V Poprade, meste známom ako vstupná brána do Vysokých Tatier, sa nachádza mnoho zaujímavostí a príbehov. Jeden z nich sa viaže k hodinárstvu Gula, ktoré má v meste bohatú históriu.
Severne od Starej Ľubovne, smerom ku Kremnému a za ním, sa rozprestiera malebné údolie, ktoré prechádza chotármi Hraničného, Piľhova až k Mníšku. Je to tiché a pokojné miesto, kde sa zdá, akoby sa život v jeho obrovskom prepadlisku stratil.
Dedinky v tejto oblasti spája so svetom autobus, ktorý ich spája s niekdajším okresným mestečkom Stará Ľubovňa. Tunajšie samoty nie sú lazy ani kopanice, ale dve - tri chyže hlboko skryté v horách. Zväčša v nich prebývajú len ženy a deti, chlapi a mládenci iba niekoľko mesiacov - do zemiakov.
Po poslednom zemiaku nasadnú na autobus, v Podolinci prestúpia na vlak a cestujú deň a noc, každý na svoje staré a isté miesto do práce. Potom je v Mníšku pustá a mŕtva aj krčma, živá iba škola. I tá niekedy stíchne pre nečas alebo pre cesty.
Odkedy na hraničných samotách zaškolili všetky deti, jednako škola nestačí. Poldruha miliónu na školu sprvu neverili ani Sulínčania. S materiálom neprešli ťažké tatrovky, ani kone. Potom kohosi napadlo požiadať poľské úrady o povolenie voziť materiál ich územím.
Už druhého dňa Mníšek závistlivo hľadel na autá s doskami, tehlami, cementom, ako prechodili hranicou hneď za dedinou, na druhej strane za riekou Poprad sa otočili k Zubrzyku a za Zegiestowom oproti Malému Sulínu prerážali brodom späť na slovenskú stranu. Kto mal kone, napísal: Zaväzujem sa dva dni povozom.
Po štyroch rokoch, v januári 1959, dokončili výstavbu školy, ktorá má štyri triedy, dva kabinety, elektrifikovanú kuchyňu a v jedálni najmodernejší bruselský príbor. Aj do Sulína možno stadeto prejsť iba pešo. Po okrúhlych zvariakoch preskackať potôčikom na druhý breh, kde sa odvíja vychodený chodník. Beží popri hraničnej rieke, popod lesom, čo sa strmo dvíha dohora.
Vidieť ju odďaleka. Drevené chyže a chyžky zrubené z brván kontrastujú s ňou i s náprotivným výstavným Zegiestowom a Zubrzykom. Domy, vilky, chaty, rekreačné strediská im ľudia nezávidia. Sami vedia - železnica do tohto tmavého kúta nikdy nepovedie. Zato cesta ... cesta by mohla. Keď pre iné nie, tak aspoň pre doktora a pre Sulínku.
Veľkostatkár Šalamún, čo sídlil v Plavči, dokázal na chýrnej šťavici - Sulínke nahonobiť majetok. Teraz je chýrny prameň chýrny nechýrne: ordinuje pri ňom lekár z Lipníka, pichne injekciu, napíše recept a pokrčí plecami. Voľakedy, hech, voľakedy, spomínajú starší, prebrodili sme sa na druhú stranu, nasadli na vláčik a o pol hodiny sme boli v Orlove. Odtiaľ je kúsok do Prešova.
Aby upokojili ľudí, prisľúbili im autobus. Ale na cestu opäť zabudli. Prezrel som si školu a tešil sa, že na deti nezabudli. Ukazoval mi výzdobu školy, nové lavice i tabule, všade ústredné kúrenie, nadchýnal sa dokonalosťou stavby i vnútornou architektúrou, ale ja som jednostaj hľadel na parkety.
Neviem, čo robil predtým. Teraz sa stará o školu, o čistotu a parkety. Parkety a človek. Otravná, nezáživná práca. A radosť z nej. V tej chvíli sa mi zazdalo, že každý z nás - dokonca aj tu, v tomto kúte - môže si nájsť, pravdaže ak len trochu chce, ak ho práca trošilinku baví, štipku každodenného šťastia a radosti. Malé šťastie? Malá radosť? Prízemný zmysel života?
Raz tomu zabraňovalo počasie, inokedy zavalená cesta. Dostal som sa tam znovu až cez prázdniny, začiatkom augusta. Na sviatok Iliáša. Pravoslávni ho svätia ako prvý jesenný sviatok, počiatok žatvy. Svätia ho aj tu, trebárs na sulínskych grapoch o takomto čase ešte nikto nežal a dlho nebude.
Školník býva pod lesom, býva tam od poslednej vody, čo zaliala všetky domy pri potoku. Bol to vraj pekelný kúpeľ. Rozvodnila sa stružka horského potôčika, čo preteká dedinou. Ľudia si ju sprvu nevšímali. Zvykol potôčik vystrájať. Po dvoch dňoch čakali aspoň na povoz s potravinami. Neprichádzal. Prichádzali len chýry o jedinej, nadobro zničenej ceste, ktorou nateraz neprejdú ani kone.
Na tretí deň po povodni zjavilo sa nad osadou lietadlo. Krúžilo ... Vojenské, ošacovali ho chlapi a ženy sa nazdávali, že prišlo zničiť dedinu, čo nikdy nikomu nebola na osoh. V tej chvíli čosi čudné, čosi biele, čosi veľmi pomalé s motúzami a záťažou znášalo sa k zemi. Padáky, zakričali chlapi a deti. Ženy sa prekrižovali. Padáky s balíkmi, zvolali radostne.
Však stále poriadne peniaze, odvetil ... Vidíte, vode sme sa ubránili a so synom si nevieme rady. Prišiel Iliáš a syn odišiel. Iliáš je tu a Štefan preč, opakoval. Kto dnes nemyslí na žatvu, vyjde na psí tridiatok. Nie nadarmo svätíme Iliáša aj vo všedný deň. A Štefan zmizol. Voľakto mu nalial falošný rozum. Najskôr ten niktoš z Matysovej. Ani lístok nenechal Strpčil mi Iliáša, namôjdušu.
Týždeň pred Iliášom priviezli do sulínskej školy uhlie. Školník Krendžeľak sa mu potešil. Nebude musieť rozoberať staré, ale mocno zrubené chalupy. Nahádžeme ho ráno do pivnice, povedal večer Štefanovi.
Posledné roky sa mu vodilo ako nikdy predtým. Stará sa o najkrajšiu školu v širokom okolí. Má istú korunu. Istá koruna pri neistých úrodách vždy pomôže človeku vytiahnuť nohy z biedy. Deti povylietali, udržal len Štefana. Helenka môže popásť kravy len cez prázdniny. Nemôže neprísť do školy ako poniektoré deti. Riaditeľ by mu vyčítal nedbajstvo. Musí držať Štefana.
Aké role?!, hovorieva Štefan. Na desiatich sulínskych hektárikoch sa neurodí toľko ako na jednom v Kamenci, Raškovciach, bárskde na Zemplíne. Päť-šesť metrákov z hektára, smiešne. A len jariny, len grule, jačmeň, ovos, grule. Ak si chceš doma napiecť chleba, bež do obchodu. Človek sa tu nadrie za desiatich.
Každá lopata mu pripomínala kúsoček života. Celý život sa podobal obrovskej kope čierneho uhlia. Kopa sa tratila v podvedomí, v tmavej nejasnej komore, kde ktosi vyvolával nepríjemný film. Dnes už také filmy netočia. Dnes by im nikto neveril. Ani Štefan.
Mladý, čo sa v tom čase zberal do Ameriky. Dokonale to predumali. Na poslednej sedrii v Košiciach prikázali matke, aby nikto nikdy nenazval niekoho od Koščov vrahom, alebo ináč ublížil na cti. Také susedstvo to bolo. Starý Košč umrel. Išli sme na pohreb. Aj sme plakali. Dedina by nás znenávidela. Tu vždy, aj dnes, odprevádza Sulínčan Sulínčana, aj nepriateľ nepriateľa. Vravím, keby raz takýto film premietli Štefanovi, hádam by zmúdrel. Vážil by si zem. Vážil by si vedro vody.
Raz mu to poviem. Ale stará nesmie byť pritom. Žena je mäkká ako chlebové cesto. Hneď gajduje. A vyčíta. Spustí litánie utrpenia a chlapec nepočúva. Počul som, dnešným deťom sa nemá vyčítať. Len niekedy. Častejšie pripomínať.
Myslia si, že Krendžeľak utiera v škole tabule a my drhneme. Myslia si, že v škole odpočívam a sily zbieram na zem. O jedenástej som položil lopatu. Štefan spal. Spal pokojne. Pre jeho pokojný spánok som nevedel zažmúriť po celú noc oči. Ráno vstanem, Štefan spí. Kriste pane! Zabožekala a hnala sa ohradenými pažiťami dolu na cestu. Ľudia ho videli s batohom náhliť sa lipnickým chodníkom. Leteli sme za ním. Sedem kilometrov človeka vydýcha. Autobus sme nestihli. Ani Štefana.
Hanbil sa o nej aj napísať. Babská, podceňujúca. Keby drevo alebo uhlie sekal. Ale lístky. S klieštikmi. Ruky bozkávam, milosťpanička, môžem vám štiknúť? Na hanbu! Krendžeľakov syn s klieštikmi! Stretnú ho naši, vysmejú aj mňa.
Počul som, Krendžeľak, že zo Sulínskeho údolia spravíme rekreačnú oblasť. Ako Poliaci naproti. Počul som aj ja. Riaditeľ spomínal. Je nový, povedal Krendžeľak. Skúšajú ho ... Včera som bol za tajomníkom: Keď ste pustili Štefana, ja púšťam role.
Dovoľujem si Vám oznámiť, že môj syn Štefan Krendžeľak vystúpil zo služby od električiek. Našiel si súcejšiu prácu niekde v bani.
tags:
