Metafora "mama bola náš každodenný chlieb" je silný obraz, ktorý evokuje základné potreby a nepostrádateľnosť matky v živote človeka. Chlieb, ako základná potravina, symbolizuje výživu, prežitie a každodennú nevyhnutnosť. Prenesene, táto metafora vyjadruje, že matka je zdrojom všetkého potrebného pre život a jej prítomnosť je rovnako dôležitá ako chlieb.
Vývoj slovenskej literatúry
Pre lepšie pochopenie kontextu a hĺbky významu tejto metafory, je užitočné pozrieť sa na vývoj slovenskej literatúry a jej rôzne obdobia:
- Starovek (3500 pred Kr. - 5. stor.)
- Stredovek (5. stor. - 15. stor.)
- Staroslovienske obdobie (9. - 10. stor.)
- Obdobie latinskej literatúry (11. - 15. stor.)
- Humanizmus, Renesancia (14. - 16. stor.)
- Barok (16. stor. - 18. stor.)
- Klasicizmus (17. stor. - koniec 18. stor.)
Literatúra v oboch spisovných jazykoch
V tomto období boli historik P. J. Šafárik, básnici J. Hollý.
Používanie češtiny sa spájalo so šírením protestantizmu v 16. storočí.
- Zostavení latinsko-slovenského slovníka.
- V spisovnej bernolákovčine vydali svoje diela: J. Fándly a J. Hollý.
V otázke spisovného jazyka vládol výrazný chaos (čeština u evanjelikov, bernolákovčina, štúrovská slovenčina so snahou o opravu - Hurban, Hodža, Hattala). Napriek námietkam proti Štúrovej spisovnej slovenčine (M. M. Hodža, J. Kollár, M. Hattala).
V Bratislave sa uskutočnilo stretnutie katolíckych a evanjelických vzdelancov (Ľ. Štúr, M. M. Hodža. J. M. Hurban, M. Hattala, J. Hollý).
Po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií ostal Turčiansky sv. Martin centrom slovenského národného života.
V Turčianskom sv. Martine pôsobili významné osobnosti ((J. Škultéty, S. H. Vajanský, K. S. Medvecký).
V 30. rokoch 20. storočia vznikol v Bratislave Jazykovedný ústav, ktorý pracuje dodnes pod názvom Jazykovedný ústav Ľ. Štúra.
Preromantická literatúra
Preromantická literatúra sa datuje do 1. polovice 19. storočia. Časomerný veršový systém bol založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov (v tvorbe J. Hollého a J. Kollára).
- Básnická skladba - je postavená na protikladoch (J. Kollár).
- Žalospev (elégia) - lyrická básnická skladba smútočného obsahu (J. Hollý).
Realizmus v svetovej literatúre
Realizmus v svetovej literatúre sa datuje do 2. polovice 19. storočia.
- Honore de Balzac - Otec Goriot , L.N. Tolstoj - Anna Kareninová
- Autor sa zaoberá spoločenskými vrstvami a rieši vzťahy medzi nimi, prípadne sa venuje 1.spol. problému spoločnosti.
- Príbeh rozpráva v 3. osobe.
Moderné postupy v slovenskej poézii
V rokoch 1948-1956 bol soc. realizmus vyhlásený za jediný prijateľný umelecký štýl. Poézia musela vyvolávať nadšenie, odhodlanie a ospevovať úspechy budovania socializmu. Všetky básne vznikali podľa rovnakej šablóny, tento jav nazývame obdobie schematizmu.
Neskôr, v rokoch 1956-1969 sa už autori mohli slobodnejšie vyjadrovať, objavujú nové podnety pre vývin poézie, do literatúry vstupujú noví autori a ustupujú od schematizmu.
Najvýznamnejší predstavitelia tohto obdobia sú Miroslav Válek a Milan Rúfus. Odmietajú stvárňovať kolektivistickú problematiku, oslavovať socializmus, do popredia sa dostáva jedinečnosť človeka, Rúfus sa inšpiruje vidiekom, Válek ukazuje človeka modernej civilizácie.
V 60. rokoch prichádzajú na slovenskú scénu aj predstavitelia Trnavskej skupiny, takzvaní Konkretisti. Predstavitelia: Ľ. Feldek, J.Stacho, J. Šimonovič, J. Mihalkovič, J. Ondruš
Pri časopise Mladá tvorba sa v 60. rokoch sformovala aj skupina Osamelých bežcov, ktorých Krédom bolo: ,,Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný pojem ako komunizmus" a ich manifest sa volal. „Prednosti trojnohých slávikov“.
Program spočíval v:
- Odmietaní tradície
- Odmietaní ideológie
- Vyznávali pohyb, dynamiku, potrebu zmeny
- Využívali prvky dadaizmu a postmoderny
- Rozvíjali básnickú polyfóniu a viacvýznamovosť, pričom poéziu chápali ako ničím nehatené sebavyjadrenie, ktoré treba vysvetľovať v jeho vlastnom systéme
Predstavitelia: Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Peter Repka
Textárske tvorivé začiatky v 60. rokoch (poppoézia - pojem vymyslel Valér Mikula) sú spojené s významnými osobnosťami - Kamil Peteraj a Boris Filan.
Miroslav Válek
V slovenských pomeroch predstavuje moderný typ básnika, prirodzeným prostredím jeho básne je priestor medzi tušeným a skutočným. Zostáva stálicou nekonvenčnosti, na míle vzdialený od akejkoľvek sentimentality, či banálneho komentovania udalostí, lebo sa vedome stránil naivných a jednoznačných analýz.
V roku 1949 však začal pracovať ako redaktor. Prešiel redakciami viacerých časopisov, napokon sa stal šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba. V období socializmu sa aktívne angažoval aj v politike, bol poslancom, pôsobil v rôznych vysokých funkciách v komunistickej strane. Po roku 1969 ako politik sa plne hlásil k praxi tzv. normalizácie, ako minister kultúry (1969-88) sa však snažil zmierniť jej zničujúci dopad na slovenskú kultúru.
V dvojročných etapách vydal lyrickú trilógiu Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961) a Nepokoj (1963). Neskôr vydal ešte Milovanie v husacej koži (1965), venoval sa aj písaniu pre deti. Popri vlastnej tvorbe sa venoval aj prekladaniu svetovej poézie. Z politiky odišiel dobrovoľne ešte pred novembrom 1989, upadol ho hlbokého mlčania a osamelosti. O rok nato zomrel bez toho, aby sa verejnosti prihovoril v akomkoľvek zmysle.
Milan Rúfus
Milan Rúfus bol rodený básnik. Všetko, čo ho tešilo, dojímalo a udivovalo, sa premenilo na báseň už v detstve. Kedysi bol takýto typ človeka Hviezdoslav. Nepatrí k básnikom, ktorí sa vo svojej tvorbe orientujú iba na vybranú tému, používa ich viac a veľmi rôznorodých. Či už je to estetický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému alebo sú to odlišné témy ako matka, otec, starí rodičia, neopätovaná láska, tragické dôsledky svetovej vojny, protesty proti vtedajším vojnám v ďalekých krajinách. Jeho poézia bola čiastočne ovplyvnená povahou (bol smutný z ľudskej bolesti na celom svete) a aj politikou (socialistická perspektíva a túžba po skutočnej ľudskej družnosti).
Hneď prvou svojou knihou poézie Až dozrieme (1956) sa predstavil ako zrelý básnik. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozo-fickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Milan Rúfus bol veľmi uznávaným spisovateľom, o čom svedčia aj ceny, ktoré mu udelili. Roku 1970 získal štátnu cenu Klementa Gottwalda, roku 1977 titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 mu udelili národnú cenu Slovenskej Socialistickej Republiky.
Literárne súťaže
Literárne súťaže - Anasoft Litera, Lit. súťaž POVIEDKA, Lit. Fond, atď.
Národné lit. centrum, Ženská lit. - rodina, manželstvo, postavenie ženy v spoločnosti (J. Bánová, J. Litvákovej, I. Grúnerovej, A. Salnerovej).
Posledná skupina s vlastným manifestom v slov. lit. po 90. rokoch - GENERÁCIA ´89 (90. roky). Dnes patria do strednej gen. K. Zbruž, J. Litvák, A. Turan (+ sympatizanti J. Kolenič, R. P. Macsovszky, M. M. Hvorecký, E. Urbaníková, M.E. Rischerová, Uličiansky, D. Taragel).
- Smiešno-smutné rozprávania Ľ. Petránsky, J. Zambor, Ballek, J. Johanides.
- Ženská citlivosť lit. A. Pavelková, J. Bodnárová, Denková, M. Topoľská, Hochelová.
- Návrat ku klasickým témam a žánrom (rebélia mladých - M. Kompaníková, J. Šebesta, Z. Kepplová; autobiografické písanie - A. Sninská, D. Kapitáňová).
- Dominuje absurdná postmodernistická hra (V. Klimáček, L. Ruman).
Záver
Metafora "mama bola náš každodenný chlieb" pretrváva v literatúre ako silný a univerzálny symbol materinskej lásky a starostlivosti. Jej pochopenie si vyžaduje nielen jazykovú analýzu, ale aj kontext kultúrnych a literárnych tradícií.
tags:
