Ľudí fascinovalo, čo zažili pri jednom z prvých stretnutí s Ježišom. Hovoril im do duše, čo ich oslovovalo a čo potrebovali počuť a navyše ich nasýtil chlebom, aby nepoomdlievali na ceste a vládali byť s ním.
V evanjeliu sa Ježiš predstavil ľudu v Kafarnaume. „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35).
Ešte predtým zástupy zažili udalosť s chlebmi, čo ich lákalo znovu vidieť Ježiša a zažiť viac. A tak „nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša“ (Jn 6,24b).
Uvažujme spolu. Čo ich tak veľmi ťahalo za Ježišom, že odišli od práce a bežných starostí a nič ich nezastavilo? Alebo ho hľadali preto, že zažili, ako Ježiš urobil pred nimi zázrak, keď vzdával vďaky Otcovi, a tak rozmnožil chlieb pred ich očami? Ľudia hľadali Ježiša preto, že sa im dal najesť bez toho, aby si to nejako zaslúžili a im sa to pozdávalo, lebo možno pocítili, že Ježiš by mohol byť tým, ktorý im pomôže prekonať ich biedu, chudobu?
Ježiš vedel, prečo prišli a povedal im to priamo: „Veru, veru, hovorím vám, nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6,26). Ježiš im tak ukazuje, že nasýtenie nepochopili ako znamenie.
Podobne ako vtedy Izraeliti na púšti boli v strachu, lebo nevedeli, čo budú jesť a obávali sa, že na púšti zahynú. S Bohom, ktorý ich nikdy nenechal napospas, ale ich vždy viedol. Bola to ťažká chvíľa, lebo nemali v podstate nič, ale mali Mojžiša, ktorý hovoril s Bohom. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď“ (Ex 16, 4).
To, že Boh zoslal Izraelitom mannu, aby nezahynuli na púšti a Ježiš, že rozmnožil chleby, aby nasýtil zástup, bolo predovšetkým znamením, ktoré má hlboký duchovný význam. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán“ (Ex 16,15b). Boh splnil, čo prisľúbil. Večer prileteli prepelice a ráno zase zem pokryla manna.
Boh Ide Cez Vonkajšok Do Vnútra
Jednoducho by sme mohli povedať, že Boh ide cez vonkajšok do vnútra. Cez oči chce preniknúť do srdca človeka. Boh na púšti chcel nasýtením dať Izraelitom istotu, že je s nimi, aby nanovo uverili v neho. Preto sa Ježiš predstavil ako „Ja som chlieb života...“, lebo tak môže o sebe hovoriť iba Boh, ktorý sa takto predstavil Mojžišovi v kríku: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14a). Nasýtením chcel Ježiš pripraviť ľudí, aby uverili v neho ako Božieho Syna, Mesiáša, ktorý má prísť.
Vtedy na púšti Boh daroval Izraelitom mannu. Teraz ľudu podobne daroval chlieb. Dal im chlieb z lásky, aby nezahynuli. Rozdiel je však v tom, že tým chlebom je sám jeho Syn, Ježiš Kristus.
Ježiš sa dáva ako chlieb, nie preto, aby ľudia nezahynuli od hladu, ale aby nezahynuli na duchu. Ale aby poznali pravdu, aký je ich Boh. Ježiš to sám povedal: „Ja som chlieb života.“ Aby poznali jeho vôľu celú, že on chce svojou prítomnosťou prežiariť celý ich život a darovať im pokoj. Ešte vtedy však netušili, že to nebude pokoj podľa ich predstáv, a teda, že to nebude Boh, akého by chceli, akého si predstavovali.
Áno, túžba, akýsi hlad po Bohu je základ. Je úžasné, keď človek zatúži po Bohu. On chce našu túžbu naplniť. Boh však nechce zostať iba pri tom. Chce nás nasýtiť, aby sme neboli hladní. Dnes sme počuli: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35).
On je dôkazom, že nás stvoril Boh vo svojej láske. Odkiaľ sa berie ten zvláštny hlad? Ten hlad nás odkazuje na neho. A preto vieme, že nech zjeme čokoľvek, nebudeme sýti. Je to hlad, ktorý môže utíšiť iba sám Boh.
Ježiš im totiž ohlásil slovo od Otca, ktoré potreboval počuť každý človek v jeho dobe, ale ktoré potrebuje počuť i každý človek dnes. Preto, keď vystúpil pred zástupy, oni na to zareagovali, lebo nikdy tak človek nehovoril. To slovo je nemenné, trvá naveky. Osobne sa dotýka každého človeka. Veď sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Všetko, čo vidíte, sa raz pominie, ale moje slová sa nepominú.“
Zástupy potrebovali život. Teda zástupom Ježiš hovoril to, čo potrebujeme počuť i my všetci: „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Ježiš im ho ohlásil, ba čo viac, jeho slovo má takú moc, že keď ho ohlasoval, zároveň v ľuďoch spôsobovalo život. Nádherne sa pripodobnil chlebu, ktorý denno-denne požívame a bez ktorého si život ani nevieme predstaviť. Teda Ježiš je predovšetkým chlebom.
Keď hovorí, že nás nasýti, znamená to, že nám dáva samého seba za pokrm so všetkým, čo k nemu patrí: jeho osobu, slovo, jeho život, v ktorom je ukrytá jeho láska, pochopenie, odpustenie, jeho vzťah k nám. Ježiš nás chce nasýtiť jeho vzťahom k nám. Sám to hovorí: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať...“ (Jn 6,35). To nám dáva život.
Podmienky Pre Nasýtenie
Ježiš tu ale dáva jednu podmienku: „Kto prichádza ku mne...“ (Jn 6,37). Vzťah medzi dvoma osobami sa môže vytvoriť iba vtedy, keď jeden vyjde smerom k druhému. Ten, ktorý vyšiel ako prvý, dáva najavo, že o toho druhého stojí a že mu na ňom záleží. Ježiš je nám príkladom, lebo ku človeku vyšiel ako prvý, a tak sa mu dal poznať. Vyšiel a nikde neodchádza. Je stále tu vo svojom Duchu. Čaká na každého z nás a volá každého po mene, aby mu vydal svoj život do jeho rúk. Aby ho mohol nasýtiť.
Hovorí: „Ak ma chceš poznať, musíš prísť ku mne. Musíš vyjsť zo seba a zastaviť sa, aby si ma mohol vnímať.“ To chce niekedy odvahu, aj keď si myslíme, že sme silní a nič nás nezloží. To chce chuť zažiť Ježiša na vlastnej koži. Ale musíme k nemu prísť. Vedome sa odhodlať vykročiť k nemu. Ako sa to robí?
Dnes žijeme veľmi dynamicky a ak chceme prísť k Ježišovi, musíme sa počas dňa odhodlať k tomu, že s tým sekneme a stíšime sa. Úprimne vyznáme Ježišovi, že chceme byť s ním a že ho chceme poznať, aký vlastne je. Ježiš veľmi dobre vedel, na čom stojí každý vzťah medzi Bohom a človekom, preto vzápätí hovorí: „Je dobré, že si sa rozhodol prísť ku mne, ale musíš mi veriť. Hovorí: „Kto verí vo mňa...“
Vyznali sme Ježišovi, že ho chceme poznať a byť s ním. Že prichádza do času, kedy sa modlíme. Že prichádza do modlitby, aby bol s nami. Nadovšetko však musíme veriť, že on prichádza tam, kde sme ho pozvali. Musíme veriť, že on prichádza a máme tak možnosť sedieť pri jeho nohách a nechať sa ním vyučovať ako vtedy zástupy. I keď ho, pravda, nemôžeme vidieť očami a počuť ušami. Jeho Duch hovorí k srdcu.
Prišli sme k Bohu a on nás nakŕmil, uverili sme v neho, a prestali sme žízniť. Dnešnou rečou by sme mohli povedať, že je to vyššia forma komunikácie, ktorou sa však Boh a človek navzájom rozumejú. A čo sa vtedy stáva? Stretlo sa jeho: „Žíznim“ s naším hladom. Boh nás celých prenikol, posvätil.
Každou takouto chvíľou nasýtenia nás zároveň premieňa na seba a stávame sa tak podobnými jemu. Až tu vo svetle tohto stretnutia opravdivo spoznávame, kým sme v Kristovi. V jeho svetle sa môžeme pozrieť do nášho vnútra, aby sme videli, čo v nás je. Čo nás pohýna konať, tak ako konáme, čomu holdujeme, čo nás priťahuje. A naopak, vidíme aj svoju slabosť, hriechy, ktoré nás zraňujú a robia smutnými. Kladú prekážky medzi Boha a nás, a tak nás Boh, hoci my žíznime, nemôže úplne nasýtiť.
Tri Skupiny Kresťanov
Sv. Ignác z Loyoly hovorí o troch skupinách kresťanov ako sú ochotní prísť ku Kristovi a nasledovať ho. Do prvej skupiny patria tí, ktorí by radi odovzdali celý svoj život Bohu, avšak nikdy k tomu nevyužijú žiadne prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Ich obľúbenou vetou je: „Chcel by som... Želal by som si...“. Sú nerozhodní a bez disciplíny. Mohli by sme ich nazvať ľuďmi „želajúcimi si“. Človek ťažko prichádza k Bohu, aby sa stal jeho učeníkom.
Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí Bohu vyznávajú, čo všetko pre neho robia. Často ide o ľudí, ktorí majú veľa energie a horlivosti za Pána, avšak v ich srdci sú stále ešte oblasti, ktoré potrebujú obrátenie. Títo ľudia naozaj robia veľa pre Pána, ale ich mottom je: „Ja sám ti, Pane, poviem, čo pre teba vykonám a urobím to podľa svojich vlastných predstáv...“ Títo ľudia sa už stali Pánovými učeníkmi, ale nevedia ešte dobre rozoznávať, čo si Boh od nich žiada.
Do tretej skupiny patria tí, ktorí sa postavia pred Pána a povedia: „Pane, povedz mi, čo mám robiť. Počúvam. Neviem, čo budeš odo mňa žiadať, a preto ťa prosím o tvoju pomoc a silu vo všetkom, z čoho mám strach, pretože sa cítim slabí. „To sú ľudia, ktorí vykročili k Bohu vo viere. Dovolili Bohu, aby z nich urobil učeníkov, ktorí vedia počúvať. Boh sám sa stal najväčšou motiváciu pre ich vôľu.
Ľudí zaujalo Ježišovo svedectvo, no ešte si nestihli uvedomiť, že on je Boh. Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti?“ Niečo veľmi podobné zažili aj zástupy ľudí. Hľadali Ježiša, aby mohli byť s ním. Ale je vidieť, že ich hnal zážitok, ako sa pri Ježišovi nasýtili. Síce hľadali Ježiša, ale bol to ich Ježiš. A tak ho chceli otestovať, či hovorí pravdu.
Chceme, aby naplnil naše túžby a to nám postačí. Potom budeme spokojní. Myslím si, že radi prichádzame k Bohu, lebo on nám dáva všetko, čo potrebujeme. Avšak často prichádzame k nemu iba vtedy, keď niečo potrebujeme. Predstavte si však, že kedykoľvek by ste sa stretli s človekom, ktorého máte radi, vždy by to bolo len kvôli tomu, že od neho niečo potrebujete. Podstatné je, že nám vyplní našu prosbu. Lenže kde tu má miesto milé slovo, povzbudenie, ktoré sa dáva zadarmo?
A presne pred tým Ježiš vystríhal ľudí zo zástupu, ktorí ho vyhľadali, lebo sa nasýtili chlebmi. Láska daná zadarmo, ktorá buduje každý vzťah medzi človekom - láska bez podmienok. Ale náš vzťah k Bohu vo viere sa nesmie zredukovať iba na to, že Boha budeme hľadať iba vtedy, keď niečo potrebujeme.
Pripravil pre nás veľa, ale často sa o to pripravujeme. Chce nám dať svoj život, ale my rozhodneme, čo chceme, lebo je to náš Boh. Totiž chcieť uspokojiť v prvom rade svoje potreby spôsobuje, že neberieme ohľad na to, čo nám hovorí Boh - jeho slovo. Potom nosíme v sebe taký obraz o Bohu a s tým aj k nemu pristupujeme.
Dynamika tejto doby nesie v sebe práve túto zákernosť, že nás otupuje a my, aj keď veľmi chceme, lebo veríme Bohu, nie sme schopní vnímať duchovné veci. Sme akoby slepí a ani nevieme z čoho. A tak možno častokrát, aj keď nevedome, staviame medzi seba a Boha prekážky, ktoré nám bránia, aby sme zachytili impulzy jeho ducha.
Nesmieme však zabudnúť, že podobne ako zástupom, aj nám Ježiš hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá syn človeka“ (Jn 6,27). To však neznamená, že nemáme alebo nemôžeme Boha prosiť o naše potreby: zdravie, dobrú prácu, bývanie, jedlo a pod.
„Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Ja nie som len ten, čo ti môže naplniť tvoje túžby. To by bolo málo. To nie som celý ja. Ja som „viac“. Ja som chlieb života a dávam ti život, ktorý som priniesol od Otca. Je to pokoj a radosť v Duchu Svätom. Je to viera, nádej a láska, predovšetkým láska, ktorou ťa milujem, víťazstvo môjho kríža, ktoré ti zverujem. To je to „viac“, ktoré ti dávam.
Kristus V Eucharistii
Hladní po radosti, po úteche, po zmysle života. Som presvedčený, že každý, ako sme tu, sme hladní. Chceme „viac“, než len uhasiť svoj smäd a nasledovať inštinkt. Teraz máme jedinečnú príležitosť, lebo za chvíľu aj pred nás príde Kristus v Eucharistii a predstaví sa: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35).
Už to nie je len Kristus, ktorý sa pripodobnil chlebu, aby pozornosť zástupov upriamil na seba, na svoju osobu, ktorá jediná je prameňom života. Ale prijmeme Krista, ktorý sa podobne ako apoštolom dal za pokrm v podobe chleba a vína, do ktorých sa aj skutočne a opravdivo sám vložil ako Boh a človek, lebo sa stali jeho telom a krvou.
Spolu so sv. Františkom prosme o dar Božieho života v nás: „Pane, osvieť temnotu mojej duše. Daj mi pevnú vieru, istú nádej, dokonalú lásku a hlbokú pokoru. Daj mi prísť k tebe, aby som ti stále viac veril. Daj mi prísť k tebe, aby som poznal tvoju vôľu, ktorá je pravdivá a svätá. Daj mi to, čo najviac potrebujem.
Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil.
Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Je to presná paralela toho, čo sa dialo okolo Ježiša. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - "chlebom, ktorý zostúpil z neba". V rozmnožení chleba síce rozpoznali zázračné znamenie a v Ježišovi veľkého proroka, keď im však začal hovoriť o chlebe života, narazil na neporozumenie. Viera závisí od postoja človeka, ktorý by mal uveriť nielen Ježišovmu učeniu, ale v jeho osobu.
Ježiš zdôrazňuje životný význam eucharistického chleba, ktorým veriaci do najintímnejšieho vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Záujem o pozemský chlieb, kvôli ktorému ľud znova vyhľadal Ježiša, využíva pozitívne ako odrazový mostík aby im začal hovoriť o chlebe života v ktorom predobraz manny dosahuje svoje naplnenie. Otázka hladu sa posúva na otázku viery.
Poslucháči to pochopili a preto žiadajú zázračné, do očí bijúce znamenie, ktoré by ich uistilo vo viere. V duchu refrénu nedeľného žalmu - „Pane daj nám chlieb z neba!“ - si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast.
Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3).
Po zázraku s chlebmi (evanjelium predchádzajúcej nedele) sa Ježiš utiahol sám modliť, kým učeníkom prikázal, aby prešli loďou na druhý breh Genezaretského jazera. V noci sa ku nim tajomne priblížil a potom sa spolu preplavili ku Kafarnaumu. Zástup si všimol, že Ježiš i jeho učeníci nie sú medzi nimi a dali sa ich hľadať. Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“.
Niektorí biblisti dokonca prekladajú túto vetu ako výzvu: „Hľadajte ma...!“. Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša. Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Ježiš nevyčíta zástupom, že ho hľadajú. Veď zázračným nasýtením ich chcel podnietiť k tomu, aby ho hľadali, avšak z túžby po duchovnom, eschatologickom nasýtení.
Životom človeka je spoločenstvo s Bohom. Vstupuje doň, keď vo svojej každodennosti koná podľa jeho slova. Veriaci nevníma Božie slová ako obmedzujúce, vidí v nich cestu k múdrosti života: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med“ (Ž 119, 103). Človek je povolaný obrábať zem a v pote tváre pracovať na svoj chlieb, avšak tento sa pominie, ako i ten, kto ho je. Z rozmnoženia chleba a rýb vidno, že Ježišovi záleží aj na našej obžive. Škodí nám vtedy, keď ju absolutizujeme a kvôli nej zabudneme na pokrm pre dušu.
Našu túžbu po kráse môže uspokojiť umenie, túžbu po uplatnení zamestnanie, túžbu po poznaní veda, túžbu po uvoľnení zábavný priemysel. Ale túžbu po večnom živote nemôže naplniť nikto z ľudí. Odveké tušenie ľudského srdca, že je stvorené nie pre smrť ale pre život, nachádza v Ježišovi istotu a naplnenie: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10). Chlieb života je darom Syna človeka.
Prísľub, ktorý tu zaznieva v budúcom čase sa naplní na kríži. Žiadať o znamenia je v evanjeliách väčšinou prejavom malovernosti. Ježiš nám ho daruje vo svojom tele, vydanom za nás. Ježiš práve všetkým ponúkol znamenie chleba. Keď povedal, že ním je on sám, židia zrazu zatúžili po presvedčivejších dôkazoch. Keď im pred chvíľou poskytol rukolapný dôkaz, mysleli pri ňom len na prázdny žalúdok. Hlásal, hoci nateraz nič nechápali. No Ježiš by zaprel celé svoje poslanie, keby sa nechal odradiť zatvrdilosťou svojich poslucháčov.
Syn Sirachov hovorí, že životodarný pokrm je poslušnosť zákonu života a poznania. Veriaci Židia dbali veľmi starostlivo o zachovávanie Zákona, o konanie Božích skutkov. Mysleli si, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi je ako medzi pánom a jeho služobníkmi: pán im určuje prácu, a oni ju vykonávajú. Preto sa Ježiša pýtajú, čo majú robiť, aby uspokojili Boha.
Ježiš mení perspektívu a odpovedá, že Božím dielom je veriť v toho, ktorého on poslal. Zmena hľadiska spočíva v tom, že viera je skutočne zásluhou Boha, Boží dar. Človek verí, teda považuje za isté tie skutočnosti, ktoré ho nekonečne presahujú, len vďaka Bohu. Má tento dar aktívne prijať a zveľaďovať, ale hlavným činiteľom tu zostáva vždy Boh. Ježiš dáva v ňom seba samého. Slovami „nešomrite medzi sebou" akoby chcel uzatvoriť onen starý príbeh a otvoriť nový, ktorého je sám ohlasovateľom aj vrcholným protagonistom.
Symbolický motív chleba, tak bohato a rozmanito zastúpený v celom Svatom Písme, ústi do slov na Poslednej večeri. Nutričná hodnota nebeského chleba dosahuje svoju plnosť vtedy, keď Ježiš skombinuje slovo a gesto: slovo o chlebe počas gesta s chlebom. Tesne pred Veľkou Nocou, tesne pred obetou a zmŕtvychvstaním povedal s chlebom v rukách „toto je moje telo“.
V tom momente moc Ježišovho slova premieňa chlieb a ten sa stáva Ježišovým telom. A chlieb sa naplno realizuje vtedy, keď je požívaný, vtedy je naplno pokrmom, čo nasycuje hladného. Každé amen pri svätom prijímaní je amen Bohu, ktorý zhora podáva pomocnú ruku. Aj my putujeme po púšťach života a potrebujeme onen každodenný impulz prostredníctvom chleba dôvery.
Preto k nám zostupuje, aby sme zostali vo svete a predsa neboli zo sveta. Preto nás Otec chce pritiahnuť k Synovi. „Chlieb“ - to cítime skôr ako niečo zdola, z pôdy, z vody, z poľa... Ale „chlieb z neba“ - to je už dotyk neba zo zemou, to je pozvanie stáť dvomi nohami pevne na zemi so srdcom vyzdvihnutým do nadhľadu kresťana, čo vidí aj za horizont ohraničeného sveta. Nie náhodou nás Ježiš vo svojej modlitbe, ktorú nás naučil, pozýva modliť sa za každodenný chlieb. Tak veľmi nás zemská príťažlivosť ťahá a tlačí k zemi pokušeniami bezduchého materializmu, pansexualizmu a kolektívnej pýchy, že naozaj veľmi potrebujeme onen pohľad hore, k nebu, k Otcovi na nebesiach, odkiaľ nás zo dvíha zeme chlebom z neba.
tags:
