Tiramisu: Slávny taliansky dezert
Tiramisu si privlastňujú viaceré talianske regióny. Je to bezpochyby jeden z najznámejších talianskych dezertov. Do sveta sa však dostal vďaka reštaurácii v Trévise, ktorú viac ako polstoročie viedol Ado Campeol. Jeho základ tvorí syr mascarpone a piškóty namočené v káve. Všetko sa na záver posype kakaom. Ado Campeol, ktorého v Taliansku označujú za otca tiramisu, zomrel vo veku 93 rokov. Campeol bol majiteľom reštaurácie Le Beccherie v severotalianskom meste Tréviso, kde tento recept vymysleli. V reštaurácii sa však pohyboval od detstva. Otcovi pomáhal už ako 12-ročný, aby v nej strávil nasledujúcich 60 rokov. „Najväčšiu radosť mu spôsobovalo, že videl množstvo mladých ľudí, ktorí začínali v Beccherie a z ktorých sa neskôr stali majitelia skvelých reštaurácií,“ povedali pre Tribuna di Treviso jeho deti Carlo a Marina.História tiramisu
Tak ako to býva pri slávnych receptoch, aj tento dezert bol výsledkom náhody. Keď v 60. rokoch sa pokúsili pripraviť vanilkovú zmrzlinu s kávovou príchuťou, no pri príprave krému v miske nechtiac zmiešali vajcia a cukor so syrom mascarpone, ktorý tam Linguanotto náhodou vylial. Ten však recept nezačal pripravovať odznova, no ako správny kuchár zmes ochutnal. Po obliznutí lyžičky zistil, že má príjemnú chuť. Následne to povedal Campeolovej manželke Albe. Reštaurácia dezert, ktorý nazvali tiramisu, čo v preklade znamená „vytiahni ma“ alebo „zdvihni ma“, zaradila na svoj jedálny lístok v roku 1972. Pripravoval sa na okrúhlych strieborných tanierikoch, pričom niekoľko hodín musel odpočívať v chladničke. Keďže si recept rodina nikdy nedala patentovať, jeho autorstvo je dodnes otázne. Jedna z nich uvádza, že v 15. storočí tiramisu podávali prostitútky v Benátkach svojim milencom. Predpokladalo sa totiž, že táto sladkosť je afrodiziakum, takže tanier s týmto kávovým dezertom sa považoval za záruku dobrej zábavy.Chutný dezert, ktorý tvorí nadýchaný krém v kombinácii s horkou kávou a sladkými piškótami, je populárny naprieč Talianskom. Niektorý obsahuje alkohol ako rum alebo marsalu, no ten pôvodný, ktorý certifikovala Talianska kulinárska akadémia v roku 2010, bol bez alkoholu, aby bol vhodný aj pre deti. Prvá zmienka s receptom sa v tlači objavila v roku 1981 v publikácii Veneto, ktorá sa venovala miestnemu jedlu a vínu. Bez ohľadu na to, v ktorom regióne alebo v období recept vznikol, dôležité je, že tiramisu existuje. Jediný problém tiramisu môže vzniknúť pri servírovaní. Dezert sa totiž ťažko dostáva z formy. Le Beccherie a rovnako jej zakladateľ boli v krajine preslávení.Káva v Taliansku
Predstavili ste si elegantnú taliansku kaviareň s mramorovými stolíkmi a baristom vo vyžehlené zástere, ktorý vám podáva šálku espressa? Raňajky v kaviarni sú v Taliansku predovšetkým turistickou záležitosťou. Pre 84 % Talianov je ideálom raňajkovať doma, v pohodlí a s rodinou. Na prípravu kávy doma potom Taliani volia svoj originálny kávovar, ikonický Bialetti. S moka kanvičkou Bialetti si môžete aj vy vychutnať lahodné espresso. Pohodlne v pohodlí domova.Začiatkom 20. storočia sa datuje aj zrod prvého espressa. Rýchlo pripravená káva plná chuti a vône sa stala pre Taliansko symbolom a národným dedičstvom, na ktoré sú hrdí, ako sa patrí. S popularitou espressa prišiel aj dopyt po kávovare do domácnosti. V malej dedinke Omegna založil v roku 1919 podnikateľ Alfonso Bialetti malú spoločnosť: Alfonso Bialetti & Co, ktorá sa venovala spracovaniu hliníka. V roku 1933 prišiel s geniálnym nápadom na kanvicu na kávu, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou ranného rituálu Talianov naprieč generáciami.Moka kanvička Bialetti
Čo je na Bialettiho vynáleze také zvláštne? Tajomstvo moka konvičky Bialetti spočíva v dômyselne navrhnutom spôsobe varenia kávy pomocou tlaku. Ten sa vytvára v hlavnej komore kanvice, keď ju postavíte na sporák. Výsledkom je silná chuť a aróma kávy typu espresso, ktorá sa vyrovná káve od profesionálneho baristu v kaviarni. Pritom na prípravu kávy v kávovare Bialetti Moka Express potrebujete len čerstvo upraženú kávu, vodu a sporák.Tento rok Bialetti oslavuje 90 rokov domácich kávovarov Moka Express. Na trhu možno nájsť viac či menej vydarené varianty moka kanvíc, ale pravá talianska kanvica Bialetti je najobľúbenejšia. Charakteristický dizajn osemstennej hliníkovej kanvice je opakujúcim sa motívom klasických modelov Moka Express. Pravú Bialetti spoznáte podľa typického loga, ktoré je tiež jedným z tajomstiev kanvíc Bialetti. Tento maskot, muž s fúzmi ("l'omino coi baffi"), vznikol v 50. rokoch 20. storočia. Veľkosti Moka kanvíc sú definované počtom šálok kávy, ktoré pripravia. Za šálku sa považuje približne 50 ml kávy. Vzhľadom na silu kávy Moka Express sa toto množstvo považuje za ideálne na jednu porciu. Zaobstarajte si teda kanvičku na 1 porciu. So svojím kávovým partnerom budete potrebovať kanvičku na 2 alebo 3 šálky. Údržba moka kanvice je veľmi jednoduchá. V podstate ho stačí po použití opláchnuť čistou vodou.Cestovanie po Taliansku
Kto má rád spoznávanie, cestovanie, ochutnávanie čerstvých špecialít, zábavu, dlhé prechádzky, slnenie na pláži? Stačí aj len niečo z vypísaného.Bari v Puglii
Preto som odišla osláviť svoje narodeniny do Bari v Puglii na juhu Talianska a splniť si svoj dlhoročný sen. Ryanair lieta z Bratislavy priamo do Bari 2x týždenne. No to som chcela využiť! Jémine, to bol sen… Strávila som tu nádherných 5 dní. Už párkrát som sa vybrala so svojimi babami objavovať svet za hranice Slovenska. A tentokrát som sa vybrala bez nich. Ryanair začal od konca marca 2025 lietať priame lety BTS-BRI 2x do týždňa, streda-nedeľa. Letenka vie stáť aj len dvacku. Ja som si ale vybrala najdrahší týždeň- Veľkú Noc. Puglia, priprav sa na mňa, už letím.Chcela som totiž veľa cestovať po okolitých mestách, objavovať, spoznávať. Síce sú autobusy a vlaky častokrát na weboch spomínané ako možnosť lacného cestovania, v Bari som nechcela riskovať a najmä som sa nechcela vystavovať zbytočnému stresu z toho, či nájdem zastávku a či vlastne bus/vlak pôjde. Dobre som urobila. Ako som sa dozvedela, niekedy zastávka nie je ani označená, autobus pristaví na benzínke. Ak budete zajednávať auto cez Booking, urobte čím skôr. Pretože čím sa blíži termín vášho pobytu, tým cena prenájmu auta narastá. A nepoisťujte si ho cez apku, ale až priamo na mieste pri preberaní. Ubytovanie v Bari som vybavila cez Booking.com. Je to najistejšia možnosť a ak je tam človek zaregistrovaný, postupne naberá body, za ktoré má potom zľavy. Ceny ubytovania na bookingu cez mobil sú lacnejšie než cez počítač.Bari nie je až také veľké mesto, rozlohou ho prirovnávajú k nášmu Prešovu. Ale za to je nádherné. Mala som pocit, akoby železnica, ktorá prechádza mestom, rozdeľovala Bari na rušnejšiu, takú turistickejšiu časť a domáckejšiu, pokojnejšiu časť. Ubytovanie som mala za železnicou v časti ďalej od centra mesta. Ale 10 minút chôdze a bola som v centre. Raňajky som si dopriala v Caffetteria Dopierro v blízkosti môjho apartmánu. Zašla som tam každé ráno. Milá pani majiteľka ma vždy privítala a mala úprimný záujem o to, ako sa mám, čo v ten deň chystám…bolo to milé. V deň môjho odchodu som za kávu neplatila, že to je na účet podniku a vraj keď prídem o rok, raňajky sú na ňu.V Bari je časť mesta- Staré mesto- Bari Vecchia. Na prvý pohľad to človeka ani neláka vojsť, veď čo by tam mohlo byť? Ale to je ono! Sú tam tie uzučké uličky, po ktorých prechádzate a domáci majú pootvárané vchodové dvere (asi vetrajú) a aby ste do ich príbytku „nečumeli“, majú tam plachtu. Ale málokedy nebolo vidno. 🙂 S jedným ujom som chvíľu pozerala telku, aj keď som mu do domu nevstúpila. Bol len pár centimetrov odo mňa, sedel za kuchynským stolom, ja vonku pred domom a aj tak sme boli tak blízko seba. 🙂 Pozeral správy. Prišlo mi to tak fascinujúce, v akej prítomnosti, slobode a voľnosti žijú…ani som si neuvedomila, že pozerám tú telku s ním. V uličkách je veľa turistov. Aj veľa obchodíkov. Aj veľa nonnien, ktoré cestoviny vyrábajú. Booking mi ponúkal voucher na lekciu výroby cestovín s nonnou a potom aj obedom u nich. Stále som kúpu vstupenky odkladala a ešteže. Len tak som sa prechádzala a hľadala som nonny. Kde by mohli byť. Chodila som uličkami, pýtala sa domácich, aby ma naviedli, no uličky sú ako malý labyrint. Aj keď sa stratíte, viete, že sa báť nemusíte. Ľahko sa nájdete. Až v jednej uličke. Zastavil ma dav turistov, ktorý sa združoval pred obchodíkom so suvenírmi. Pozrela som do bočnej uličky, ktorá sa tak máličko zatáčala. Mala som pocit, že tam vidím kúsok stola. Podišla som bližšie a FAKT! Plachta vo dverách bola zatiahnutá a ja som ako Kelišová nakúkala, či tam uvidím nejakú nonnu. VIDELA SOM! Pozdravila som ju slušne a spýtala sa, či by som sa na ňu mohla pozerať. Jeminánko! Prebehol mnou mráz a musela to na mne vidieť. Začala mi vysvetľovať, čo robí. Otvorila som oči dokorán, pomaly si sadla na jej miesto a začala som robiť orriechette. Ona ma kontrolovala, opravovala pohyby. Keď som urobila zle, len povedala- nevadí, to sa dá zachrániť. A ukázala mi, ako na to. Všetky cestopisy, ktoré natáčali tie kuchárske hviezdy o tom, ako sa učia robiť cestoviny a ja som im tak závidela….že kiež by aj ja som také zažila….ZAŽILA. Bolo to skutočné a BOL TO DAR.Plná zážitku, ktorý sa mi uveriť nechcel, som sa ďalej prechádzala uličkami. Cieľ som nemala, len vychutnávať. Zrazu som našla reštiku aj nejakú caffetteriu. Sadla som si na drink a len počúvala taliansku vravu. Človeku ten „hurhaj“ akosi nevadí. Je iný, ako keď sa u nás ľudia rozprávajú. Alebo sa mi ich reč tak páči, že mi to nevadí? Cestoviny, orriechette, tam sú dobré všade. To je ich „chlieb“. 🙂 Ochutnala som ich s cime di rappa- taká zelenina ako… rukolová brokolica. U nás to skôr nepoznáme. U nich to rastie všade a je to chutné.Cestujem, aby som spoznala autentickú tvár krajiny. A tak som vedela, potrebujem nájsť miesto, kde ochutnám tiellu. Tiella je ich ďalšie typické jedlo. Niečo ako paella. Ryža, zemiaky, morské plody, víno a uvarené. V Bari je reštaurácia, ktorá sa tak aj volá „Tiella“. Robia ju tam naozaj autenticky. Chcela som sa tam vrátiť, ale bolo vždy plno… Čašníci dobre poradia, usmernia. Na pizzu som zašla do pizzerie I mancini. Mali skvelé kombinácie surovín. Navštívila som reštauráciu Le Grand Tabou, ale to bolo pre mňa skôr sklamanie. Dala som si špagety carbonara. Špagety som mala rozvarené, na carbonara sa proste do Bari nechodí. V Ristorante La Pesceria som ochutnala prvýkrát morských ježkov a homára. Veľmi som túžila vedieť, ako chutia. Ich výber morských plodov a rýb je úchvatný. Reštaurácia je trochu drahšia, ale zážitok stál za to. Mierne sklamanie som zažila v reštaurácii Re Sole. Všade bolo plné a obsluha sa nevedela dohodnúť, či majú pre mňa miesto, alebo nie. 🙂 Bola som už taká hladná, že mi to nevadilo. Chcela som si dať niečo jednoduché a tak som si objednala pizzu. Cesto sa im teda vôbec nepodarilo, aj keď pred pečením som videla, že pizza vyzerá slušne. panzerotti- niečo ako náš plnený langoš skrížený s ich pizzou- vyprážaná plnená pizza? morské plody- sú mega čerstvé, kde inde si ich dať?Za železnicou, smerom k Starému mestu, sú ulice priam posiate módnymi značkami. Pre každého niečo a ešte navyše. Ja som nevynechala Bari eye- kolotoč 🙂 Na googli je ako Blue sky Wheel priamo na Lungomare (pri mori). Otvorení sú od 16ej a v porovnaní s Londýnom je to jazda „zdarma“. Po ceste som pokračovala pešo ďalej. Minula som štátne budovy, verejné veľké detské ihrisko, až som prišla na piesočnú pláž Pane e pomodoro. Neviem si predstaviť tú plnku v lete, ale aj teraz, keď bol apríl, už tu boli odvážlivci v plackách. Ja som vyzula botasky a namočila si nohy. Mala som v pláne si jedno ráno privstať a zájsť na rybí trh. Je neďaleko kolotoča, presnejšie na Molo S. Nicola. Tam sa deje presne tá vrava, dohadujú sa ceny, plieskajú sa chobotnice o skaly… Ale nepodarilo sa mi- cornetto a káva boli vždy dôležitejšie. Za to je v Bari ešte jeden trh. Obrovský a nielen s rybami. Mercato Coperto na Via Nicolai Bari. Ryby, zelenina, ovocie, syry, všetko… 🙂 To bol zážitok! Všetko tak čerstvé, tak zdravé, plné chuti už na pohľad. Takmer všetky weby Vás budú posielať do hradu Castello Normanno-Svevo. Ja však budem výnimka. Je to síce história, ktorú mám v úcte, ale vstupné je za mňa príliš vysoké v porovnaní so zážitkom, ktoré sa vnútri skrýva.Výlety z Bari
Auto som si prenajímala cielene. Aby som mohla cestovať aj po okolí. A toto bol môj plán, ako spoznať túto časť Talianska a neľutujem.Matera
Môj prvý výlet z Bari smeroval do mesta, kde sa natáčal James Bond alebo aj Umučenie Krista. Matera. Mesto je už síce v inom regióne, v Basilicate, ale je blízko Bari a oplatí sa tam zájsť. História tam siaha až do paleolitu a mesto dýcha príbehmi. Kedysi extrémne chudobné mesto, kde ľudia žili v jaskyniach častokrát aj so zvieratami, museli vysťahovať. Dnes je tu množstvo podnikov a prosperujúcich krčmičiek. Dá sa tu ubytovať, zažiť históriu, ako sa patrí. Najviac fascinujúca a vyhľadávaná je časť „Sassi di Matera“. Kamenné mesto pod mestom. Neviem to vysvetliť. Normálne som kráčala mestom Matera a zrazu som našla značku „Sassi di Matera“ ukazujúcu na schody smerom nadol a podchod. Tam sa zjavilo iné mesto. Samé uličky, úzke schody, strmé schody, z ničoho nič slepé uličky… Čarovné. Niektoré weby radia podrobne si naštudovať mapku, aby bol zážitok komplexný a niečo som neminula. Výhľady sú tu dych berúce- aké je zvláštne, že všetko je rovnaké a každý pohľad je aj tak iný. Na jednej vyhliadke sa dá posedieť v kaviarni a vychutnať si drink či kávu. Nechala som sa zlákať. Toľko schodov… to si zaslúžilo niečo extra.Altamura
O Altamurskom chlebe som už nie raz počula. Chlieb s veľmi dlhou históriou a tak výnimočným zložením, procesom prípravy, že má ochrannú známku. A majú tu múzeum, ktoré je mu venované. Ja a neísť tam? To je nonsens… Do múzea je potrebné sa objednať vopred na určitú hodinu. Na webe píšu, že aspoň 48 hodín. Napísala som im na whatsap (číslo majú na webe), čo by bolo možné na ďalší deň a prišla mi odpoveď, že samozrejme. Ochotný pán vedel vysvetliť aj v angličtine, ak som niečomu nerozumela. Je to maličké múzeum, bývalá pekáreň, ktorá piekla niekoľko storočí každý deň chleby. Také 2 izbičky, každá na jednom poschodí. Ale objala ma tu veľká úcta a pokora. Všetko bolo presiaknuté vôňou chleba. Kúsok od múzea je pekáreň, kde stále pečú chlieb tradičným spôsobom. oni tam tým chlebom fakt žijú a sú naň hrdí.Toto múzeum na mňa spadlo z neba. Vôbec som o ňom netušila, len som na webe hľadala, ako si vyplniť čas čakaním na vstup do múzea chleba. Neďaleko Altamury je totiž jaskyňa, kde sa našiel najstarší neadertálsky človek. Do jaskyne sa nedá ísť, no v múzeu je 3D replika, ako to tam vyzerá. Úchvatné! Na začiatku mi dali 3D okuliare a pustili v angličtine krátke video o jaskyni a ako sa podarilo kostru nájsť. Následne som na druhom poschodí sama, svojím tempom mohla pochodiť artefakty. V Altamure som prišla na obed a hľadala som nejakú reštauráciu, kde by som sa najedla. Mesto bolo prázdne, bolo to také…mysteriózne. Ale šak…asi Altamura je taká- povedala som si. Na googli som si našla najlepšie hodnotenú reštauráciu Antica Osteria Pein Assutt a vydala sa k nej. Po otvorení dverí reštaurácie som pochopila, prečo mi mesto prišlo ako mesto duchov- prisámvačku, že všetci boli v tejto reštike. Bolo to ako vo filme, úplne! Mesto prázdne, tiché a za dverami hurhaj! Steak ma nelákal, dala som si bruschettu a cestoviny. Akurát som nerozumela, prečo okolitým stolom len tak doslova šlahnú na stôl akúsi krhlu tuším s motorovým olejom? A to vám bol akýsi digestív.:) Aj mne to šlahli. 🙂 Až potom som si všimla z fotky, že je o tom info v strede lístka.Alberobello
Môj sen. Vidieť ich. Zažiť ich. Malé domčeky zvané „trulli“. Tak ako v Anglicku nemuseli platiť daň, kým nemal dom omietku, tak aj tu platilo, že nemusia platiť dane, kým dom nemá strechu. Je tu celá časť, kde sú na sebe nahustené. Máloktoré sú ale tie ozajstné. Aj ubytovanie si treba overiť, či je to skutočné trullo. V niektorých sú obchodíky a ponúkajú výhľad z terasy. Vstúpiť sa dá zväčša zdarma, no našla som aj takú, čo mala určite skvelý výhľad, no bolo to len pre zákazníkov. Myslím, že sa tu nedá stratiť. Ceny sú tu silno turistické. Ale káva je stále všade lacná a chutná.Locorotondo
Malé mestečko, ktoré je vystavané do tvaru kruhu. Sem som sa šla poprechádzať v uzučkých uličkách. Vraj prvá osada tu vznikla už v 7.storočí. Autá sa tam nedostanú, pretože mesto nebolo tak kedysi stavané. Vtedy autá nemali, skôr somáre. Na webe som našla odporúčanie na reštauráciu na začiatku Starého mesta Calici e dentici a gelatteriu. Jedlo ani zmrzlina nesklamali. Aj keď pani v zmrzlinárni, ktorá obsluhovala, už mala toho asi dosť, z nálady mi neubrala. Nevedela som sa nasýtiť žiarivo bielou farbou domov. Vládol tu úchvatný kľud. Nemala som tu cieľ, chcela som len tak byť.Polignano a Mare
Podľa webov by som nepotrebovala auto, v Polignano a Mare by som mala byť do pol hoďky, ale riskovať sa mi nechcelo. Máte ju? 🙂 Spevák Domenico Modugno je rodák z tohoto mestečka. V mestečku sa dá ubytovať, no osobne by som sa po dvoch dňoch nudila. Možno aj skôr. Tu nie je veľa čo robiť na viac dní… Pláž je kamenistá, a aj keď na webe radia ísť sa kúpať radšej sem ako na preplnené pláže Bari, nepríde mi, že tu by bolo menej ľudí…skôr naopak. Som rada, že som tu bola a prezrela si mesto. Popri mori vedie dlllhý chodník až za mesto. Zmrzlinu som si tu dala tiež, na rozlúčku, ale nebola nejak extra… Za to tie nádherné výhľady a more… to ma dostalo.Gelato
Začali v Lučenci a bolo to dávno, ešte v 70. rokoch. Otvoriť cukráreň v Bratislave zvažovali posledné tri roky. Nakoniec sa to podarilo tesne pred koncom koronakrízy. Paradoxne vtedy, keď mnoho iných podnikov ledva prežívalo. Sú moderní, ale aj tradiční. „U nás si vyberie každý, od vnučky až po starkú,“ hovorí Eren Hajrula, spolumajiteľ Mojej Srdcovky. Sú Turci. Rodina sa do Lučenca presťahovala v roku 1969 zo Želiezoviec. Tam tiež cukrárčili. Vedia, čo je dobrá káva, zákusok, zmrzlina a oddych. Turci si užívajú život trochu inak ako my, Európania, hoci sa tunajším podmienkam dokázali rýchlo prispôsobiť a Lučenčania si ich v sekunde zamilovali. Nie preto, lebo nemali inú možnosť. Vtedy bol na juhu Slovenska celkom veľký výber jadranských a balkánskych zmrzlinární a aj niekoľko cukrární.Na Masarykovej ulici otvorili cukráreň, ktorá bola predĺženou rukou rodinnej tradície, siahajúcej do roku 1925. Volala sa Flamengo. „Premenovali sme sa na Moju srdcovku, lebo názov Flamengo mal význam možno v 80. rokoch. Dnes už vôbec nekorešpondoval s tým, čo ponúkame. Po Lučenci nasledoval Zvolen. Tam otvorili minulý rok hneď dve cukrárne, spolu s ďalšou malou predajňou na polceste, v Haliči. Ešte o rok skôr prišla na rad Banská Bystrica. Dokopy majú 7 cukrární. Korona ich však stopla v smelom smerovaní za hranice. Plánovali Viedeň alebo Prahu. Teraz sa viac sústredia na Slovensko. Na stole majú viacero projektov, medzi nimi Košice a Nitru. Konkurencia neexistuje.Tradíciu si však nesú naďalej. Lákavá balkánska zmrzlina, na ktorú chodili Lučenčania aj široké okolie dlhé roky, inovovala svoju tradičnú receptúru a dnes ich cukrárne pod zmeneným názvom nájdeš okrem Zvolena aj v Banskej Bystrici. „Tento rok sa nám to podarilo až do vysnívanej Bratislavy,“ hovorí Eren Hajrula na margo expanzie zo stredného Slovenska na západ. Pred pár dňami totiž otvorili typickú bielosivú cukráreň s presvetleným interiérom a atypickou ponukou koláčov a zmrzliny na vychytenej bratislavskej lokalite. Priamo na Hviezdoslavovom námestí. Konkurencie sa neboja. Vedia o nej a radi ju privítajú. Nielen v Bratislave, ale v každom meste. Porovnávanie pomáha zdokonaľovať sa. „Keby sme sa v minulosti nemali s kým porovnávať, v Bratislave by sme dnes určite neotvorili,“ vysvetľujú základný princíp svojho podnikania. V Bratislave dnes už ťažko zoženieš poriadny „punčák“ alebo karamelový veterník či laskonku. Presne túto dieru na trhu vychytali šikovní Turci. Nenazývajú sa zmrzlinárňou. Eren hovorí, že prioritou sú pre nich koláče a zákusky, pretože otvorené majú celý rok.Hoci sú zákusky tým, do čoho investujú najviac času, kreativity a seba, zmrzlinu nepodceňujú. Je skôr doplnkom portfólia produktov. Na otázku, aký je jeho obľúbený koláč, som čakala odpoveď „baklava“. Opak je však pravdou. Eren v sebe ani napriek svojim balkánskym koreňom nezaprie intenzívny vplyv Slovenska. Najradšej má domáci jablčník. „Keď si ho dám, zakaždým sa vrátim spomienkami do svojho detstva. Určite to poznáte, vôňa čerstvého jablkového koláča so škoricou a k tomu vanilková zmrzlina,“ smeje sa Eren Hajrula. Čo sa však týka zmrzliny, autentický recept starého otca vnuci trochu vylepšili. Pozmenili ju o ingrediencie, ktoré v čase, keď miešal svoje príchute on, ešte neboli dostupné. Zákazníci sú z roka na rok náročnejší. A preto sa chtiac-nechtiac trendom treba prispôsobiť. „Keď pôjdete na dovolenku do Talianska, dáte si tam famózne gelato, potom sa vrátite na Slovensko a zistíte, že naše gelato je porovnateľné s tým v Taliansku,“ prezrádzajú s dodatkom, že takúto chuť a pocit u zákazníka docielili práve tradičnou receptúrou starých rodičov, ktorú skombinovali s inovatívnymi trendy chuťami.Gelato je pojem, za ktorý sa už dnes skrýva každý. Tradičnú zmrzlinu predáva málokto. Gelato sa uchytilo a stalo sa akousi značkou. Pravda je taká, že samotný pojem gelato je zmrzlina po taliansky. Konzistenciou by sa od tej balkánskej mala líšiť. Bratia z Mojej srdcovky hovoria, že gelato obsahuje menej tuku, medzi 5-10 %, pričom balkánska zmrzlina obsahuje 20-25 % tuku. Jeho menší podiel zvýrazní chuť danej zmrzliny. Je to teda vec chuti, niekomu chuti viac krémová, niekomu menej, no zato výraznejšia. Moju srdcovku nájdeš na Hviezdoslavovom námestí, hneď vedľa známej reštaurácie Iasai. Interiér je krásny, lákavý.**Tabuľka porovnania gelata a balkánskej zmrzliny:**
| Charakteristika | Gelato | Balkánska zmrzlina |
|---|---|---|
| Obsah tuku | 5-10% | 20-25% |
| Chuť | Výraznejšia | Krémová |
tags: #Recept
