Kedy sa objavili zemiaky na Slovensku: História

Veľmi dlho trvalo, kým sa zemiaky z Južnej Ameriky udomácnili v Európe. Na túto napohľad nie veľmi príťažlivú plodinu sa na starom kontinente dlho pozerali s nedôverou. Keď ich doviezli prvýkrát do Talianska a Francúzska, ľudia ich odmietli. Vyzerali vraj odpudzujúco a mali trpkú príchuť.

Predpokladá sa, že zemiaky pochádzajú z peruánskych Ánd, kde ich pestovali Inkovia. Ľudia tu vždy na ne boli pyšní - dnešní potomkovia Inkov poznajú až tisíc rôznych výrazov pre zemiaky. Boli to španielski dobyvatelia, ktorí ich na prelome 15. a 16. storočia objavili pre Európu v Ekvádore na zemiakových trhoch. Veľmi skoro sa stali potravinou na lodiach - námorníci, ktorí ich jedli, netrpeli chorobami.

Kedy a kde sa začali zemiaky pestovať v Európe, to sa presne nevie. Uchytili sa najmä v rodinách námorníkov, ktorí vedeli oceniť výhody tejto plodiny a na svojich cestách aj odsledovali, ako sa o zemiakové sadenice treba starať. Prvé zemiakové políčka v Európe sa objavili pravdepodobne v oblasti Biskajského zálivu v severnej časti Španielska.

Na návrate z dobrodružnej cesty z Karibského mora sa sir Francis Drake a jeho posádka zastavili v kolumbijskej Kartagéne, aby si na ďalekú cestu nabrali zásoby. Loď naložili zemiakmi a vyrazili domov. Časť z nich sa dostala aj k zberateľovi rastlín Johnovi Gerardovi, ktorý ich považoval za „silné a výživné“ a neskôr zemiakom venoval jednu kapitolu vo svojej knihe. Neznamenalo to ale, že by sa stali rýchlo populárnymi, skôr naopak.

Časť z kolumbijských zemiakov využil aj sir Walter Raleigh, ktorý ich na svojich panstvách v Írsku neďaleko Corku začal aj pestovať. Ako dar ich poslal kráľovnej Alžbete I. Keďže jej kuchári vôbec nevedeli, čo sa so zemiakmi robí, zahodili hľuzy a uvarili namiesto nich listy a stonky. Celá kráľovská rodina veľmi vážne ochorela a zemiaky sa stali na storočie zakázanou potravinou. V tom čase mali povery veľkú moc a mnoho ľudí verilo, že zemiaky majú niečo spoločné s čiernou mágiou, alebo sa báli, že by sa nimi mohli otráviť.

Napriek tomu sa hľuzy postupne stávali populárnymi. Zachutili kolonistom v Amerike, ale aj Nemcom. Pruský vládca Frederik Veľký svojich poddaných dokonca nútil, aby ich pestovali a vyhli sa tak hladomorom - v tom čase v Európe úplne bežným. Tým, ktorí zemiaky odmietali, hrozilo, že prídu o nos alebo ucho. Ani vo Francúzsku to nebolo spočiatku jednoduché. Zemiaky presadil až mladý poľnohospodár Antoine Augustin Permentier, ktorý prežil nejaký čas v pruskej väznici - aj vďaka zemiakom. O ich užitočnosti najprv presvedčil kráľovskú rodinu. Vďaka šikovnému „marketingovému“ ťahu kráľovnej Márie Antoinetty, ktorá si na verejnom vystúpení dala do vlasov kvet zo zemiaku, sa stali hitom. Najprv to bola módna pochúťka bohatých, ktorých čoskoro začali napodobňovať aj nižšie vrstvy.

Zemiaky napokon hrali úlohu pri jednom z najhorších známych hladomorov v Európe. Stalo sa to v Írsku. Na tomto v tom čase veľmi chudobnom ostrove plodina našla ideálne podmienky. Čoskoro na írskych stoloch zemiaky dominovali - zaistili až 80 percent spotrebovaných kalórií. Kŕmili nimi tiež všetky hospodárske zvieratá. Začiatkom 19. storočia vraj írsky roľník zjedol až desať zemiakov na deň. V roku 1840 však prišla katastrofa. Tri roky ničila mikroskopická huba Phytophthora infestans úrodu, ktorá plesnivela. Ľudia nemali čo jesť, zvieratá nebolo s čím kŕmiť. Nebolo zemiakov, nebolo mlieka, mäsa, vajíčok. Vyše milióna ľudí zomrelo, takmer dva milióny emigrovali do Spojených štátov a Británie. Írska populácia sa zredukovala takmer o jednu štvrtinu a už nikdy nedosiahla pôvodnú úroveň.

Zemiaky sa nám zdajú ako surovina známa od nepamäti. Chudobný ľud akoby mal zemiaky vždy po ruke a mohol si ich pestovať. No po pravde do Rakúsko-Uhorska dorazili len v 18. storočí a ani v 19. storočí o nich stále nevedeli všetci na celej ploche súčasného Slovenska. Prvé pestovanie bolo v prímorských oblastiach a v Španielsku. No ich pôvod je viac než pravdepodobný v oblasti pôvodnej ríše Inkov v Andách, čiže v západnej časti južnej Ameriky. Inkovia sú na zemiaky hrdí, majú dokonca niekoľko viacero druhov zemiakov, farebných a aj chuťových odrôd.

V americkej domovine pripravovali pre nás zložitý proces fermentácie a sušenia na slnku aj s inými bylinami. Používali aj opekanie na ohni, alebo varenie rozvarených zemiakov do jedál podobných na kaše. Surové totiž spôsobujú veľké zdravotné ťažkosti. Indiánsku kuchyňu tiež tvorili rajčiny, papriky, ale tiež fazuľa, alebo kukurica. Zaujímavosťou je aj fakt, že zemiaky sa pestovali na políčkach bez akéhokoľvek oplotenia. Indiáni oplotenie nikdy nepotrebovali a ani nepoznali.

Španielski dobyvatelia do krajiny priniesli aj prasatá, zámerne ich vypustili do lesov, aby sa rozmnožili a mohli ich loviť tí, čo prídu po nich. Najskôr zemiaky doviezli ako špeciálnu plodinu. Pestované boli aj kvôli kvetu a neobyčajnej zvláštnej rastline. Pôvodne sa dokonca konzumovali surové. Ľudia však nevedeli, že konzumáciou surových zemiakov do seba dostávajú aj vážne smrteľný toxín. Už 15 surových zemiakov totiž môže byť smrteľných, no našťastie nikomu nenapadne pre ich nie príliš vábnu chuť také množstvo aj naozaj skonzumovať.

Jedným z prvých, ak nie celkom prvý dovozca zemiakov, mal byť slávny pirát pôsobiaci v karibskej oblasti v službách britskej koruny, Francis Drake. Sir Walter Raleigh časť zemiakov venoval kráľovskej rodine, ktorej kuchári však nepoužili zemiaky, ale zelené rastliny. Omylom. Zemiaky sa dostali do Európy v hodine dvanástej. Ľudí bolo mnoho, v mnohých krajinách bol hlad. Choroby, chudoba. Obilie, ako hlavná plodina, ktorá mala nakŕmiť ľud, nestačila. Keď sa podarilo z Ameriky priviesť kukuricu a zemiaky, stali sa rýchlo populárnymi plodinami.

Zemiaky sa presadzovali medzi zemepánmi. Videli v nich riešenie na obohatenie panstva, aj záchranu poddaného ľudu. Mali čo pestovať a čo jesť. Začala rýchlo vznikať pestrá škála rôznych pokrmov. Varené a pečené zemiaky sa následne stali dôležitou súčasťou jedál a aj našej gastronómie. Riešením hladomoru sa zemiaky stali najmä v Írsku, kde boli záchranou tisíckam až miliónu obyvateľov. Rok 1840 je historicky známy ako rok katastrofickej úrody. Aj pár rokov potom sa neurodila veľká úroda pre vyčíňanie hubového ochorenia Phytopthora infestans. Zemiakmi sa nekŕmili len ľudia, ale aj dobytok a ošípané. Varené zemiaky sa sypali aj hydine. Menej potravy pre rozšírenú populáciu domácich zvierat znamenalo jej úbytok. Menej vajec, menej mäsa, menej mláďat, menej najedeného obyvateľstva, viac hladu a smutných osudov.

Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654 - prvýkrát sa o nich však zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť.

K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny. Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“.

V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice.

Zemiaky, dnes základná potravina na každom tanieri, majú prekvapivo zaujímavú a pestrú históriu. Ich pôvod sa datuje do horských oblastí Peru, kde ich v dávnych dobách pestovali Inkovia, ktorí v jedálničku nešetrili rastlinnými dobrotami - zemiaky sa jedli spolu s paradajkami, avokádom, fazuľou, arašidmi a tekvicou. Keď v roku 1531 pristáli na pobreží Peru Španieli, zemiaky ich okamžite očarili. Jeden z dobyvateľov vtedy písal: „Lahodné jedlo pre každého Španiela.“ Ako sa ukázalo, zemiaky mali nielen skvelú chuť, ale aj výnimočnú schopnosť rásť v chladných horských oblastiach, kde iné plodiny, ako kukurica, zlyhávali.

Zaujímavé je, že Inkovia vymysleli spôsob, ako konzervovať zemiaky. Po zbere ich vystavili mrazivému nočnému počasiu a potom ich systematicky rozšliapavali, aby z nich vytlačili vodu. Tento proces trval niekoľko dní, kým sa zemiaková dužina nezmenila na chutné a odolné chuño - akúsi múku, ktorá sa používala na pečenie chleba. Rastlina, ktorá pôvodne slúžila na výživu, bola na niektorých miestach sveta spočiatku považovaná za luxusnú okrasnú rastlinu. Až v 17. storočí sa začalo s jej pestovaním aj v európskych záhradách.

Zo Španielska sa zemiaky dostali do Talianska, Anglicka a Írska, kde sa stali základnou potravinou. V Írsku sa dokonca stali synonymom pre prežitie, podobne ako kukurica v Mexiku. Zemiaky dnes zohrávajú veľkú úlohu v mnohých kuchyniach po celom svete, ktorý vlastne kompletne zmenili. Svoju popularitu si získali aj v Ázii, najmä v Číne, kde začali rásť na miestach, kde sa ryža pestovať nedala.

Zemiaky sa na územie Slovenska dostali v 18. storočí, pravdepodobne cez Rakúsko, kde boli už pestované. Spočiatku boli považované za zaujímavosť a len postupne sa stali neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kuchyne. Vzhľadom na svoju výživnosť a schopnosť rásť v chladnejších podmienkach sa zemiaky rýchlo uchytili, najmä v horských oblastiach, kde iné plodiny mali ťažšie podmienky na rast. Čoskoro sa stali základnou potravinou, ktorá nahradila chlieb v mnohých domácnostiach, a preto ich začali nazývať „slovenským chlebom“.

Podľa dostupných údajov je priemerná ročná spotreba zemiakov na Slovensku približne 45 kg na obyvateľa, čo nás nestavia do popredných pozícií.

V októbri 1995 sa zemiak stal prvou zeleninou pestovanou vo vesmíre.

Ako pripomnulo vo vysielaní Rádio FM, zúčastnil sa ho aj francúzsky lekár Antoine-Augustin Parmentier, ktorý „pochopil obrovský potenciál zemiakov“. Zrejme aj preto sa zemiakom hovorí na Spiši aj „švábka“ .Začiatkom 19. storočia sa “švábka” začala pokusne pestovať na Liptove.

Na našom území sa o nich zmieňoval už slávny mních Cyprián vo svojom diele Pojednání o poľnohospodárstvi na Spiši. Údajne sa na územie Spiša dostali vďaka študentom, ktorí sa vrátili z univerzít v Európe.

Vďaka svojim účinkom napomáhajú zemiaky najmä pri zvýšenej kyslosti žalúdka, gastritíde, žalúdočných vredoch, žalúdočnej ptóze („spadnutom žalúdku“), žalúdočnej neuróze (podráždení žalúdka) a pri všetkých tráviacich problémoch alebo žalúdočných ťažkostiach všeobecne. Mnohí lekári odporúčajú ako liek surovú zemiakovú šťavu. Je totiž bohatá na zásadité látky a ako taká neutralizuje žalúdočnú kyselinu. Na pomoc prekyslenému žalúdku stačí niekoľko polievkových lyžíc pred jedlom. Zemiaky obsahujú malé množstvo rôznych benzodiazepínov, sedatívnych zložiek, ktoré sa bežne pridávajú do liekov. Jednou z látok, ktoré sa v zemiakoch nachádzajú, je diazepam, účinná látka aj v dobre známom preparáte Valium. Tieto prírodné sedatíva pôsobia aj v žalúdku, ktorý dokážu upokojiť. Zemiaky sú kompletnou potravinou, ktorá poskytuje kvalitné uhľohydráty a bielkoviny. Škrob zo zemiakov je ľahko stráviteľný a nespôsobuje plynatosť. Zemiaky sú dobrým zdrojom vitamínu C.

tags: