Hamburg, oficiálne Slobodné a hanzové mesto Hamburg, je po Berlíne druhé najväčšie mesto Nemecka. Je to tiež spolková krajina vo forme mestského štátu a významný prístav. Niekedy je označované aj ako Benátky severu pre množstvo mostov a kanálov.
Základné Informácie
- Rozloha: Spolková krajina sa rozprestiera len na území vlastného hlavného mesta.
- Obyvateľstvo: S 1,9 miliónmi obyvateľov je druhým najväčším mestom Nemecka (po Berlíne). Metropolitná oblasť má približne 4,3 milióna obyvateľov.
- Poloha: Hamburg leží na sútoku riek Bille a Alster do Labe. Približne 110 kilometrov severne od Hamburgu sa Labe vlieva do Severného mora. Úsek od Severného mora až po Hamburg je Labe splavná aj pre zaoceánske lode.
História a Politický Systém
Po zániku tzv. tretej ríše a ukončení druhej svetovej vojny boli na území Nemecka v roku 1945 vytvorené Štyri okupačné zóny pod správou USA, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Na území okupovanom USA, Veľkou Britániou a Francúzskom vznikol v roku 1949 jeden samostatný Štátny celok pozostávajúci z desiatich spolkových krajín, ku ktorým o osem rokov neskôr bolo pripojené Sársko. Na území spravovanom Sovietskou armádou sa vtom istom roku sformoval druhý samostatný nemecký štát - Nemecká demokratická republika. Nemecká demokratická republika sa pripojila k Nemeckej spolkovej republike po dlhom a zložitom vývoji 2. októbra 1990.
Vznikol tak opäť jednotný štátny útvar, v ktorom začali platiť ústava a zákony platiace dovtedy iba na území Nemeckej spolkovej republiky. Proces zjednotenia Nemecka sa začal koncom 80. rokov a mal pomerne rýchly priebeh. V septembri 1990 sa uskutočnili tzv. rozhovor 2 + 4, na ktorých sa stretli H. D. Genscher (SRN) a L. Maiziére (NDR) s ministrami zahraničných vecí ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska a podpísali za prítomnosti vtedajšieho sovietskeho prezidenta M. S. Gorbačova zmluvu o pripojení NDR k NSR.
Ministri zahraničných vecí všetkých štyroch veľmocí následne podpísali 1. decembra 1990 v New Yorku vyhlásenie, ktorým sa vrátila Nemecku úplná štátna suverenita a skončil sa zvláštny štatút Berlína. K spoločnému Spolkovému snemu sa v rámci zjednotenia oboch nemeckých Štátov pripojilo 144 poslancov bývalej NDR. Tým bola prakticky vytvorená celonemecká vláda. Sídlom Spolkového sneniu a Spolkovej vlády sa stal Berlín, sídlom správy a Spolkovej rady - Bonn. Armádu NDR plne prevzala armáda NSR . Hlavnou úlohou nasledujúceho obdobia bolo hospodárske, kultúrne a sociálne zjednotenie Nemecka. Pokračoval i proces postupného utvárania nových vzťahov medzi NSR a ostatnými štátmi.
Základnou charakteristikou politického systému NSR je federálne (spolkové) štátne usporiadanie a tzv. racionalizovaný parlamentarizmus úzko spätý s kancelárskym princípom. Racionalizácia nemeckého parlamentarizmu spočíva v personalizovaných parlamentných voľbách, v ktorých sa prakticky vyberá osoba kancelára s jeho vládnym programom. Štátny celok tvorí 13 spolkových krajín a 3 slobodné mestá so štatútom spolkovej krajiny. Každá z uvedených spolkových krajín vrátane miest má svoju ústavu, legislatívu, exekutívu a súdnictvo.
Rozdelenie právomocí medzi spolkovými a krajinskými Štátnymi orgánmi upravuje Základný zákon (ústava NSR prijatá 8. mája 1949). Do kompetencie spolkových orgánov spadajú: občianstvo, mena, migrácia, zahraničné vzťahy, clo, železnice, pošty a telekomunikácie. Súčasná podoba vzťahov medzi spolkovou úrovňou a jednotlivými krajinami je výsledkom postupne sa presadzujúceho tzv. kooperatívneho federalizmu.
Na základe ústav jednotlivých spolkových krajín je v každej krajine vytvorený parlamentný systém, ktorý je veľmi podobný systému uplatňovanému na spolkovej úrovni, teda \'federálnemu. Krajinská vláda má svojho predsedu, ktorý je volený a súčasne zodpovedný Krajinskému snemu, plniacemu funkciu parlamentu. Krajinské snemy sú jednokomorové, avšak spolková ústava ponecháva rozhodnutie o modeli parlamentu vo výlučnej kompetencii spolkových krajín. Voľby do krajinských snemov sa uskutočňujú raz za štyri roky, výnimku tvorí iba Sársko, kde je tento interval päťročný.
Termíny volieb do spolkových inštitúcií nekolidujú s termínmi volieb do krajinských inštitúcií a sú rozptýlené na celé spolkové legislatívne obdobie. Voľby na krajinskej úrovni ukazujú mieru voličskej podpory konkrétnym stranám, teda signalizujú spolkovej vláde zmeny politických nálad medzi obyvateľstvom. Počet Členov krajinských parlamentov si určujú jednotlivé spolkové krajiny. Ich pomer nie je zhodný s pomerom medzi počtom obyvateľov jednotlivých krajín.
I keď medzinárodné vzťahy sú podľa Základného zákona NSR v kompetencii spolkových orgánov, jednotlivé krajiny môžu uzatvárať zmluvy s inými štátmi. Nesmú však byť v kontradikcii so zahraničnou politikou NSR. Právomoci spolkových krajín sú zamerané najmä na oblasť sociálnu, kultúrnu, vnútornej politiky, finančnú a na oblasť hospodárskeho plánovania.
Voľba spolkového prezidenta môže prebiehať v troch kolách, pričom v prvom a druhom kole sa vyžaduje na zvolenie kandidáta absolútna väčšina hlasov Členov Spolkového zhromaždenia. V prípade, že v prvých dvoch kolách nezíska žiadny kandidát absolútnu väčšinu hlasov, v treťom kole už stačí na jeho zvolenie relatívna väčšina hlasov. Do druhého kola postupujú traja najúspešnejší kandidáti z prvého kola a do tretieho kola dvaja najúspešnejší z druhého kola. Kandidovať na funkciu spolkového prezidenta môže každý občan NSR, ktorý dosiahol vek 40 rokov a má volebné právo do Spolkového snemu.
Právomoci spolkového prezidenta sú pomerne značne obmedzené a v podstate zodpovedajú parlamentnej forme vlády. Prezident má reprezentatívnu úlohu - zastupuje NSR v medzinárodných stykoch, uzatvára v jej mene zmluvy s inými štátmi, poveruje a prijíma veľvyslancov a pod. Ďalej má právo podpisovať prijaté zákony, navrhovať a vymenovať (respektíve uvoľňovať z funkcie) spolkového kancelára, vymenovať a odvolávať spolkových ministrov, spolkových sudcov, vysokých štátnych úradníkov a dôstojníkov. Podmienkou platnosti jeho nariadení a rozhodnutí je kontrasignácia (spolupodpis) spolkového kancelára alebo príslušného spolkového ministra. Jeho funkcia má teda prednostne ceremoniálny charakter.
Spolkového prezidenta môže odvolať iba Ústavný súd, a to na návrh Spolkového snemu a Spolkovej rady (napr. ak došlo z jeho strany k úmyselnému porušeniu Základného zákona).
Od svojho vzniku v roku 1945 bola Kresťanskodemokratická únia (Christlich-Demokratische Union - CDU) koncipovaná ako strana dvoch hlavných koncesií (katolíkov a protestantov pôsobiacich na území NSR) a hlásila sa k trom základným duchovným prúdom a tradíciám: kresťanskosociálnemu, liberálnemu a konzervatívnemu. Pôvodne pôsobila iba v oblastiach západnej okupačnej zóny. Prioritne sa zameriavala na aktivity v jednotlivých regiónoch, postupne sa jej však podarilo vybudovať pomerne široko organizovanú skupinovú základňu. V roku 1949 CDU vyhrala prvé voľby a so ziskom 31 % hlasov sa stala najsilnejšou politickou stranou a jej vtedajší predstaviteľ K. Adenauer sa stal prvým spolkovým kancelárom.
Po páde tretej ríše bola obnovená činnosť Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands - SPD) na území okupovanom západnými mocnosťami. SPD spočiatku vystupovala ako strana triedna, vyjadrujúca záujmy robotníkov. Požadovala rozsiahle zoštátnenie, rad štrukturálnych reforiem, mala kritické stanovisko k trhovému hospodárstvu a pod. Po množstve čiastkových neúspechov dochádza v 50. rokoch k značnej revízii politickej línie SPD. Tento proces sa začal prijatím tzv. Godesberského programu v roku 1959. SPD prestala byť stranou jednej triedy, zmenila sa na typ ľudovej strany a jej vplyv sa rozšíril i na stredné vrstvy. Prestala zdôrazňovať svoju spätosť s marxizmom a prihlásila sa ku kresťanskej etike, humanizmu a klasickej filozofii.
Ekonomika
Prístav Hamburgu je centrom hospodárskeho života od nepamäti a dnes je tiež veľkolepou turistickou atrakciou, kde návštevníci môžu preskúmať obrie lode, tankery a špeciálne obchodné lode. V užšom zmysle je HafenCity Hamburg projektom mestskej obnovy, kde sa revitalizuje starý prístav Grosser Grasbrook novými hotelmi, obchodmi, kancelárskymi budovami a obytnými oblasťami. Tento projekt sa považuje za najväčší projekt mestskej obnovy v Európe. Po úplnom dokončení bude oblasť HafenCity domovom asi 12 000 ľudí a pracoviskom 40 000 ľudí.
Turistické Atrakcie
Druhé najväčšie mesto Nemecka je skutočným kultúrnym taviacim kotlom s fascinujúcimi historickými pamiatkami a nočným životom známym po celej Európe. Či už ide o historické alebo moderné atrakcie, Hamburg každému ponúka niečo výnimočné.
- Speicherstadt (Mesto skladov): Nachádza sa v srdci Hamburgu a je jednou z najznámejších pamiatok. Mestská štvrť postavená v 19. storočí je skutočným lákadlom so svojimi nádhernými budovami z červených tehál a kanálmi. Od roku 2015 je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
- Elbphilharmonie (Labská filharmónia): Pri prechádzke medzi modernými budovami Hafencity narazíte na slávne koncertné centrum Elbphilharmonie (Labská filharmónia), ktoré ponúka nielen hudobné zážitky, ale aj ohromujúcu panorámu mesta. 110 metrov vysoká sklenená konštrukcia v tvare vlny bola odovzdaná v roku 2017 a rýchlo sa stala ikonickou budovou moderného Hamburgu.
- Kostol sv. Michala (Hauptkirche St. Michaelis): Miestne známy ako „Michel“, je najznámejším chrámom v Hamburgu. 132 metrov vysoká veža barokovej stavby je charakteristickou súčasťou siluety mesta. Z vrchu kostola je nádherný výhľad na okolie. Jeho výrazná veža, ktorú už z diaľky vidieť z lodí priplávajúcich po rieke Labe, je považovaná za symbol mesta.
- Park Planten un Blomen: Nachádza sa v centre mesta a je skutočnou zelenou oázou. So svojimi nevšednými záhradami, vodopádmi a jazierkami je dokonalým miestom na oddych. Návštevníci sa môžu tešiť na vodnú svetelnú šou, ktorá poskytuje jedinečný zážitok.
- Reeperbahn: Známa hamburská zábavná štvrť, je centrom nočného života. Nachádzajú sa tu najobľúbenejšie bary, krčmy a kluby, ako aj najväčšia európska štvrť červených svetiel, ktorá je tiež jednou z atrakcií mesta.
tags:
