Zrod chleba bol oddávna veľkým zázrakom. Slnko do sýtej zrelosti pozlátilo lány. Potom vietor rozniesol po celom kraji vôňu nového chleba. Prišiel čas, ktorý ľuďom vracal dni driny, potu a mozoľov. I za skromnú úrodu boli vďační a aj pichľavé klasy jačmeňa pohládzali tak, akoby v rukách držali číre zlato.
Znamenalo to však pre nich oveľa viac. Zber obilia kosami sa na Slovensku začal koncom 18. storočia a bol rozšírený predovšetkým na žírnych rovinách. Tempo udával najlepší kosec. Pri takejto žatve sa vytvárali dvojice - kosec a žnička. Žnica kosákom zbierala pokosené obilie a ukladala ho do snopov. Neskôr sa snopy ukladali do krížov, kôp, mandeľov či panákov.
Každá dvojica chcela ukázať svoju zručnosť a šikovnosť. Hovorí o tom aj pieseň: "Tá bude aj moja družica, čo bude najlepšia tohto roku žnica." Žatva a dožinky sústreďovali okolo seba veľa pekných obyčají a piesní. V Branove pri Nových Zámkoch začínali žatvu zvolaním: „Pane Bože, pomáhajže, a s večerom pomáhajže“.
Tradície a Zvyky Počas Žatvy
Na starodávne zvyky si zaspomínala teta Jurčová z Vysokej nad Kysucou: „V predvečer začiatku žatvy vyšiel otec na roľu, tam odtrhol niekoľko kláskov, aby neskôr doma spočítal zrná, a tak odrátal úrodu. Nakoniec slávnostne vyhlásil: Zajtra sa ide žať. Neskôr sa v našej komôrke rozozvučal žarnov, kde matka zomlela niekoľko litrov minuloročného zrna, aby včasráno upiekla čerstvý chlebík."
„Ráno, pred začiatkom žatvy, šla zavčas rána ako prvá na pole matka a prvá začala žať. Keď nažala za plnú hrsť, pozdvihla úrodu k nebesám a povedala: Vitaj nový chlebík, ty náš boží dar,“ priblížila teta Vahančíková zo Staškova. V Záriečí-Mestečku z prvého pokoseného obilia skrúcali ženy steblá do povriesla. Ním sa poviazali okolo pása, aby ich vraj neboleli kríže. Z prvých pokosených kláskov v Selci pri Trenčíne pripravili povrieslo a kytičku z kvetov.
Keď prišiel gazda hospodár po prvýkrát za nimi, opásali ho povrieslom a kytičku mu priviazali na ruku so slovami: "Pripíname vám stužku z klásky, aby ste vedeli, že začíname žať." Slovenskí ženci a žnice odchádzali na Petra a Pavla pomáhať so žatvou aj inde. Skupinu organizoval žatviarsky gazda. Pracovalo sa aj tu od svitu do mrku. Prvú nedeľu po začatí žatvy býval krst tých, čo prišli do žatvy prvýkrát. Každý prvák mal svojich krstných rodičov.
Vo chvíľkach oddychu si tí najstarší znovu zaspomínali. „Na našich horských, skalnatých políčkach bývala úroda chudobná a steblá len nízke. Nuž, zbierali sme ju pomocou kosákov, ktorým sa hovorilo srpy. Veru, neraz sme obilie zrezávali aj kolenačky. Ale aj tak sme si vážili každý klások. Dni práce sa už potom podobali ako vajce vajcu."
Od Žatvy k Dožinkom
Žatva sa však ešte neskončila. Obilie bolo treba zviezť, vymlátiť, očistiť a uložiť. Voľakedy boli u nás známe dve techniky mlátenia: cepmi alebo vydupávanie obilia dobytkom, ktoré sa nazývalo "tlačenie“. Prišiel očakávaný posledný deň úmornej práce. Dokončenie žatvy odpradávna symbolizovalo prinášanie a ozdobovanie posledného snopu, viazanice, kytice či venca. V každom kúte Slovenska vili najšikovnejšie ženy a muži rôzne žatevné vence. V Očovej a v okolí Zvolena robili malý okrúhly veniec, ktorý niesla najkrajšia žnica. Na Záhorí a západnom Slovensku bol veniec v tvare koruny.
Po celej dedine sa ozýval spev. „Ženci idú,“ tešili sa ľudia. Pred domom ich čakal gazda a gazdiná. Najstarší kosec sa prihováral gazdovi: „Gazdíčko, gazda náš, dajže nám oldomáš. Dajže nám ho smele, žali sme vesele. Dajže nám ho z lásky, zbierali sme klásky.“ Gazda veniec prijal a poďakoval sa všetkým za robotu. Žnice odmenil peniazmi, žencov pálenkou, a potom všetkých pozval k prestretým stolom - k oldomášu.
Hostinu, teda oldomáš, gazdovia pripravovali na dvore alebo v holohumnici. Gazdiná postupne prinášala na stôl caltu s bielou kávou, makové alebo hruškové osúchy, pohánkovú kašu a mäso. Gazda z komory prinášal víno. Často sa na druhý deň mlátilo. Najskôr sa snopy mlátili poviazané z oboch strán na podlahe holohumnice.
Radostný býval aj návrat žatviarov do rodného kraja. Vítali ich rodina i celá dedina. Prichádzajúc domov s piesňou si pripomínali prežitú drinu: "Idem po kameni, cesta mi je mäkká. Ver ma moja mamko, ej, ťažko doma čaká. Bola som v žatvičke, ej, vo velikých mukách."
Tradičné Piesne Počas Dožiniek
Pri odovzdávaní venca sa najčastejšie spievajú tieto piesne:
- Dobrý večer pán gazdíčko vinšujeme vám.
- Tento vieneček zelený darujeme vám.
- Vy ho z lásky prijmite, za nás sa nehanbite.
- Daj vám pán boh požehnanie na tomto svete.
- Tento vienok je uvitý z drobného kvítí, Z reži, žita, ďateliny a z drobnej viky.
- Na ňom makovienka je, zlatom obsypaná je.
- Gazda náš, gazda náš, daj že nám oldomáš, Daj že nám ho z lásky, zbierali sme klásky.
Veniec odovzdá gazdovi jeden z výžinkárov s prianím dobrého zdravia a hojného božského požehnania, aby zdraví strovili čo im pán Boh ráčil požehnať. Nasleduje poďakovanie gazdu a občerstvenie od gazdinej. Dáva sa pálené, koláče, guláš, pivo.
tags:
