Peter Mišák: Človek literatúry a tvorivosti

Peter Mišák, PhDr. (*10. 9. 1950 v Ružomberku) je učiteľ, redaktor, odborný redaktor, zostavovateľ, literárny kritik, publicista, básnik a lexikograf. Pôsobil ako učiteľ na základnej škole, odborný a vedúci odborný redaktor zdravotníckych učebníc a medicínskych odborných publikácií vo Vydavateľstve Osveta v Martine, neskôr ako novinár, redaktor a šéfredaktor Slovenských národných novín v Martine. Je autorom scenárov, rozhlasových pásiem a poviedok pre rozhlas.

Tvorba a diela

Doterajšia tvorba Petra Mišáka zahŕňa:

• básnický debut Listovanie (1981)
• zbierky poézie Deň (1988)
• Soľ v nás (1998)
• Necelé sonety o láske (2004)
• Rozhovor na ulici (2009)
• Stanice (2013)
• Rút (2014)

Medzi jeho ďalšie diela patria:

• Malý slovník slovenských spisovateľov (2002)
• Pointa smrť (2007)
• Povesti z Liptova (2008, v spoluautorstve s P. Vrlíkom)
• Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch (2012)
• Rozprávky spod slovanskej lipy (2013, v spoluautorstve s Petrom Vrlíkom)
• Ružomberský literárny kalendár 2012 (2011, v spoluautorstve s R. Kenderom)
• Ružomberský literárny kalendár 2013 (2012, v spoluautorstve s R.

Rozhovor s Petrom Mišákom

Igor Válek: Ako z perexu trčí na prvý pohľad, už desaťročia si človek pera, čo budeme v našom rozhovore ďalej ,,prepierať“ podrobnejšie. Znie to tak lakonicky, na pohľad zjednodušujúco, znamená to však veľa. Aj preto, že v tvojom prípade musíme predchádzajúci ,,lakonizmus“ rozšíriť o skutočnosť, že si človek literatúry a tvorivosti. Kedysi si v jednom rozhovore priznal: ,,Literatúra, teda aj vlastná tvorba, mi pomáha žiť a vyrovnávať sa s vecami, ktoré sú nie ani medzi nebom a zemou, ale kdesi… v mojom okolí.“ V čase jubilejnom človek mnohé veci nielen hodnotí, ale stane sa, že aj prehodnocuje.

Peter Mišák: Predovšetkým ,,necítim“ dajaký jubilejný čas. Skôr polčas, ak máme ostať lakonickí, ty i ja. Ceruzka, pero, stroj, počítač, v istom čase (chvalabohu!) nastúpila aj tlačiarenská čerň. Takže spoločnejším menovateľom by bolo nie človek pera, ale človek p(api)era, veď ten už vyše päťdesiat rokov (bisťu!) znehodnocujem takým či onakým písacím nástrojom. Napokon aj papier možno prepierať.

Ale načal si hodnotenie, a tak zisťujem, že by som ani tak nemal hodnotiť ako skôr dávať si pozor na ústa, lebo všetko, čo poviem, môže byť použité proti mne (pozri citát v tvojej otázke). A popri všetkom navyše nemám právo mlčať. Sám som sa oň obral, a som tak spokojný. Nemlčím, no zároveň si nerobím ilúzie, že som počúvaný (čítaný, videný, o rešpektovaní nehovoriac, božechráň!). Páči sa mi, že hovoríš o prehodnocovaní. Inak to dnes všetko vidím.

Niežeby som zmúdrel (opäť božechráň!), len som sa prestal brať smrteľne vážne a napísaný veršík či odsek už nemusím nevyhnutne vidieť v tlači. Bojím sa však, že mi v tom niektoré médiá i vydavateľstvá až smutne často vychádzajú v ústrety, lebo texty, čo ležia mesiace v policiach (počítačových súboroch a priečinkoch), uzrú tlač už značne uzreté. A tón, ktorý sa mi trochu votrel a ktorý sme často používali v redakcii Slovenských národných novín, svedčí o tom, že už viem (ale to trvalo…), že svet stojí na čomsi inom, nie na mojich, našich, vašich, ich a tamtých - písačkách. Lebo na literatúru sa, žiaľ, hráme. Dávnejšie som v jednej básni napísal, že ,,chochlíme si pierka“.

I. Válek: Vysokú školu si absolvoval v meste pod Urpínom na tamojšej pedagogickej fakulte. Už tu ti neodolateľne zavoňal chlebík pôvodnej tvorby, cúdil sa život a prichádzali prvé skúsenosti. Aj vďaka ľuďom, starším (v dobrom zmysle slova) mentorom aj rovesníkom, ktorých spolu s tebou lákal svet literatúry.

P. Mišák: Tam som toho našťastie absolvoval viac. A hneď po absolvovaní som vyplodil prvú múdrosť, že škola ťa síce čokoľvek naučí, ale napríklad nájsť si privát musíš vedieť… Ale k tým absolvovaniam asi toľko, že zaváňali mužnosťou rodiacou sa kdesi hlboko pod preťažkou hlušinou doznievajúcich postpubertálnych zmätení a neistôt, maskovaných veľkohubosťou a klaunovstvom. (,,Šaškú je dost, klaunú je málo,“ povedal Werich.) K tomu sa básne hodili ako couvert priam ideálne. Aj prvé poviedky, ale skôr nažitie či nažívanie na ne. Na tie neskoršie, samozrejme.

Učiteľov som tam mal, až si myslím, že si ich nezaslúžim. Nielen na katedre slovenčiny, ale aj v internáte. Starší spolužiaci. Dvaja už nežijú. Vďaka jednému z nich sa už nikdy v Maďarsku nestratím (pekne ťa pozdravujem tam hore, Jožko Hanes!), vďaka druhému viem, že keby som chcel, naučil by som sa všetko, čo by som chcel. Znie to komplikovane, ale ten chlap(ec) mal nevšednú vôľu a sám zvládol v tom čase dosť populárnu a oficiálne zároveň dosť nebezpečnú angličtinu. Korešpondenčne. Ani poslucháči - študenti angličtiny (česť výnimkám) - neboli lepší. A takého chlapa zabije zle zapojená elektrická gitara krátko pred tridsiatkou (ahoj, Petrík Reiprich, dúfam, že tiež tam hore!).

Ešte sa nás tu potĺka potešiteľne dosť a chvalabohu aj dačo robíme a vládzeme. Zatiaľ ,,prežíva“ kompletná skupina autorov, ktorí sa schádzali v klube v protiatómovom kryte. Vraveli sme si LITERA. V Banskej Bystrici klub pokračuje vlastne kontinuálne dodnes. Zvíťazil som tam asi dvakrát v súťažiach pôvodnej tvorby - ako inak - v poézii.

I. P. Mišák: Október toho smutného roka bol plný rozruchov a vzruchov, štrajkovali sme, manifestovali či demonštrovali, recitovali a odušu nenávideli násilie a bezprávie, ktorého však bolo paradoxne podstatne menej, než ho je dnes na každom kroku. Schytal som zopár obuškom od príslušníka VB, lebo som bol na opačnej strane barikády. Ale na konkrétneho človeka som sa nehneval. Nenávidel som systém. Nebol som sám. Aj tí, čo mu slúžili, ho nenávideli.

Ale sotva z krátkych gatí odrastený človek má iné, má predovšetkým iné priority. Dýchali sme slobodu, všetky baby boli (alebo mohli byť) naše, svet nám ležal pri nohách, lebo sme verili, že nám raz bude patriť. Pravdaže sme sa mýlili. (Aj pokiaľ ide o tie baby.) No a čo… Dôsledky augusta a týždňov po ňom radšej nechajme tak. Niektoré boleli viac, iné menej. Možno som mal šťastie, možno som len mocným nestál za to, aby ma nútili slúžiť im.

niektoré som si odložil, niektoré sú možno odložené aj v dajakých archívoch, no komu by už na čo boli. Páni učitelia, páni profesori Božka Kovalová, Zdenko Kasáč, no najmä Viliam Marčok a Ivan Plintovič (posledne menovaná dvojica tiež už tam hore v spoločnosti dámy, ktorú som spomenul ako prvú) boli viac kamaráti než učitelia. Koľko len v nich muselo byť tolerancie a lásky, že nás nechali virgať ako žrebčatá. Ale podarilo sa im nasadiť nám ohlávky slušných ľudí. A natĺcť nám do hláv vzdelanie. Aspoň dačo, aby sme im nerobili hanbu ako učitelia.

I. Válek: Nedlhá dráha vyškolovaného učiteľa ťa zaviedla na Liptov, kde si sa postavil za katedru základnej školy v Liptovských Sliačoch. Hoci to bola naozaj nedlhá časť tvojho života, priam epizóda, pomerne často na ňu v dobrom spomínaš. Čím bola pre teba dôležitá aj na ceste literáta?

P. Mišák: Najcennejšie na tom vyškolovaní bola azda schopnosť komunikovať. Už spomenutí učitelia nás to naučili dobre. Vedeli sme sa postaviť a vravieť (ako povedal Werich) ,,spatra“. Vravieť tak, aby to malo hlavu a pätu. Do Sliačov som prišiel pripravený a vystrojený aj približne stovkou ľudových pesničiek (vďaka, Božka!), tam pribudlo takisto pár desiatok (vďaka, bratia v Sliačoch!). A drzou odvahou zvládnuť čokoľvek. Nie všetko sa podarilo, lebo po roku som odtiaľ odletel rovno do uniformy. Na rok. No ako učiteľ som si ešte dorábal diplomovku a náhoda (osud, prozreteľnosť) ma zviedla na školský dvor do cesty rovno Jozefovi Kútnikovi Šmálovovi. (,,Pán kolega, nikdy nenapíšte nič, pod čo by ste sa nechceli alebo nemohli podpísať.“) Vedomie, ale najmä pocit zodpovednosti za to, čo napíšeš/napíšem, mi od tých čias ostali. Myslím, že je to dobré krédo.

I. Válek.: Zbohom časom učiteľským dalo miesto redaktora a odborného redaktora zdravotníckych učebníc a medicínskych odborných publikácií v martinskom Vydavateľstve Osveta. Prišiel čas príbehov spojených napríklad s kolegami a literátmi Ondrejom Nagajom, Tomášom Winklerom, dnes už nebohým Eugenom Lazišťanom.

P. Mišák: Chcel som byť redaktorom, mal som šťastie a stal som sa ním. Vo Vydavateľstve Osveta spočiatku korektor, potom nasledovali učebnice a zdravotnícka odborná literatúra. Myslel som, že viem, čo tá robota znamená. Keď som na to konečne po skoro dvadsiatich rokoch naozaj prišiel, už som bol jednou nohou na ulici a druhou v Matici slovenskej. Z redaktora knižiek a odborných časopisov zrazu novinár v týždenníku s režimom rovnajúcim sa reholi (pravdaže, trochu slobodnejšej). Vo vydavateľstve bola práca termínovaná v kvartálnych a ročných horizontoch. V novinách týždenných, medzi uzávierkou a vydaním v hodinových. Aj nočných.

Pri rotačke v Žiline, ktorá bola staršia než ja, pri mašinke v Neografii, kde bol strojník, čo sa narodil v roku, keď ju doviezli z Nemecka. Vo vydavateľstve bol čas popri redigovaní overovať, hľadať a študovať v príručnej knižnici, v novinách sa študovalo pomimo, noviny sa nerobili samy, ako o nich rád hovorieval náš nezabudnuteľný ,,ocko“ Miloš Majer. Nechcem však Osvetu preskočiť len tak. Ondrík Nagaj a Tomáš Winkler boli v tom čase darmi, ktoré mi priniesla normalizácia, ani nevedela, chudera, ako sa mi zavďačila. Takisto Lazišťan. Pán fotografista, pán redaktor. Vďaka nemu som mal česť dvakrát sa stretnúť s legendou (česko)slovenskej fotografie (a mnohých iných zaujímavých vecí) Karolom Plickom. Myslím, že mám aj v niektorej jeho knihe osobné venovanie, ale to neodprisahám.

Lazišťan bol prvý zo ,,starcov“, čo doniesli fľašku vína a navrhli mi tykanie. Potom pribudli Viktor, Jožko, Vlado, Jano, Rudo (priezviská by boli už priveľa). Všetci sa osobne poznali s Hronským (J. C, aby nenastala zámena) - všetkým im vravel, vydržte, chlapci, raz z vás budú veľkí páni. Z niektorých sa stali maličkí súdruženkovia, ale pánov bolo medzi nimi pomenej. Už sú všetci na večnosti. Lazišťan sa nedožil deväťdesiatky, ale na jeho pohrebe zazneli slová, že práca skracuje čas a predlžuje život. Presviedčam sa, že je to pravda. Zatiaľ iba prvá polovica výroku, k tej druhej sa vyjadrím neskôr, ak dožijem.

Tomáš Winkler prišiel (po známej svätomarskej a čiernovážskej anabáze) niekedy okolo Charty 77, a to som ho už desať rokov poznal ako autora. Vzal ma pod svoje krídla (literárne) a už ma nepustil. Najprv desať spoločných rokov okolo zdravotníckej literatúry (a mnohých zaujímavých debát, stretnutí, škriepok, všetkého, čo mi prinieslo nesmierne veľa poznania). Potom pozvanie do Matice a redakcie, kam som naozaj spadol ako ryba do vody. Prišiel si nedlho po mne, sám sa pamätáš, ako nám novinárčina chutila a nevedeli sme sa jej nasýtiť. Starí chlapi museli vymýšľať, my sme písali odušu (aj čo nikdy nevyšlo). S Tomášom som pochodil kus Slovenska ešte v časoch, keď sme nemuseli. Naučil ma vážiť si minulosť, dejiny. Sám je v nich väčšmi doma ako vo vlastnej obývačke, a čím som starší, tým väčšmi sa presviedčam, že je múdre, prezieravé a dobré poznať dejiny. Je v nich veľa odpovedí aj na otázky budúcnosti.

No nebudem už filozofovať, ešte ten Ondrík Nagaj, lebo veď tiež prišiel… Pravda, dávno predtým sme sa spoznali, myslím osobne, okolo roku 1975, a zoznámila nás legenda redakcií Iva Kadlečíková. Lenže ja som sa ihneď vytasil s jeho zbierkou Verše na pni (ako prvou, čo som si kúpil ,,za vlastné“, a neklamal som). Tak som ho mal trochu predplateného. A vyplatilo sa. Dodnes sme celkom spoľahlivý tím na besedách, v odborných porotách, na hubách i pri koštovkách najmä zeleného veltlína, veď ako Nagaj vraví a píše, ,,komu sa nelení, tomu veltlín zelený“. Bol mi redaktorom asi troch knižiek, ja jemu vraciam už vari piatu. Obojstranne vždy osožne, veď Tomáš Winkler prišiel na to, že takáto spolupráca prináša synergický efekt.

I. P. Mišák: Ak môžem, začnem vlastnými editorskými počinmi, takmer som si ich pomýlil s vydaniami vlastných textov, lebo tie by som už radšej neanalyzoval, najmä potom, ako ma blahej pamäti Majster Laco Ťažký pasoval na autora, čo si je aj sám redaktorom. To bola v istom čase nevyhnutnosť, lebo redaktorov akosi ubudlo. Tak sa k tej robote vraciam. Skôr v regióne, lebo ten mi ostal láskou i predmetom skúmania, redigujem a zostavujem. Zavše zbierky básní, zavše dajaký zborník, antológiu… A každé také vydanie sa usilujem ,,zaopatriť“ doslovom, akousi - áno - analýzou.

Ani neviem, koľko som toho spravil, ale našiel som raz u švagra knižku, akú on nezvykne ani čítať, nieto ešte držať v knižnici. ,,Načo to máš,“ pýtam sa. ,,Ty tam máš doslov,“ odpovedá. Otvorím a fakt. Zabi ma, neviem, ktorá knižka to bola. Na kritika ma povýšila núdza, pamätáš sa, ako nám zavše na poslednú chvíľu chýbala recenzia v novinách? Dakedy šlo dokonca o minúty… ,,Každej nevydanej knižky je škoda,“ povedal raz v Martine pán docent Štefan Kvietik. Pri daktorých vydaných je škoda papiera, vravím si zavše, ale čo chytím do ruky, to prečítam. O škode papiera mlčím, o dobrej knižke napíšem. Lebo som lenivý. Keby som totiž musel písať o tých, čo som ich ani nemal otvárať, nemal by som čas sa ani vody napiť. Ale bol by to aj tak hrach o stenu. Radšej sa zavše zamýšľam nad osudmi a dielami autorov, o ktorých sa všeličo síce vie, ale zopár vecí treba povedať, čo sa nevraví. Tak to vravím. A vraj dobre robím. Sú to kratšie i dlhšie štúdie - úvahy.

I. P. Mišák: … a čosi, čo v poviedkach nazývam pre seba a v minulosti aj pre už nebohého Janka Lenča ,,rerealizmom“, teda návratom k realizmu, božechráň, nie k pravde, len k pravdepodobnosti, ktorú mnohí vedia aj vypočítať. S tou poéziou, s ktorou je to tak, ako to s ňou bolo odjakživa, je a bude do skonania sveta, a ktorú daktorí volajú ,,nulová“, v ostatnom čase väčšmi flirtujem než sa vážne zamýšľam. A ona to má rada. (Otázka je, či aj čitatelia…)

Básňou sa svet zmeniť nedá, básňou sa dnes nedosahuje ani ozvena na prázdnej chodbe nemocnice. Už ňou ani učiteľa v škole nenahneváš, ako ja svojou prvou kedysi na strednej škole. Vyniesla mi dokonca riaditeľské pokarhanie, tak som ja trpel pre vlastné presvedčenie… To pokarhanie bolo dokonca verejné. Veď podobný trest v dejinách literatúry dostal naposledy asi Černyševskij (volalo sa to ,,publičnaja kazň“). Ale kdesi mimo mňa sa rodí dobrá poézia. Viem to, veľa jej čítam.

I. Válek: Dvojdomosť prozaika so schopnosťou na malom priestore vystihnúť signifikantné znaky dejov a archetypálne postoje zobrazovaných osôb preukazuješ hlavne v posledných rokoch časopiseckým publikovaním poviedok, pridal si aj knihu kratších prozaických útvarov.

P. Mišák: Nebola už o tomto pred chvíľou reč? Vlastne nebola. Pýtaš sa na motívy písania prózy. Vynorí sa príbeh a začne podkušovať. Popritom dozrieva, a ak má šťastie, dostanem ho do počítača. Ak má smolu, ,,prezrie“ a jeho náčrt potom kdesi na ploche zavadzia. Tak sa vraciam k rukou písaným poznámkam a krútim hlavou, prečo nepíšem, čo mi slina na jazyk donesie. Tak to aspoň neprešpekulujem. Šetríš ma výrazom ,,kratšie prozaické útvary“. Mám aj dlhšie. Ale sám pred sebou ich trochu tajím, lebo na jednom z nich som už štyri roky neurobil čiarku (a to som spočiatku písal tritisíc slo...

Bibliografické záznamy

Nasleduje zoznam bibliografických záznamov, ktoré sa týkajú Petra Mišáka:

tags: #Maso