Život lososa v rieke

Lososy sú ryby, ktoré sa vyskytujú prevažne na severnej pologuli, žijúce väčšinu života v oceánoch. Dajú sa roztriediť do dvoch kategórii - pacifické lososy a atlantické lososy.

Životný cyklus lososa

Život lososa začína jeho vyliahnutím. Lososy kladú svoje oplodnené ikry v rýchlo tečúcich riekach, čiže vajíčka majú dostatočný prísun kyslíku. Po vyliahnutí mladé lososy zostávajú v riekach niekoľko mesiacov alebo rokov a postupne rastú.

Po tomto čase nasleduje migrácia lososov z materských riek do océanu, avšak predtým lososy žijú v brakických vodách (zmes sladkej a slanej vody) aby si zvykli na oceán. Nasleduje najzaujimejšia fáza života lososa - návrat do riek. Dospelé lososy sa väčšinou vracajú na jeseň na svoje rodisko, do sladkých vôd; každý losos si presne pamätá na ktorom mieste sa narodil a dokážu precestovať stovky kilometrov aby sa dostali späť.

Náročná púť proti prúdu

Počas tejto náročnej púte prekonávajú lososy mnoho prekážok - priehrady, silný prúd, výškové rozdiely alebo predátorov. Charakteristické "skákanie" lososov možno vidieť počas ich cesty do vrchných častí riek. Pred samotnou púťou prebiehajú fyziologické zmeny, napr. narastie im hrb, zuby, zmenia farbu a väčšina dostupných živín spotrebuje tvorba ikier.

Týmto sa život losos pre pacifických lososov končí - po nakladení ikier lososy umierajú od vyčerpania a kolobeh sa začína odznova, zatiaľ čo u atlantického lososa sa určité množstvo vráti. Svojim putovaním a uhynutím má losos na ekosystém obrovský dopad a zohráva nenahraditeľnú rolu.

Losos a ekosystém

Svojim putovaním a uhynutím má losos na ekosystém obrovský dopad a zohráva nenahraditeľnú rolu. Vedeli ste, že medzi nami existuje tvor, ktorý dokáže bez problémov nájsť cestu domov po tisícoch kilometrov a po mnohých rokoch strávených ďaleko od rodiska? Nie, nejde o bájnu bytosť z rozprávok, ale o celkom skutočné zviera - lososa. Tento elegantný vodný tvor patrí medzi najfascinujúcejších cestovateľov našej planéty. Jeho navigačné schopnosti sú natoľko dokonalé, že by mu ich mohli závidieť aj tie najmodernejšie navigácie vytvorené ľuďmi. Ako je to vôbec možné?

V tele lososa sa nachádza citlivý biologický kompas, ktorý využíva magnetické pole našej planéty. Okrem dokonalého zmyslu pre magnetické pole Zeme disponuje losos aj mimoriadne vyvinutým čuchom, ktorému len ťažko konkuruje iné zviera. Dokáže totiž rozpoznať špecifický chemický podpis svojho rodného toku. Vďaka tomu dokáže na vzdialenosť stoviek kilometrov identifikovať pachové molekuly, ktoré mu presne ukážu cestu domov.

Neuveriteľné čísla a fakty o migrácii lososov:

• 4000 km - vzdialenosť, ktorú lososy dokážu prekonať na ceste späť k rodisku.
• 4-7 rokov - obdobie, počas ktorého sa dospelé lososy zdržiavajú v moriach.
• 95 % úspešnosť - takmer všetky lososy nájdu presnú rieku, v ktorej sa narodili.
• Chemický podpis - schopnosť rozlíšiť svoju rodnú rieku medzi tisíckami iných vôní.
• Magnetické pole Zeme - losos ho využíva ako biologický navigačný systém, presnejší než GPS.

Ďalšou fascinujúcou schopnosťou lososov je ich schopnosť žiť tak v sladkej, ako aj slanej vode, čo je pre väčšinu iných rýb nemožné. V oceáne, kde je voda veľmi slaná, musí bojovať proti dehydratácii - jeho telo preto aktívne vylučuje prebytočnú soľ cez žiabre a pravidelne pije morskú vodu. Po návrate do sladkej vody sa situácia obráti a losos začína soľ v tele zadržiavať. Akoby v sebe niesol dva úplne odlišné organizmy naraz.

Návrat domov však prináša aj obetu najvyššiu - po náročnom putovaní proti prúdu rieky losos prestane prijímať potravu a všetku energiu venuje jedinej úlohe - rozmnoženiu. Samice pripravujú jamky v štrku riečneho dna pre ikry a samce medzi sebou urputne bojujú o právo ich oplodniť. Tento vyčerpávajúci proces však väčšina lososov neprežije. Ich smrť ale nie je zbytočná. Telo uhynutého lososa sa stane zdrojom živín pre celý ekosystém rieky a novú generáciu potomstva. Jeden jediný losos tak môže obohatiť živinami celé metre štvorcové riečneho dna. Ide o dokonale uzavretý kruh života, ktorý je zároveň dramatický aj nádherný.

Chov a lov lososov

Lososy sú buď lovené v mori, na rieke alebo chované na farmách. Na farmách sa chová atlantický losos - výhodou chovu je množstvo lososov a jednoduchosť výlovu. Okamžite po vylovení sa treba o rybu postarať. Prv sa ryba vypitve aby stiekla krv a vnútorsti.

Potom treba rybu dôkladne očistiť zvonka odstránením šupín a iných nečistôt. Aby sa mäso zachovalo a nepokazilo, musí sa losos okamžite ochladiť. Pri dlhšom skladovaní je nutné rybu rapídne zachladiť na veľmi nízke teploty, tzv. Pred samotným údením treba lososa narezať na filety.

Úprava lososa

Filetovanie je citlivá práca a na bezchybné narezanie treba postupné získavanie skúseností. Posledným krokom, ktorým ryba prechádza je údenie. Medzi najbežnejšie spôsoby konzervovania patrí studené údenie (cold smoking), horúce údenie (hot smoking) a lox/lachs.

Pri studenom a horúcom údení ide o tú istú vec - ryba získava v dyme špecifickú chuť a tiež sa pri tom konzervuje. Tieto metódy sa však výrazne líšia teplotou dymu, pri ktorej sa ryba údi.

Ohrozenie lososov

V minulosti sa pritom lovili v takom počte, že ich ľudia ani nestíhali konzumovať a používali ich napríklad aj na hnojenie polí. Je to taký fenomén „starej Európy“, ktorá si priviedla na pokraj vyhubenia takmer všetky divoké druhy zvierat. Americký kontinent bol osídlený Európanmi historicky neskôr a má väčšie priestranstvá, čiže sa tam zachovalo aj oveľa viac divokej prírody než v Európe. Je ťažko predstaviteľné, že kedysi sa lososy používali na hnojenie pôdy, keďže momentálne patria medzi medzi obľúbené, no nie najlacnejšie ryby.

Stavy hlavátky sa v našich vodách neustále znižujú. V minulosti to bolo spôsobené najmä znečisťovaním tokov. Dnes sa postupne do popredia začínajú dostávať aj iné príčiny. Je to hlavne silný predačný tlak kormorána na podhorské rieky. Kormorán predstavuje jednak priamu hrozbu pre násady hlavátky, rovnako vyžieraním potravných rýb nepriamo ohrozuje dospelé hlavátky.

Navyše podmienky pre prirodzený neres rýb sa na väčšine tokov neustále zhoršujú. Regulácie, kolísanie prietokov a vzrastajúce tzv. skryté permanentné znečistenie spôsobujú postupné odrybňovanie našich vôd. Niektoré bežné druhy rýb, ako napríklad hlaváč, hrúz, slíž, jalec obyčajný, alebo ploska pásavá, z niektorých úsekov riek akoby vymizli.

Poslednú a najväčšiu hrozbu pre hlavátky predstavuje „novodobá betonárska lobby“. Pod rúškom ekologickej energie miznú posledné krátke prirodzené úseky našich podhorských riek pod hladinou malých vodných elektrární - MVE. Veď len na pätnásť kilometrov dlhom úseku Váhu medzi Kraľovanmi a Ružomberkom je plánovaných päť nových elektrární.

tags: