Napadnutím Poľska v roku 1939 vyvolal Adolf Hitler druhú svetovú vojnu, ktorú Nemecko nakoniec prehralo. Dôležitú úlohu vo vyvolaní konfliktu zastával Adolf Hitler, ktorý sa narodil v roku 1889 v Rakúsko-Uhorsku (dnešnom Rakúsku) a zomrel v apríli 1945 v Berlíne v nacistickom Nemecku.
Pôsobil ako nemecký politik, neskôr ako líder NSDAP (Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany). Ako ríšsky kancelár a najvyšší predstaviteľ vlády v Nemecku nastolil diktatúru a svojou agresívnou politikou voči okolitým krajinám vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu.
Za oficiálny začiatok konfliktu sa považuje útok na Poľsko z 1. septembra 1939. Ako z histórie vieme, Sitzkrieg zo strany Francúzska bola prepadákom a nemecká blesková vojna (teda Blitzkrieg) zožala drvivý úspech. Paríž padol a Francúzsko sa muselo podrobiť neželanej nadvláde. Nemci vo výbojoch pokračovali aj naďalej a za obeť padli aj severské štáty, svoje si v leteckej bitke vytrpela Británia i ďalšie štáty Európy.
Ako je všeobecne známe, k nacistom sa pridali aj fašisti z Talianska pod taktovkou Mussoliniho. Tí čoskoro po obsadení Albánska a Etiópie (resp. Talianski vojaci si ale nepočínali veľmi dobre, a preto im prišli na pomoc jednotky Afrika Korps pod vedením známeho maršála Erwina Rommela. Narastajúce neúspechy Talianska viedli Mussoliniho k postupne väčšej spolupráci s Nemeckom, až pokiaľ sa im fašistické vojská úplne nepodriadili.
Nemcom sa v postupe spočiatku darilo, nakoľko im pomohli nedávne čistky v sovietskych radoch či prvotná Stalinova nedôvera v ich útok. Prvotný impulz nádeje dostali po úspešnej obrane Moskvy v roku 1941 a príchode posíl z východu. Následne sa po porážke v meste na Volge Nemci až do konca vojny len sťahovali bližšie a bližšie k Berlínu.
Avšak, ako by to vyzeralo, ak by Nemci a ich spojenci zvládli kľúčové strety? Ako bolo spomenuté vyššie, Rommel sa so svojimi mužmi z Afrika Korps vydal na čierny kontinent, aby zabránil porážke svojich talianskych spojencov. K zlomu v celom ťažení prišlo pri meste Al-Alamejn, kde sa odohrali dve mimoriadne dôležité bitky.
Po stiahnutí do Červeného mora by sa Osi otvorila cesta na Blízky východ, kde už spojenci nemali vojenské jednotky. Ak by im neumožnili spojiť sa, Turci by boli poľahky obsadení. Ak by vojská Osi získali cestu cez Bospor, ihneď by klesol význam Malty a Gibraltáru. Následne by Španielsko s najvyššou pravdepodobnosťou uvoľnilo Nemcom cestu k spomenutému Gibraltáru, pretože sa bálo priamej nemeckej invázie do srdca ich krajiny.
Briti by následne nemali ako zásobovať Maltu, a tak by o pár týždňov padla aj ona. Vďaka úplnej kontrole Stredomoria by Os získala v druhej svetovej vojne obrovskú výhodu. Výrazne by eliminovali britskú hrozbu a vďaka obsadeniu Iránu by zablokovali spojenecké zásobovacie trasy pre Sovietsky zväz.
Po strate týchto ropných polí by sa Sovietsky zväz ocitol na hrane života a smrti. Ľahko sa mohlo stať, že by sa Stalin poddal Hitlerovi a z donútenia by museli Nemecku posielať skrz Transsibírsku magistrálu dôležité suroviny alebo by skôr či neskôr museli ustúpiť sovietske vojská až za Ural.
Následne po obsadení takého obrovského územia mohol Hitler vytvoriť napríklad nejakú formu únie alebo uzatvoriť nové spojenectvá s rôznymi africkými a ázijskými štátmi, čím by Nemecko nabralo nielen na ekonomickej, ale aj vojenskej sile.
V prípade, že by sa nemeckému loďstvu podarilo výrazne zablokovať zásobovacie trasy cez Atlantický oceán smerujúce od Spojených štátov amerických do Británie, porážka Londýna by bola otázkou času.
Po páde boľševickej hrozby a vztýčení vlajky s hákovým krížom nad poslednou baštou nepriateľa by sa pravdepodobne začalo s naplňovaním Generalplan Ost (Hlavný plán pre Východ), tajnej koncepcie Heinricha Himmlera o osídľovaní Európy germánskou rasou.
S preživšími Slovanmi sa následne počítalo ako so živoriacimi otrokmi, ktorí mali v „nemeckom životnom priestore“ zohrať rolu lacnej pracovnej sily, pričom by sa im podľa zákona zakázali plodiť deti, čo malo viesť k ich postupnému a „prirodzenému vyhynutiu“.
U časti takzvane „rasovo vhodných“ malo dôjsť naopak k ich ponemčeniu. Konečná verzia tohto plánu bola rozdelená na dve časti: Kleine Planung - malý plán, ktorého akcie sa uskutočňovali už počas vojny - v najväčšej miere v Poľsku, kde bolo počas operácie Tannenberg popravených cez 20 000 príslušníkov poľskej elity (aktivisti, vzdelanci, študenti, herci či úradníci).
Druhá vlna násilností zmasakrovala 40 tisíc intelektuálov a nadobro rozbehla kolobeh teroru, verejných popráv, zastrašovania a násilného vysídľovania. Tieto činy viedli v roku 1941 k rozhodnutiu, že poľský národ treba úplne vyhladiť, po masových čistkách malo zostať na poľskom území 3-4 miliónov ľudí, ktorí mali slúžiť nemeckým kolonistom ako otroci.
Podobná budúcnosť mala postihnúť aj ostatné národy, a to práve v druhej verzii plánu - Grosse Planung, ktorý mal byť uskutočnený po konečnom víťazstve v časovom horizonte 30 rokov. Po ich naplnení malo nemecké obyvateľstvo osídliť „čisto české územia“, ale i posilniť existujúce nemecké jazykové ostrovy, zároveň malo dochádzať k likvidácií a vysídľovaniu nepohodlných ľudí.
Zhltnutý do priestoru Tretej ríše by bol pravdepodobne aj Slovenský štát. Ten sa mal podľa predstáv Günthera Panckea, šéfa Hlavného úradu pre rasu a osídľovanie v Berlíne, spojiť s nemeckým národom za pomoci 100-tisíc nemeckých prisťahovalcov. V koncentračných táboroch mali najprv skončiť Židia a Rómovia, 100- až 200-tisíc ľudí. Nasledovať ich mali Rusíni a potom aj Slováci. Osud 2 655 000 obyvateľov bol však otázny.
Úspešné víťazstvo na východe a nastolenie protektorátnych či bábkových vlád by pravdepodobne znamenalo ešte tvrdšiu nacizáciu spoločnosti.
Novovytvorené kultúrne komory by po vzore Nemecka chránili pálením kníh či verejným zosmiešňovaním „zdegenerovaného umenia“ svoju (germánsku) kultúru pred židovským a liberálnym vplyvom. Prísne cenzúry sa rovnako nedotýkali pohanského náboženstva, ktoré malo postupne nahradiť zaužívané vierovyznania a obnoviť medzi ľuďmi padlý kult.
Po bleskovom a drvivom víťazstve bola v pláne nacistov aj výstavba nového hlavného mesta ríše - Germanie, v ktorého centre mala vyrásť Sieň národa (Volkshalle), najväčší krytý priestor na svete - 16-krát väčší, než Bazilika sv. Petra v Ríme.
Samotný život, či už spoločenský alebo súkromný, by bol v Tisícročnej ríši nalinajkovaný, štát by zasahoval do každého aspektu jedinca a snažil by sa o jeho kontrolu, v krutom totalitnom režime mali mať všetci určené svoje jasné a pevné miesto.
Emancipáciu a feminizmus považoval za ďalší úpadok prehnitej parlamentnej demokracie. Žena tak predstavovala pre Tretiu ríšu reprodukčnú jednotku, ktorej jedinou úlohou bolo plodiť nových vojakov, pomáhajúcim Veľkonemeckej ríši v dosiahnutí mocenských cieľov. Nacisti chceli túto absurditu dotiahnuť do najväčších extrémov, cieľom budúcnosti bol totiž chov ľudí, organizácia Plameň života zriaďovala už počas vojny špeciálne domovy, do ktorých boli prijaté ženy so stopercentným árijským pôvodom.
Po konečnom víťazstve a nastolení novej ríše by toto číslo pravdepodobne narástlo, nakoľko nacisti čoraz viac tlačili na odchod žien z čisto mužských profesií, rovnako im zakazovali vstup do politiky či súdnych orgánov.
Aký by bol teda život v Tisícročnej ríši? Pre väčšinu árijcov pokojný, v znamení prosperity, poriadku a pokoja, avšak za cenu podriadenia sa jedinej prístupnej ideológii, ktorá by z pozície „Veľkého brata“ zasahovala a riadila všetky aspekty ich života. Naopak, pre nežiaducich parazitov a menejcenné národy by znamenala éru temna, teroru, vrážd a potlačovania základných práv.
Podľa už spomínaného Hossbachovho protokolu sa Hitler na vtedajšej porade k Československu a jeho občanom vyjadril takto: “ Napriek tomu, že hustota obyvateľstva obzvlášť v Československu nie je malá, jeho pripojenie spolu s Rakúskom by znamenalo získanie potravín pre 5-6 miliónov ľudí vzhľadom k tomu, že by bolo uskutočnené nútené vysťahovanie 2 mil. ľudí z Československa a 1. mil. z Rakúska“.
V týchto fašistických plánoch nemohlo hrať vtedajšie Československo z dlhodobého pohľadu svojou rozlohou a počtom obyvateľstva významnú úlohu.
To, že „dočasne“ bola vtedajšia Československa republika po Mníchove rozdelená na Protektorát Čechy a Morava, ktorý sa už stal súčasťou Nemeckej Ríše. A novovytvorený Slovenský štát, ktorý vykazoval znaky nezávislého štátneho útvaru, pričom o jeho nezávislosti na Nemeckej Ríši nemožno hovoriť ani zo žartu, nie je možné v žiadnom prípade považovať za konečný stav, ktorý mal pretrvať aj po víťazstve fašistov.
Myslieť si preto, že nemeckí fašisti naliehaním a spolupôsobením pri vytvorení Slovenského štátu sledovali naplnenie túžby slovenského národa po vlastnej štátnosti je mimoriadne naivná predstava. V prípade vyhratej vojny by tento štát vôbec nepotrebovali. Práve naopak, jeho existencia by im sťažovala realizáciu ich povojnových plánov.
Veľkú časť jeho slovenského obyvateľstva by však s istotou čakalo nútené vysťahovanie do rozsiahlych vojnou dobytých území porazeného Sovietskeho Ruska. A ani tí, ktorých by vysťahovanie obišlo by si nemohli vydýchnuť. Ak by prežili vyhladzovacie akcie, ich postavenie „doma“ by bolo podobné postaveniu novodobých otrokov. Snáď s výnimkou hŕstky najvernejších členov Hlinkovej ľudovej strany a gardy.
Je všeobecne známe, že zahraničnými prioritami A. Hitlera bolo najprv zjednotiť Nemcov v jednom štáte - tzv. Tisícročnej Ríši a následne získať pre nemecké plemeno ďalší životný priestor - Lebensraum. To prvé sa mu aj podarilo. Požiadavku na získanie Lebensraumu formuloval Hitler nie len v Mien Kampfe, ale už aj ako Vodca Nemeckej Ríše vo svojich viacerých plamenných prejavoch pred a aj počas vojny.
Nemecká budúcnosť preto závisí jedine na vyriešení nedostatku životného priestoru. Lebensraum pre nemecké rasové teleso videl Hitler na východe. Od západu a západných mocnosti požadoval iba voľnú ruku na uplatnenie tohto podľa jeho názoru „prirodzeného práva“.
Ako by vyzeral náš svet, keby Hitler vyhral druhú svetovú vojnu? Uznávaná historička Margaret MacMillan sa zamýšľa, či vojna predstavuje anomáliu, alebo je elementárnou súčasťou ľudského bytia.
tags:
