebo sofistikovaným, od pravdivého duchovného života oddeleným chytaním slov ako vtákov do sietí (starí Rimania hovorievali syllabarum aucupium). Postupne tu ale dochádza k významovému metachronizmu. Ikonu je možné interpretovať aj v kontexte medziobradovej polemiky medzi „západnými a východnými Rimanmi“.
Niektorí východní, s pápežským stolcom nezjednotení teológovia považujú západnú prax rozdávania Eucharistie laikom iba pod spôsobom chleba za abuzívnu a zdôrazňujú princíp sub utraque specie. Sväté prijímanie pod jedným spôsobom však pozná aj Východ. V byzantskom prostredí je dovolené podávať Eucharistiu nemluvňatám bezprostredne po krste ako súčasť kresťanskej iniciácie, a to pod spôsobom vína, keďže novorodenci ešte nie sú spôsobilí konzumovať tuhú stravu. Východná cirkev nemá teda právo namietať proti západolatinskému zvyku, sama totiž akceptuje prijímanie pod jedným spôsobom (v byzantskom prípade sub specie vini). Nikto z pravoslávnych teológov netvrdí, že pri podávaní Eucharistie deťom (ešte pred tzv. vekom kognitívneho rozlišovania) pod spôsobom vína tieto deti neprijímajú celého Krista. Nie sú o nič ukrátené, tak, ako nie sú ukrátení ani kresťania na latinskom Západe prijímajúci len hostiu.
Chlieb života a nevyčerpateľná čaša
Obľuba ikon typu Melismos na Východe pravdepodobne súvisí s byzantským zvykom nezobrazovať sviatostného Baránka (Ὁ ἀμνός) v podobe zvieraťa. Aj keď je Baránok súčasťou byzantinizovanej freskovej výzdoby v talianskej Ravenne, v neskorobyzantskom období sa od tohto motívu upúšťalo a nahradil sa inými výtvarnými formami.
Eucharistickú zbožnosť východného kresťana pomáhajú rozvíjať napríklad ikony Chlieb života (Panis vitae, postava Krista v kalichu) a Nevyčerpateľná čaša (Calix inexhaustus, spojenie Bohorodičky v pozícii oranty s obrazom Krista ako nebeského Chleba). Predstavme si niektoré z nich.
Ikony Spasiteľa v kalichu sú vizualizáciou verša z Evanjelia podľa Jána, v ktorom sa Pán Ježiš predstavuje ako pravý Chlieb života, ktorý zostúpil z Neba (Jn 6,51). Koho však predstavuje bližšie nešpecifikovaná tvár v hornej časti obrazu? Je to Duch Svätý alebo Boh Otec? Tri tváre sú zreteľnou trojičnou témou. Svätá liturgia, ako vieme, je vo východnom ponímaní spoločným dielom Svätej Trojice.
Uvedený blog otvára dvere aj do sveta mariánskych ikon s eucharistickým významom, viď. storočia. Traduje sa, že Bohorodička prostredníctvom tejto ikony uzdravila bývalého vojaka z alkoholizmu. Kiežby sme aj my objavili silu Eucharistie ako Božieho liečivého nápoja, ktorý poráža démona alkoholizmu a iných závislostí. K účinkom dôstojného svätého prijímania predsa patrí aj oslobodenie od hriešnych vášní.
Tieto a podobné ikony stavajú Bohorodičku do eucharistického svetla. Matka Božia bola a je živým oltárom, na ktorý neviditeľne vstúpil Stvoriteľ všetkého ešte predtým, než viditeľne zveril svojim učeníkom dar Eucharistie. Poznanie Panny Márie ako mystického oltára pomohlo byzantskej kultúre neskĺznuť do protestantského omylu a odmietnuť sviatostné kňazstvo ženy. Theotokos nemohla byť kňazom - služobníkom, pretože bola priamo Oltárom, a táto vznešená personifikácia oltára je vzácnym duchovným pozvaním pre každú ženu.
Eucharistická úcta ako integrálna súčasť liturgického slávenia
Byzantská ars celebrandi je „eucharistickou drámou“ par excellence. Génius liturgie vytvára intímne spojenie medzi pojmami dráma (δράμα) a dromos (δρόμος - cesta, beh), spojenie, ktoré neexistuje v jazyku, no formuje sa v duši.
Dráma (v antickom zmysle numinózny a kultický akt) bola pre starých Grékov cestou k purifikácii ducha a duše. My, novozákonný ľud, vieme, že liturgia nie je abstrúzny divadelný kus, je čímsi oveľa vyšším. Je drámou spásy a bezpečnou cestou (dromos) k očisteniu, na ktorej sa antický koncept katarzie završuje a zároveň prekonáva.
Liturgikon svätého Jána Zlatoústeho pozýva celebranta, aby počas slávenia liturgie uctieval sväté Dary poklonou, a to hneď niekoľkokrát. Byzantské liturgické formuláre predpisujú kňazovi úkon úcty už bezprostredne po slovách premenenia: „Kňaz spolu s diakonom sa hlboko poklonia.“ Adorácia je kľúčovým postojom, typickým aj pre modlitbu pred svätým prijímaním Credo, Domine et confiteor (Verím, Pane a vyznávam), ktorú kňaz v súlade s rubrikami prednáša so sklonenou hlavou.
S poklonami počítajú aj rubriky pred epiklézou: „Diakon odloží ripidu (vejár, pozn. naša), pristúpi ku kňazovi a obaja sa tri razy poklonia pred svätou trapézou (oltárnym stolom, pozn. naša).“ Keďže eucharistické Dary sú už konsekrované (obrad epiklézy nasleduje post verba institutionis a hlbšie rozvíja ich zmysel), spomínané poklony môžeme považovať za špecificky východnú formu eucharistickej adorácie, ktorá má v rámci liturgického poriadku jedinečné miesto.
Slovenský gréckokatolícky liturgikon ukladá veriacim, ktorí chcú ísť na sväté prijímanie, aby zachovali úctivý postoj tela: „Klaňajú sa s pokorou a bázňou, pričom ruky majú zložené na prsiach.“ Tieto úkony, ako už bolo povedané, umocňujú východný zmysel pre adoráciu sviatostného Krista ako symbiózy somatickej a duševnej stránky človeka.
Calix vivus - kalich živý a životaplný
V niektorých rumunských orthodoxných monastieroch sa zachoval osobitý zvyk: kňaz sa počas tzv. veľkého vchodu („mikroprocesia“ s ešte nepremenenými sviatostnými spôsobmi, ktoré sa slávnostne prenášajú zo žertveníka na hlavný oltár - prestol) dotýka hláv veriacich kalichom a takto ich žehná. Je to však vieroučne v poriadku?
V prvom rade treba podotknúť, že ide o viac-menej o ľudový zvyk, pius habitus, ktorý nemá oporu v Tradícii ani v typikone (súbor byzantských rituálnych predpisov záväzný napríklad pre monastické komunity, pozn. naša). Dá sa predpokladať, že práve na základe tohto zvyku sa medzi niektorými pravoslávnymi veriacimi na Balkáne rozšírila (mylná) predstava, že sviatostná matéria je konsekrovaná už počas veľkého vchodu.
Mysticky orientované pravoslávie sa v polemike so Západom vyhýbalo definovaniu „presného momentu“, kedy sviatostný Kristus zostupuje na oltár, v dôsledku čoho medzi jednoduchým ľudom miestami dochádzalo k určitému vieroučnému zmätku.
Súčasná rumunská teológia právom podrobila monastiersky zvyk žehnať veriacich kalichom na veľkom vchode prísnej kritike. Jednak môže dojsť aj k nechcenému rozliatiu vína z kalicha, jednak to vedie ku „kryptoheretickému“ záveru, že chlieb a víno sú konsekrované ešte pred vlastným eucharistickým kánonom. Iné hlasy tvrdia, že veriaci si vďaka tomuto požehnaniu lepšie uvedomujú, že aj oni sami sa majú stať živým kalichom, živou a živonosnou obetou pre Pána Ježiša.
Žehnanie ľudu kalichom ako súčasť obradov postkomúnia
Vysvetlili sme si, že požehnanie ľudu kalichom na veľkom vchode nie je z vieroučného hľadiska odporúčané. V byzantskej liturgii však existuje chvíľa, kedy je požehnanie kalichom so sviatostnými Darmi nielenže duchovne prínosné, ale aj povinné.
Byzantské rubriky predpisujú celebrantovi povinnosť požehnať ľud po svätom prijímaní posvätnou čašou v znamení kríža, pričom kňaz zvolá: „Serva, Deus, populum tuum et benedic hereditati tuae.“ („Spas, Bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo“).
Benedikcia ľudu s monštranciou, ktorá je pre kresťanský Západ veľkým duchovným dobrodením, z toho dôvodu v byzantskom obrade nie je potrebná. Z liturgického hľadiska je dokonca nadbytočná, keďže kňaz požehnáva Boží ľud konsekrovanou sviatosťou na každej liturgii. Východní kresťania, ktorí sa cítia byť priťahovaní západnými modelmi eucharistickej zbožnosti, majú však plné právo prežívať svoj vzťah s Kristom podľa svojho vedomia a svedomia, a to aj s „latinizmami“, pokiaľ im tieto v duchovnom živote prospievajú.
tags:
