V živote sa často stretávame so situáciami, kedy je potrebné posúdiť spor alebo konflikt. Dôležité je vypočuť si obe strany a až potom vynášať súdy.
Konflikty medzi súrodencami a úloha rodiča
Kedy má rodič zasahovať do súrodeneckých šarvátok a ako? Zasahovanie rodiča pri bitke detí závisí od veku, formy a miery násilia, od miery prevahy jedného dieťaťa z hľadiska sily a veku. Niektorí autori hovoria, že bitkám, napríklad medzi bratmi, netreba brániť.
Zjednodušene môžeme rozlíšiť tri situácie:
- Ak sú deti v riešení konštruktívne, rodič necháva situáciu na nich.
- Ak už vnímame potenciál prepuknutia do bitky, tam treba vstúpiť a najskôr si môžeme vypočuť obe strany. Následne môžeme zhrnúť situáciu a spoločne sa pokúsiť nájsť prijateľné riešenie.
- Tretia možnosť je, ak už reálne hrozí, že si deti ublížia. Vtedy treba zasiahnuť a dať jasne najavo hranice. Niekedy je nevyhnutné deti fyzicky oddeliť, napríklad poslať každého do inej miestnosti, kým nevychladnú.
Je dôležité jasne odmietnuť násilie aj šikanu, ponižovanie či nadávky. Pokiaľ nám nie je zrejmé, či ide o zábavu, obojstranný boj - chlapci radi len tak zápasia - alebo jedna strana tým vyslovene trpí, treba sa na to detí priamo spýtať, najlepšie každého zvlášť medzi štyrmi očami a tomu potom prispôsobiť svoje konanie. Niekedy dieťa trpí útokmi súrodenca, ale hanbí sa priznať a predstiera, že to nič nie je. Dieťa by malo mať dôveru k rodičom, že ho nevysmejú a budú brať vážne to, čo hovorí. Niekedy s „dobrým úmyslom dieťa povzbudiť“ ho vedieme k tomu, aby sa nedalo. Nie každé dieťa má silu a odvahu a dokáže sa násiliu vzoprieť, a tak radšej mlčí. Preto je potrebné, aby bolo prijaté aj so svojimi slabosťami a obavami a aby si bolo vedomé podpory zo strany rodičov.
Rodič je mediátorom detských sporov, keďže sú ešte nevyzreté a nezručné. Zasahuje v istej miere. Juro: „A ty si slepý? Situácia začína byť nebezpečná, rodič zasahuje. Pripustí zlosť detí: „Vyzerá, že ste na seba pekne nahnevaní.“ Potom vypočuje názor oboch a zváži: „Dano, ty chceš farbičku späť, pretože je tvoja. Vyslovuje dôveru pri hľadaní riešenia : „Tak to je problém.
Začať treba prevenciou. Najúčinnejšie je mať pravidlá na opakujúce sa situácie. Osvedčené je napríklad pravidlo obsadená-voľná hračka. Je dobré, keď sa konflikty snažíme riešiť slovom a pokojne, nie ubližovaním. Užitočné je tiež učiť deti zastať sa samých seba bez ubližovania pomocou tzv. To znamená, hovoriť za seba a o sebe namiesto obviňovania druhých. („Dlho som staval toto auto, štve ma, keď mi ľudia búrajú veci.“) A takto sa pri konfliktoch musíme správať aj my, ak chceme, aby deti mali šancu si to naozaj zvnútorniť.
Zásah je nutný, keď hrozí ublíženie. Verbálne útoky neubližujú menej než kopanec do tváre. Keď už počujem, že nastal konflikt, blížim sa na miesto pracujúc v prvom rade na zvládnutí vlastných emócií. Následne sa postarám o bezpečie, ale bez násilia z mojej strany. Potom je mojím cieľom upokojovanie rozbúrených vášní detí. Rovnako niekomu ublížime, keď sa snažíme byť sudcom, prokurátorom, policajtom a riešiť cudzí konflikt zaňho. Neboli sme tam, nemáme právo ani možnosti hodnotiť a súdiť. („Iba vy dvaja viete, ako to bolo, čakám, že sa dohodnete tak, aby ste boli obaja ok.“) Situáciu skôr utíšime uznávaním pocitov, túžob a potrieb detí. („Martin, asi ťa naštvalo, keď Janči rozbil tvoje auto. K riešeniu deti prizývame, keď sú všetci zúčastnení pokojní, hoci aj o tri hodiny neskôr. Netreba zabúdať, že učíme aj príkladom, a keď vletím do konfliktu, nakričím, vynadám a násilne rozhodnem, čo deti do budúcna naučím?
Súdny proces s Ježišom Kristom
Nahliadnime v tomto čase na súd nad Ježišom Kristom. Prečo vlastne muselo dôjsť k súdnemu procesu. Aké mal nelegálnosti súdny proces. Každý sud i v dnešnej dobe začína vyšetrovaním, zhromažďovaním dôkazov a obžalovaním danej osoby. Po zadržaní, obžalovaného postavia pred súd. Vždy bolo a je zvykom, že pri procese sa využíva prezumpcia neviny a každý má právo na obhajcu.
Vyšetrovanie Ježiša začali Saduceji a Farizeji. Neskôr zbierali dôkazy a na koniec ho obvinili a odsúdili na smrť. Všetko to začalo pre zdanlivé nepokoje, ľudia už nechceli bezhlavo počúvať Saducejov a Farizejov. Tak sa snažili nájsť proti Ježišovi Kristovi rôzne dôkazy. Chodili medzi učeníkov. Kládli Ježišovi Kristovi rôzne otázky, na ktorých chceli Ježiša nachytať (Mt 22, 17- 22). Ale Ježiš zvládol tieto odpovede, lebo vedel čo chcú dosiahnuť. V svojich odpovediach im kládol otázky na ktoré mu nemohli dať odpoveď, keď nechceli ostať zosmiešnení pred ľuďmi. Do ich plánu tak zapadol Judáš Iškariotsky, ktorý zradil bozkom Ježiša v Getsemanskej záhrade.
Súd s Ježišom Kristom tvoria následne za sebou prebiehajúce výsluchy jeden v noci vo štvrtok a ďalší skoro ráno a dopoludnia v piatok u Kaifáša. Neskôr u Piláta a Herodesa Antipasa ako miestodržiteľa Judejskej provincie.
Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia (Mk 3, 6). Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov {Mt 12, 24}, odpúšťaním hriechov {Mk 2, 7}, uzdravovaním v sobotu {Mk 3, 1- 6}, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona {Mk 7, 14- 23}, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi {Mk 2, 14- 17}) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý (Mk 3, 22; Jn 8, 48; Jn 10, 20). Obviňujú ho, že sa rúha (Mk 2, 7; Jn 5, 18; 10, 33) a že je falošný prorok (Jn 7, 12. 52), teda z náboženských zločinov, ktoré zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním (Jn 8, 59; 10, 31). Najdôležitejšie je že Ježiš demaskuje pokrytectvo zákonníkov a farizejov. Imbert upresňuje rozhodnutie o smrti Ježiša.
Pravdepodobne scéna pred veľradou odhaľuje dôvod, prečo vodcovia Izraela odmietli Ježiša. Ježiš sa prvýkrát otvorene priznáva, že je Mesiáš (Mk 14, 53-65). Robí to v rozhodujúcom okamihu pred najvyššou autoritou svojho národa. Vo svojom sebazjavení, ktoré pripomína v starom zákone Božie prejavy (slová: ja som- Dt 6, 4), vidí synedrium rúhanie sa Bohu a vyslovuje rozsudok smrti nad Ježišom.
Pre lepšie pochopenie nelegálnosti Ježišovho súdu sa pozrieme aké bolo židovské právo. Normy Izraelského práva vychádzajú z Biblie. Trestné právo, ktoré je podstatné v našej problematike sa nachádza v mišne. Trestné právo vychádza zo starobylej zásady: „Čim si sa previnil tým budeš potrestaný (porekadlo: oko za oko, zub za zub). Ťažké previnenia boli trestané smrťou a to kameňovaním. Tento trest bol za: rúhanie, porušenie sobotného odpočinku, modloslužbu, čarodejníctvo, hriechy proti rodičom, manželskú neveru, znásilnenie. Trest ukameňovania vychádzal z princípu, že celé spoločenstvo je zodpovedné za plnenie zákona. Pri procese obe strany mali svedkov. Trest smrti mohol byť vynesený, jedine keď bol usvedčený dvoma svedkami (Num 35, 30; Dt 17, 6). Títo svedkovia boli zodpovedný za rozsudok.
Skôr než sa začal súdny proces, bolo rozhodnuté, že Ježiš musí zomrieť (Jn 11, 50; Mk 14,1). Vyhľadali falošných svedkov, aby svedčili proti Ježišovi (Mt 26, 59). Náboženský predstavitelia nemali záujem na tom, aby Ježiša súdil spravodlivý súd. V ich mysliach Ježiš musel zomrieť. Proces nemohol byť regulárny vzhľadom na právne predpisy platné za Ježišových čias. Podľa tradície uvedenej v mišne mohol sa súdny proces konať len cez deň. Ak sa proces skončil oslobodzujúcim rozsudkom, rozhodnutie súdu bolo možné oznámiť ihneď po hlasovaní. Naopak, ak porada rozhodla o odsúdení, výsledok sa neoznámil okamžite a sudcovia sa museli ešte raz zísť na ďalší deň. Na druhom zasadnutí mohli zmeniť názor a dať svoj hlas v prospech oslobodenia obžalovaného len tí, ktorí v predchádzajúci deň hlasovali za odsúdenie na smrť, lebo bolo určené, že druhá porada nemôže byť pre odsúdeného nepriaznivejšia než prvá. Tu sme videli niekoľko činov, ktoré vykonali náboženský predstavitelia. Nemôžme povedať, že by im išlo o pravdu ako takú.
Ježiš bol zatknutý po zrádzajúcom bozku od Judáša. Judáš zradil Ježiša za tridsať strieborných. A tak im pomohol chytiť Ježiša v Getsemanskej záhrade. Podľa Imberta zisťujeme, že Ježiša zatkla chrámová stráž spolu s jej veliteľom na príkaz synédria. Existencia chrámovej stráže existovala. -keďže do úradu najvyššieho kňaza vysväcovali kňazov na celý život, Ananiáš bol v očiach Židov stále „úradujúcim“ najvyšším kňazom, hoci Rimania do tohoto úradu dosadili Kaifáša. Podľa Imberta pravdepodobný dôvod výsluchu je v osobnej zvedavosti veľkňaza Ananiáša. Ananiáš sa počas výsluchu pýtal Ježiša no ten mu neodpovedal priamo. Odkázal Ananiáša na tých, ktorý ho počúvali každý deň. Tak isto vyhýbavo odpovedal i jednému zo sluhov, ktorý ho za to udrel po tvári. A Ježiš mu povedal: „Ak som zle povedal, dokáž čo bolo zlé, ale ak dobré, prečo má biješ?!“ Sluhova brutalita sa zdá na prvý pohľad nevysvetliteľná, lebo Ježiš sa správal zdvorilo. Pretože sa správal presvedčivo a bez falošnej pokory. Výsluch neviedol k ničomu a nakoniec pre Ananiáša skončil fiaskom.
Podľa Trutwina sa výsluch uskutočnil okolo 2 hodiny rannej v Piatok pred Kaifášom Rovnako ako výsluch u Ananiáša i tento výsluch u Kaifáša sa odohral tajne v noci. Nikto nemohol byť usmrtený bez toho, aby ho odsúdila veľrada. Z právneho i morálneho hľadiska Ježiša musela odsúdiť veľrada. Z právneho preto, lebo si to vyžadovala súdnická tradícia. Na tomto pojednávaní nešlo o to, aby presadili spravodlivosť, ale o to, aby ospravedlnili svoje zaujaté názory o Ježišovej vine. Ježiša odsúdili za kacírstvo, iba že nevieme za aké. Veľrada tu využila podplatených svedkov. Boli dvaja tak ako to prikazoval Mojžišov zákon (Dt 17, 6- 7). Svedkovia hovorili, že Ježiš chcel zboriť chrám a za tri dni postaviť nový. Ježiš na to obvinenie neodpovedal. Tak sa veľkňaz priamo obrátil na Ježiša, ktorý vo svojom učení dával najavo svoje Synovstvo k Bohu.
Pilát nevládol ako prokurátor, ale spravoval dané územie ako prefekt (ako vladár, z gréckeho výrazu hagemón) s plnou mocou od Cisára: „ius gladius“ čiže „moc meča.“ Židia prišli k vládnej budove, nevošli dnu, aby sa nepoškvrnili a mohli na nasledujúci deň jesť baránka. Pilát vyšiel von a pýtal sa akú žalobu podávate proti tomuto človeku? Imbert podotýka: židia ani náznakom nespomenuli predchádzajúce obvinenie, kvôli ktorému sa rozhodli usmrtiť Ježiša. Najprv tvrdia, že je zločinec, ale nič konkrétne čo by ho usvedčilo z nejakého zločinu. Evanjelista Ján uvádza rozhorčenú odpoveď Piláta: „Vezmite ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ No oni mu pripomenuli, že nemôžu nikoho odsúdiť na trest smrti. Tak bol pred Piláta Ježiš predvedený za poburovanie, lebo vraj používal titul „kráľ židov“.
Pilát nechcel Ježiša súdiť a nevidel dôvod čo by ho usvedčoval. Matúš tu vkladá odkaz Pilátovej ženy (Mt 27, 19). Hovorí o spravodlivom Ježišovi. Keď nevidel vinu na Ježišovi, začal váhať ešte viac. Pretože Ježiš mal domov v Galilei, poslal ho Pilát k Herodesovi Antipasovi, vládcovi Galilley, ktorý sa v Jeruzaleme zúčastnil na slávnosti baránka. Herodes sa ho veľa pýtal a chcel vidieť nejaký zázrak. Imbert píše: „Ježišova neústupčivosť a mlčanie Herodesa prekvapili a urazili. Nevyniesol ani odsudzujúci, ani oslobodzujúci rozsudok, ale dal Ježišovi najavo svoje opovrhnutie. Spolu s vojakmi ho obliekol do pompéznych šiat aby ho zosmiešnil. Pilát znova pred veľradou opakuje, že nevidí nijaký dôvod na odsúdenie Ježiša. Na naliehanie sa snažil využiť amnestiu, kedy si myslel, že dav sám rozhodne o Ježišovom prepustení.
Rozhodujúce bolo tvrdenie židovských predstaviteľov, že nemožno obchádzať ohrozovanie rímskej vlády. Lukáš je Najzdržanlivejší, hovorí len toľko, že Pilát vydal Ježiša; Matúš a Marek uvádzajú, že najprv dal Ježiša zbičovať a až potom ukrižovať. Zhovorčivejší Ján na rozdiel od svojich predchodcov takto rozoberá udalosti po Barabášovom prepustení: Pilát dal Ježiša zbičovať, ukázal ho davu, ktorý opäť zachvátila zúrivosť, potom Ježiša vypočúval vo vládnej budove, vyšiel von a na nátlak veľkňazov odsúdil Ježiša na smrť. Marek a Matúš bičovanie uvádzajú ako súčasť ukrižovania.
Pôvod trestu je od Rimanov a oni ho získali od Peržanov. Tento trest začínal bičovaním, Rimania používali kožený remeň, ktorý mal na konci železné guličky. Odsúdený bol zoblečený a pripútaný ku kolu, odsúdený bol dovtedy bičovaný kým nepadol v krvi na zem. Ježiša stihol najkrutejší a najhanebnejší trest smrti, ktorý rímska justícia mohla uvaliť. Takéto tresty boli rezervované len pre barbarov a otrokov. Proti rímskym občanom sa takýto trest nesmel používať. Žiadna smrť nebola potupnejšia ako na kríži. Ukrižovanie smerovalo k tomu, aby zničilo zločinca fyzicky a morálne. Smrť mala byť pomalá a plná trápenia. Väčšinou postihol ukrižovaného ešte aj posmech a pohŕdanie tých, ktorí sa na dianí podieľali. Tu vyhasol život človeka s celou jeho dôstojnosťou. Ako prebiehalo ukrižovanie Ježiša? Bolo ukončením dlhej tortúry, ktorej predchádzalo ťažké trýznenie (bičovanie, korunovanie tŕním, krížová cesta), ktoré nie každý prežil. Pravdepodobne bol Ježiš neodetý, priklincovaný obidvoma rukami na priečny trám, ktorý sa potom pripevnil na zvislo stojaci kôl. Nohy sa potom priviazali alebo priklincovali.
Odsudzovanie blížnych
V súvislosti s týmto bohumilým Jozefovým správaním sa k Panne Márii si v túto predvianočnú nedeľu pripomeňme jednu dôležitú skutočnosť, ktorá sa páči Pánu Bohu. Je to skutočnosť, že nemáme odsudzovať svojich blížnych. Pán Ježiš to na Hore jasne povedal a zdôraznil: „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení. Odpúšťajte a odpustí sa vám“ (Lk 6, 37). Prečo je zo strany Pána Ježiša taká požiadavka? Uvediem príklad duchovného spisovateľa Fabera, ktorý píše takto: Ľudské srdce sa podobá zavretej knihe. Či môže niekto čítať zavretú knihu? Nikto, iba Boh. A keď Boh nikoho z nás nevystrojil schopnosťou čítať v zatvorenej knihe, z toho vychodí, že nereflektuje na našu pomoc pri súdení ľudí. Veď pozrite, jedna kniha môže navonok vyzerať krajšie ako druhá. Môže mať krajšiu obálku alebo krajšiu väzbu ako druhá. Keď však obidve otvoríme a začneme z nich čítať zistíme, že navonok kniha z menej krajšou obálkou má hodnotnejší text ako kniha z krajšou obálkou. Z toho vyplýva, že nás vonkajšok môže klamať.
Formácia vychovávateľov
Vo veciach väčšieho významu vždy nakrátko pozdvihni srdce k Bohu pred tým, ako začneš uvažovať. Keď ti bude podaná nejaká správa, všetko si vypočuj, ale dbaj na to, aby si si dobre objasnil fakty a vypočul obe strany skôr, ako začneš súdiť. Neraz sa niektoré veci na prvý pohľad zdajú strhujúce, ale nakoniec sú len slamou.“ Všetky uvedené rady slúžia jednotlivým vychovávateľom, aby nadobudli takýto postoj.
tags:
