Obžinky sa slávievaly tak, ako i dnes. U Pobaltických Slovanov pohanských bývalý obžinky hlučno slávené. Býval ohromný koláč upečený a do chrámu Svantovíta prinesený. Stal si zaň i spýtal sa pred ním shromaždeného ľudu, či ho (kňaza) za koláčom vidia. Povedali, že ho nevidia, z toho veštil im budúci rok úrodný a naopak. Zachoval sa dosiaľ na Slovensku i na Morave.
Žatva a Obžinky
Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov. IV. Obžinky1. (Orava, Liptov) ohrabník (Turiec). Nasleduje už len svážanie obilia domov.
Vtedy žnice nazbierajú poľné kvety, z najkrajších obilných klasov upletú veniec a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec položia niektorej dievke na hlavu. Pod veniec a pod zástavu sa vyberie obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora, kde ich už na prahu čaká hospodár s hospodárkou.
Hospodár drží v ruke krčah s vínom a hospodárka chlieb, soľ a nôž. Povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina odovzdá veniec hospodárke a tá ho poleje hrnčekom vody, aby vraj - obilie bolo čisté. Obaja sa za veniec poďakujú.
Po tomto hospodár zavesí veniec nad stôl na visiaci svietnik, alebo vedľa neho, kde sa často dočká aj budúcej jari. Inde povesia veniec na trám v pitvore. Zavesia ho na hák na sklepení pod bránou. Z tohoto venca štedrovečerného dáva sa zrno z neho kravám, aby dobre dojily a sliepkam, aby dobre niesly.
Ženci niesli srpy a kosy, ženské srpy a hrable. Klasov a poľných kvietkov, chlapi operili si kytkami klobúky a čapice. Voz zostal stáť, dievčatá sliezly s voza. Vstúpila. Tu priali kňažne ku hojnému a šťastnému skľudeniu a položili vence ku jej nohám. Ďakujúc odkázala ich ku jedlu a pitiu na pána správcu. Nato šlo sa na tanec. Prišli i úradníci so svojimi rodinami. Pilo sa jej na zdravie neustále.
Slávnostne na voz pri zvukoch hudby, ktorá po celú slávnosť žatovnú družinu sprevádza. Ženské usadia sa na snopy okolo „baby“. „Babu“ spievajú cestou. Sa potom všetci smejú. Nato v nedeľu slávi sa „dožatá“. Keď žnice vchádzajú do domu, sedí gazda i gazdiná za stolom. Daru“ do stodoly.
Veľký význam pri slovanských obžinkách má naposledy zviazaný snop. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat a s veľkou slávou, hudbou a spevom ho dovážajú domov. Postavia ho v chyži do predného kúta, vedľa snopu najprv zviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok.
Mlatba
Zrno sa mláti v humnách, pričom najprv sa mlátia zviazané snopy, rozostavené na mlátovni do radu a neskôr rozviazané. Po vymlátení zrna, slamu vytriasajú.
Kedy sa mláti. „klasujú“), t. j. žitnej slamy na povriesla viazať jačmenné a ovsenné snopy. Hovoria, keď snopy pre zrno len s boku omlátia. Omlátiť snop, hovoria v Turanoch. Najviac mláti sa v auguste a pokračuje sa až hlboko do decembra. Nechajú si mlátenie na zimu, lebo že vtedy zrno lepšie púšťa.
Keď mlatci bijú poslednú „posteľ“, položia pred humno dvere a udrú na ne štyria-piati s cepmi; gazda už vie, čo to znamená. Gazdiná napečie osúchov pod plameňom, pokrája ich krížom-krážom na klince a prinesie mlatcom.
Zrno, vymlátené v humne sa veje v prievane pri otvorených predných i zadných vrátach. Najprv sa holohumnica úplne vymetie a na primerané miesto sa zavesí cverna s husacím pierkom, ktoré voľne visiac, ukazuje odkiaľ ide prievan alebo vietor, lebo podľa toho sa musí postaviť vejač s lopatou - chrbtom k vetru, aby, keď zrno vejačkou pred seba hore rozhodí, plevel letela preč.
Chlieb ako dar boží
Celá práca roľníkov sa točí okolo jedného cieľa - vydobyť si z tvrdej zeme chlebíček vozdajší. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“.
Náš ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne. Keď príchodzieho človeka alebo hosťa chcú si uctiť, ponúknu mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň „na raz do úst“, alebo čo len „smidku“.
Slovenskému ľudu je tento „boží dar“ svätý. Keď gazdiná na chlieb zamiesi, cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“.
Kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, najprv ho prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol.
Slovanské plodiny
Ovos považovali len za zelinu ako Rimania. Slovania prvotne neznali ani raži ani pšenice. Raž dostali od Thrákov. Pšenicu dostali iste od Grékov. Ražný chlieb, než pšeničný.
V Tabuľke sú uvedené plodiny ktoré pestovali Slovania:
| Plodina | Pôvod |
|---|---|
| Žito | Rodí sa: žito a horkýš (planší druh žita). |
| Pšenica | Pšenica (niekde i žitom zvaná). |
| Jačmeň | Jačmeň (jarec). |
| Ovos | Ovos. Rychlík. |
| Proso | Proso. |
tags:
