Teplé a vlhké počasie, aké v poslednej dobe na Slovensku prevláda, praje hubárom. Mnohí ľudia si radi spríjemnia prechádzku v prírode a prinesú domov čerstvé plody lesa. Sezóna je už v plnom prúde a druhové zastúpenie húb v našich lesoch je veľmi bohaté, čo do prírody láka stále viac ľudí. Medzi nimi sú aj menej skúsení hubári, ktorí sa pri zbere húb často zmýlia. Niekedy je zámena jedlých húb za nejedlé menej bolestivá a ovplyvní len chuť jedla, inokedy môže mať oveľa závažnejšie následky. Počet otráv hubami na Slovensku sa rok od roka líši, no v priemere sa ročne otrávi okolo 100 až 120 ľudí. V roku 2021 Národné toxikologické informačné centrum UNB (NTIC) registrovalo 125 otráv hubami. V roku 2023 k 13. Poznanie rozdielov medzi jedlými a jedovatými hubami je kľúčové pre bezpečné hubárčenie.
Pre laikov často bedle predstavujú huby, ktoré si nemožno pomýliť, lenže opak je pravdou. Bedle momentálne rastú snáď všade a jednoznačne ich je viac ako tých z nás, ktorí bezpečne rozoznajú tie jedlé. A tým výpočet jedovatých druhov bedlí zďaleka nekončí.
Ako rozpoznať jedlé a nejedlé bedle
Bedľa vysoká je známou a veľmi chutnou hubou s charakteristickým výzorom. Ich rozlišovacie znaky sú pomerne zreteľné. Bedľa vysoká má na klobúku ploché šupiny a na hlúbiku posuvný prsteň. Bedľu vysokú si menej skúsení hubári môžu ľahko zmýliť s bedľou záhradnou. Výskyt bedle záhradnej sa viaže mimo les, predovšetkým na záhrady, kompostoviská či mestské parky.
Nie príliš skúsení hubári sú nedôverčiví voči bedliam (Macrolepiota) menšieho vzrastu. Majú strach z toho, že ide o bedličky (Lepiota), ktorých je viacero jedovatých druhov. Tento strach však nie je opodstatnený. Bedle, na rozdiel od bedličiek, majú na hlúbiku posuvný prsteň, ktorý sa dá takmer vždy ľahko oddeliť. Bedličky majú prsteň prirastený a nedá sa posunúť ani oddeliť bez zdeformovania. Klobúky majú priemer len vzácne väčší ako desať centimetrov.
Aj keď je vo väčšine atlasov Bedľa červenejúca (Chlorophyllum rachodes) uvádzaná ako jedlá huba, jej konzumácia sa skôr neodporúča. Objavili sa prípady, kedy sa po požití objavili silné alergické reakcie. Po celom svete pribúdajú kazuistiky o mykointoxikáciách VII. typu týmito hubami, ale aj diskusie medzi mykológmi a praktickými hubármi, ktorí tieto huby roky konzumujú bez akýchkoľvek ťažkostí.
Druhy červenajúcich bedlí
- Bedľa Olivierova (Chlorophyllum olivieri) je červenajúca bedľa so špinavým sivohnedým tmavým klobúkom. Ide o klasickú tmavú lesnú červenajúcu bedľu, ktorá patrí medzi najbežnejšie. Jej hlúbik je dlhší ako priemer klobúka.
- Bedľa červenejúca (Chlorophyllum rhacodes; Chlorophyllum rachodes) je bledá lesná/ruderálna červenajúca bedľa s políčkovito rozpukaným klobúkom a kontrastnou bielou dužinou medzi políčkami. Vyhľadáva miesta s vysokým obsahom dusíka v pôde. Jej hlúbik je zvyčajne kratší ako priemer klobúka, s kyjakovitým zakončením. Patrí medzi potenciálne jedovaté huby, najmä ak rastie v blízkosti skládok, vyvezeného záhradného odpadu, kôp lístia, kompostovísk a pod.
- Bedľa záhradná (Chlorophyllum brunneum) je záhradná ruderálna červenajúca bedľa s odsadenou (výrazne obrúbenou) hľuzou, často s trsovitým rastom. Rastie typicky na narušených miestach v lesoch aj mimo nich, napríklad pri kŕmidlách, senníkoch, posedoch, na komposte, v záhradách, v parkoch, na trávnikoch aj v skleníkoch. Má typicky krátky hrubý hlúbik s odsadenou hľuzou.
- Diskutuje sa aj o bedli jedovatej (Chlorophyllum venenatum; Macrolepiota venenata), ktorá má na rozdiel od iných červenajúcich bedlí s koncentricky usporiadanými šupinami na klobúku lúčovito (diagonálne) usporiadané veľké tmavé šupiny.
Bedľa červenajúca spôsobuje u citlivejších jedincov alergickú reakciu. Toxíny v nej (aspoň zatiaľ) neboli preukázané. Niektorí ju konzumujú bez problémov, u citlivých jedincov môže spôsobiť zvracanie, hnačku aj potenie. "Na reze alebo pri poškriabaní najprv zoranžovie, neskôr sčervená. Nie je jedovatá, ale môže spôsobiť silné tráviace ťažkosti a potenie, "radí Tereza Tejklová, ako túto bedľu bezpečne určiť.
Nič moc nie sú ani alergické reakcie v podobe zvracania, hnačky a potenia. Môžete sa aj stretnúť s odborníkmi, ktorí vám donesené huby určia naozaj bezpečne. Minimalizovanie rizika otravy za to určite stojí. Jedovatá je tiež bedľa Bresadolova (ktorá je navyše väčšieho vzrastu), bedľa klamlivá či bedlička fialovkastá.
Základné znaky jedovatých húb
- Farba - nezvyčajná alebo príliš svetlá farba. Pri prerezaní nohy sa taktiež môže objaviť neprirodzená farba.
- Lepkavá čiapka - pri niektorých druhoch.
- Neprítomnosť červov a hmyzu - vo vnútri a na povrchu.
- Zápach
- Neexistenia trubicovej vrstvy pod hlavou
Príklady zámeny jedlých húb s jedovatými
Pri prechádzke lesom často natrafíte na huby, ktoré majú aj svojich jedovatých dvojníkov. Niektoré jedovaté druhy húb sú takmer na nerozoznanie od jedlých, a ich konzumácia môže v zriedkavých prípadoch až k viesť smrti.
- Bedlička ostrošupinatá (Lepiota aspera) vs. Bedľa vysoká (Macrolepiota procera)
- Bedlička ostrošupinatá je smrteľne jedovatá huba, ktorá obsahuje v sebe ten istý jed ako muchotrávka zelená, čiže amatoxín. Vzrastom je menšia, takže sa približuje najmä nižším bedliam. Na krémovom klobúku má dohora zašpicatené šupiny, postupne však miznú. Hlúbik je biely až hnedý, krátkeho vzrastu.
- Bedle vysoké majú na klobúku ploché šupiny a na hlúbiku posuvný prstenec, ktorý sa dá takmer vždy jednoducho oddeliť. Klobúk je najprv kužeľovitý, neskôr rozprestretý a aj pri veľkých rozmeroch veľmi ľahký. V strede máva tvrdší hrboľ. Hlúbik býva vyšší, vo vyššom veku tiež pokrytý šupinami.
- Líška oranžová (Hygrophoropsis aurantiaca) vs. Kuriatko jedlé (Cantharellus cibarius)
- V jesennom období môžete v lese často nájsť aj hubu líšku oranžovú, ktorá sa svojim tvarom podobá na kuriatko jedlé. Kým v minulosti ju považovali za jedovatú, dnes už patrí len k nejedlým.
- Kuriatko jedlé patrí k obľúbeným a často vyhľadávaným hubám. Objavuje sa najmä medzi lístím a zvyčajne rastie vo veľkých zväzkoch.
- Muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina) vs. Muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens)
- Muchotrávka tigrovaná sa vzhľadovo podobá na jedlú muchotrávku červenkastú, patrí však medzi jedovaté druhy. Dávajte si však na ňu naozaj veľký pozor, smrteľné následky hrozia aj po konzumácií malého kúsku. Jej sivohnedý, hnedý až žltohnedý klobúk je na okraji krátko ryhovaný, pokrytý belavými chrastami. Tenší hlúbik má na vrchu odchýlenú pošvu a hladký prsteň.
- Pri muchotrávke červenkastej si však hneď na prvý pohľad všimnete mäsitý ružovkasto - červenohnedý klobúk. Lupene i dužinu má biele, poškodené či hmyzom napadnuté časti sa prirodzene sfarbujú do červena až červenohneda.
- Rýdzik kravský (Lactarius torminosus) vs. Rýdzik pravý (Lactarius deliciosus)
- Jedovatý rýdzik kravský spoznáte podľa hnedoružového až červenkastého klobúka, ktorý má na sebe jemné chĺpky pripomínajúce vlnu.
- Rýdzik pravý patrí k obľúbeným jedlým jesenným hubám. Jeho klobúk má oranžovú farbu. Hlúbik je pomerne krátky, valcovitý a zavalitý. Dužina vypúšťa oranžové mlieko a po reze sa sfarbuje najprv do oranžova, neskôr do zelena.
- Hríb satanský (Rubroboletus Satanas) vs. Hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus)
- Hríb satanský radíme medzi jedovaté huby, nespôsobuje však smrteľné otravy. Vyznačuje sa belavým, sivožltkastým až sivým klobúkom, ktorý môže mať aj zelenkastý odtieň. Dužina pri reze môže jemne zmodrieť, ale počas sucha farbu takmer nemení.
- Hríb zrnitohlúbikový sa tiež síce považuje za mierne jedovatý, no len v surovom stave. Po dobrej tepelnej úprave ho môžete bez obáv konzumovať. Má tmavohnedý až čiernohnedý klobúčik a sýtožltú dužinu, ktorá pri dotyku intenzívne modrá.
- Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) vs. Pečiarka poľná (Agaricus campestris)
- Muchotrávka zelená je na našom území hojne rozšírená, smrteľne jedovatá huba. Klobúk je sfarbený do zelených odtieňov rôznej intenzity, prípadne môže byť aj sivobelavý. Má zaoblené biele, husté lupene. Hlúbik má tenký ovisnutý prsteň. V mladosti býva takmer bez vône, no v dospelosti z nej cítiť zápach surových starých zemiakov.
- Muchotrávka zelená sa podobá na pečiarku poľnú. Všímajte si dôkladne sfarbenie klobúka, ktorý má pečiarka biely až jemne žltý, i sfarbenie lupeňov, ktoré sú najprv ružové, v dospelosti červené, čokoládovohnedé až čiernohnedé. Na hlúbiku sa nachádza biely, tenko blanitý prsteň, ktorý však časom mizne.
- Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) vs. Plávka trávovozelená
- Muchotrávka zelená je na našom území hojne rozšírená, smrteľne jedovatá huba. Klobúk je sfarbený do zelených odtieňov rôznej intenzity, prípadne môže byť aj sivobelavý. Má zaoblené biele, husté lupene. Hlúbik má tenký ovisnutý prsteň. V mladosti býva takmer bez vône, no v dospelosti z nej cítiť zápach surových starých zemiakov.
- Plávka trávovozelená má už podľa názvu dozelena sfarbený klobúk. Za mlada je polguľovitý, neskôr plochý a v strede zvyčajne preliačený. Pokožka býva slizká alebo aspoň vlhká a dá sa aspoň do polovice olúpať. Hlúbik je biely a po otlačení naberá hrdzavú farbu.
Zásady zberu húb
- najskôr huby spoznávajte a potom zbierajte
- ak si nie ste istí, radšej hubu nechajte v lese
- zbierajte huby do košíka, huby sa nesmú zapariť, nikdy nepoužívajte mikroténové vrecká
- neničte huby, ktoré nechcete zozbierať - aj jedovaté majú v prírode svoj význam
- plodnice vykrúťte tak, aby sa nepoškodilo podhubie
- plodnicu očistite
- nazbierané huby čo najskôr spracujte
Základné prejavy otravy hubami
Dostavia sa pocity nevoľnosti, podráždenie a bolesť žalúdka, napínanie na zvracanie, zvracanie a prípadne hnačka. Môžu sa prejaviť do polhodiny, ale aj po viacerých dňoch.
Prvé príznaky nastávajú niekoľko hodín po konzumácii jedovatej huby. Začínajú sa nevoľnosťou, opakovaným vracaním a hnačkami. To vedie k masívnej dehydratácii a vyčerpaniu organizmu. Dehydratácia spôsobí metabolický rozvrat a zlyhanie obličiek, ktoré sa prejavia zastavením močenia. Na otrave amatoxínom v muchotrávke zelenej, bielej či v bedličke ostrošupinatej je nebezpečné to, že po sérii nevoľností a vracania príde pocit úľavy a otrávení ľudia tak nevyhľadajú lekára.
tags:
