List Efezanom má svoje osobité vlastnosti. V prvom rade, jeho adresovanie Efezanom vzbudzuje veľké podozrenie a s najväčšou pravdepodobnosťou bolo dodané len neskôr. V najstarších rukopisoch totiž označenie adresátov chýba a nájdeme dokonca rannokresťanských autorov, ktorí tento list považujú za list Laodicejčanom. Okrem úvodu a záveru nepôsobí veľmi ako list, ale skôr ako homília alebo katechéza.
Svojím štýlom sa odlišuje od ostatných Pavlových listov, avšak má veľa spoločného s Listom Kolosanom. Oba tieto listy pôsobia skôr ako zhrnutie dôležitých bodov Pavlovej náuky. Navyše, z obsahu tohto listu je ťažké vyčítať nejakú konkrétnu situáciu konkrétnej rannokresťanskej obce. List, aj keď má šesť kapitol, je krátky.
Z použitých vyjadrení sa zdá, že je adresovaný spoločenstvu, ktoré z väčšej časti tvoria kresťania z pohanstva. Ich životnú situáciu charakterizuje predovšetkým to, že žijú uprostred spoločnosti, ktorá je silne poznačená nemravnosťami spojenými so vtedajšou pohanskou kultúrou. Zároveň však nič nenaznačuje, že by mali zakusovať prenasledovanie. Každopádne predpokladá sa situácia, v ktorej zachovať si svoju tvár nebolo pre kresťanov jednoduché.
Slová listu, ktoré sa objavujú v túto Štvrtú pôstnu nedeľu, pochádzajú z časti, ktorá je zameraná na povzbudenie k životu podľa evanjelia uprostred spoločnosti, kde správanie silnej väčšiny je v zjavnom kontraste k charakteristikám života podľa evanjelia.
Metafora tmy a svetla
Na označenie tohto kontrastu sa používa pôsobivý obraz tmy a svetla. Život kresťana uprostred takejto spoločnosti, ak je autentickým, pôsobí ako svetlo. To, čo je v tme neviditeľné, alebo viditeľné len ťažko, sa stáva jasným a ľahko rozpoznateľným, keď je osvetlené svetlom. Kým adresáti listu nepoznali evanjelium, boli tmou; teraz, životom podľa evanjelia sa stali svetlom.
Keďže ich správanie je v kontraste so zaužívanými spôsobmi ich súkmeňovcov, a teda nenachádzajú u nich pochopenie, ich úlohou je skúmať, čo sa páči Pánovi. Môžeme zdôrazniť, že sa tu podčiarkuje, že tu ide o proces. Majú doslova „kráčať“ ako deti svetla a majú skúmať.
Sv. Pavol nazýva hriešnika tmou. Svojím poslucháčom môže povedať: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ Sv. Ján vo svojom liste vyznáva: „Boh je Svetlo!“ (zrov. 1 Jn 1,5) Deti svetla, o ktorých hovorí Pavol vo svojom liste, môžeme stotožniť s deťmi Božími.
Ovocie svetla
Do metafory tmy a svetla vstupuje ešte jedna: ovocie. Svetlo, alebo kráčanie vo svetle, prináša ovocie a ním je dobrota, spravodlivosť a pravda.
Budeme si hovoriť o tom, ako sa skrze prijatie Krista môžeme aj my stať svetlom v Pánovi a tak prinášať ovocie svetla: „Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“ Spolu budeme skúmať, čo sa páči Pánovi. Spolu budeme hľadať, čo od nás očakáva Pán.
Pre tmu je typické, že čosi skrýva. Tak je typické pre tých, čo žijú v tme to, že chcú, aby sa minimálne o časti ich skutkov nevedelo, sú netransparentní. Mohli by sme povedať, že pre takýto spôsob života je charakteristická dvojtvárnosť, stále sa chce a musí čosi ukrývať.
Obraz svetla a tmy je na záver prehĺbený výrokom: „Prebuď sa, ty, čo spíš, a vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus“. Tma sa v našom ponímaní spája s nocou a s nocou sa spája spánok. Spánok sa navonok javí ako nečinnosť, a tak už oddávna je obrazom smrti. Kto nežije životom evanjelia má skutky bez ovocia, spí, je mŕtvy.
Sv. Pavol tiež vyzýva, aby sme nemali účasť na jalových skutkoch tmy. Povieme si aj o tom, ako premôcť hriech skrze eucharistiu - skrze prijatie Ježiša, skrze vďačnosť a oslavu Boha a aj skrze trpezlivé znášanie utrpenia.
Boží plán s nami
Aký je Boží plán s nami? Sv. Pavol v tom istom liste, ktorý sme čítali ale v prvej kapitole vo verši 6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Máme sa stať deťmi Svetla, toto je Boží plán s nami a to sa má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás.
Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek - dokonalý človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ A táto Božia túžba nekonečne prevyšuje našu túžbu. Ľudská túžba je slabá a často skončí skôr než dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša, Božieho Slova.
Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Ježiš je Život. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Ježiš je tou podmienkou, bez ktorej to nejde. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa stal človekom a zjavil sa v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Ježiš predovšetkým ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Pretože je zvrchovaný a slobodný Stvoriteľ a prvá príčina všetkého, čo existuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich tvorov. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Podľa sv. Augustína Boh je „vyšší než to, čo je vo mne najvyššie a hlbší než to, čo je vo mne najhlbšie.“ Ten istý sv. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá ľudská duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do správnej zámky. Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť.
Predurčenie a zatratenie
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešme proti nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Náš pán nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať navždy oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel. A súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu.
Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil. Boh nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha. Sv. pápež Klement I. vo svojom liste Korinťanom píše: „A sám Pán vesmíru hovoril o pokání s prísahou: „Ako žijem,“ hovorí Pán, „nechcem smrť hriešnika, ale pokánie.“.. Chce teda všetkých, ktorých miluje, pohnúť na pokánie a tento výrok zaručuje svojou všemohúcou vôľou.
Sv. Ignác vo svojich duchovných cvičeniach poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Sv. Ignác rozlišuje dvojaké smerovanie od dobrého k lepšiemu a od zlého k horšiemu. Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude nekonečne blažený. Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa stále človek stále viac a viac zamotáva sám do seba.
Na druhej strane platí zásada, že keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný. Sv. Augustín hovorí: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Je to ako u zubára. Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní, či k Bohu a či k zlému. Prevrátenému človeku je príjemná zvrhlosť.
Tieto pravidlá nám môžu pomôcť vyznať sa v záplave duchov, ktorí na nás pôsobia z rôznych médií. Koľko prázdnoty, nezodpovednosti vystupuje zo stránok časopisov, ktoré sa bežne kupujú a čítajú aj v našich kresťanských rodinách a dostávajú sa bez posúdenia do rúk deťom a mládeži. Koľko zla sa objavuje vo filmoch a na internete. Samotné médium nie je zlé. Médium je len sprostredkovateľom, ale dôležitý je duch, ktorý sa skrze médium prejavuje. Neprospieva nám prístup ku všetkému bez rozlišovania. A ak už stretnutiu nemôžeme zabrániť, tak je dobré do všetkého vstupovať spolu s Kristom! On nám ukáže, čo je dobré a čo treba zavrhnúť.
Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nieje žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, keď ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto robí dobro, prežíva Boha ako Radosť vo vlastnom svedomí. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh je Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme.
Človek po dedičnom hriechu je ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Božím Slovom. Sv. Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli závislosťou: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo a čítaj.“ Každý, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom je mocou Ducha Svätého vyslobodzovaný spod vlády démonov. Alkoholizmus, drogy - to je útek od reality, od zodpovednosti, útek od lásky, je to vlastne ono „zakopanie talentu“, ako o tom hovorí Ježiš v jednom podobenstve. A nič sa tým nevyrieši.
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Otca a Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku.
Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky. Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu.
Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku. Zvrátené ego je schopné vnímať vrcholne Blaženého a Oblažujúceho Boha ako Vrcholnú Nepríjemnosť. Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Blažené Svetlo svieti v nebi, v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti Dobrého Boha podobne ako manžel, ktorý sa dopustil nevery, pri svojej vernej a láskavej manželke a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to ukazuje Ježiš v podobenstvách.
Kto celý život žil zvrátene a bojoval proti Pravde, Dobru a Kráse, je zrazu zaskočený Absolútnym Dobrom, Pravdou a Krásou. A tak ako sa zločinec chveje pri myšlienke na odhalenie, tak duša pokrytca bude trpieť v prítomnosti Večnej Pravdy. Len čisté srdce je schopné vidieť Boha takého aký skutočne je. Sv. Lev Veľký hovorí: „V blahoslavenstve sa právom sľubuje, že uvidia Boha tí, čo majú čisté srdce. Veď špinavý zrak nebude môcť vnímať jas pravého svetla. A čo bude pre čisté duše radosťou, to bude pre poškvrnené trestom. Treba sa teda vyhnúť mrákotám pozemských márností a z vnútorného zraku zotrieť všetku nečistotu neprávosti, aby sa jasný zrak mohol kochať v takom videní Boha.” (Sv.
V knihe Sirachovcovej nachádzame takúto výzvu: „Vy, čo sa bojíte Pána, čakajte na jeho milosrdenstvo, neodkláňajte sa od neho, aby ste nepadli. Vy čo sa bojíte Pána, majte k nemu dôveru a neminie vás odmena. Vy, čo sa bojíte Pána, dúfajte v dobro, vo večnú radosť a zľutovanie.” Teda tí, ktorí žijú v bázni Božej majú počítať s Božím milosrdenstvom, majú počítať s odmenou, majú dúfať v dobro, vo večnú radosť a zľutovanie. Boh nás neurčil na zatratenie ale ku Spáse.
Robme pokánie, aby sme ráz mohli prežívať Večného Boha ako Nesmiernu Blaženosť. Ak ešte neprežívame v sebe radosť zo spoločenstva s Ním, chyba nie je na Jeho strane, ale v našich chybných postojoch, ktoré nie sú zosúladené s Božím Slovom. Ono má v sebe moc uzdraviť naše duše. Pri liturgii Eucharistie a v každodenných modlitbách vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu modlitbou z I. eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina.
tags: #Deti
