Jedlo má značný vplyv na to, aká je naša nálada.
Krátky pôžitok z nezdravého jedla rýchlo vystrieda nervozita, úzkosť či pocit viny.
Príčin týchto stavov je neúrekom.
Ak pravidelne „riešite“ osobné či pracovné problémy nezdravým jedlom a maškrtami, dochádza k prudkým výkyvom krvného cukru.
To má za následok kolísanie energie, ale aj nálady.
Skonzumované potraviny zároveň ovplyvňujú produkciu chemických látok v mozgu.
Ak neobsahuje dostatok živín, automaticky sa to odzrkadlí i na duševnom zdraví.
Účinok na vnútorné rozpoloženie má, samozrejme, aj kvalita prijímanej stravy.
V neposlednom rade sa pri káve, zákusku či dobrom jedle stretávame s ľuďmi.
Posedenie s priateľkou pri voňavej káve má na náladu rozhodne pozitívny vplyv.
Čo si myslí o vplyve jedla na náladu výživový poradca Libor Javro?
„Jedlo pracuje na vysokej úrovni s mentálnou schopnosťou ľudí. Sú to biologické, ktoré priamo ovplyvňujú pochod mozgu: či sme sýti, alebo nie, či dostávame dostatočné množstvo potrebných látok v priebehu dňa, či máme vhodnú výživu. Je to spôsobené viacerými faktormi. Od toho sa odvíja to, či je človek nervózny, agresívny, nekoncentrovaný, hladný alebo práve naopak.
Potom sú tu sociálne faktory. Ide o to, že ľudský mozog si zvykne na rozličné zaužívané režimy spojené so stravou alebo jedlom. Odmeňovanie sa sladkým, spoločná večera s blízkymi alebo posedenie s kamarátmi pri pive rozhoduje o tom, či je daný jedinec šťastný (spokojný), alebo nešťastný.
Stačí uviesť jednoduchý príklad: Ako sa cíti človek, ktorý je zvyknutý dať si s priateľmi pivo a nedostane ho, alebo dostane pivo, ktoré nechutí dobre?
Ktoré potraviny pozitívne ovplyvňujú náladu a navyše sú celkovo prospešné pre zdravie?
Ak už musíte maškrtiť, tak potom rozhodne zdravo.
Kvalitná tmavá čokoláda s obsahom kakaa (minimálne 70 percent) je pre zdravie i psychiku prínosom.
Kakaové bôby sú jedným z najznámejších prírodných antidepresív.
V primeranom množstve si ju môžete dopriať hoci i každý deň.
Ďalšou skvelou potravinou sú banány.
Obsahujú aminokyselinu tryptofán, ktorá stimuluje tvorbu serotonínu, teda hormónu dobrej nálady.
Pozitívny vplyv na nervovú sústavu majú aj vitamíny zo skupiny B a horčík, ktoré sa v tomto tropickom ovocí nachádzajú v pomerne hojnom množstve.
Náladu tiež zlepší ananás, orechy, semiačka, panenské oleje s vysokým obsahom nenasýtených tukov a mnohé iné.
Toxická pozitivita: Keď je príliš veľa pozitivity na škodu
Toxická pozitivita znamená, že nevenujeme pozornosť negatívnym pocitom, ale tvárime sa (pred druhými i sami pred sebou), že je všetko v poriadku.
Snažíme sa presvedčiť samých seba, že necítime to, čo cítime a ignorujeme náš reálny prežitok.
Klinická psychologička Liane Lurie tvrdí, že toxická pozitivita nám berie právo cítiť čokoľvek iné než radosť a šťastie.
Existenciu negatívnych emócií berieme ako zlyhanie, pretože žijeme v domnienke, že nie sú prirodzené a nemáme ich podľa správnosti pociťovať.
Preto sa snažíme odohnať každý negatívny prežitok, jeho prítomnosť nás znervózňuje, čím by sme negatívny pocit ešte posilnili.
Keď hovoríme, že všetko bude dobré...
Toxická pozitivita má mnoho foriem. V podstate je ňou mienená každá reakcia ľudí, ktorá namiesto empatie na naše trápenie, poskytne generické reči o tom, že bude všetko dobré.
Do tejto kategórie spadajú klasické vety, ktoré sme počuli snáď všetci, a mnohí z nás ich aj vyslovujú - Pozri sa na to z lepšej stránky, Nemáš prečo byť smutný, Netráp sa, bude dobre, Mnohí sú na tom horšie než ty, Buď vďačný za to čo máš.
Všetky tieto myšlienky je istotne potrebné a vhodné mať na pamäti, ale občas, v situáciách nervového vypätia či negatívnej situácie, nám nepomáhajú, naopak zhoršujú stav utrpenia.
V tej sekunde potrebujeme empatiu, rameno, na ktorom by sme sa mohli posťažovať a vyplakať, a trpezlivého poslucháča, ktorý nás bez prerušenia vypočuje a vezme do náručia.
To isté potrebujú aj deti.
Dohliadajme, ale nechráňme pred celým svetom
Pre rodičov je prirodzené, že chcú svoje deti chrániť pred svetom a smútkom.
Týmto prístupom však robia svojim ratolestiam medvediu službu.
Všetky emócie sú potrebné a životne dôležité, dávajú nám informáciu o tom, čo sa deje v našom vnútri.
Zakázaním niektorých, podľa nás tých „zlých“ pocitov bránime deťom spoznať ich, prežiť a naučiť sa s nimi pracovať.
Život je súhrn pozitívnych, ale aj negatívnych udalostí.
Každý človek sa pravidelne ocitá v stresujúcich situáciách, či v práci alebo osobnom živote - pokiaľ deti nezoznámime s pocitmi hnevu, strachu, sklamania či napätia, ako dospelé ich nebudú vedieť ustáť, a zo života sa stane doslova náročný boj.
Podporovať deti v neustálej pozitivite ich učíme, že cítiť sa inak než výborne je nenormálne.
Deti sa naučia negatívne a ťaživé pocity spájať so zlyhaním, dajú im väčší význam než v skutočnosti majú a o to náročnejšie bude naučiť sa ich spracovať a ustáť.
Toxická pozitivita tvorí neautentické osoby
Toxická pozitivita vo výchove sa prejavuje rôzne.
Spadá pod ňu bránenie deťom prežiť pocity, ktoré označujeme za negatívne.
Sú to napríklad prípady, kedy im nedovolíme plakať, hnevať sa, smútiť, a snažíme sa aby sa na svet pozerali pozitívne.
Veď nemajú prečo plakať, to rozchodia, nemôžu mať ako malé deti žiadne problémy.
Neberieme jeho pocity vážne, dieťa nadobudne dojem, že ich nesmie cítiť - a ak ich cíti, hanbí sa za to, a obáva sa vám to povedať.
Týmto prístupom dieťaťu hovoríme, že sa má cítiť vždy dobre; dieťa taktiež preberie tento postoj, nevenuje svojmu prežitku pozornosť, čím sa ale problém nerieši, skôr zhoršuje.
Naučí sa tváriť ako niekto iný, klamať samé seba, nebyť k sebe úprimné, čo vytvorí falošnú, neautentickú identitu.
Ako deti prestávajú veriť svojmu úsudku
„Pozitivitou chápem to, keď rodič neustále chváli dieťa za všetko, je nadmerne pozitívny a neúprimný ohľadne emócií.“ S neúprimnosťou majú rodičia skutočne obrovský problém.
Deti nie sú hlúpe, vidia ak sa rodič trápi, je nervózny alebo vystresovaný.
Keď sa ho na to spýtajú, rodič automaticky odpovie, že mu nič nie je - samozrejme s dobrým úmyslom nezaťahovať dieťa do problémov dospelých.
Dieťa má dve možnosti - buď prijme fakt, že ho osoba, ktorá ho mala milovať a chrániť oklamala, alebo že jeho vnímanie situácie je nesprávne.
Čo myslíte, že si vyberie? Dieťa rodičom verí bezpodmienečne.
Prestáva preto dôverovať svojmu úsudku - a tam nastupuje neúprimnosť k sebe samému.
Berieme im právo cítiť
Mnohí odborníci spájajú depresiu, úzkosť, bipolárnu poruchu, hraničnú poruchu osobnosti a iné práve s popieraním emócií dieťaťa.
Pokiaľ dieťa nemá bezpečné prostredie pre precítenie negatívnych pocitov, je väčšia šanca, že bude mať duševný či behaviorálny problém.
Môžu mať v dospelosti problémy s intimitou, ťažkosti nadviazať zdravý vzťah, dôverovať druhému, a celkovo cítiť sa stratené a neschopné v živote.
V skutočnosti mu berieme právo na emócie a učíme ho, že na jeho prežívaní nezáleží, jeho emócie sú nesprávne a nemá ich cítiť.
Skoncujte s toxickou pozitivitou
Deti potrebujú povzbudiť, to áno, ale nie mávnuť rukou nad negatívnymi emóciami a nahradiť ich tými pozitívnymi bez predchádzajúceho ošetrenia.
Emócia nezmizne, naša nevšímavosť jej len dáva väčšiu silu.
Aby tento spôsob neprevzali deti, treba k ich prežívaniu pristupovať nasledovne.
Treba si odpovedať na otázku - prečo nechcem, aby dieťa cítilo? Skutočne ho chránim, alebo mám ja sám problém s emóciami a preto nezvládam ani pocity môjho dieťaťa? Nevenovala sa dostatočná pozornosť mojim emóciám, keď som bol dieťa? Cítil som sa zahanbene a preto nemôžem dopustiť ani emócie môjho dieťaťa, pretože to znamená, že som zlý rodič?
Zo začiatku stačí všímavosť a uvedomenie. Buďte úprimní k sebe a všímajte si, ako sa cítite - neignorujte a netlmte.
Pokiaľ chceme, aby bolo k sebe úprimné dieťa, budeme to musieť zvládnuť v prvom rade my sami.
Vítajte všetky emócie bez ohľadu na to, aký prívlastok im spoločnosť dala, nevyháňajte ich.
Ak to zvládnete u seba, zvládnete prijať aj všetky pocity vášho dieťaťa.
Vyjadrujte sa úprimne a autenticky. Vravte dieťaťu ako sa skutočne cítite.
Nemusíte ho zoznámiť s detailmi problémov, stačí aby počulo od vás pravdu a videlo, že cítiť škálu emócií je normálne a zdravé.
Učíte ho tým porozumieť samému sebe, pomenovať pocit a dianie v jeho vnútri, a otvorene sa o tom pozhovárať.
Autenticita a úprimnosť k sebe a ostatným sú dôležitými cnosťami, bez ktorých nemožno byť šťastný a mať harmonické vzťahy.
Počúvajte dieťa ako sa cíti, čo prežilo a čo ho trápi. Neodbite ho slovami, že všetko bude dobre a nemá sa prečo trápiť, tým znevažujete jeho prežívanie.
Potvrďte jeho vnútorný svet tým, že mu budete načúvať - dávate tým najavo, že ste tu preňho a môže vám dôverovať a kedykoľvek sa zveriť.
Niekedy stačí len vypočuť, objať a povedať, že rozumiete ako sa cíti. Ak nemá chuť zveriť sa vám, neosočte ho (Zase si nervózny, čo ti to zasa sadlo na nos...), ale naopak použite slová empatie - Vidím, že si rozrušený a niečo ťa trápi. Ak sa budeš chcieť o tom pozhovárať, som tu pre teba.
Učíme sa viac z neúspechu než úspechu.
Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“.
Mentálna anorexia
Mentálna anorexia, lat. anorexia nervosa je pomerne časté psychiatrické ochorenie, ktoré v sebe zahŕňa poruchu príjmu potravy, hladovanie, chudnutie, túžbu po dokonalosti a skreslené vnímanie seba samého.
Jedná sa o veľmi závažnú diagnózu, ktorá pri ignorovaní a pri nedostatočnej pozornosti a liečbe, môže skončiť až smrťou.
Pacienti majú strach z priberania a ich hmotnosť je obvykle nižšia ako 85% normálnej hmotnosti pre daný vek a výšku.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná o chorobu tela, ale choroba hlavy!
Aj ženy, ktoré nie sú vychudnuté na kosť, môžu trpieť touto chorobou a môžu byť v oveľa vážnejšom stave než práve tie chudé.
Toto ochorenie postihuje prevažne dievčatá a mladé ženy.
Výskyt je prevažne 1% u dospievajúcich dievčat.
Bohužiaľ, táto choroba je čím ďalej častejšia. Anorexia sa objavuje aj u chlapcov, ale v menšej miere. Nie je ani výnimkou, že ochorie starší človek.
Pomer mužov a žien postihnutých mentálnou anorexiou je 1: 9 až 1:20. Rizikové skupiny sú napríklad tanečnice, modelky alebo športovkyne, kde je na ich hmotnosť kladený veľký nárok a ony sú tak trvale vystavované stresu, že musia mať ideálnu postavu, aby ich partner zdvihol, aby sa im to viac pristalo a to potom ide ruka v ruke s anorexiou.
Presná príčina vzniku anorexie nie je známa.
Ide o tzv. civilizačnú chorobu, čo v preklade znamená, že je to choroba vyvolaná radom dôvodov.
Na prvom mieste je samozrejme genetická predispaozícia. Ak sa poruchy príjmu potravy vyskytujú v rodine, je dosť pravdepodobné, že aj potomkovia budú touto chorobou trpieť. Nemusí to tak ale byť v každom prípade.
Priebeh anorexie je koľkokrát veľmi nenápadný. Pravdepodobne to začne tak, že chorý túži schudnúť, byť lepší sám pre seba, dokázať okoliu, že "za niečo stojí". Začne si odopierať jedlo, začne cvičiť, samozrejme sa cíti tučný a neuznávaný za to, ako vyzerá. Väčšinou to nezačína s cieľom byť vychudnutý až do špiku kostí, pôvodný úmysel najčastejšie býva len schudnúť pár kíl a cítiť sa lepšie.
Po čase začne naozaj chudnúť, okolie si všíma a chváli ho. Ako mu to pristane a ako to len dokázal. Chorý je za túto reakciu veľmi šťastný a samozrejme pokračuje ďalej. Ďalej si odopiera jedlo, čím ďalej viac hladuje, čím ďalej viac cvičí, v extrémnych prípadoch až niekoľko hodín denne. Tiež k tomu patrí neustála potreba sa kontrolovať, vážiť sa, prezerať. Chorí si tiež často píšu denníky, kde sa zverujú, čo za deň zjedli a ako dlho cvičili. Väčšinou dopisujú aj svoje pocity, ktoré sú málokedy kladné.
Postupom času sa jedlo obmedzuje na úplné minimum, niektoré extrémy zahŕňajú potrebné pojedanie vatových tampónov, aby sa zaplnili a necítili hlad. Ako chorý chudne, tak slabne, prestáva zvládať bežné úlohy, začínajú problémy so spánkom, problémy v škole / práci, problémy s vlasmi, nechtami, hormóny... Chorý nemyslí už na nič iné, než na to, čo bude jesť, ako bude cvičiť .
Choroba úplne pohltí jeho myseľ a on už začína byť bezbranný. V tejto fáze si časť chorých uvedomí, že je s nimi naozaj niečo v neporiadku, ale väčšinou s tým nikto sám nie je schopný nič urobiť. Len malá časť pacientov začne sama bojovať, pretože si uvedomí, že takýto život nie je schopný viesť. Sú bohužiaľ aj takí, ktorí si svoju diagnózu za žiadnu cenu nie sú schopní priznať a v takýchto prípadoch to nekončí príliš priaznivo, hrozí až smrť.
Pacienti schudnú, dostanú sa do tzv. kachektického stavu. To znamená, že ich telo je podvýživené, nedostáva sa im dostatok bielkovín, sacharidov, tukov, ani minerálov a vitamínov, ktoré telo potrebuje pre normálnu funkciu. Chorý teda nie je schopný normálne metabolizovať živiny (pretože žiadne neprijíma), trpia tým vlasy, ktoré rapídne strácajú kvalitu, nechty a koža tiež. Ďalej je narušený aj endokrinný systém, napríklad ženy často strácajú menštruáciu, ktorá sa ani po vyliečení nemusí len tak vrátiť. Chorí sú tiež veľmi zimomriví, studení, trpia na nedokrvovánie končatín, u väčšiny z nich sa vyvinie hypotenzia a s tým zase súvisia závraty a dehydratácia. V dôsledku nedostatku bielkovín sú ešte možné generalizované opuchy končatín.
Po psychickej stránke sa pacient zmení na nepoznanie. Začne premýšľať len o jedle, ktoré ale odmieta, nájde si svoje špeciálne zvyky, ako je napríklad presný harmonogram, kedy môže a kedy nemôže jesť, prípadne aké potraviny môže a nemôže, ktoré sú tie "zlé". Každý deň sa poctivo sleduje, váži a to aj niekoľkokrát denne. Nadmerne cvičí, má strach, že keď nebude cvičiť, tak priberie. Často si svoje jedálničky zapisuje a vypočítava si presné kalorickej hodnoty. Naopak "klasické" emócie, ako je napríklad radosť alebo pocit šťastia, ho nechávajú chladným. Pretože sa to netýka jeho tela a jedla. Títo ľudia sa tiež dištancujú od spoločnosti, sú samotárski, nechcú sa baviť s okolím a v dôsledku toho potom môžu prichádzať o vzťahy, rodinu alebo o zamestnanie. Ľudia trpiaci anorexiou často trpia depresiami 1 a môžu mať až samovražedné sklony.
Pacient si extrémne ubližuje a hrozí mu zlyhanie všetkých orgánových systémov. Najviac tým trpí mozog, ktorý k svojej funkcii potrebuje veľa glukózy. Takže pacient sa cíti unavený, zmätený, môžu ho trápiť závraty a často, ako sme už písali vyššie, je táto choroba združená s ďalšou psychiatrickou poruchou, najčastejšie depresiami.
Ďalšou veľmi náročný orgán na výživu je srdce. To slúži ako neúnavná pumpa, ktorá pumpuje krv po celom tele a keď sa mu odoprie prísun živín, dá sa povedať, že stráca energiu. Spomaľuje svoju tepovú frekvenciu, dochádza k tzv. bradykardii, ktorá postupom času môže viesť k srdcovému zlyhávaniu. To je stav, keď srdce nie je schopné vypudiť dostatok krvi, ktorá by zásobila všetky orgány v tele.
Pacient, ktorý dlho hladuje, má po celom tele jemné chĺpky, ktoré narastú ako reflex. Telo sa tak snaží uchrániť pred stratou tuku a udržať tak telo v teple.
Ďalšie príznaky sú potom oslabenie kostí, strata svalovej hmoty, zvýšená kazivosť zubov, poruchy trávenia (hnačky alebo naopak zápchy) a vygradovaná dehydratácia, ktorá môže viesť až k zlyhávaniu obličiek, čo je terminálny stav, ktorý možno zachrániť iba transplantáciou.
Diagnostika by mala vychádzať už na základe podozrenia rodičov. Je veľmi dôležité, aby boli rodičia obozretní a svoje deti v rámci možností pozorovali. Najmä ak sa jedná o nejakú z vyššie uvedených rizikových skupín. Pokiaľ sa jedná o dospelého pacienta, buď prichádza prvé podozrenie od jeho partnera, partnerky, kolegov alebo dokonca od neho samého.
Liečba obnáša v prvom rade dohľad nad pacientovou hmotnosťou. Pacienti sú väčšinou silne podvyživení. To ale neznamená, že musia byť vychudnutí. Ako bolo spomenuté vyššie, podvyživený môže byť aj človek, ktorý na prvý pohľad vyzerá normálne. Takže im musí byť nastavená strava, po ktorej priberú, prípadne sa im upraví nedostatok živín. Samozrejme sa monitoruje, či liečba funguje a pacient je denne vážený a sú sledované jeho parametre, ako je krvný obraz, minerály alebo EKG. Ak pacient nespolupracuje, je nutné mu zaviesť výživu parenterálne, čo znamená priamo do čriev alebo infúziou.
Liečba je sprevádzaná konzultáciami s psychiatrom a nasadením správnej liečby, väčšinou sa jedná o antidepresíva. Pacient má tak uľahčený pohľad na vec a lieči sa aj zo svojej depresívnej nálady, ktorá chorobu často sprevádza. Psychiater potom s pacientom komunikuje ako osamote, kedy sa jedná o individuálnu psychoterapiu, tak v skupine, kedy pacient komunikuje s ďalšími chorými a uvedomuje si tak, že nie je v danom probléme sám. Psychológ následne hovorí s pacientom o jeho náladách, trápeniach, pocitoch a všetko sa starostlivo dokumentuje. Dlhodobá hospitalizácia je bohužiaľ niekedy nevyhnutná, pretože pacienti často bývajú v ohrození života a sami si to ani neuvedomujú.
Cieľom liečby je naučiť pacienta sa prehnane sledovať, naučiť sa opäť normálne jesť a nebáť sa jedla, tlstnutia ani reakcie na jeho telo od okolia.
Úspešnosť liečby závisí od spolupráce pacienta, od podpory jeho okolia a na dôslednej kontrole prijímania potravy. Bohužiaľ sa jedná o chronické ochorenie, takže len 10% pacientov sa vylieči úplne do dvoch rokov, u približne 15% nastáva smrť, najčastejšie z dôvodu srdcového zlyhania. Ďalšou veľmi častou príčinou smrti u anorexie je samovražda.
Ženy s mentálnou anorexiou, ktoré trpia podváhou a zvažujú tehotenstvo, si musia uvedomiť, že chcú podstúpiť veľké riziko nielen pre seba, ale aj pre svoje budúce dieťatko. Riskujú, že sa dieťa narodí s nízkou pôrodnou hmotnostou a mnohými zdravotnými problémami.
Matka je najviac ohrozená práve rozvojom depresií pri tehotenstve a tiež depresiou po pôrode. Ďalej hrozí rozvoj cukrovky5 a ďalšie zdravotné problémy, ako sú napríklad srdcové ťažkosti a hormonálne ťažkosti, ktoré môžu ovplyvniť nízku pôrodnú váhu dieťaťa a spôsobiť aj predčasný pôrod6. Bohužiaľ, dieťatko môže mať následky aj po pôrode32 a to napríklad spomalený vývoj, nižšie IQ alebo celkové neprospievanie.
Ženy s poruchou príjmu potravy by sa mali snažiť pribrať pred otehotnením a navštíviť odborníka.
Ako reagovať v situácii, že sa deti na ihrisku hádajú o jeden bager alebo šmykľavku?
Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom“.
Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Opäť by som celú situáciu opísala ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač.
Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho.
Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci.
Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.
Je mu jedno, že ste mu pred týždňom ukázali, že hryzenie bolí. Tú informáciu má, akurát že ju v danej chvíli nevie použiť.
tags:
