Stojíme pod pakistanským nebom v tichu najväčšej moslimskej mešity Shah Faisal v Islamabáde. V uliciach rýchlo zistíte, že srdce Pakistanu pracuje na dve komory. Kto chce v ňom žiť a prežiť, vo vznešenom Islamabáde naberá silu a v hektickom Ráwalpindy ju rozmieňa do tisícov najrozmanitejších podôb.
Islamabad a Ráwalpindy: Dve tváre Pakistanu
Fenomén kraľujúci na križovatkách, námestiach, či vo virvare blších trhov, Európanovi pripomína Istambul. Nevšedne pôsobí na nás pohľad na pouličného eskamotéra s jedovatými hadmi, ktorý sa snažil Ottovi Cabalovi, šéfovi našej expedície tvrdiť, že práve on má ten najlepší elixír na zvýšenie potencie. Kto si z expedície ho však upozornil, že zažiť ľúbostné dobrodružstvo v Pakistane sa rovná pokusu o samovraždu. Ženy sú tu schované a prísne strážené.
Na ulici zahliadnete akurát neakú staršiu ženu, ale aj tá má cez hlavu prehodené vreco, aby jej nikto neuvidel tvár. Pokiaľ by však chcel Oto partnera toho istého pohlavia mesto mu je otvorené. Prekvapí vás ornamentálna výzdoba mestskej hromadnej dopravy náladou cestujúcich pripomínajúca karneval v Riu. Každý autobus má svojho manažéra, ktorého úlohou je v haravare klaksónov nahnať do útrob vozidla unavených chodcov. Pri pohľade na týchto akrobatov MHD si spomenieme na upozornenie v turistických sprievodcoch. Pri nastupovaní do vozidla si všimnite, čo šofér fajčí. V Pakistane je totiž ľahko dostupný hašiš. Aké vzláštne, za volantom nesedia opilci, ale zvyknú tam byť narkomani.
Zízame na pouličného zubára, ktorý si na železničnom moste rozbalil svoju ordináciu. Bolia vás zuby? Nech sa páči, môžete sa posadiť a otvoriť ústa. Chaos kontrastov podfarbený arómu najrôznejších vôní a zápachov. Snažia sa aj pekári čapát, kysnutých jačmenných placiek, ktoré v týchto končinách nahrádzajú chlieb. Keď vycítia, že ich sleduje objektív kamery, zvýšia pracovné tempo. Náš priateľ Josuf, majiteľ obchodíka s kobercami nám prezradil: „Cudzinci majú veľa peňazí. Ak sú hlúpi, pri obchodovaní zaplatia viac“.
Lenže, skúste sa zjednávať, keď ceny kolíšu podľa akýchsi, nám nepochopiteľných kritérií a keď nemáte ani tú najmenšiu predstavu o skutočnej hodnote tovaru. Sme naivní, ak si myslíte, že v podvečer pri exkurzii Rávalpindi, nájdeme srdce Pakistanu oddychovať. Všade hurhaj a chaos preľudnených ulíc. Stačí!
Karakoram Highway: Cesta priateľstva
Požičiavame si auto. V tejto divočine zvláštnych dopravných pravidiel, jazda na dotyk medzi temperamentnými Pakistancami nie je nič lákavé. Prenajímame si teda terénu Mazdu aj so šoférom Hadžim. Cesta do Turkenstanského Kašgaru bola ešte do polovice tohto storočia schodná len v sedlách koňov, jakov, oslov a tiav. V 60-tych rokoch sa totiž Čína a Pakistan spoločne rozhodli preťať toto územie Cestou priateľstva - Karakoram Highway. História tejto dopravnej tepny, známej ako Stará cesta siaha k začiatkom budhizmu.
V Taxile, kde sa v 3. Str. pred n.l. stal kráľ Ašoka - patrónom novej filozofie budhizmu sledujeme torzá chrámov a zvyšky obydlí tohto kedysi najvýznamnejšieho centra ríše Gandhara. Dejiny všas vyriešili rébus odovzdania budhistických posolstiev z Indického subkontinentu ďalekým ázijským kultúram. Z Taxili šírili karavány budhistické učenie a intelektuálne poznatky popri svätej rieke Indus zaprášenými cestičkami pod úpätím večne zasnežených vrchov do centrálnej Ázie, Číny a Tibetu. Hodvábna cesta sa týmto stala nielen obchodnou, ale aj kultúrnou spojnicou národov. Dnes je Taxila súšasťou islamského sveta a najčastejšími návštevníkmi archeologických nálezísk sú kozy.
V povodí Indusu sa dostávame na pravú Karakoram Highway. Mení sa krajina, menia sa i ľudia v nej. Po pravej strane sa nachádzajú zelené svahy západného Himaláju a po ľavej príkre zrázy pohoria Hindukuš. Prichádzame k oznamu o prejdených kilometroch: Pamätník, akých je po trase viac. Z textu možno vyčítať, že na výstavbe Karakoram Highway, ktorá trvala približne 20 rokov, pracovalo niekoľko Číňanov a Pakistáncov. Vzniklo dielo, odborníkmi často porovnávané s náročnosťou výstavby egyptských pyramíd . Do cieľového Kashgaru je to ešte 975 km.
Nebezpečná cesta nás odteraz bude dlho viesť ponad kalný Indus nesúci kamene a piesok z Tibetu. Horizont pred Hadžiho mazdou odomkýnajú nové a nové zákruty prašnej Karakoram Highway. Roviny a zalesnené predhoria Himalájí a Hindukušu vystriedajú skalnaté hrebene hôr. Do skál zarezaná cesta je oveľa nebezpečnejšia. Chýbajú oporné múry a siete chrániace automobilovú premávku pred padajúcimi kameňmi. Šofér Hadži nás občas lámanou angličtinou upozorňuje na nebezpečné miesta, kde už opustilo cestu nejedno auto.
Nikto sa neznervozňuje. Moslimovia vychádzajú z autobusov a nákladných áut s koránom v ruke a otočený k Mekke. Ako upokojujúco pôsobí pohľad do vĺn Indu. Rieka pritekajúca z Tibetu sa ponáhľa zo zajatia hôr. Možno práve tento moment predstavuje posolstvo o dosiahnutí slobody. Možno práve preto je tu najlepšie miesto na vzývanie božstiev s modlitebnou knižkou v ruke a s Mohamedom v srdci...Pulz Indu, jeho k´če v perejách a stony mohutných vĺn akoby vraveli o zápase rieky. Uväznená v úzkom koryte si dokázala v priebehu storočí nájsť cestu cez hradbu Himalájí až do Arabského mora. My však cestujeme opačným smerom.
Ubytovávame sa v drevenej búde zvanej hotel Swat nebezpečne sa nakláňajúcou nad rieku. Podobá sa kurníku. Pri pikantnej večeri si premietame zážitky z prvých dní cesty v hotelovej reštaurácii, čo predstavuje benzínový varič a mi okolo neho. Vedľa nachádzame obchodík. Predavač nás ohromí: len čo zistí odkiaľ pochádzame, prihodí kompliment: Poznám vašu krajinu, máte výborné zbrane.“ Miestne tamtamy o našej prítomnosti roznesú chýr do všetkých kútov osady a my vieme, že sa nám tu nemôže nič nepríjemné prihodiť. Sme predsa z bývalého Československa. Odchádzame radšej k divokej stuhe Indu, ktorá v týchto ďalekých vysokohorských končinách ponúka jedinú istotu o plynúcom čase.
Ten dávny tu pripomínajú dvoj-tisícročné budhistické kresby na skalách, ktoré ešte nestačili pochovať nánosy piesku. Krajina sa zmenila a nadobudla púštny charakter. To je dôkaz, že sa blížime k Nanga Parbatu. Kráľ hôr zachytáva všetky dažde.
Nanga Parbat: Holý vrch
Pri Raikotskom moste na tri dni prerušíme cestu do Kashgaru a odbočíme na východ k deviatej najvyššej hore sveta. Čaká nás majestátny, 8 125 metrov vysoký Nanga Parbat. No ešte skôr ako sa vydáme na úpätie hory, zaznamenáme ďalší z významných míľnikov našej cesty. Od hladiny Indusu po vrchol Nanga Parbatu geografi zaznamenali najväčšie prevýšenie na Zemi.
Nevediac čo nás čaká, objednáme si v moteli Shangrila terénny jeep a vyrážame k ľadovému obrovi. Zúboženému autu z pneumatík vykúkajú duše a ani karosérii do polčasu rozpadu veľa nechýba. Paľo Breier, expedičný fotograf zahlási: „Zázrak, že sa to vôbec pohlo.“ Na pätnásťkilometrovom úseku nám takmer „odídu“ nervy. Čo zákruta - to strach, že sa zrútime do päťstometrov hlbokého údolia. Po hodine cesty jeepom, pokračujeme pešo. A odrazu - muž s puškou. Zbraň je tu čosi ako istota a zároveň súčasť koloritu života v horách. Domorodec nás odvedie na letné sídlo obyvateľov dedinky Tato.
Stojíme na Rozprávkovej lúke, ktorú v roku 1932 pomenovala anglická novinárka KNOWLTONOVÁ pri prvom pokuse o výstup na Nanga Parbat. Tu prespíme. V noci bude o poznanie chladnejšie ako v údolných častiach krajiny. Večer nás zahreje čaj so zvyškami prepašovanej Spišskej borovičky. Chutí ako zakázané ovocie, pretože v Pakistane vládne prohibícia. Takže dobrú noc a pekné sny. Posledný zhasína vrchol Nanga Parbatu. Myslíme na všeličo. Na kopec, na lúku, na rozprávky.
Ráno sa snažíme sa komunikovať s domorodcami. Dospelí sa od nás odvracajú, iba deti ženúce muly po náklad dreva sú zvedavejšie. Najviac ochoty pózovať pred kamerou prejavili iba zástupcovia miestnej zvieracej obce... Ľudia neradi vpúšťajú cudzincov do svojho súkromia. Zamierime k horám, ktorým fotografovanie neprekáža. Ba naopak akoby sa nám priam núkali, aby sme ich zvečnili. Naším cieľom je dosiahnuť miesto, odkiaľ začínala väčšina horolezeckých expedícií na vrchol Nanga Parbatu.
Basecamp - základný tábor leží vo výške približne 4000 km nad morom a k vrcholu hory z neho v minulosti vyážali také osobnosti alpinizmu akými boli napríklad Albert Frederick Mummery, Willy Merkl, Herman Buhl, Reinhold Messner a ďalší... Nanga Parbat, čo v preklade znamená Holý vrch, bol od roku 1895, od onej pamätnej chvíle, keď sa Albert Trederick Mummery rozhodol pustiť sám s horou za pasy, svedkom množstva osudových drám. Boli víťazstvá a boli porážky. No ako povedal Edmund Hillary, prvý muž Everestu, túžba dosiahnuť vrcholy hôr je oveľa silnejšia ako rizikom, že v tých horách môžeme zahynúť.
V päťdesiatom treťom človek vystúpil na Nanga Parbat. Prichádzame na vrchol morény, kde stojí mohyľa na pamäť 26 obetiam Nanga Parbatu z rokov 34 - 37. Kopec žije - posiela pozdravy. V priebehu pol hodiny spadne niekoľko lavín. Dávame za pravdu Hillarymu. Hranica odvážneho a nerozumného je v človeku v takýchto chvíľach odrazu akási nejasná a nechýba veľa, aby sme i my podľahli výzve dobrodružstva a viac sa spojili s horou, aj keď nemôžeme nemyslieť na skutočnosť, že Nanga Parbat má na svojom konte vyše 40 obetí. Ale nie je zrejme spravodlivé hovoriť tak, akoby sme dávali vrcholu za vinu stratené životy.
Dnes opúšťame Rozprávkovú lúku. Svieti slnko, ale vrchol Nanga Parbatu je v oblakoch. Symbolické. Čaká nás tá istá cesta, ktorou sme sa sem nedávno dostali. Vybudovali je Tatovčania a s týmto argumentom sa snažia vynútiť si miessto v našom džípe. To sa nám nepáči. Nie, nejde nám o preniaze. Máme skôr strach z predstavy, že z auta balansujúceho nad priepasťou visí strapec ľudí. Inšalláh ! Zisťujeme, že úchvatné výhľady z tejto cesty 26 triedy zrejme nie sú z tých, na ktoré sa dá ľahko privyknúť.
Po troch dňoch prieskumov na území horalov odchádzame opäť do pdolia Indu. A opäť oznam o výnimočnosti:Tabuľa hlási - ste na unikátnom mieste sveta.
Hindukúš a údolie Kalašov
Nepokoje v blízkom okolí medzi štítmi a sanitmi, ktorí si každoročne takýmto svojráznym spôsobom vybavujú náboženské účty z mohamedánskych čias nám čiastočne skrížia plány. Pôvodná cesta na ľadovec Baltoro pod najvyší vrch Karakoramu bola zatarasená povstalcami. Rozhodli sme sa preto navštíviť Hindukúš a dostať sa do blízkosti jeho najvyššieho vrchu 7708 m vysokého Ťirič Miru, ktorého vrchol leží iba 20 kilometrov od hranice s Afganistanom... Hora tu stojí akoby osamotená. V kontraste s jej ľadovou náručou je večne sálajúce slnko a vyprahlá polopúštna scenéria...
V roku 1967 na jej vrchol vystúpili členovia čs. Severovýchodný Čitrál, hraničiaci s nepriateľským Afganistanom a vzdialený len niekoľko málo kilometrov od Tadžikistánu, bol politicky veľmi chúlostivou oblasťou. Údolie rieky Járchun bolo kedysi strategickou cestou spájajúcu nížinu Indu s Ruskom a Čínou. Po storočia prechádzali priesmykom Baróghil rôzni pocestní z oblasti Pamíru a Sin-tiangu. Číňania sa zaujímali o Čitrál až do osemnásteho storočia, v osemdesiatich rokoch minulého storočia pritiahol do Čitrálu oddiel ruských kozákov, ale roku 1886 sa celá oblasť dostala pod britský vplyv. Neverili sme, že sa nám sem podarí dostať.
Vybavíme si potrebné povolenia na vstup do údolia Kalašov neďaleko afgánskych hraníc. Krkolomná cesta do tejto oblasti nám pripomenie šplhanie sa pod Nanga Parbat. Ak by sme dostali defekt, alebo sa stali svedkami zosuvu pôdy, končíme v priepasti so speneným potokom. Šofér Ahmed, ktorého služby terénneho jazdca ochotne ponúkne pohotová filiálka cestovnej kancelárie pozná, našťastie, na tejto trase každý kameň. Hoci mu volant lieta v spotených dlaniach, máme pocit, že všetko dopadne O.K. Až v cieli cesty, v doline Bumburet medzi Čiernymi Kalašmi sme sa dozvedeli, že nás táto cesta za 600 rupií vyšla draho. Konečne v doline Bumburet.
Pripadáme si takme r ako v raji. Samá zeleň, orechy s plodmi ako päste, jednoducho kontrast s vyprahnutým svetom ostatného Hindukúša. Pôvod Kalašov je neznámy. Bývali časy, keď vo väčších počtoch, ako je tomu dnes, obývali územie Afganistanu a Pakistanu, no muslimovia ich postupne vytlačili do hôr. V súčasnosti v severnom Pakistane žije asi 3 tisícky čiernych kalašov. Kalaš znamená „neveriaci“ a pre moslimov sú títo ľudia i ich spoločenský a kultúrny život v kliatbe, pretože uctievajú veľký počet bohov, ich ženy nie sú vylúčené zo spoločenského života.
V roku 1893 afgánsky emír násilím obrátil na islám Kalašov žijúci na území Afganistánu a iba utečenci do Čitrálu si uchovali pôvodný spôsob života. Ale i tu sa urýchľujú kultúrne zmeny. Ich ženy napríklad nosia iba čierne kroje so všívanými ornamentami, s pestro ozdobenou čelenkou a povráva sa, že ak by si dali na seba niečo iné, vylúčia ich z komunity. Jednako, sú to prvé nezahalené ženy, s ktorými sa dá porozprávať. Spočiatku vravia málo, no napokon sa prejavia ako trpezliví učitelia kalaštiny. Ak chcete pozdraviť muža, musíte povedať ŠPATA BAJA, ak ženu - ŠPATA BABA. Ak vyrušíte Čiernych Kalašov pri zábave alebo pri práci, najskôr sa tak trochu hanbia, no potom vás privítajú s otvorenou náručou. Poukazujú vám svoje skromné bydlia, pozvú do príbytkov a napečú jačmenné čapáty - pakistanský chlieb a placky v jednom.
Sme radi, že konečne zameníme stravu z konzerv za teplý pokrm, a Kalaši sa potešia videokamere. Drevo, ďalší dôležitý fakt z prostredia Kalašov, ktorý domorodcom do životov vtlačil nezameniteľný refrén. Na miestach, kde niet ciest a nemožno použiť techniku, si musia pomôcť ako najlepšie vedia. Otužilých dopravcov dreva do speneného prúdu vťahuje existenčná nutnosť. Nedostatok dreva v južnejších častiach krajiny vyvoláva dopyt po tejto surovine. Jeden z dopravcov, vedomý si prítomnosť kamery nám naznačil, aby sme sa pokúsili popasovať s jedným kmeňom. Keď videl našu nechuť ponoriť nohy do prúdu, usmial sa. Mali sme pocit, že nám odpustil... Odchádzame a zdravíme všetkých po kalašsky - Gerpaši !-Dovidenia !
Opäť na Karakoram Highway
Čaká nás pokračovanie po Karakoram Highway! Na cestu Karakoram Highway sa napájame opäť v Gilgite. Miestny bazár bol najväčší v tejto časti krajiny a obchodíky boli preplnené tovarom ako napr. sušenými marhuľami, líščimi kožuchmi a ďalšími miestnymi produktami, balíky látok privezených z nížiny, kockami lisovaného čierneho čaju importovaného z Číny a nemeckými petrolejovými lampami pašovanými z Afganistanu. Na uliciach sa potulovali a povalovali Paštúnovia s ostro rezanými rysmi tváre, Baltovia so špicatými čiapkami a ďalší obyvatelia s mongoloidnými rysmi.
Gilgit bol slávnym strediskom obchodu na Hodvábnej ceste spájajúcu Indický subkontinent s Centrálnou Aziou. Obchodní splnomocnenci cisára Wu-ti z dynastie Chan otvorili Hodvábnou cestu niekedy okolo roku 120 pred Kristom a potom ju strážili a chránili pred banditmi. Prechádzajúce karavany prevážali na Západ hodváb a ďalší prepychový tovar . Bola to strastiplná cesta „tmavými a pochmúrnymi horami, ale existovala a zostávala. Po dve tisícročia bojovali karavany s divokým priesmykom Mintaka v kraji Hunza pri cestách zo Sin-tiagu a naspäť. Až keď v roku 1949 komunistická Čína uzatvorila hranice, sláv...
tags: #Bravcove
