Potom vstal a odišiel odtiaľ do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám.
Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: "Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám." Ale ona mu odvetila: "Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch." On jej povedal: "Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry." A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč.
Kontext príbehu
Mk 7, 24 - 30 hovorí o tom, ako Ježiš odišiel do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera!
Žena pochádzala z kraja, ktorý mal u Židov veľmi zlé meno, lebo bol krajom pohanov a bezbožníkov. Dovolila si za Ježišom kričať, ale on si jej nevšíma. Lenže jeho nevšímavosť mala svoj význam. Už toľký krik aj apoštolom „liezol na nervy“, preto žiadajú Ježiša, aby ju vypočul. Ježiš sa teda na ňu obzrel, ale opäť koná veľmi tvrdo: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ Vlastne jej povedal, že on je poslaný iba k Židom, a tak urobil narážku na jej pôvod. A hoci ona narážku počuje, nenechá sa odradiť. Ježiš je však ešte tvrdší: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Deti - to sú Židia a šteňatá sú pohania. U Židov bolo bežné, že pohanov nazývali psami. Žena veľmi dobre rozumela jeho slovám. Mnohí na jej mieste by vstali, zahrešili a odišli.
Ona ale na prekvapenie všetkých oponuje: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Teda, aj deti, aj šteňatá si prídu na svoje a nikto nie je ukrátený. Žena až potiaľto vydržala. Po tomto však prichádza odmena: „Žena, veľká je tvoja viera!
Poučenie z príbehu
Neznáma žena najskôr nedbala, že si ju Ježiš nevšíma, potom keď ju upozornil, že nie je židovka, ba prirovnal ju k psom, tiež vydržala, až napokon prichádza odmena - uzdravenie dcéry. Tu je poučenie - viera je vždy overená náročnými skúškami. Ježiš nám kladie do cesty prekážky a ťažkosti, lebo chce, aby naša viera bola silná, nezlomná a nestroskotala na nijakých prekážkach.
Príklad kanaánskej ženy je aj pre nás silným motívom k vytrvalej prosebnej modlitbe podľa návodu apoštola Pavla: O nič nebuďte ustarostení. Aj v tejto dobe má každý niečo, s čím by bolo dobré prísť pred Ježiša, no nie všetci si k nemu nájdu cestu. Iní sa nechajú odradiť spôsobom, ako Boh reaguje na ich prosby. Jeho konanie sa môže zdať zdĺhavé, odpovede akoby nezodpovedali veľkosti problému či množstvu vysielaných modlitieb. Sýrofeničanka z evanjelia sa nezastaví pri prvých dojmoch z Ježiša, hoci si vieme predstaviť, že jeho strohé odpovede sa jej dotýkajú.
Analýza príbehu
Polemika s členmi svojho vlastného národa skončila, Ježiš radšej odišiel, veď oni už sú rozhodnutí zabiť Ho (por. 3,6). „Do kraja Týru“ - Niektoré rukopisy pridávajú za lokalitu Týru ešte aj mesto Sidón (dnešný južný Libanon). V evanjeliách sa vždy spomína dvojica miest „Týrus a Sidón“; jedine na tomto mieste je mesto Sidón vynechané. Je veľmi pravdepodobné, že v pôvodnom texte bola skutočne táto kratšia verzia bez mesta Sidón. Týrus bol pôvodne ostrovným mestom na pobreží Stredozemného mora, okolo 55 kilometrov od hory Karmel. V židovskej tradícii bolo známe ako číro pohanské mesto. Jeho kraj, čiže okolie, bolo takisto známe ako pohanské.
„Do domu“ - Ježiš sa chcel (dočasne) ukryť v dome, čo prezrádza, že zvesť o Ňom už bola úplne všade. O Ježišovi sa muselo všade veľa a podrobne rozprávať. Hoci Ho mnohí ešte nikdy nevideli, predsa bol neprehliadnuteľný, nezameniteľný s inou osobou. Ježišovi učeníci sa v tomto deji vôbec nespomínajú, hoci je isté, že aj oni išli s Ježišom. Vojsť do pohanského príbytku sa u Židov pokladalo za porušenie predpisov čistoty. Táto myšlienka je však v tomto prípade už nepodstatná; ide skôr o zdôraznenie faktu, že Ježiš sa túži dostať nielen do vnútra „príbytkov“, ale aj do vnútra „sŕdc“ všetkých ľudí bez rozdielu.
Žena, ktorá sa nevzdáva
„No hneď sa o ňom dopočula (istá) žena, ktorej dcérka mala nečistého ducha, vstúpila a padla mu k nohám.“ -Táto udalosť pripomína príbeh proroka Eliáša (por. 1 Kr 17). Oba príbehy sa dokonca odohrávajú v tej istej geografickej oblasti. Aj u Eliáša má žena choré dieťa, ktorému má pomôcť muž obdarený Božou mocou. Viera je z počutia (por. „No hneď“ - Nevedno, či niekto z pohanov očakával Ježiša na pohanskom území. Pre Židov to bolo niečo nepredstaviteľné, ale pohania tak nezmýšľali. Je možné, že Ježišova prítomnosť medzi pohanmi bola aj pre nich samotných šokujúcim prekvapením. „Padla mu k nohám“ - Podobne ako žena trpiaca celé roky na krvotok, aj ona sa hádže Ježišovi k nohám, hoci zjavne, - podľa oblečenia a doprovodu, - nebol žiadnym kráľom či panovníkom.
„Dcérka“-Tu použité deminutívum (zdrobnenina) „dcérka“ je pomerne neobvyklé. V nasledujúcom verši je už použité slovo „dcéra“. Autori biblických textov sa obvykle vyhýbajú sentimentalizmom i zdrobneninám, nakoľko by mohli zbytočne strhnúť pozornosť čitateľa. „Nečistého ducha“ - Je to číro židovské vyjadrenie, ktoré si vyžaduje „duchovné“ zmýšľanie, poznanie obsahu viery, v ktorej je to opak „čistého ducha“, - ducha, ktorý zostáva v priateľstve s Bohom. V nasledujúcich veršoch je spojenie „nečistý duch“ nahradené viac známym a lepšie pochopiteľným slovom „démon“.
Žena bola pohanka, samozrejme z pohľadu Zákona, čiže zo židovskej perspektívy. Všetky ostatné „nežidovské“ národy boli tým pádom pohanské, lebo iné ani nemohli byť. Text pridáva informáciu, že žena bola Grékyňa, rodom z oblasti Sýrie a Fenície (Sýrofeničanka). To by mohlo tiež znamenať, že sa nestala pohankou neskôr, napr. v dospelosti, ale že už od malička bola vychovávaná v pohanstve, v pohanskej kultúre a v pohanskom „náboženstve“.
Účelom naliehavej prosby (padla mu k nohám) nebolo niečo pre seba, ale pre svoju dcéru. Žiadala exorcizmus, vyhnanie démona, ktorý trápil jej dieťa. O uzdravení na diaľku sa tu nič nehovorí. Spomína sa už v 1,34. Prvý padlý anjel má meno Lucifer. Ostatní padlí anjeli, ktorí sa takisto vzbúrili proti Bohu a sú bez nám známeho mena, sú označení ako „démoni”.
„Psom“ - Opäť ide o deminutívum (zdrobneninu); správny preklad by teda mal byť „psíkom, šteňatám“. Ak by mal autor naozaj na mysli „psíka, šteňa“, išlo by o čiastočné zmiernenie Ježišovho tvrdého výroku o pohanoch. Pravdepodobne však ide len o formálne deminutívum, preto mnohé preklady nechávajú slovo „pes“ bez zdrobneniny. V pôvodnom zmysle chcel tento „zdrobnený“ pojem odlíšiť „domáceho“ psa od „túlavého“ psa (por. Mt 15,26). Židia sa na tieto zvieratá pozerali skôr v negatívnom zmysle.
Význam "chleba" v príbehu
Ak Ježiš hovorí o neprístojnosti vziať (židovským) deťom chlieb od úst a dať ho (pohanským) „šteňatám“, môže sa jeho výpoveď čiastočne chápať aj ako reflexia na sociálno-ekonomické napätie medzi oboma komunitami, medzi Feníciou a Galileou. Ježiš teda vstúpil nielen na územie pohanské, ale do istej miery aj nepriateľské. Žena si z Ježišových úst vypočula najprv odmietnutie, lebo je pohanka. Odmietnutie jej prosby je tvrdé, akoby nemala žiadny nárok na uzdravenie svojej dcéry, a tým ani na spásu. Pohanská žena pochopila, o čom Ježiš hovorí. Nárok na „nasýtenie“ a na spásu majú v prvom rade „deti“ (Abrahámove deti, Božie deti), čiže Židia, ale ona ako pohanka k nim nijako nepatrí.
„Najprv“ - Toto nenápadné slovo zmierňuje Ježišovo odmietnutie. Spása patrí „najprv“ Židom, ale slovo „najprv“ jasne prezrádza, že nie iba im. Predstavu o uprednostnení Židov je vidieť aj v ranom kresťanstve (por. Sk 1, 6-8). Misia Židov je tu zreteľne uprednostnená pred misiou pohanov. Nie je to len niečo prípustné, možné, ale dokonca niečo dané, ustanovené, nariadené. Misia pohanov sa začne až vtedy, keď bude postupne obrátený celý Izrael. S týmito myšlienkami sa zhoduje aj apoštol Pavol: „Najprv Židia, potom Gréci“ (Rim 1,16), čiže pohania. Toto ponímanie je potvrdené aj v Sk 13,46.
„Nasýtia deti“ - Tu myslené nasýtenie poukazuje na spásonosné naplnenie, nie na telesný pokrm ako v 6,30-44 či v 8,1-9, hoci aj tieto zázračné nasýtenia hladných žalúdkov nepriamo symbolizuje bohatstvo Božej spásy. „Nie je dobré“ - Slovné spojenie odzrkadľuje semitské myslenie, v ktorom termín „dobrý“ označuje to, čo je v zhode s plánom, čo zodpovedá vopred danej predstave. Odňať „chlieb“, čiže nárok na spásu, židovskému národu a dať ju „psom“, čiže pohanom, to by nezodpovedalo pôvodnému Božiemu (Ježišovmu) plánu (misijnej činnosti).
„Vziať chlieb“ - Stať logicky nadväzuje na predchádzajúcu diskusiu o čistote jedál (por. 7, 1-23), ale zároveň opäť prináša už známu tému „chleba a nasýtenia“ (por. 6,30-44.52). Pohanská žena porozumela figuratívnemu rozmeru „chleba“, zatiaľ čo Ježišovi učeníci to nepochopili; ich srdcia boli zaslepené. Aj my musíme pochopiť posolstvo o Eucharistii, kde je Ježiš skutočne a celý prítomný.
Odpoveď ženy a jej význam
Žena rozumne reaguje a upriamuje pozornosť na spoločný stôl, pri ktorom sú zhromaždené hladné deti, ale pod stolom pokojne čaká rovnako hladný „pes“, ktorému stačí, ak sa mu ujdú hocijaké odrobinky. Nikomu nevadí, že deti trúsia chlieb po zemi a že padnuté odrobinky konzumujú čakajúce psy. „Ona odpovedala a hovorí mu“ - Marek tu používa starozákonnú formulu, ktorou zvyčajne uvádza slová samotného Ježiša (por. 3,33; 6,37; 9,19, atď.). Sú to slová, ktoré často predchádzajú hlavnej myšlienke (por. 8,29; 11,14.22). V Starom zákone sa stretávame s múdrymi ženami, ktoré diskutujú s autoritatívnymi mužskými postavami (por. 2 Sam 14).
Je to prvý a jedinýkrát, kde je Ježiš oslovený titulom „Pane“, ktorým sa označil On sám. Žena oslovuje Ježiša kristologickým titulom. Tu nejde len o formálne oslovenie. Oslovením „Kýrie“ žena prezrádza, že už má vieru (por. Rim 10,9), a z toho dôvodu ježiš mení svoje prvotné odmietnutie.
Samozrejme, Boh sa stará o celé svoje stvorenie (por. Ž 147,9; Jób 38,41; Mt 6,26), preto deti jediace pri stole zámerne, nie náhodne, nechávajú padať odrobinky svojho jedla na zem, aby sa nasýtili aj iní. Viera ženy sa skrýva za jej rozumnou rečou. Viera matky zachránila život dieťaťa. Viera rodičov hlboko zasahuje do života ich detí. „Pre túto reč“ - Doslova „pre toto slovo“. Ak by sa bralo do úvahy iba jedno slovo, bolo by to slovo „Kýrie”.
Uzdravenie a zmena Ježišovho postoja
Prosba ženy bola splnená na diaľku, úplne nenápadne, nič tomu nenasvedčovalo. Žena však týmto Ježišovým „prorockým“ slovám stopercentne uverila a odišla domov. Je význačné si všimnúť, že Ježiš nebol tvrdohlavý a zmenil svoj prvotný odmietavý postoj (por. aj 6,30-44). Hoci Ježiš mal presne zadefinované ciele a pri ich realizovaní bol veľmi dôsledný a cieľavedomý, nezostával neohybný a dal sa viackrát presvedčiť. Hoci najprv rázne odmieta, nakoniec ustupuje. Aj apoštoli a prvotná Cirkev si z Ježiša vzala vzor. Veľa diskutovala, a ak sa veci ukázali ako správne, pre dobro ľudí, modifikovala svoje pevne vytýčené ciele, možno prevzaté ešte zo židovstva. Pre Ježiša bol prvý nadovšetko človek, nie zákon. Ježiš vždy hľadal cestu, ako človekovi pomôcť a ako byť s ním, a preto bol ochotný veci meniť. Je v tom princíp lásky. Keby sa striktne držal pravidla, že je poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela, keby odmietal dialóg, z jeho záujmu by vypadlo množstvo ďalších trpiacich ľudí.
Univerzálnosť poslania
Ježiš zmenil názor vďaka stretnutiam, ktoré zažil na svojich cestách. Cesta, základná dimenzia jeho poslania, nie je pozadím, ale obsahom krajiny jeho existencie, učila ho nové veci. Tu sa stretol so ženou, ktorá mu rozprávala o svojej chorej dcérke, a vďaka tej pohanskej žene, s ktorou začal viesť dialóg, Ježiš objavil nový rozmer svojho poslania: univerzálnosť, všeobecnosť. Naliehanie ženy ho prinútilo zmeniť názor.
Prvá odpoveď, ktorú dal Ježiš žene, vychádza zo zdravého úsudku a je súčasťou prirodzeného práva každej civilizácie: nie je etické sýtiť najvzdialenejších, ak sme predtým nenasýtili blízkych, čiže ísť sa postarať o iných, kým sme nevyriešili problémy svojej rodiny. Tak postupujú dobrí otcovia rodín, matky aj komunity, čiže tí, čo nejdú odstraňovať hlad tých, čo sú vonku, ak nemôžu nasýtiť tých vnútri, tí, čo nepoužijú peniaze na almužnu, ak za tie peniaze treba kúpiť niečo, čo potrebujú deti.
Evanjelium a samotná Cirkev sú plné postáv, ktoré sa na Ježišove slová obrátili: v tomto príbehu sa však po slovách pohanskej ženy „obrátil“ Ježiš (zmenil svoj pohľad na vec). A v priebehu dejín v tom pokračuje vždy, keď sa behom storočí jeho evanjelium „obráti“, keď konvertuje po slovách žien či mužov, kresťanov aj nekresťanov, ktorí vysvetľujú Cirkvi jej vlastné evanjelium slovami hovoriacimi o ľudských právach, o rešpekte, rovnosti alebo bratstve. A niekedy sa Cirkev poučila a obrátila sa k svojmu evanjeliu, ktoré sa stalo „kresťanskejším“ vďaka tým slovám, čo zazneli v kraji „pohanov“.
Komunity objavia vlastnú charizmu, keď sa budú stretávať s ľuďmi na cestách, najmä na cestách, čo vedú za ich hranicami. Keď si prečítame najkrajšie príbehy zo života ich zakladateľov, uvedomíme si, že nové veci, niekedy aj protichodné k tomu, v čo verili na začiatku, skoro vždy pochopili pri stretnutiach s konkrétnymi ľuďmi, ktorí im pripomenuli a odhalili ich vlastný ideál.
Na druhej strane vidíme, ako komunity zomierajú alebo upadajú, pretože prestávajú stretávať za svojím plotom „matky Sýrofeničanky“ alebo pretože už jednoducho vôbec nevychádzajú von z domu. Zo strachu, že by sme snáď začuli pomýlené reči a mohli zradiť vlastné korene, nepočúvame nikoho a zrádzame budúcnosť. Komunity by potrebovali synov schopných milovať „otcov“ tým, že im pomôžu stať sa väčšími ako ich slová, keď budú s nimi žiť vo vzájomnosti a rovnosti, ktorú za svojho života skoro nikdy nezakúsili.
tags:
