Byť šoférom kamióna je snom mnohých detí, no aká je realita? Sú preč celé dni a najazdia tisícky kilometrov so súpravami vážiacimi desiatky ton. Jedným z dôvodov, prečo bola novela zákona vôbec na stole, je dlhodobý nedostatok zamestnancov v tejto profesii na trhu práce.
Nedostatok vodičov a podmienky pre autodopravcov
Česmad zaznamenáva výrazný nedostatok vodičov najmä pri medzinárodnej preprave. Združenie cestných dopravcov SR ČESMAD Slovakia dlhodobo tvrdí, že pre dopravcov je dôležité podchytiť si kandidátov na vodičov skôr, a nie až vo veku 21 a 24 rokov, lebo dovtedy sa zamestnajú v inom sektore. „Ide o špecifické povolanie, kde je pracovník odlúčený od rodiny, zodpovedá za bezpečnú prepravu tovaru často s vysokou hodnotou, musí poznať a dodržiavať množstvo predpisov, nielen v oblasti bezpečnosti cestnej premávky, ale aj sociálnej legislatívy,“ dodal pre Aktuality.sk hovorca združenia Roman Kment.
Druhý tábor oponuje, že znižovanie hranice veku by bolo na úkor života a zdravia občanov. „Zlepšenie statusu alebo množstva vodičov kamiónov, autobusov nevedie cez zvýšené nebezpečenstvo na našich cestách, ale cez zlepšenie podmienok pre autodopravcov,“ tvrdí prezident Ústredného automotoklubu Juraj Smrečan.
Život kamionistov: Peter a Natália
Čo na tomto povolaní láka no i odrádza sme sa spýtali priamo vodičov kamiónov. Dvadsaťsedemročný Peter a o dva roky mladšia Natália sú manželmi, ktorí svoje profesie zladili a život trávia za volantom na cestách či v kabíne kamióna spoločne. Zďaleka nie sú jediným párom, ktorý by ste takto na cestách stretli.
Pre Petra bol kamión detským snom. Už keď sa zoznámil s Natáliou, mal potrebné vodičské oprávnenia. Po roku jazdenia sa k nemu Natália pridala ako spolujazdkyňa a pozorovateľka. Ako sama hovorí, vyskúšať, či ju táto práca osloví a bude ju baviť. Na jeden rok prerušila štúdium na vysokej škole a po prestávke sa do nej už nevrátila. Namiesto toho si to namierila do autoškoly.
„Oslovilo ma, že sme cestovali po Európskej únii, navštívili množstvo krajín a miest. Som dobrodružná povaha, tak ma to skôr zobralo, ako byť v škole, učiť sa a nemať istú budúcnosť,“ vysvetľuje Natália a dodáva, že si spolu s vtedy ešte priateľom takto chceli našetriť peniaze na spoločnú budúcnosť.
Jej blízke okolie spočiatku nebolo naklonené tomu, že nechá školu a odíde za priateľom, ktorého poznala krátko. „Až keď som si spravila vodičáky, zistili, že to myslím vážne a obrátili, že ak ma to baví, nech to robím,“ pokračuje Natália.
Dnes sú Peter a Natália už manželmi a kamiónom jazdia spoločne štyri roky. Naučiť sa šoférovať so 40-tonovým vozidlom si však vyžaduje istú prax, a inak to nebolo ani pri Natálii. Tvrdí, že s každým vozidlom je to po prvýkrát iné a človek rozmýšľa, čo má ako urobiť, no po čase to berie ako samozrejmosť.
Inak to berú iní vodiči, ktorí nie sú zvyknutí, že za volantom kamiónu sedí žena a niekedy si aj so záujmom pozrú, ako zaparkuje. „Tá pozornosť na mňa a na to, že som za volantom, ma možno viac znervózňovala, ako to, že si musím teraz nadísť a rozmýšľať, ako s tým autom tam a tam prejdem. Doteraz je to tak, no pokiaľ je to v pozitívnom znení tak fajn, keď nastúpia sexistické poznámky, tak ma to trochu naštve,“ priznáva Natália.
Polročný turnus
Manželia sa snažia podeliť si prácu spravodlivo a tiež podľa toho, kto viac vládze či stíha. Peter je ten, kto rieši veci okolo návesu, Natália má zas viac trpezlivosti s vypisovaním papierov a stasiek (záznamy o prevádzke vozidla). Ako však so smiechom dodáva, tento týždeň najazdila viac ako jej polovička.
Zo začiatku jazdili hlavne turnusy po západnej Európe, zväčša išlo o niekoľko týždňov no i mesiacov. Najdlhšie ale polroka, počas ktorého sa im podarilo prísť do rodného Prešova na dva víkendy. Kedže si chceli našetriť peniaze a zároveň skúsiť, či to zvládnu, bývali a spali v kamióne.
Natíska sa preto otázka, či si neprešli ponorkovou chorobou a či im spoločná práca vyhovuje. „Museli sme si nájsť vlastnú cestu, ktorá nám bude vyhovovať. Je to veľká výzva, skĺbiť pracovný aj súkromný život,“ tvrdí Natália, no podľa nej si páry viac rozumejú, ak majú okrem záľub aj spoločnú prácu. Vedia, čo od tej práce môžu očakávať. A pri obede sa o nej môžu normálne baviť, bez zbytočného vysvetľovania.
Kým na začiatku pracovali pre slovenskú firmu, dnes pracujú pre Čechov, ktorí majú pobočku aj v Prešove, a tak sa snažia si jazdy naplánovať tak, aby v ich rodnom meste buď začali, alebo skončili. Prevážajú tovar prevažne pre automobilky, no niekedy aj pre obchodné reťazce.
„Viac-menej sme ostali doma, Peťo tuším dva mesiace, ja tri a potom sa to už automaticky otvorilo. V tom období sme neboli v novej firme dlho, ešte sme si poriadne ani nestihli zvyknúť a báli sme sa, že sa to, nedajbože, zhorší a bude sa prepúšťať,“ hovorí otvorene o svojich obavách. „Nebáli sme sa zníženého platu, ale skôr toho, že stratíme prácu, ktorá nás momentálne dosť baví. Našťastie, to naša firma zvládla,“ dodáva Natália.
Keď príde rodina
Za výhodu svojho povolania považuje fakt, že vodič si je sám sebe pánom, nie je tam priamy tlak šéfa, vodiča skontroluje cez telefón, no nie priamo, ako by to bolo v kancelárii. Natálii a Petrovi sa tiež páči cestovanie, vďaka ktorému môžu navštíviť viacero miest, najmä ak je viac času. Toho bolo viac, keď jazdili na turnusy po západnej Európe, dnes je ho už pomenej, no i tak sa vraj dá cez prestávky stihnúť veľa, keď sa chce.
Pri otázke, či sa dá z tohto povolania vyžiť, podľa Natálie závisí, či dotyčný jazdí vnútro alebo Úniu, aké zázemie má firma ako aj to, ako má firma nastavené výplaty. „Pretože väčšinou je základ úplne smiešny, gro robia diéty. Celková výplata je síce pekná, no treba si uvedomiť, že pri dôchodkoch či hypotékach sa bude zohľadňovať najmä základ,“ pokračuje.
Aj preto prácu kamionistov neberie mladý manželský pár ako doživotnú vec. Raz by chceli mať vlastnú rodinu, zázemie v Prešove, no zatiaľ nemajú vlastné bývanie, takže sa snažia krok za krokom. „Čo sa týka nejakej zmeny povolania, tak sa pohrávam s myšlienkou, že by som to skúsila v mhd-čke u nás v meste,“ tvrdí Natália.
„Aj Peťo chce byť doma, keď budeme mať deti, aby sme nebehali hore-dole, ale venovali sa im. Pretože sú aj také páry, že žena je doma a stará sa o domácnosť a muž jazdí buď turnusy alebo týždňovky, ale nám by to tak nevyhovovalo,“ uzatvára.
Pavol: 35 rokov za volantom
O tom, aké je to jazdiť na týždňovky a doma mať rodinu, vie Pavol. Na kamióne jazdí už 35 rokov. Ako sám hovorí, tiež to bol detský sen. Jeho otec bol vodič veľkých áut a často ho brával so sebou aj na celý deň. U malého chlapca sa tak zrodil sen byť kamionistom. Ten si mohol splniť hneď v 18-tke na povinnej vojenskej službe, kde jazdil na nákladných autách. Po skončení vojny sa zamestnal v kamiónovej vnútroštátnej doprave v Československu, po rozdelení aj v Česku. Posledných 15 rokov jazdí po Slovensku, Rakúsku a Česku. Pavol už 20 rokov preváža drevo. Predtým to boli aj stavebniny a víno.
„Sám si zháňam robotu. Napríklad pre firmy vozím cez dvoch-troch subdodávateľov. Oni nakupujú tovar a ja im robím dopravu,“ prezrádza. Ďalej ako do susedných krajín ho vraj už jazdiť nelákalo. Na začiatku neboli také možnosti, na hraniciach ho nebavilo vystávať a napokon, drevo sa ani ďalej nevozí. Ďalej sa preváža buď vlakom alebo loďou. Drevo vezie buď do fabrík alebo na píly. „V Česku nakladám priamo v horách ale tu na Slovensku väčšinou po skladoch štátnych lesov,“ prezrádza.
Dnes si len málokto vie predstaviť šoférovať bez GPS navigácie, no tá v 90-rokoch nebola. Ako teda Pavol trafil, kde mal? „Chodili sme podľa mapy. Zastavil som na prvej pumpe pred mestom, spýtal som sa, ktorým smerom ďalej a takto sme trafili,“ opisuje. No aj GPS navigácia nie je dokonalá a občas sklame.
Rodina a odlúčenie
V nedeľu odíde, vráti sa v priebehu piatka. Doma ho čaká manželka aj dve už odrastené deti. Odlúčenia bývali ťažké, najmä keď deti boli malé, no ako hovorí, bolo treba z niečoho vyžiť. Manželka Anna dodáva, že to nebola sranda. „Ráno, poobede aj večer si musí deti zabezpečiť len žena. Nemôžete rátať, že keď vám v robote povedia, že musíte zostať dlhšie, zavoláte manželovi,“ hovorí a so smiechom dodáva, že by sa kamionisti nemali ženiť. „S kľudom to tam dajte.“
Nejde však len o starostlivosť o deti, ale aj o rôzne vybavovačky či už na úradoch alebo v bankách, kde si musí manželský pár naplánovať stretnutia iba na piatok, najlepšie v neskorších hodinách. „Alebo keď niekto z rodiny umrie, pohreb je napríklad v stredu a patrí sa tam ísť. Už sa aj stalo, že som mu niesla oblek na pumpu, tam sa prezliekol, presadli sme do auta a išli na pohreb. Naspäť som ho odviezla a prezliekol sa naspať do monteriek,“ opisuje manželka kamionistu.
Pavol vraví, že paradoxne mu niektoré veci vynahradila situácia okolo koronavírusu. Počas prvej vlny zostal doma na dva týždne a staral sa o 7-ročného vnuka. Potom sa vystriedala manželka aj dcéra. „Nevidel som vyrastať dcéry, tak som videl aspoň vnuka,“ dodáva.
Kvalita ciest
Samostatná kapitola je kvalita ciest naprieč krajinami ale aj celkový dopravný systém, o ktorom vám povedia snáď najviac vodiči kamiónov. Pavol vidí najväčšie rozdiely po príchode do Rakúska, kde si vraj hneď opravujú cesty. „U nás žiaľbohu. Čertovica je nová cesta a už je tam dopukaný asfalt. Rakúšania majú síce úzke cesty ale dobré,“ pochvaľuje si.
Rozdiely v stave ciest vníma aj Natália. „Stačí ísť na Makov, tam cesta už spadla, v zlom stave sú tam ďalšie úseky a nikto to promptne nerieši, dajú tam len značku, že človek si na to má dať pozor,“ pridáva šoférka kamiónu s tým, že Makov je skvelým príkladom toho, ako sa o jeden kopec vedia postarať Slováci a Česi.
Natália pridáva, že viacerým vodičom prekáža buzerácia policajtov, napríklad za interiérové zariadenie kamióna - poličky či závesy, no v Nemecku sa stretla aj s tým, že policajti buzerovali vodičov za to, že jazdia bosí. Všeobecne však tvrdí, že ak ju raz niekto nameria, alebo odfotí a poruší nejaký predpis, tak to berie a zaplatí, pretože si za väčšinu môže vodič sám.
Tak ako Natália aj Pavol tvrdí, že najväčšou výhodou tejto práce je, že človek si je sám sebe pánom. „Nik mi neprikazuje, kadiaľ musím ísť, kedy môžem zastaviť, kedy môžem fajčiť a kedy nie a toto sa za plotom nedá. Ja to volám za plotom. Všetky iné povolania sú za plotom okrem tohto,“ hovorí a na záver dopĺňa najväčšiu výhodu: „Sme platení turisti“.
V novembri má Pavol 55 rokov a na otázku, či vydrží jazdiť až do dôchodku, odpovedá, že uvidí, ako na tom bude zdravotne. „Ja som na tom zatiaľ dobre, ale väčšinu mojich kolegov trápia hlavne kríže zo sedenia. O kríže prišli na starších autách už dávno,“ hovorí.
Netreba ani dodávať, že okrem zdravotných komplikácií pri tomto povolaní hrozia aj iné veci: krádeže či prepadnutia. Aj Pavlovi už raz ukradli naftu. Ako však sám hovorí, ak už chcú lupiči kradnúť, hlavne nech nechajú vodičov na pokoji a neublížia im.
Čo variť kamionistovi: Tipy a triky
Môj zať už pár rokov jazdí pre zahraničnú firmu a potrebuje sa zbaliť na mesiac, takže presne viem, aké problémy máš pred sebou.
Jeho firma má základňu v Španielsku, kde sú ceny podobné ako u nás, takže ak sa tam vôbec dostane, zvykne si tam niečo dokúpiť, prípadne sa naje v reštaurácii. Inak si tiež vozí poháriky so zavareným mäsom, paprikáše, guláše, vo vlastnej šťave a prílohy - ryža, zemiaky, cestoviny si varí na plynovej dvojplatničke. Bráva si aj salámy, klobásy, slaninu, vajcia (samozrejme má výbornú chladničku). Doteraz to takto fungovalo viac menej bez problémov.
Až teraz nastal problém. Minulý týždeň bol na preventívnej lekárskej prehliadke a vo štvrtok mal výsledky. Pán doktor konštatoval, že je absolútne zdravý, ale cholesterol má 7,8! Takže predbežne má držať diétu a po troch mesiacoch sa uvidí. Keď mu zať pripomenul, čo robí a ako sa stravuje, aj pán doktor uznal, že je to naozaj problém.
Takže teraz dcéra skúša zavariť zeleninovú polievku do pohárikov od detskej výživy, ale tak aby sa po otvorení zriedila rovnakým množstvom vody (lebo kde by vozil toľko pohárov?), skúša aj nejakú dusenú zeleninu a iné veci, čo by vyhovovali jeho diéte.
Kniha Jozefa Rábeka: Kamiónom po Európe za socializmu
Prekvapilo nás, akú odozvu vyvolala kniha Jozefa Rábeka Kamiónom po Európe za socializmu, keď sme o nej nedávno napísali. Chceli sme autora čitateľom viac priblížiť, a tak sme bývalého kamionistu oslovili. Bol šofér z povolania, cestoval po Európe, aj západnej, čo bola vtedy zriedkavosť. Kamionisti však boli - a asi aj sú - zvláštna kasta. Dobrodruhovia, romantici, ale musia si aj poradiť v každej situácii.
Rozhovor s Jozefom Rábekom
Za čím je vám najviac ľúto z obdobia, keď ste boli kamionistom? Veru často, ale nie je mi ľúto za ničím. Z kamiónovej dopravy som odišiel do predčasného dôchodku, nikto ma nenútil odísť. Mal som trojročný kamión v dobrom stave, na ktorom sa jazdilo bez väčších problémov. Mohol som zostať, ako väčšina mojich kolegov. Chcel som však už tráviť čas inak - na svojej záhrade, kde som práve dokončoval stavbu záhradnej chatky. Chcel som pestovať ovocné stromy, starať sa o vinohrad a robiť všetko, čo k záhrade patrí.
Šoférujem osobné auto. Jazdím ním, keď idem do záhrady, takmer každý deň. Sadli by ste si za volant kamiónu? Sadnúť si do kamiónu, to už asi nie. Ale len tak rekreačne, na kratšie trasy, to by som ešte skúsil. A aký kamión by som si vybral? V tom mám jasno, bolo by to Volvo F89, ktoré je vyobrazené aj na titulnej strane knihy. Boli to vozidlá na tú dobu, začiatok 80. rokov, po technickej stránke veľmi spoľahlivé. Pamätám si článok z novín z tých rokov, možno, že to bolo práve v denníku Pravda, kde sa písalo, že vodiči týchto kamiónov sa nemajú na čo sťažovať - sú to moderné kamióny, veľmi spoľahlivé. A to aj bola pravda. Tieto vozidlá mali napríklad chladničku na potraviny pre posádku vozidla.
Nič im nezávidím. Majú kvalitné kamióny, ale práca kamionistu je ťažká aj v tejto dobe. Nemenil by som s dnešnými kamionistami v žiadnom prípade. Hoci tá naša práca bola fyzicky náročnejšia, inak sme ale boli väčšinou v pohode. Takže nie je čo závidieť, každá doba má svoje pre aj proti.
Ako ste sa vlastne dostali za volant kamiónu? Na základnej vojenskej službe som bol šoférom, po návrate som pracoval ako strojár v Strojárskych závodoch v Dubnici. Ku kamiónu som sa dostal až neskôr. Najskôr som bol niekoľko rokov vodičom v autobusovej doprave. Cítil som však potrebu zmeny, ale chcel som zmeniť pracovisko v rámci závodu, vtedajšieho ČSAD (Česko-slovenská autobusová doprava) Nitra. Išiel som za pracovníkom nášho závodu, ktorý to mal na starosti. Práve potrebovali troch alebo štyroch vodičov na kamiónovú dopravu, tak mi to ponúkol. Bol som trocha zaskočený, ale ponuku som prijal. To bol len začiatok.
Z knihy vieme, že ste na cestách zažili dobrodružstvá. Ale aj napätie, lebo hranice boli prísne. Celá kniha je zostavená z príbehov, ktoré som zažil na cestách po Európe ako vodič kamiónu. Dobrodružstvá sme zažívali často. Ale aj vážnejšie príbehy. Jeden z takých dramatických sa udial na colnici pri českom meste Dubí. V neďalekom vlakovom koľajisku sme našli vysileného a doráňaného asi štvorročného chlapca - Lukáška. Podarilo sa nám ho zachrániť krátko pred prichádzajúcim vlakom. Aj tento príbeh nájdu čitatelia v knihe.
Niekedy aj návrat zo západných štátov na naše hranice bol dobrodružný. Často sa totiž nakúpilo o niečo viac, ako bol predpísaný limit - za socializmu si mohol človek v zahraničí nakúpiť tovar v maximálnej hodnote 300 Kčs - a už to bolo napínavé. Do tohto limitu sa zmestilo veľmi málo, iba nejaké drobnosti. Všetok nakúpený tovar musel byť zapísaný v takzvanom colnom prehlásení. Ak zapísaný tovar prevyšoval limit, platilo sa clo. Do prehlásenia sa teda niekedy človeku nechcelo zapísať všetko, ale v prípade, že colník našiel nezapísaný tovar, platila sa pokuta. Rodina alebo známi nás často žiadali napríklad o dovoz liekov, ktoré neboli u nás dostupné. Lieky sa k nám individuálne dovážať nemohli, ale občas sme ich priviezli.
Zablúdiť s kamiónom? To sa určite stane každému kamionistovi. Miest s rovnakým názvom je veľa, bolo treba si dávať pozor, aby cieľ súhlasil so smerovým číslom označeným na mape. Malé zablúdenie sa pritrafí, keď sa na to príde včas, tak je to v poriadku. Isteže, dnešní kamionisti to majú s GPS navigáciou veľmi zjednodušené. GPS má nesporne svoje výhody oproti klasickým papierovým mapám, ktoré sme používali my.
Jeden čas boli kamióny v teréne dosť prepadávané lupičmi kvôli exkluzívnemu tovaru. Mali ste niekedy strach? Takéto prípady sa stávali po roku 1990. Napríklad v Rusku bolo možné parkovať hoci aj v noci na ktoromkoľvek parkovisku. Bolo to bezpečné. Po rozpade ZSSR sa situácia zmenila, hromadili sa prípady vykradnutých kamiónov. Nikto tam už neveril nikomu. S kamiónom bolo potrebné prísť najprv na policajnú stanicu v meste vykládky, kde sa kamión aj vyclil. Tam zároveň preverili cieľovú firmu a následne polícia kamión odprevadila až na miesto vykládky. V tej dobe začali v Rusku vznikať oplotené platené súkromné parkoviská, ktoré boli strážené ozbrojenou bezpečnostnou službou.
Strach je súčasťou života, má ho každý zdravý človek. Niekedy sme mali obavy, ale zvykli sme si na to, patrilo to k našej práci. Ja som prevažne jazdil s chladiarenským kamiónom. Najčastejšie sme vozili potraviny do rôznych európskych štátov alebo prístavov. Spätné vyťaženie kamiónov bolo podobné. Väčšinou to bol tovar, ktorý bolo treba chladiť alebo udržiavať mu stabilnú teplotu, čo sa využívalo najmä v zimnej preprave.
Máte z toho obdobia kamarátov? Dodnes mám priateľov z „kamiónky“. Táto tvrdá práca ľudí spája, v zahraničí sme boli často odkázaní jeden na druhého. Mobily ani internet vtedy neexistovali. V prípade nejakého problému, poruchy vozidla alebo choroby vodiča sme sa mohli skontaktovať s delegátom firmy ČESMAD, ktorá mala zastúpenie vo väčšine štátov Európy. Nie všetci kamionisti sú na cestách k sebe priateľskí, ale väčšina určite áno. S niektorými kolegami sme zostali kamaráti aj po odchode do dôchodku. Donedávna sme sa stretávali pravidelne každý rok. Máme na to obdobie pekné spomienky.
Pekné bolo napríklad, ako sme sa zdravili. Bolo zvykom kamionistov pri stretávaní na ceste pozdraviť sa s oprotiidúcim kamiónom zdvihnutím ľavej ruky na pozdrav, či sme sa poznali (my sme boli z kamiónovej dopravy pre závody ČSAD) alebo nie.
Spoločenský život si kamionista veľmi neužije, je to práca na celý týždeň. Pri dlhších cestách sme boli preč z domu aj cez víkendy. A na cestách ste sa bavili? Väčšinou sme spávali v kamióne, ale využívali sme aj hotelové ubytovanie. V Hamburgu mala Československá plavba labsko-oderská (ČSPLO) natrvalo zakotvenú loď, volala sa Kultúrna loď. Dalo sa tam ubytovať, bola tam reštaurácia s našimi jedlami, ktorú sme tiež využívali. Veľa jedla z domu sme si, najmä v lete, nemohli zobrať, aj keď už mnoho kamiónov malo príručnú chladničku. Pri tranzite cez vtedajšie Československo a bývalú NDR (tzv. Reagovali sme na rôzne požiadavky. Najčastejšie to boli rifle, tie chcel skoro každý, keďže u nás boli nedostatkovým tovarom. Ale aj rôzne iné veci, ktoré boli vtedy, v 80. rokoch, v móde a u nás ich nebolo dostať.
Práca kamionistu bola za socializmu ohodnotená dobre, určite sa nikto nesťažoval. O túto prácu bol teda veľký záujem, aj keď vtedajšie kritériá na prijatie boli náročné. Myslím si, že naša práca bola vážená. S povinnosťou nosiť uniformu som nemal ťažkosti. Či ju naozaj nosíme, sa „námatkovo“ kontrolovalo na hraničných priechodoch. Jeden z príbehov v mojej knihe sa týka aj takejto kontroly - a dopadol vtipne. Vďaka uniforme sme boli ľahko rozpoznateľní. Občas nám priniesla aj výhody - napríklad pri vybavovaní víz v Macedónsku sme mali prednosť v rade čakajúcich. Naše uniformy veľmi oceňovali najmä nemeckí colníci a policajti.
Do roku 1990 to bolo zakázané, s rodinou sme v kamióne cestovať nemohli. Po zmene režimu veľa kolegov občas využilo služobnú cestu aj na cestu s niekým z rodiny. Kabína kamióna bola uspôsobená pre dve osoby v posádke. Boli tam dve pohodlné postele nad sebou.
Napríklad Nemci sú voči cudzincom dosť odmeraní. Všade platí, že každý človek je iný. Aj na vykládkach sme natrafili na ľudí, s ktorými sme si porozumeli, s niektorými menej. Veľa takýchto príbehov opisujem aj v knihe. Holanďania sú kamarátski ľudia. Kráčate v malom meste po chodníku, pán práve kosí trávnik, pozdravíte, on na pozdrav odpovie. Zaujíma sa, odkiaľ ste, a po krátkom rozhovore vás pozve k sebe domov na kávu. To sa nestáva všade. Niekedy som mal pocit, že nás z východného bloku považujú za niečo menej, ale to neplatí v každom štáte západnej Európy.
Isteže sa vybudovalo veľa nových ciest, u nás, aj v Európe. V západných štátoch a hlavne v Nemecku boli kvalitné cesty a diaľnice aj v 80. rokoch, dobre udržované aj v zimnom období. Pravidlá sa nezmenili, možno až na malé zmeny.
Odozva je dobrá, prvé vydanie sa vypredalo. Keďže bol o ňu stále záujem, urobili sme malú dotlač, už je opäť v predaji. Kniha si našla fanúšikov aj na sociálnych sieťach.
tags: #Pripravit
