Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - „chlebom, ktorý zostúpil z neba“.
Hľadanie Ježiša a Chlieb Života
Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“
Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“. Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Veď zázračným nasýtením ich chcel podnietiť k tomu, aby ho hľadali, avšak z túžby po duchovnom, eschatologickom nasýtení. Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša.
Ježiš - Pravý Chlieb z Neba
Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“
Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života.
Manna ako Predobraz
Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil. Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu.
Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3).
V duchu refrénu nedeľného žalmu - „Pane daj nám chlieb z neba!“ - si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast. To umocňujú verše žalmu o živom chlebe, ktorým je sám Ježiš: „Rozkázal horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta.
Viera a Božie Skutky
Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba«.
Veriaci Židia dbali veľmi starostlivo o zachovávanie Zákona, o konanie Božích skutkov. Mysleli si, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi je ako medzi pánom a jeho služobníkmi: pán im určuje prácu, a oni ju vykonávajú. Preto sa Ježiša pýtajú, čo majú robiť, aby uspokojili Boha. Ježiš mení perspektívu a odpovedá, že Božím dielom je veriť v toho, ktorého on poslal.
Zmena hľadiska spočíva v tom, že viera je skutočne zásluhou Boha, Boží dar. Človek verí, teda považuje za isté tie skutočnosti, ktoré ho nekonečne presahujú, len vďaka Bohu. Má tento dar aktívne prijať a zveľaďovať, ale hlavným činiteľom tu zostáva vždy Boh.
Význam Eucharistie
V kresťanskom ponímaní pod „chlebom života“ automaticky rozumieme Eucharistiu. Rovnako aj Ježiš. Preto na začiatku eucharistickej reči kladie dôraz na vieru ako na vzťah ku nemu samému. Vďaka viere zostáva s ním človek v stálom spojení. Keď Ježiš hovorí o chlebe z neba, zároveň svojim poslucháčom zjavujem že prišli definitívne časy spásy, ktoré Boh dáva ľuďom. Ježiš sa identifikuje s týmto chlebom.
Žiadať o znamenia je v evanjeliách väčšinou prejavom malovernosti. Ježiš práve všetkým ponúkol znamenie chleba. Keď povedal, že ním je on sám, židia zrazu zatúžili po presvedčivejších dôkazoch. Keď im pred chvíľou poskytol rukolapný dôkaz, mysleli pri ňom len na prázdny žalúdok. No Ježiš by zaprel celé svoje poslanie, keby sa nechal odradiť zatvrdilosťou svojich poslucháčov. Hlásal, hoci nateraz nič nechápali. Lebo duchovné znamenia možno zachytiť a rozpoznať iba duchovným spôsobom.
Životodarný Pokrm
Životodarný pokrm je podľa Syna Sirachovho poslušnosť zákonu života a poznania. Pravým pokrmom človeka, ktorý ho odlišuje od živočíšnej ríše je slov. Ono dáva zmysel všetkému čo jestvuje a vytvára vzťah medzi osobami. Preto Múdrosť hovorí: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! ...a ten vám dá Syn človeka. Večný život nemôže ponúknuť smrteľný človek a absolútnu lásku limitované ľudské city.
Od prijímania Ježiša Krista očakávame večný život. Odveké tušenie ľudského srdca, že je stvorené nie pre smrť ale pre život, nachádza v Ježišovi istotu a naplnenie: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10). Chlieb života je darom Syna človeka. On nám ho dáva a v ňom seba samého. Prísľub, ktorý tu zaznieva v budúcom čase sa naplní na kríži. Ježiš nám ho daruje vo svojom tele, vydanom za nás.
Chlieb Každodenný a Duchovný
Človek je povolaný obrábať zem a v pote tváre pracovať na svoj chlieb, avšak tento sa pominie, ako i ten, kto ho je. Z rozmnoženia chleba a rýb vidno, že Ježišovi záleží aj na našej obžive. Škodí nám vtedy, keď ju absolutizujeme a kvôli nej zabudneme na pokrm pre dušu.
Ale túžbu po večnom živote nemôže naplniť nikto z ľudí. Životom človeka je spoločenstvo s Bohom. Vstupuje doň, keď vo svojej každodennosti koná podľa jeho slova. Veriaci nevníma Božie slová ako obmedzujúce, vidí v nich cestu k múdrosti života: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med“ (Ž 119, 103).
Výzva na Zamyslenie
Ježišovo zázračné nasýtenie telesného hladu zástupu poslucháčov a vzápätí reč o chlebe života vyvoláva túto dilemu. Nemáme naliehavo prosiť Boha za všetko, čo potrebujeme, ale sa ho pýtať, čo nám on chce dať. Najdôležitejšou modlitbou je oslava Boha. Veľkú váhu má aj modlitba za odpustenie hriechov a vzývanie Božieho milosrdenstva. Môžeme si byť istí, že takáto modlitba je podľa Božej vôle, a bude vypočutá. Tiež je dobré pamätať na to, že samotná modlitba je väčšie dobro, než to, o čo konkrétne prosíme.
tags:
