Dá sa povedať, že táto kniha je písaná štyrmi rukami. Brentano strávil takmer šesť rokov pri lôžku Anny Kataríny, pozorne počúval jej slová a starostlivo ich zapisoval. Z vydavateľských dôvodov a v snahe ponúknuť čitateľom ľahko čitateľný text sme zostavili výber častí Brentanovho textu. Kniha Život Panny Márie mala veľký úspech. Krátko po jej uverejnení v nemčine bola preložená do francúzštiny.
Detstvo a mladosť Anny Kataríny Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 vo vestfálskej dedinke Coesfeld, v Münsterskej diecéze. Bola piatou z deviatich detí manželov Bernharda Emmericha a Anny Hillersovej, ktorí pracovali ako roľníci na gazdovstve svojich príbuzných. Práca na poli bola namáhavá, ale vďaka nej dokázali rodičia zarobiť na živobytie. Boli chudobní, ale netreli núdzu. Aj ich dom patril príbuzným a Emmerichovci obývali len jeho polovicu. V druhej časti bývali podnájomníci. Rodičia vychovávali deti prísne a v náboženskom duchu, ako bolo v tých časoch zvykom. Keďže bola najstaršou dcérou, musela si už od mala privykať na práce v dome a na poli. Bola slabučká a celý život sa s ňou ťahala krivica, ktorá sa u nej objavila v detstve. Napriek chatrnému zdraviu ju v práci nik nešetril, už aj preto, lebo bola veľmi šikovná a pre matku bola vítanou pomocou.
Anna Katarína začala žiť veľmi zavčasu intenzívnym duchovným životom. Veľa sa modlila, uvažovala o Ježišovom utrpení a bola šťastná, keď mohla ísť do kostola a zúčastňovať sa pobožností. Veľmi skoro začala mať videnia, v ktorých sa jej zjavoval jej anjel strážny, Madona s Ježiškom a svätí. Myslela si, že to, čo vidí, je normálne a že všetci vidia to, čo vidí ona. Len postupne si uvedomovala, že je výnimkou. Boh ju obdaril mimoriadnou intuíciou. Inštinktívne rozoznávala liečivé byliny na poli a potom ich presádzala do svojej záhradky. Vedela odlíšiť posvätné predmety od svetských.
Návšteva rodného domu Anny Kataríny Emmerichovej
Návšteva na mieste, kde sa Anna Katarína Emmerichová narodila a žila, zanechá v človeku nezmazateľný dojem. Jej rodný dom je dnes zreštaurovaný a prístupný verejnosti. Je to typický roľnícky dom so širokou zvažujúcou sa strechou. Je v ňom jedna veľká izba, v ktorej niekedy bývali aj zvieratá, ovce a kravy, oddelené prepážkou. V strede je ohnisko, pri ktorom sa domáci zohrievali a varili. Okrem tejto miestnosti mali ešte jednu izbu ‒ tá patrila rodičom. Je to maličká izbička so skromnou posteľou. Tu sa manželom Emmerichovcom narodilo deväť detí. Deti spávali na slame na pôjde nad miestom, ktoré bolo vyhradené pre zvieratá.
Básnik Clemens Brentano vo svojom denníku opisuje svoju prvú návštevu v rodnom dome Anny Kataríny Emmerichovej takto: „Bol som v týchto dňoch navštíviť Emmerichovej rodný dom. Chcel som vidieť miesto, kde sa narodila a vyrastala. Našiel som rozpadávajúcu sa chatrč s hlinenými stenami. Zem pokrývala slama. Tu, na tomto biednom a tmavom mieste, sa narodila a rástla tá jemná, čistá, jednoduchá, žiarivá, duchovná žena. Tu sa rodili jej myšlienky, jej slová a dobré skutky.
Ako dvanásťročná pristúpila Anna Katarína k prvému svätému prijímaniu a v tom istom roku ju poslali pracovať k príbuzným Emmerichovcov, ktorí žili na veľkom statku neďaleko rodičovského domu Anny Kataríny. Tu zostala tri roky. Zapájala sa do všetkých prác v dome, na poli i v maštali. Medzičasom sa začalo črtať jej rehoľné povolanie. Jej najväčším prianím bolo vstúpiť do kláštora, ale na splnenie tohto priania musela dlho čakať, pretože nemala veno. Keď mala dvadsaťosem rokov, podarilo sa jej vďaka pomoci istej priateľky a jej rodiny splniť svoj sen stať sa rehoľníčkou u augustiniánok v Dülmene, v malej obci neďaleko Coesfeldu.
Život v kláštore a mystické zážitky
V kláštore začala žiť mimoriadny mystický život. Jednej noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Ježiš a ponúkol jej dve koruny, jednu z ruží a druhú z tŕňov. Vybrala si tŕňovú korunu a Ježiš jej ju položil na hlavu. Na hlave sa jej hneď objavili prvé stigmy. Po ďalších Ježišových zjaveniach sa jej následne vytvorili rany na rukách, nohách a na boku. Napoleonovským nariadením boli všetky rehoľné rády rozpustené, a tak musel aj kláštor augustiniánok zavrieť svoje brány. Anna Katarína musela podobne ako jej spolusestry odísť. Istý čas opatrovala starého francúzskeho kňaza, ktorý bol dlhé roky jej duchovným otcom. Keď sa však jej zdravie zhoršilo natoľko, že ostala pripútaná na lôžko, ujala sa jej jedna rodina.
Táto biedna miestnosť, v ktorej Anna Katarína Emmerichová prežila posledné roky svojho života a v ktorej vyrozprávala svoje videnia Brentanovi, bola zrekonštruovaná v Dülmene, v malom múzeu, ktoré je jej venované. Nemá viac ako dvakrát tri metre, celá je obložená drevom a je v nej skromné dobové zariadenie. Posteľ vizionárky je z tŕstia. V múzeu sú aj krajčírske práce Anny Kataríny. Neúnavne šila oblečenie a čiapočky pre chudobné deti.
Skúmanie stigm a pôstu
Mystická fenomenológia Anny Kataríny medzitým vzrastala a bolo čoraz ťažšie ju utajiť. Stigmy, ktoré sa pravidelne otvárali a krvácali, skúmal doktor Franz Wesener, spočiatku skeptický lekár, neskôr oddaný priateľ vizionárky. Viedol presný a pozoruhodný denník života Anny Kataríny. Jej rany následne vyšetrovali aj cirkevná a štátna komisia. Štátna komisia sa zaoberala jej stigmami a pôstom celé týždne, pričom používala dosť brutálne, ale účinné metódy, no neprišli na stopu žiadneho podvodu. Stigmatizovaná mníška naozaj neprijímala od istého času žiadnu potravu. Pri živote ju celé roky držalo pár kvapiek vody alebo ovocnej šťavy a svätá Hostia, ktorú jej prinášali každodenne.
„Pokiaľ ide o stravu, povedali mi, že neje nič. Mohol som konštatovať, že za dvadsaťštyri hodín sa dva razy napila čistej vody a podvečer zjedla štvrtinku vareného jablka, pričom povypľúvala všetku vlákninu. Potom prestala jesť aj jablká a tri roky žila len z vody. Všetky moje snahy odhaliť podvod stroskotali.
Stretnutie s Clemensom Brentanom a zaznamenávanie videní
Chýr o stigmatizovanej vizionárke sa medzitým šíril a prichádzalo ju navštíviť mnoho ľudí. Medzi nimi bol aj básnik Clemens Brentano, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého romantizmu, ktorý mal na pleciach štyridsiatku a za sebou dve manželstvá. V prvom manželstve ovdovel a druhé sa skončilo rozlukou. Plánoval sa zdržať zopár dní. Pozval ho sem mladší brat Christian, ktorý dobre poznal Emmerichovú. Jej osobnosť básnika natoľko uchvátila, že sa usadil v Dülmene a zostal tam až do jej smrti. Takmer šesť rokov zaznamenával Clemens Brentano deň čo deň to, čo mu rozprávala stigmatizovaná mníška. Zapísal celkovo sedemnásťtisíc strán, časť z nich ešte čaká na vydanie.
V liste z 24. „Vo štvrtok 24. septembra som o pol jedenástej prišiel do Dülmenu. Je to prosté vidiecke mestečko plné dobrých ľudí, ktorí obrábajú polia. Tu žije najvzácnejší poklad, jednoduchá, srdečná, duchovná roľnícka dcéra, ktorej telo Ježiš poznačil svojimi ranami. Jej lekár, dobrý a duchovný človek s láskavou manželkou a milými deťmi, ma srdečne privítal ako Christianovho brata. Christiana majú všetci veľmi radi... Lekár ma priviedol ku Emmerichovej, ktorú vopred pripravil na moju návštevu. Prešli sme cez humno, v ktorom spracúvajú ľan, potom sme vyšli po schodíkoch a cez malú kuchyňu sme vošli do neveľkej nabielo natretej izby. Tu ležala tá drahá duša, mala tú najláskavejšiu, najdobrosrdečnejšiu, najúprimnejšiu, najčistejšiu, najživšiu tvár, akú si viete predstaviť, s čiernymi, oddanými, hlbokými očami plnými života a ohňa. Radostne mi podala poranené ruky a rýchlo a srdečne sa mi prihovorila: „Vitajte!
„Sestra Anny Kataríny ma voviedla do malej rožnej miestnosti, v ktorej bývala a do ktorej sa vchádza z kuchyne. Srdečne ma pozdravila. Jej čistá a nevinná tvár ma dojali, rovnako ako jej jednoduché slová bez akejkoľvek stopy napätia a výstrednosti. To, čo hovorí, sa nijako nepodobá kázni, ale jej reč je inšpirovaná vľúdnosťou. Každé jej slovo je krátke, jednoduché, prirodzené, plné lásky, hĺbky, života. Brentana stretnutie s mníškou hlboko zasiahlo. Už aj preto, že ho hneď spoznala ‒ naozaj ho videla vo svojich videniach.
Keď ho po prvý raz voviedli do jej izby, slávnostne ho uvítala a srdečne mu podala stigmatizovanú ruku, ale nepovedala mu nič. Čoskoro sa však medzi nimi vytvoril vzťah plný dôvery a viery a vtedy mu vyjavila, že hneď spoznala, že on je človek vyvolený Bohom, aby zapísal to, čo už od svojho detstva vídala vnútorným zrakom, na čo sa do tejto chvíle, žiaľ, nechcel podujať nikto z jej priateľov a známych. Dokonca ani farár a iní kňazi, ktorí ju navštevovali. Vo svojich videniach naozaj videla tmavého muža, ako sedí pri jej lôžku a píše. Clemens Braentano mal taliansky pôvod a opis sa naňho perfektne hodil. Anna Katarína mu povedala, že je presvedčená o tom, že ak sa dožila tejto chvíle, je to preto, že čakala práve na neho. Tieto slová utvrdili Brentana v rozhodnutí dať svoju ruku a svoj um do služieb Emmerichovej.
„Cítim, že tu som doma a tuším, že nemôžem opustiť toto úžasné stvorenie prv, než umrie. Toto je moja životná úloha: Boh vyslyšal moju prosbu, aby mi ukázal úlohu, ktorá je na jeho česť a zároveň zodpovedá mojim možnostiam i mojim silám. Brentano bol roky vzdialený od Boha, ale nikdy ho neprestal hľadať.
Vo svojom denníku Brentano zaznamenal: „Vo svojich videniach videla toho, kto píše, vždy oblečeného ako pútnika, ktorý putuje do vlasti. Spolupráca medzi nimi prebiehala nasledovne: v noci Anna Katarína duchovne „cestovala“ a dostala sa do Svätej zeme, kde bola pri evanjeliových udalostiach, akoby sa práve vtedy odohrávali pred jej očami. Ráno potom Brentanovi všetko opísala a on zapísal každé slovo a vhodnými otázkami sa snažil pomôcť jej spomenúť si na každý detail. Doma potom dal tomu, čo mu mníška vyrozprávala v plattdeutsch, miestnom nárečí, náležitú formu.
„Clemens Brentano k nej šiel zvyčajne ráno medzi deviatou a desiatou a zapisoval, čo mu hovorila. Niekedy som tam bola s nimi a šila som. Doma potom presnejšie prepisoval jej slová a večer sa vracal prečítať jej text, ktorý ona občas opravila. Raz veľmi oponovala a namietala a povedala, že napísal všetko ináč, než to povedala ona, ale už si nepamätám kvôli čomu. Volala: ‚Nie! Nie! Tak som to nepovedala!‘ a pohrozila, že už mu nič nepovie, ak to nezmení.
Tento úryvok je veľmi výrečný, keďže nám presne hovorí, ako pracovali Brentano a Anna Katarína, a poskytuje nám cenné údaje o obsahu. Mníška sa nedala obmäkčiť, záležalo jej na presnosti toho, čo hovorila, a ak bol text v rozpore s jej verziou, požadovala jeho vyškrtnutie alebo zmenu. A keďže texty, ktoré dal Brentano do tlače, sa zhodujú s dülmenskými rukopismi, ktoré uchováva vo Frankfurte nadácia Freie Deutsche Hochstift, sídliaca v Goetheho dome, nemali by sme mať pochybnosti o autentickom autorstve videní a o úlohách mníšky a Brentana.
Medzi vedcami prebieha výmena názorov o pôvode obsahu spisov, ktoré zozbieral Brentano ‒ koľko v nich pochádza priamo od vizionárky a koľko z nich vyšlo z básnikovho pera? Podaktorí tvrdia, že Anna Katarína Emmerichová, ktorej sa priznali hrdinské čnosti, by už bola kanonizovaná, keby sa Brentano nepodujal prepísať jej videnia. Preto, aby proces kanonizácie pokročil, boli tieto spisy vynechané z protokolov kanonizačného procesu s odôvodnením, že ich autorkou nie je ona, ale básnik.
„Boh opakovane zjavoval svojej služobnici, že poznanie svätých právd nebolo určené len jej, ale malo slúžiť na povzbudenie veriacich, malo byť znamením toho, že On neustále žije so svojou Cirkvou a je stále prítomný. Preto sa Anna Katarína vždy snažila sprostredkovať svoje videnia, ale až do veku štyridsaťštyri rokov nenašla nikoho, komu by s dôverou vyrozprávala to, čo jej bolo umožnené vidieť.
„Mnohé úžasné informácie, ktoré som dostala z Božej milosti, mi neboli dané len pre moje poučenie, pretože som mnohé nedokázala pochopiť, ale na to, aby som ich odovzdala iným. Ako sme spomínali, Anna Katarína hneď spoznala v Brentanovi človeka, ktorý mal zapísať jej videnia. S tým súhlasili aj ich súčasníci ‒ mnohí aj vysokopostavení priatelia Anny Kataríny dovolili, aby Brentano strávil pri nej roky. Medzi nich patril münsterský biskup, do ktorého právomoci patril Dülmen, i duchovný otec Overberg, ktorí ubezpečovali básnika, že je vítaný a jeho úloha je v súlade s Cirkvou.
Treba však mať na pamäti, že Emmerichová mala svoje videnia už oveľa skôr, než spoznala básnika, vlastne už od detstva. Svedčí o tom aj denník doktora Franza Wesenera, kde sa môžeme dočítať, že v roku 1813, čiže päť rokov pred príchodom Brentana, poznala podrobnosti zo života Ježiša a jeho matky, akoby ich videla na vlastné oči. A keďže doktor bol priateľom a privilegovaným spoločníkom Anny Kataríny a často spolu debatovali o náboženských témach, sťažoval sa jej, že v evanjeliách je málo informácií o prvých rokoch Ježišovho života.
„Vravela mi, že tieto udalosti pozná podrobne, akoby všetko videla vlastnými očami. Presne poznala aj život Ježišovej matky. Dokonca sa čudovala tomu, že má stále pred očami tieto udalosti a že sú také živé, hoci o nich nikdy nečítala.
To sa aj stalo. Ten, kto mal možnosť nahliadnuť do Brentanových textov, ktoré schválila mníška a potom ich porovnal s tými, ktoré boli publikované po jej smrti, musel konštatovať úplnú zhodu. Tak možno dospieť k spontánnemu záveru, že básnik dal iba primeranú formu tomu, čo mu vizionárka rozprávala.
Nemožno zabudnúť na slová jedného z najvýznamnejších vedcov, ktorí sa zaoberali týmto prípadom, profesora Arnolda Guilleta. Nedá sa pochybovať o tom, že Brentano bol oddaný tomu, čo považoval za svoje životné poslanie, a o úcte, ktorú prechovával voči stigmatizovanej mníške.
„Mnoho nocí som preplakal a prosil Boha, aby mi opäť dal niečo, čoho by som sa mohol zachytiť.
„Ten, kto píše tieto stránky, ju navštívil po prvýkrát v septembri 1818 a bol srdečne prijatý. Každý deň mu dovolila stráviť niekoľko hodín pri nej a s dojímavou úprimnosťou mu tak, ako nikto iný, až detsky dôverovala. Istotne si uvedomovala, že mu poskytuje duchovnú almužnu, keď mu otvorene porozprávala o tom, čo prežila, o svojich radostiach a bolestiach, od detstva až po súčasnosť. Bola prívetivá, vo svojej pokore sa nedala rušiť obavami, že by v ňom mohla vyvolať prehnaný úžas. S pokojným spolucítením mu ponúkla svoje vnútro tak ako blažený pustovník, ktorý ponúka každé ráno plody a kvety zo svojej záhrady (čo potom v noci znovu vyrastú) biednemu pocestnému, ktorý zablúdil v púšti a prišiel k jeho chatrči, aby sa posilnil.
Pisateľ zapisoval každý deň všetko, čo si na nej všimol, alebo čo mu rozprávala o svojom vnútornom i vonkajšom živote. Všetko v jej živote malo prekvapujúco veľkú hĺbku a ona to podávala s detskou jednoduchosťou. Pisateľ tam zostal až do januára a vrátil sa v máji 1819.
„Veľmi skoro mi povedal, aby som mu vyrozprávala všetko, hoci svet by ma pokladal za bláznivú. Nikto ma totiž nechcel vypočuť a ku presvätým veciam, ktoré som videla a zažívala, sa ľudia stavali tak sarkastick...
tags:
