Marína si utrela pot z čela, čo sa jej lial ako z krhle a bolel ju chrbát, keď v prítmí letného popoludnia šmátrala v kope sena na konci stodoly. Vlasy, čo sa už uvoľnili z inak precízne spleteného dlhého vrkoča, sa jej lepili na mokrú tvár. Ráno rozbila tanier. Babkin obľúbený s maľovanými červenými kvietkami na okrajoch. Bol síce starý, popukaný, ale babka bola šetrná a určite by na ňu poriadne nakričala, že je nešikovná a nedáva pozor.
Maríne takmer vyrazilo dych, keď jej povedala, že tanier je už na kusy a kam ho ukryla. „Keby sa dala k vojakom, určite by bola veliteľom!“ hundrala si, keď kládla jeden črep za druhým na kôpku. „Čo si šomreš?“ strčila do stodoly čiernu vlasatú hlavu jej kamarátka Hanka. Cez bohaté kučery jej sotva bolo vidieť oči. Nikto v dedine nemal také vlasiská ako ona. Aj sa jej občas posmievali, že vypadla cigánom z voza, keď prechádzali cez Tomášovce. „Rozbila som tanier a vopchala ho do sena,“ potiahla nosom Marína.
Marína pomaly vkladala vyzbierané zvyšky taniera do zástery. „Kam s tebou?“ „Predsa na krížne cesty. Položím črepy pod lipu vedľa kríža.“ „Máš rozum? Ideme tancovať!“ zvýskla Hanka a zakrútila sa tak rýchlo, až sa jej sukňa rozvila okolo tela ako lupienky vlčieho maku.„Pri kríži je stále kopa črepov, nikto ich neporáta. Uvidíš.“ Maríne chýbala odvaha, aby starú mamu nepočúvla.
„Pozri, ja to vidím tak,“ začala Hanka mudrovať, lebo sa jej samej na tanec nechcelo, „že všetko sú iba povery. Daj ich nazad do sena, pomôžem ti a pôjdeme. Dobre?“ „Nosia sa tam preto...“ Marína sa chystala už už všetko vysvetliť, ale odrazu sa zasekla. Ozaj, prečo sa vlastne musia črepy rozbitých riadov ukladať pod lipy ku krížu? Nespomenula si. Robilo sa to tu odjakživa, nuž asi to tak má byť. „No?“ zdvihla Hanka hlavu dohora, isto vytušila, prečo Marína nedopovedala.
„Nikto iný ich nevidel iba on, teda to nemusí byť pravda!“ rozhodne povedala Hanka a súrila Marínu, aby črepy opäť schovala. Keď chceli ísť tancovať, museli obehnúť celú dedinu, aby ich náhodou neuvidela pani učiteľka. Nesúhlasila s tým, aby štrnásťročné dievky chodili po zábavách. Marína zaviazala črepy do handričky a ukryla ich opäť v sene, aby ich neskôr vedela poľahky nájsť. Čo znamená jeden rozbitý tanier v živote človeka? Nič! Nič, nič, nič! Takto si to Marína dookola opakovala, keď sa už strojila, vlasy rozpustila a opäť poriadne stiahla do vrkoča, aby nevytàčal ani jediný a blúzku pozapínala až po najvyšší gombík.
Vo vnútri bolo poriadne teplo, akoby vstúpili do pece na chlieb. Dievčatá postávali pri okne a obe očami hľadali toho jedného, pri ktorom sa im podlamovali kolená a červenali líca. Marína len ticho stála so sklonenou hlavou, ale oči mala dvihnuté, aby na neho videla. Bolo jej smutno, čo však mohli čakať? Jano bol od nich starší, hotový urastený fešák a ony? Dievky, ktorých ženstvo sa ešte len ledva dotklo blúzky. Vôbec si ich nevšímal.
Ïuso. Spolužiak zo školy. Strapatý, rukatý, nohatý, po obe odstávajúce uši zaľúbený do Maríny. Nečakala, že ju vyzvàta pri tanci tak, až ju budú päty štípať kedykoľvek dupne nohou a bude mať chuť výskať ako malé dievčisko. Odrazu si začal trhať košeľu ako herec pred publikom a hádzať biele franforce ako vločky na zem. Tváril sa, že si utiera slzy, ktoré mu však netiekli, potom pobozkal husle ako otec dieťa a na zvyšných troch strunkách spustil clivú pesničku.
„Pani učiteľka!“ zhíkla a zakryla si rukou ústa. Maríne sa zatmelo pred očami a ako vo sne počúvala učiteľkine káravé slová, keď ich s potupou vyvádzala z tancovačky. Kráčali vedľa nej, zatiaľ čo ich prepichovala pohľadom a z prísnych úzkych pier chrlila jednu výčitku za druhou.
Čím boli dni kratšie, tým viac sa zdali ženy hrubšie; v obtiahnutých kabátoch, hustkách a zababušené od hlavy po päty kráčali ulicami skúšané silným vetrom. No napriek tomu bolo už na pätnásťročnej Maríne vidieť, že počas niekoľkých krátkych mesiacov jej driek žensky zoštíhlel a boky sa začali zaokrúhľovať. Školské tresty, aby bola poslušná, už nepísala. Z dievky sa stávala žena a i chlapci si to všimli. Okrem Ïusiho, čo jej neprestajne nadbiehal a dvoril až sa mu uši kývali, si ju začal nenápadne všímať i Jano. Čo ako sa tváril, že je pre neho Marína vzduch, ona to postrehla.
Marína vyšla pred dom, Jana však nikde nevidela. Ba ani jeho stopy, pretože snežilo ostošesť a po chvíľke boli schované pod snehom aj odtlačky jej čižiem. Rozhodla sa, že zbehne najprv k Janovmu domu, či si len po niečo nezašiel. „Marína!“ odrazu ju zastavila babka, čo sa, aspoň ako sa zdalo, vybrala rovno za ňou na priadky. „Čo si to urobila? Vlastne neurobila?“ „Ja?“ Marína úporne rozmýšľala v čom neposlúchla.
Babku nechala stáť uprostred ulice a rozbehla sa domov, rovno so svojej izby. Keď dá veci do poriadku, všetko jej vysvetlí. Ona pochopí. I všetci ostatní, čo ju majú radi. Vrhla sa ku truhlici, vybrala odtiaľ drobné mince, čo mala schované v uzlíku a vložila si ich do vrecka na kabáte. Potom sa vkradla do stodoly a s obavou šmátrala vo zvyškoch slamy. Áno, aspoň trochu šťastia. Našla tam zabudnutý batôžtek ešte z leta. Jemne ho otvorila. Črepy z taniera zarinčali, akoby žiadali, nech ich konečne odnesie tam kam patria. Ku krížu. Po tme a v metelici sa Marína hnala hore dedinou k starým lipám. Nevidela poriadne na cestu, no došla tam po pamäti.
Slovenský ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne. Keď gazdiná na chlieb zamiesi, cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“. Kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, najprv ho prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený.
Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol. Škodiaca mágia predstavovala túžbu niekomu uškodiť - diala sa za tmavých nocí a bola výsadou starých žien a bačov. Slovenskému ľudu je tento „boží dar“ svätý. V Ríme obilie mleli na ťažkých rotačných mlynoch otáčaných zvieratami a ako technické vymoženosti sa v rímskych provinciách začali šíriť aj vodné mlyny. Mletie na ručných rotačných mlynčekoch však pretrvávalo ešte veľmi dlho. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“.
tags:
