Slovenská kuchyňa prebrala prvky z Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny, ale nájdu sa v nej aj pokrmy, ktoré sa tradovali už od prvých ľudí žijúcich na našom území. Poďme sa pozrieť na stravovacie návyky našich predkov a vývoj poľnohospodárstva, ktoré formovali ich jedálniček.
Pravek a neolit: Základy poľnohospodárstva
V dobách praveku sa najstarší ľudia živili lovom, zberom rastlinnej potravy, neskôr aj rybolovom. O poľnohospodárstve môžeme hovoriť až posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu tj. mladšej doby kamennej. Archeologicky je toto obdobie charakterizovaná jednak výrobou keramiky, jednak výrobou nástrojov z hladeného kameňa. Tieto archeologicky doložené artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu aj uskladnenie potravy.
Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia p. n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii, v tých oblastiach, ktoré patrili ešte k Úrodnému polmesiacu (kolíske civilizácie aj poľnohospodárstva na Prednom východe). Odtiaľ sa pravdepodobne ďalej šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou aj nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenie, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili.
Plodiny a ich spracovanie v neolite
Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovala viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhával a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi.
Priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu. Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba.
Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.
Chov dobytka a rybolov
V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typov zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv.
Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny, predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.
Doba bronzová a železná: Ďalší vývoj poľnohospodárstva
Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici. V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy.
Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom. V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám, žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne.
Keltské poľnohospodárstvo a pohrebné rituály
Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe, ktoré sa datuje do doby laténskej. Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny.
Rastlinné aj mäsité zložky boli nielen každodennou potravou v minulosti, ale konzumovali sa aj pri špeciálnych príležitostiach napr. v súvislosti s pohrebnými rituálmi. Potraviny a nápoje zohrávali dôležitú úlohu aj v pohrebnom ríte staršej doby železnej. Doklady mäsitej stravy v hroboch z tohto obdobia sú ľahšie identifikovateľné pri archeologických nálezoch, ako rastlinné. Napriek tomu je možné doložiť, že škála potravín rastlinného pôvodu vkladaná do hrobov, resp. na pohrebné hranice, bola pestrá.
Vďaka nálezom z hrobov z východoalpskej halštatskej oblasti máme podrobne zdokumentovaných viacero druhov konzumovaných rastlín. Rôzne druhy obilnín: pšenica jednozrnka, dvojzrnka, špalda, pšenica siata, jačmeň siaty a proso siate; ďalej strukoviny/bôboviny, konkrétne hrach siaty; orechy: lieskovce, vlašský orech; ovocie: plané jablká, hrušky, čerešne, černice, plody jarabiny mukyňovej, drienky, trnky, bazy a pravdepodobne aj hrozno. Tieto rastliny boli určené na priamu konzumáciu, ale aj uložené do zásoby. Vo forme zuhoľnatenej organickej hmoty sa našli aj rôzne druhy hotových jedál.
V tomto období sa konzumoval chlieb, a to kysnutý chlieb, pečivo alebo nekysnuté chlebové placky, obilné kaše, ale aj jedlá pripravené z viacerých surovín a z rôznych typov múky (jemne mletá, krupicová).
Rímsky vplyv na stravovanie
Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v najrozličnejších oblastiach života a nebolo tomu inak ani pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. Množstvo nových potravín má súvis s prítomnosťou rímskej armády. Vojaci si so sebou prinášali koreniny a potraviny, ktoré boli typické pre ich domácu kuchyňu. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami. Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo.
Armáda stavala stále tábory, pri ktorých vznikali civilné mestá. Tu sa miešalo rímske a domorodé obyvateľstvo, tu sa aj manipulovalo a obchodovalo s potravinami určenými pre armádu, dochádzalo k výmene informácií aj znalostí. V období 1. storočia n. l. bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.
Písomné pramene a archeologické nálezy
Na rozdiel od predošlého obdobia, z obdobia rímskej prítomnosti v oblasti strednej Európy máme okrem tradičných a významných archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín, zložiek stravy a celkovo stravovania v období staroveku priamo v strednej Európe sú príliš skromné. Ide len o drobné zmienky napr. vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia (Prírodoveda). Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium: po jedinej zachovanej latinskej kuchárskej knihe De re coquinaria (O kuchárstve), zachovanej pod menom autora Apicia, alebo po diele Marca Porcia Catona De agri cultura (O poľnohospodárstve, kde sú spomínané aj konkrétne plodiny a recepty), prípadne po dielach autorov, ktorí opisujú každodenný život rímskej spoločnosti (Iuvenalis, Martialis, Petronius a ďalší).
Všetky tieto práce, hoci nehovoria priamo o strednej Európe, majú presah aj na toto územie. Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí. Mesto zasypané v roku 79 počas výbuchu Vezuvu sa zachovalo nedotknuté a ponúka množstvo dokladov o každodennom živote jeho obyvateľov vrátane kuchynského náčinia, zachovaného jedla a množstva potravín. Mnoho informácií sa zachovalo aj na detailných výjavoch na freskách, ktoré zdobili pompejské domy, obchody či tržnice. Neporovnateľne chudobnejšie nálezy pochádzajú aj z rímskych miest a táborov v strednej Európe, náleziská z oblastí Carnuntum, Gerulata, Brigetio, Vindobona, Aquincum a ďalších dokumentujú stravovanie priamo v tejto lokalite.
Obilie a chlieb v rímskej dobe
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu, resp. vývozu poľnohospodárskych plodín sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnoho rímskych prvkov je archeologicky doložených z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírenejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň.
Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme. Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba - podľa druhu a kvality múky, podľa spôsobu pečenia a podľa prísad, ktorými sa chlieb vylepšoval. Napríklad v Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v téglika, v popole a na žeravom uhlí. V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná.
Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky, často obscénneho charakteru. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie. Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred n. 1. stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k dejinám jeho spracovanie tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie.
Celý väčší bochníček chleba z 5. storočia n. 1. sa našiel pri výskume na Devíne pri Bratislave, kde existovala silná rímsko-provinciálnej tradície. Bochníček je už porovnateľný s dnešnými menšími chleby. Najbežnejšia potravinou sa stal chlieb pre starých Slovanov od druhej polovice 1. tisícročia, čo potvrdzujú aj nálezy z viacerých lokalít, napr.
Ovocie a vinárstvo v rímskych provinciách
Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovanie ovocných stromov práve v tejto oblasti. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší.
Najneskôr v 1. storočí n. l. Broskyne a marhule sa do provincií dostali priamym stykom z juhovýchodu, nie rímskym prostredníctvom. V Ríme totiž, ako dosvedčuje Plinius, boli broskyne zavádzané práve v 1. stororočí n. 1., teda v rovnakej dobe, ako sú archeologicky doložené z rímskych provincií. Najstaršie pozostatky broskýň (nálezy kôstok v Linzi) sú datované medzi r. 18-80 n. 1. a v Penzendorfu na území dnešného Rakúska z 1.-2. storočia n.
Niektoré druhy ovocia, ako napríklad jablko, hruška a čerešňa, sa v tomto regióne vyskytovali ako divé stromy aj pred príchodom Rimanov, ale nie je možné zistiť, či všetky nálezy jadierok a kôstok, patria medzi pestované ovocie. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká. Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy, kde sa odvtedy zachovalo. Germánsky zákon Lex Salica, presadený v storočiach po rozpade rímskej nadvlády, ťažko pokutoval ľudí, ktorí poškodzovali ovocné sady a najmä novo štepené stromy.
Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Podobne aj v Ríme sa kvalita vín veľmi rôznila a až v 2. a najmä v 1. storočí pred n. l. došlo k veľmi podstatnému zlepšenie vína aj priamo v Ríme. Dôvodom bolo zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby a získavania nových poznatkov. Rimania spočiatku tieto svoje vedomosti neboli ochotní sprostredkovávať v rímskych provinciách, naopak miestne vinárstvo potláčali.
Cisár Domitianus (81-96) vydal dokonca zákaz, podľa ktorého sa nesmeli zakladať nové vinice. Hoci zákaz sa do veľkej miery nedodržiaval, miestne vína neboli veľmi kvalitné. Cassius Dio, rímsky historik z prelomu 2. a 3. storočia, hovorí o Panónskom víne s opovrhnutím a víno sa dovážalo zo severoitalských vínnych lokalít. Obrat nastal v druhej polovici 3. storočia, kedy za vlády cisára Proba (276-282) bolo povolené pestovanie vínnej révy v Panónii, Galii a zrejme aj v iných provinciách. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov, popr.
Luxusné potraviny a ich vplyv
Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom.
Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón. Pravdepodobne aj cesnak bol zriedkavý, čo súviselo s problematickejším uskladnením sušených hlavičiek. Pozoruhodné je, že figy, napriek tomu, že figovník v strednej Európe len ťažko vytvára zrelé ovocie, boli úplne bežné. Olivy a datle boli skutočnou exotikou, ktorá sa dovážala. Ryža bola luxusom aj v samotnom Ríme, dovážala sa z Indie alebo z Blízkeho východu, podobne aj čierne korenie. Obe tieto suroviny označil Plinius Starší za zbytočný a veľmi drahý luxus.
Slovanská kuchyňa a tradičné jedlá
Dôležitou súčasťou každej kultúry sú tiež charakteristické pokrmy. Aj tie sa, rovnako ako iné súčasti života, vyvíjali od minulosti až po súčasnosť. Slovenská kuchyňa prebrala prvky z Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny, ale nájdu sa v nej aj pokrmy, ktoré sa tradovali už od prvých ľudí žijúcich na našom území.
V spomínanej knihe si môžeme prečítať: „Husacina a pohár modranského! Superlatív dobrého života, ako si ho nielen dedinčan, ale aj mestský človek často predstavuje. Len čo polievok poznajú a varia naše gazdinky! Je tu polievka fazuľová, bobová, hrachová, slovincová, cicerová a šošovicová, vietky zemiakové s hubami, rascou, zeleninou a oškvarkami, ktoré nijaké jedlo nepokazia, vietky mliečne s mrvánkou, slížami, drobkami, trhankami, šiflíkami, hrtánkami, rezancami a i., ďalej polievka halaficinová, mičincová, šmitková, livancová, rajčinová, slivková, mrvánka a kapustnica, šóšková, obarová, syrová, vinová a pivová pre nemocných, burgyňová, polievka „slepé ryby“ a demikát, polievky sladké a kyselé, ako komu chutí. Šiflíky (fliačky) s kapustou a klobásou. Hrtánky.
Ako sme spomínali, hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Jedlo sa to, čo sa dopestovalo na poli a v záhrade. Nesmel chýbať chlieb, ktorý sa piekol doma z takého druhu múky, aký bol akurát dostupný, alebo zo zemiakov. Aj v našom regióne prevažovali podľa spomínanej knihy múčne a zemiakové jedlá. Na rozdiel od pekára si ľudia doma piekli množstvo sladkých aj slaných jedál. Ďalej sa vypekali trúbeľky, súkanice, korenáky, ďumbiernik a tenkelová koža, stískance, pagáčky z múky bielej aj kukuričnej, caletky, gerhene, opekance, šušníky a osúšky. Šúľance.
Kaše ako posvätné jedlo
Kaša bola obľúbeným jedlom Slovanov, ktorí ju poznali skôr ako chlieb. Kaše patrili k posvätným jedlám už z čias starých Slovanov. Rôznili sa sezónou, surovinami a regiónom. Zakaždým však boli jednoduché, sýte a chutné. Raz plné vlákniny, inokedy korenené, dochutené restovanou slaninou či cibuľou. Jedávali sa počas bežných dní, ale i pri slávnostných udalostiach. Jesenné a zimné rána či večere sa bez nich jednoducho v minulosti nezaobišli.
Pri zabíjačkách sa pripravujú hurky, krvavnica, katerina, ujec či dedo a klbásky. Chutné a jednoduché jedlá dokázali slovanské ženy pripraviť takmer z čoho koľvek. Slovania používali v kuchyni aj rastliny a plody prírody.
Kaše však ani zďaleka nie sú jedlom, ktoré patrí len do minulosti. Práve naopak, sú bohaté na vlákninu, bielkoviny, vitamíny a minerály, takže predstavujú zdravú súčasť stravy aj pre dnešného človeka. Navyše sa dajú pripraviť na mnoho spôsobov a sú časovo i finančne nenáročným jedlom.
Prečo sú kaše dobré pre zdravie?
Rôzne obilninové či strukovinové kaše sú zdraviu prospešné z viacerých dôvodov:
- sú bohaté na vlákninu - podporujú trávenie a na dlhšie zasýtia,
- predstavujú zdroj komplexných sacharidov - dodávajú energiu postupne a zabraňujú výkyvom cukru v krvi,
- sú zdrojom rastlinných bielkovín - to platí hlavne o strukovinových kašiach,
- obsahujú minerály a vitamíny - železo, horčík, zinok, vitamíny skupiny B a ďalšie podľa druhu kaše.
Recepty na tradičné kaše
Hrachová kaša: Suchý hrach prepláchneme a namočíme do vody na celú noc. Na druhý deň ho uvaríme v tej istej vode s pridaným bobkovým listom. Keď je hrach mäkký, vytiahneme bobkový list a rozmixujeme hrach na kašu. Na väčšej panvici si pripravíme zásmažku z masti a múky, pridáme prelisovaný cesnak a rozmixovaný hrach. Všetko spolu ešte chvíľku prevaríme a dochutíme soľou, korením a majoránom. Na záver pridáme na zjemnenie chuti trochu masla. Servírovať môžeme s opečenou slaninkou, prípadne pečivom podľa chuti.
Šošovicová kaša: Šošovicu prepláchneme a dáme variť do osolenej vody (môžeme pridať bobkový list alebo majoránku). Asi v strede varenia pridáme nakrájaný zemiak, pred koncom ešte prelisovaný cesnak. Toto pyré je dokonalé vyvážené chuťami aj skvelými vitamínmi.
Krúpová kaša: Krúpová kaša sa zvykne pripravovať spolu so zemiakmi. Zemiaky očistíme, nakrájame na menšie kúsky a dáme variť do osolenej vody. Krúpy prepláchneme, scedíme a môžeme pridať priamo k zemiakom. Ak používame veľké krúpy, je lepšie uvariť ich zvlášť. Keď sa zemiaky i krúpy uvaria do mäkka, precedíme ich, ale vodu nevylievame. Zemiaky s krúpkami popučíme, poprášime múkou a prilejeme potrebné množstvo scedenej vody. Za stáleho miešania necháme kašu jemne „pobublať“ na miernom ohni a prilievame vodu, aby sme dosiahli želanú konzistenciu kaše. Miesto vody môžeme použiť mlieko, vďaka čomu bude kaša krémovejšia. Dochutiť ju môžeme majoránom, mletou paprikou či prelisovaným cesnakom. Výborne chutí tiež s osmaženou cibuľkou a slaninkou. Pre zdravšiu alternatívu si ku kaši naservírujeme čerstvú, fermentovanú či dusenú zeleninu.
Pohánková kaša: Na oleji speníme nadrobno nakrájanú cibuľku a cesnak. Pridáme vopred namočenú pohánku (cca 2 hodiny namáčania) a uvaríme podľa návodu. Môžeme použiť vývar alebo osolenú vodu. Zvyčajne sa pohánka varí buď približne 5 minút a nechá sa pod pokrievkou dôjsť ďalších asi 20 minút. Alebo sa uvarí domäkka, podobne ako ryža. Do hotovej pohánky možno pridať majoránku, na zjemnenie chuti trochu masla. Kašu podávame s uvareným vajíčkom, volským okom alebo s pečivom, prípadne aj s osmaženou slaninkou. Pre zdravšiu verziu je však vždy lepšie zvoliť čerstvú či fermentovanú zeleninu, alebo čerstvý zeleninový šalát.
Záver
V minulosti dominovali v kuchyniach našich predkov lokálne a sezónne suroviny. Pre toto ročné obdobie to bola kapusta a zemiaky. Popri nich strukoviny, mäso a múčne jedlá. Vďaka archeologickým nálezom a historickým záznamom máme možnosť nahliadnuť do stravovacích návykov starých Slovanov a objaviť bohatstvo tradičnej kuchyne, ktorá sa vyvíjala po stáročia.
tags: #Recept
