Pestovanie sliviek a zemiakov v kopaničiarskych oblastiach Slovenska

Rozptýlené sídla na území Slovenska poskytujú aj na začiatku 3. tisícročia nové historické a kultúrne súvislosti, zaujímavé témy k výskumu a výzvy pre všetkých, ktorých táto problematika oslovuje. V 2. polovici 20. storočia vznikli o rozptýlených sídlach knižné publikácie a štúdie zásadného významu. Ján Mjartan, Soňa Švecová, Ján Botík a ďalší etnografi a historici riešili otázky vzniku kopaníc/lazov, vzťahov medzi ich obyvateľmi a dedinčanmi, modernizácie v súvislosti s budovaním socializmu, respektíve postupného zániku.

Cieľom príspevku je upozorniť na všeobecne rozšírené kultúrne javy v rozptýlených sídlach; zamyslieť sa nad existenciou a fungovaním rozptýlených sídel v posledných desaťročiach a funkčné posuny hodnotiť v súvislosti s politickými a spoločensko-ekonomickými zmenami v najrôznejších súvislostiach. Poznatky čerpám najmä z terénneho výskumu v Lazoch pod Makytou z roku 2014, príležitostným cestovaním a prieskumami po lazových oblastiach na Slovensku v posledných dvoch rokoch a komparáciou s predchádzajúcimi informáciami a skúsenosťami z terénnych výskumov.

Vznik a charakteristika rozptýlených sídel

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že fungovanie rozptýlených sídel sa bezprostredne spája s okolnosťami ich vzniku. Na Spiši, Orave alebo na Kysuciach súvisia s kolonizáciou na valaskom práve a s osídľovaním dovtedy nevyužívaných horských kotlín; dolnozemské tane/sálaše, myjavské kopanice alebo viaceré lazy v Krupinskej planine a v Strážovských vrchoch vznikli v snahe efektívnejšie využívať pôdu v odľahlých častiach chotára; genéza čiernovážskych a nízkotatranských samôt sa odvíja od horární, ubytovní drevorubačov a lesných robotníkov; trvalé obydlia v Honte, na Kysuciach alebo na Liptove majú pôvod v šopách, cholvarkoch a lúčnych maštaliach. Isto by bolo možné vymenovať aj viaceré ďalšie príčiny, časové a priestorové súvislosti.

Kultúrne a sociálne aspekty života na kopaniciach

Všetci si boli vedomí, že sú predovšetkým na seba a na vzájomnú pomoc odkázaní. Kým boli lazy obývané, všetci gazdovia sa v záujme všetkých starali, aby boli prejazdné aspoň kravskému alebo konskému záprahu. Dnes po niektorých neprejde ani traktor. Ak žili na lazoch rodiny rôzneho vierovyznania, čím myslíme v podstate len evanjelikov a. v. a rímskokatolíkov, v niektorých prípadoch sa vzájomne doberali, vyzdvihovali hlavne svoju vieru, ale v nedeľu išli všetci spolu do dediny do kostola (každý do svojho) a po skončení bohoslužieb chlapi svorne do krčmy, kde počkali manželky, ktoré spolu nakupovali v obchode, ktorý bol otvorený napríklad v Lazoch pod Makytou kvôli kopaničiarkam aj v nedeľu. Do svojej osady kráčali všetci spoločne.

Na každom laze bola iná situácia, iné kultúrne vzory a normy. V prípade úmrtia bolo modlenie/spievanie záležitosťou celej osady bez rozdielu vierovyznania, ale prichádzali aj príbuzní a známi z iných osád aj z dediny. Vypomáhali si aj pri odvoze rakvy na cintorín v dedine - rakvu ťahali kone, ktoré zniesli veľký počet ľudí, spev a nebáli sa mŕtveho. Kontakt kopaníc s dedinou zabezpečovali aj koledníci - farár, zvonár, hrobár, kantor a učiteľ. Nevynechali žiadny dom a ani jednu osadu. Silné susedské väzby sa prejavovali v identite obyvateľov. V Bratislave sa obyvatelia Olšovej identifikujú: som od Púchova; v Púchove: som Lazovan; v dedine: my sme z Olšovej; v Olšovej: ja som od Jančinov, od Baluchov, od Miklušovcov, od Pacholíkov. Na rozdiel od dedinčanov nechýbala obyvateľom kopaníc súdržnosť ani v cudzom svete, prihlásili sa k sebe. Kopaničiari sa v meste k sebe prihlásili vždy.

Susedské vzťahy

Zaujímavým protipólom veľkej spolupatričnosti a súdržnosti boli takmer každodenné susedské zvady. Príčinou bolo najčastejšie zájdenie husí alebo dobytka na susedovu lúku alebo pole, odoranie z poľa, odkosenie trávy, vyhodenie skaly na susedov pozemok, sliepky na susedovom dvore, dym pri pálení suchej zeliny alebo pri údení, zamútenie vody v studni, alebo len zodvihnutie jablka alebo slivky spod susedovho stromu. Bola to súčasť každodennej kultúry niektorých žien, ktoré boli svojou zádrapčivou povahou známe. Dôvod sa vždy našiel aj v prípade, ak sa reálne nestalo vôbec nič.

Sezónne práce a ekonomické aktivity

Členitý terén a v porovnaní s nižšie položenou dedinou horšie podmienky k poľnohospodárstvu si vynútili pravidelné odchody na sezónne poľnohospodárske práce. V medzivojnovom období, ale ešte aj koncom 40. rokov 20. storočia slobodné dcéry, no neraz aj celé rodiny s malými deťmi odchádzali na veľkostatky v českom pohraničí, na repnú kampaň napríklad do cukrovaru v Trenčianskej Teplej, oberanie jabĺk, alebo hrozna do malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Zo kšinských lazov mali roľníci známych gazdov v južnejších okresoch, najmä v Ostraticiach a Livine, ktorým pred vlastnou žatvou odchádzali kosiť a mlátiť, neskôr na zber cukrovej repy. Pred odchodom nachystali za voz dreva, prípadne sena a domov si priniesli pšenicu na chlieb, na jeseň rezky z cukrovej repy.

Rozšírený bol predaj čerstvého (hlavne čerešne) aj sušeného ovocia (jablká, hrušky a slivky) až do okolia Liptovského Mikuláša a južne až po Nové Zámky a Komárno. Pestovali špeciálne druhy jabĺk a hrušiek, vhodných na sušenie. Sušené ovocie zvykli meniť, podľa možnosti, za obilie.

Dostupnosť vzdelania a zamestnania

Odľahlá poloha a nekvalitné cesty znamenali namáhavú dochádzku do školy, do kostola, do zamestnania a nutnosť prezúvať aj prezliekať sa na kraji dediny (podľa možnosti u príbuzných), no aj pod mostom alebo pri autobusovej zastávke kvôli zablatenému, mokrému odevu v daždivom počasí a pri snežení. Ak bolo veľa snehu, rodičia alebo starší súrodenci prešľapávali menším žiakom chodník. Napríklad cestu z Čertova do Lazov pod Makytou prehŕňal konský dvojzáprah s dreveným pluhom. Dochádzajúci žiaci a robotníci sa po rannej niekoľkokilometrovej ceste z lazov zovňajškom ani výkonmi v škole alebo na pracovisku nemohli vyrovnať tým, ktorým trvala cesta do školy alebo k autobusu niekoľko minút po pevnej ceste.

Ak bola mrazivá zima a snežilo, žiaci z odľahlých osád zostávali aj niekoľko dní u príbuzných alebo známych v dedine. Bol to spravidla jeden z najpodstatnejších dôvodov odchodu mladej generácie z lazov po vzniku pracovných príležitostí v priemysle po znárodnení, respektíve po kolektivizácii poľnohospodárstva a vynútenom zániku súkromného hospodárenia a dôležitý faktor postupného zániku trvalého osídlenia lazových sídel. Pre obyvateľov lazov v Závade pod Čiernym vrchom a zo Kšinnej sa vyskytli pracovné príležitosti v Banovciach nad Bebravou (Tatra a Zornica) aj v Dubnici, z Lazov pod Makytou v Dubnici a Púchove (muži sa zamestnávali v Gumárňach 1.

Tradície a spoločenský život

Počas veľkonočných sviatkov bola mládež na lazoch odlúčená od dedinského prostredia a napríklad mládenci oblievali dievčatá len v rámci svojej kopanice. Nebolo to však všade pravidlom, lebo ak mládež začala odchádzať do škôl, na Veľkú noc prišli oblievať dievčatá spolužiaci z iných dedín, lebo prísť na lazy bola pre mnohých atrakcia. Na Filov laz v Závade pod Čiernym vrchom prichádzali na Veľkonočný pondelok pravidelne mládenci z dediny, na kšinskom laze Novina oblievali začiatkom 60. rokov spolužiačku mládenci z Nitrianskeho Rudna. Sociálna odlúčenosť obyvateľov lazov sa prejavovala napríklad v neúčasti na aktívnom športovom živote aj na nedeľných futbalových zápasoch, zapájaní sa do spolkového života hasičov, ochotníckeho divadla.

Nedostatok vody a život na lazoch

Nedostatok vody a vzdialená studňa si vyžadovali prinášanie vody pre dobytok (napríklad ak snežilo alebo mrzlo, gazda nedovolil, aby šli kravy k studni, lebo sa mohli šmyknúť a ublížiť si), na bežné používanie v kuchyni, pri praní, zabíjačke, kúpaní často zo vzdialenosti niekoľko sto metrov. Vodu prinášali na váhach - kľukách s retiazkami vo vedrách. Starší ľudia boli v tomto smere odkázaní na mladších. Znamenalo to enormnú fyzickú námahu najmä pre deti a mládež, ktorá videla východisko v odchode do mesta. Bol to tiež jeden z dôvodov, prečo sa príslušníci najstaršej generácie sťahovali k svojim deťom do dediny, do miest, neraz aj do vzdialenosti desiatok kilometrov od miesta, kde v prírodnom prostredí prežili celý dovtedajší život. Na lazoch nechávali celý nehnuteľný majetok. Cenné hodnoty kultúrneho dedičstva ako výsledok niekoľko storočného vývoja, sa zničili.

Odchody, no aj príležitostné príchody na opustené hospodárstva pre nich znamenali ľútosť, neprekonateľné psychické zaťaženie, ktoré vždy nedokázali prekonať a neraz sa končilo smrťou. Dôležitým rozmerom ničenia kultúrneho dedičstva je aj kultúrna krajina. Na pozemkoch, o ktoré majitelia prišli v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva, družstevníci v prvej fáze zlikvidovali vzácne ovocné stromy. Polia na úbočiach so skladmi, kde boli pestované obilniny, repa a zemiaky, lúky aj pasienky sú zarastené náletom krovín a drevín.

Elektrifikácia a modernizácia

Oneskorená elektrifikácia odľahlých lazov v porovnaní s dedinou. Ak bola do dedín privedená elektrina koncom 40., alebo začiatkom 50. rokov, osadníci si kopali prípojky svojpomocne a niektoré osady ju nemajú dodnes. Ručne bolo treba píliť drevo, (lebo sa kúri osem mesiacov v roku a kvôli vareniu celý rok), rezať sečku, v porovnaní s dedinou boli deti ochudobnené o rozhlasové a televízne vysielanie.

Obyvatelia lazov si privyrábali napríklad aj rezaním lieskových palíc, ktoré žiaci z Rakovca predávali v paličkárni v Kšinnej, v Tisovom, v Makytke a v Potoku v Lazoch pod Makytou palice spracovávali špecializovaní výrobcovia a vyrábali aj lieskové obruče. V Mladoňove plietol a predával koše Fero Fujerík. Na učenie nezostával čas ani vôľa, čo sa muselo prejaviť v školských výsledkoch.

Vzdelanie a pracovné príležitosti

Horšia dostupnosť ku vzdelaniu pre deti a mládež z lazov. Súvisí to s dochádzkou do školy, ale aj s možnosťami pripravovať sa na vyučovanie, čo sa zákonite prejavilo v dosiahnutých výsledkoch v základnej škole. Najskôr bolo treba porobiť všetky práce okolo hospodárstva, potom zostal čas na učenie, oddych a zábavu. Deti z osád chodili do školy väčšinou len v období mimo poľnohospodárskych prác. Ak bola mládež chápaná ako pracovná sila, do stredných škôl a odborných učilíšť sa dostávala zriedka. Situácia sa zmenila po 2. svetovej vojne. V Lazoch pod Makytou, ale napríklad aj v Oravskom Podzámku vznikli učilištia, kde sa žiaci po skončení základnej školy učili modernejším metódam hospodárenia, dievčatá sa zdokonaľovali v domácich prácach.

Pre mnohých bol odchod z domu odrazom pre ďalší život. Chlapci z lazov v blízkosti moravského pohraničia odchádzali učiť sa remeslu do Čiech. Mnohí tam zostávali, alebo sa do Čiech odsťahovali aj s rodinami. Najskôr sezónni poľnohospodárski robotníci, od 50. rokov študenti a robotníci prinášali na lazy šijacie stroje, nové recepty a poľnohospodárske mechanizmy, o akých sa dovtedy nikomu ani nesnívalo. Lazy sa v tomto zmysle modernizovali a dokonca v mnohých prípadoch dosahovali vyššiu úroveň ako dedina. Prinesenými novými kultúrnymi vzormi obohacovali dedinu.

Komasácia a revitalizácia

Obyvatelia lazov doplatili na komasáciu po 1. svetovej vojne. Kopaničiarska pôda bola dedením a delením majetkov rozdrobená. Ak sa niektorým podarilo získať dedovizeň po roku 1989 späť, nie sú úspešní, lebo sa prerušila kontinuita v znalostiach technológií, zručnostiach a chýba aj tradičné hospodárske náradie. Opustené usadlosti a pozemky na lazoch sú často revitalizované. Potomkovia obyvateľov lazov domy renovujú, alebo si na miestach asanovaných zrúcanín budujú nové objekty na rekreačné účely.

Moderné poľnohospodárstvo a rodinné farmy

Denne kontrolujú počasie na siedmich webových stránkach s meteo predpoveďami, ale nie kvôli výletom. Štvorčlenná rodina Baňasovcov z Močarian neďaleko Michaloviec už 25 rokov pestuje zemiaky. Poľnohospodárske práce a predaj dopestovaných plodín sú nielen ich živobytím, ale aj životným štýlom. Rodičov aj ich dve deti, 21-ročnú dcéru Annu a 18-ročného syna Matúša, bežne vidieť na poli fyzicky pracovať. Dni strávené obrábaním či zberom zdieľajú aj s inými cez fotografie a videá na sociálnych sieťach.

Miriama, vtedy 16-ročná stredoškoláčka, napadlo, že tak ako jej babka chodí na trh predať produkty nazvyš - vajíčka a slivky, mohli by to skúsiť aj oni so zemiakmi. V práci dal výpoveď a začal sa venovať len predaju, pridal aj zemiaky z veľkoskladov, Miriama mu pomáhala počas víkendov a školských prázdnin. Baňasovci sa inšpirovali v rodine, kde už jeden člen jahody pestoval vo svojej záhrade. O pestovaní jahôd nevedeli nič, netušili, ako sa o ne treba starať. No už v prvý rok mali úrodu, ktorú začali predávať, v tom čase najmä cez inzeráty v novinách a kolportérov. V roku 2014 sa im vďaka zárobku z jahôd podarilo ísť na prvú rodinnú dovolenku do Chorvátska. Pestovanie jahôd sa im postupne podarilo posúvať kvalitou aj množstvom.

Poradcu si našli až v poľskom Gdaňsku, bol ochotný docestovať do Močarian kvôli ich 30 árom. Poľský pestovateľ jahôd sa stal ich rodinným priateľom a dodnes si pomáhajú vzájomnými radami a navštevujú sa. Ak chcú ísť ako rodina na letnú dovolenku, musí to vyjsť v auguste, musí byť zožatá pšenica, ktorú tiež pestujú, musí byť obrobená pôda po žatve a až potom si dokážu uchmatnúť dva týždne na oddych. Nikdy však nevedia, či im to vôbec vyjde, a nemôžu si voľno plánovať vopred, preto im ostáva vyberať z ponuky last minute dovoleniek. Toto leto sa im podarilo ísť do Grécka.

Situáciu s ich podnikaním im sťažuje čoraz viac nevyspytateľné počasie, obaja manželia aj ich deti stále pracujú na poli aj fyzicky, či je horúco, leje alebo mrzne. Obaja rodičia vidia pokračovateľov svojho nielen podnikania, ale aj životného štýlu vo svojich deťoch, ktoré si vybrali aj štúdium s týmto zameraním. Videá z poľa nakrúca Miriama Baňasová bežným smartfónom a priznáva, že zo začiatku pri tom cítila diskomfort. Obdobie pandémie a úspech na sociálnej sieti ich presvedčili o tom, že chcú pestovať svoje plodiny predovšetkým priamo pre ľudí a že chcú mať od nich spätnú väzbu. Minulý rok pridali k samozberu jahôd na skúšku aj zemiaky. Netušili, či bude o to záujem, no zavesili oznam na sociálnu sieť a prišli stovky ľudí. Samozber plodín teda plní už aj spoločenskú a vzdelávaciu funkciu, hovorí s úsmevom. Životný štýl Baňasovcov z Močarian sledujú desiatky tisíc ľudí z celého Slovenska, mnohí z nich si doteraz od nich nič nekúpili a nepoznajú ich osobne.

Ekofarma Kaška vo Vrbovciach

Farmári z mesta - aj tak sami seba volajú majitelia ekofarmy Kaška vo Vrbovciach na myjavských kopaniciach. Markéta a Juraj Derdákovci, obaja vyštudovaní veterinári, začali o vlastnej farme snívať pred piatimi rokmi. "Hľadali sme lokalitu, nie ďaleko od Bratislavy, najskôr to bolo okolie Štiavnice, ale manžel našiel práve pozemok na kopaniciach,“ hovorí Derdáková. Ľudia majú záujem o aktívnu dovolenku a na farmu ich podľa Derdákovej lákajú aj zdravé potraviny. Na svoje si tu prídu milovníci prírody - na farme sú pes, mačky, ovce, kozy, sliepky, husi a králiky. Okrem toho tu možno stretnúť daniele, srnky, bažanty či divé kačice. V okolí sú cyklocesty na Moravu, veľa turistických miest a pamiatok. Neďaleko je Čachtický hrad, zrúcanina hradu Branč a mohyla Milana Rastislava Štefánika.

Na farme je veľký ovocný sad, úroda však nie je každý rok rovnaká, ide totiž o staré - pôvodné, odrody. A tie veru nerodia ovocie každý rok. Nájsť tu možno jablká, hrušky a slivky. Naopak, vlani sa neurodilo takmer nič. Tento rok, zdá sa, sa bude dariť jabloniam. Bohato zarodili aj vzácne oskoruše. Vlani sa rozhodli aj pre pestovanie konopy siatej. Začali na jednom hektári.

tags: