Hlboko pod hladinou oceánov, v hĺbkach väčších ako 1,5 kilometra, kde je teplota trvalo niekoľko stupňov nad nulou a neprenikne sem jediný lúč slnečného svetla, sa rozkladá ríša jedného z najtajomnejších tvorov na Zemi. Práve tu sa ukryli najväčšie druhy hlavonožcov - krakatice. Sú to mäkkýše, tak ako náš slimák záhradný, a v dávnych geologických dobách to boli práve hlavonožce, ktoré panovali vo všetkých svetových oceánoch. Tie doby sú však dávno preč a práve veľké druhy hlavonožcov sa dnes musia obávať jedného lovca.
Vorvaň tuponosý - dokonalý lovec hlbín
Vorvaň tuponosý, vedecky Physeter macrocephalus, je najväčším druhom ozubeného kytovca. Samce, alebo tiež býky, ako ich pomenovali veľrybári, môžu dorásť až do 19-metrovej veľkosti, no kedysi sa vyskytovali exempláre až 24 metrov dlhé. Možno, že práve tento živočích sa stal románovou predlohou známeho Moby Dicka pre Hermana Melvilla. Vorvaň tuponosý sa živí skoro výhradne veľkými hlavonožcami, za ktorými sa potápa do hĺbky 1,5 až 2,5 km. A to na jeden nádych.
Ako vorvaň loví v hlbokých vodách?
Je zrejmé, že ak vorvaň potrebuje nejaký čas na ponor a tiež zhruba taký istý na návrat k hladine, na samotný lov v hĺbkach mu ostáva štvrť, nanajvýš pol hodiny. To mu však stačí na to, aby si tento skutočne dokonalý lovec vyhliadol korisť a ulovil ju. Ako sa v týchto temnotách orientuje? Systémom podobným tomu, ktorý používajú aj delfíny - echolokáciou. Práve vorvaň tuponosý je, čo sa týka využívania tohto dômyselného systému, na vrchole evolučného rebríčka kytovcov.
Rozsah zvukov, ktoré dokáže vyprodukovať, nie je najväčší, tento rekord držia delfíny (približne od 300 Hz po 280 kHz). U vorvaňa je to asi od 200 Hz po 35 kHz, no ak sa zamyslíme nad rozsahom, aký dokážeme vnímať my, zistíme, že sme oproti kytovcom celkom hluchí a nemí (človek počuje zvuky asi od 20 Hz po 15-20 kHz ). Kytovce vydávajú zvuky dvojakým spôsobom. Jedným je chvenie hrtanu. Takto produkujú prevažne nízkofrekvenčné zvuky súvisiace so vzájomnou komunikáciou. Zvuky s vyššími frekvenciami sa tvoria vibráciami vzduchu v niekoľkých dutinách, tzv. divertikulách, umiestnených medzi čelovou kosťou a tukovým telesom, ktoré sa nazýva melón. Melón je charakteristický pre všetky ozubené veľryby, a práve u vorvaňa je extrémne zväčšený a naplnený tekutinou, ktorej sa hovorí spermacet. Melón je akousi akustickou šošovkou, ktorá dokonale usmerňuje prúd akustických impulzov. Odrazené zvukové vlny kytovec prijíma spodnou čeľusťou, ktorá je dutá a tiež vyplnená tukovým väzivom. Touto cestou sa zvukové vlny dostávajú až do stredného ucha.
Echolokačným systémom kytovce vnímajú hlavne rozhrania hmoty svojej koristi. To znamená, že vidia najmä kostru ryby a jej plynový mechúr, ktorý pre nich doslova svieti. A to nie je všetko, čo ich geniálny radar dokáže. Okrem presnej lokalizácie koristi môže napríklad delfín zvýšiť intenzitu akustických impulzov až 50-krát. To zodpovedá akustickému tlaku okolo 50 000 či dokonca 70 000 kilopascalov, čo celkom stačí na ochromenie koristi. Akú intenzitu je takéto „supersonické delo“ schopné dosiahnuť u vorvaňa, sa môžeme len domnievať.
Ako dlho vydrží pod vodou?
Pod vodou vydrží viac ako hodinu. Pričom minimálne 20 minút mu zaberie zostup a ďalších 20 výstup na hladinu. Pravdaže aj výstup, aj zostup je plynulý, bez akýchkoľvek dekompresných prestávok. Kesónovú chorobu, známu tiež ako choroba potápačov, vorvaň nepozná. Ako je možné, že vydrží pod vodou tak dlho? Mohlo by sa zdať, že má nesmierne objemné pľúca. No opak je pravdou. Tzv. relatívna kapacita pľúc je u vorvaňa asi 2,5 až 3 litre na 100 kg hmotnosti. U suchozemských cicavcov sa táto hodnota pohybuje niekde medzi 5 až 6 litrami na 100 kg hmotnosti. Ako dokážu tak hlboko sa potápajúce kytovce dostatočne zásobovať kyslíkom orgány a svaly?
Človek dokáže pri jednom nádychu a výdychu vymeniť asi 15 až 20 percent v pľúcach obsiahnutého vzduchu. Kytovec 80 až 90 percent. Spôsobuje to vysoká elastičnosť stavby jeho pľúc. Vorvaň sa neponára s plnými pľúcami vzduchu. To by pre neho vzhľadom na obrovské tlaky v hĺbkach bolo priveľmi nebezpečné. Kyslík si „odkladá do zásoby“ podobne ako my. Viaže sa mu totiž na krvný hemoglobín, ktorého však má asi o 20 percent viac. No to ešte stále nestačí. Na rozdiel od potápajúceho sa človeka, ktorý má zásobu kyslíka uloženú prevažne v krvi a pľúcach a len veľmi malé množstvo aj vo svaloch, potápajúci sa vorvaň má vo svaloch naviazaných na svalový myoglobín skoro 50 percent kyslíka. Asi nikoho neprekvapí, že nervové receptory citlivé na zvýšenú koncentráciu oxidu uhličitého v krvi majú u kytovcov zvýšený prah tolerancie.
Potrava vorvaňa
Je teda zrejmé, že vorvaň s hľadaním svojej koristi ani v temných hĺbkach oceánov nemá najmenšie problémy. Svoju korisť zabíja ozubenou spodnou čeľusťou so 40 až 50 zubmi, ktoré môžu od koreňa merať aj viac ako 30 cm. Napriek tomu ostávajú vorvaňovi často na hornej čeľusti jazvy od ostrých prísaviek na ramenách krakatíc.
Jediný nepriateľ - človek
Vorvaň tuponosý nemá v živočíšnej ríši jediného nepriateľa. Je obratný plavec a ani najväčšie druhy žralokov alebo kosatka dravá preňho nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo. Združuje sa často v rodinných zoskupeniach, v „háremoch“ niekoľkých samíc pod vedením jedného dospelého samca. Jeho jediným nepriateľom je - človek. Ten vorvane loví pre mäso, tuk, ale hlavne pre spermacet.
Aj keď je dnešný lov v porovnaní s minulosťou už len nepatrný, neboli to protesty verejnosti ani obavy o prežitie veľkých kytovcov, čo viedlo k obmedzeniu lovu. Lov vorvaňov sa jednoducho už nevyplácal pre nedostatok koristi. Verme, že sa tomuto impozantnému zvieraťu s najväčším mozgom v živočíšnej ríši podarí prežiť a možno niekedy v budúcnosti, keď dospeje aj vývoj nášho druhu ďalej, sa nám podarí preniknúť hlbšie do tajomstiev komunikácie a myslenia týchto vysoko inteligentných tvorov.
Zaujímavosti o vorvaňoch
- Základnou charakteristikou, ktorá odlišuje vorvane od ostatných veľrýb je ich obrovská štvorcová hlava, ktorá tvorí až tretinu celkovej dĺžky tela.
- V hlave vorvaňa sa nachádza spermacetový orgán, ktorého funkcie nie je presne známa. Predpokladá sa, že slúži na zameranie a odraz zvuku, alebo je to ochladzovací orgán, ktorý znižuje objem veľryby a tým aj vztlak počas dlhších ponorov.
- Vorvaň má najväčší mozog medzi cicavcami, ktorý váži až 9 kg.
- Prvenstvo medzi veľrybami mu patrí aj vo veľkosti pažeráku - ako jediná veľryba by mohla zhltnúť aj človeka.
- Nozdrový otvor má tvar písmena “S” a je umistnený na ľavej časti hlavy.
- Chbtovú plutvu nahradil hrb, ktorý je zakončený hrebeňom na konci chrbta.
- Stáda tvorené samicami s mláďatami rôzneho veku - majú obyčajne 20-40 jedincov. Mláďatá ešte nie sú schopné ponárať sa do veľkých hĺbok, a preto na nich dávajú pozor starší členovia. Matky zatiaľ hľadajú v hĺbkach potravu.
- Mláďatá sa živia materským mliekom 4 a viac rokov, gravidita u tohto druhu trvá 14 až 15 mesiacov.
- Keď je vorvania samica pripravená na pôrod, niekoľko dospelých samíc jej pri rodení asistuje a novonarodenému mláďaťu pomáha vyplávať k hladine, aby sa po prvýkrát nadýchlo.
- Páriace sa stáda, čiže „háremy“ - počas rozmnožovania sa dospelí samci pripájajú k stádam tvorených zo samíc s mláďatami a tvoria tzv. háremy.
- Zaujímavosťou je, že samce a samice žijú v rôznych oblastiach.
- Vorvane sa v skupine dorozumievajú cvakavými zvukmi, na základe charakteristických signálov môže každý jedinec poznať a lokalizovať ostatných členov.
- Vorvane sú schopné vydávať zvuky o rozsahu až 15 oktáv (ľudia iba o rozsahu 3 oktáv).
- Vorvane patria medzi zubaté veľryby, teda nemajú kostice. Na spodnej čeľusti majú 18 až 28 funkčných zubov, no na vrchnej čelusti iba zopár slabších.
- Ponárajú sa do extrémnych hĺbok, kde lovia kalmáre, chobotnice a ryby. Existujú dôkazy, že sa môžu ponárať až do hĺbky 3 000 m.
- Po ponore trvajúcom 50 - 60 minút sa vorvaň vynorí a približne 50 krát sa zhlboka nadýchne. Po krátkej prestávke trvajúcej asi 10 minút je vorvaň pripravený na ďalší ponor.
- Samice pohlavne dospievajú v 8. až 11. roku, samci až okolo 10. roku, avšak k páreniu u samcov dochádza až v 25. až 27 roku života, keď získajú dostatočný spoločenský status v skupine.
- Pre vorvaňa je typická polygamia, samci bojujú aj o niekoľko samíc naraz, pričom im po súbojoch ostávajú nepekné jazvy na hlave.
- Iba asi 10 - 25% dospelých samcov z populácie môže oplodniť samicu.
- V minulosti bol vorvaň tuponosý najzastúpenejším druhom medzi veľkými veľrybami, kedy sa jeho populácia odhadovala na približne 2 milióny jedincov, ktorí obývali celý svetový oceán vrátane Čierneho a Stredozemného mora. Avšak komerčný rybolov v 19. a 20. storočí ich počet rapídne znížil.
- Počas priemyselného rybolovu v 20. storočí bolo celkovo zabitých okolo milióna vorvaňov.
- Sú lovení najmä kvôli veľrybiemu tuku a spermacetovému orgánu, no v poslednom čase aj pre mäso, ktoré sa stalo často obchodovateľnou komoditou na trhoch v Japonsku a východnej Ázii.
- Komerčný lov vorvaňa tuponosého bol zakázaný v roku 1986 Medzinárosnou veľrybárskou komisiou, no i naďalej sú ohrozovaní napríklad rybárskymi sieťami, do ktorých sa zamotajú a udusia.
- Vorvaň tuponosý patrí medzi “zraniteľné druhy”, ktorých zachovanie závisí od udržateľného lovu.
tags:
