Ostatne, o tom, čo dokáže urobiť s dušou človeka na prvý pohľad nevinná zábava a ľahkomyseľnosť, hovoria nielen naši otcovia, ale aj mnohé ľudové povesti. Dávnejšie som zistila, že najväčšia múdrosť je múdrosť jednoduchých a skromných ľudí. Ako som na inom mieste raz písala, radšej budem dojiť so susedom jeho kozy, ako sa boriť so zvrátenosťou, nihilizmom a skazenosťou ,,veľkého sveta“.
V časoch, keď som sa presťahovala z Bratislavy do svojej terajšej ,,takmerlesnej“ samoty, som na mnohé natrafila - pri svojich potulkách lazami, samotami, kopanicami a dedinkami, kde žili ľudia, čo možno nemali digitálne prijímače a pripojenie na internet, zato však mali srdce v hrudi a v hlave zdravý sedliacky rozum.
Jeden z nich, starý ujček z Mikšovej, mi raz rozprával povesť o jednoduchom, slepom dievčati z lesa, ktoré sa stretlo s ,,veľkým pánom z mesta“. V svojej čistote a prostote nikdy nepochopila, že sa stala len korisťou pre svorku zábavy chtivých zvrátencov - a tak aj skončila. Ale povesť to povie lepšie ako ja.
Povesť o slepom dievčati Agneške
Kedysi, keď ešte mikšovský kaštieľ patril do maršovského panstva, žil tam vraj gróf, ktorý sa rád zabával. To sa nepáčilo pustovníkovi, čo žil pod Súľovskými skalami. Márne však pyšnému grófovi dohováral, ten sa mu iba smial.
Pustovník mal chovanicu, sedemnásťročnú Agnešku. Bola pekná, milá, no slepá. Ľudia ju aj tak mali radi pre jej dobrotu a večný úsmev na tvári. Raz, ako tak chodila z domu do domu a prosila dobrých ľudí, že by jej z pecňa chleba odkrojili, uzrel ju gróf z mikšovského kaštieľa. Chystal sa práve na poľovačku. Slepé dievča sa mu zapáčilo. Naradovaná Agneška sa tam ihneď vybrala. Keď vstúpila do siene, gróf prikázal muzikantom, aby začali hrať. Zobral slepé dievča do tanca. Tancoval s ním celú noc.
Pánski hostia tancovali s Agneškou do druhého i do tretieho rána. Na štvrtý deň už bola taká ukonaná, že nechcela nič iné, iba ísť domov. No gróf ju ešte stále nechcel pustiť. Na siedmu noc, keď už mala tej tancovačky viac než dosť, vychytila sa sama, že zo zámku odíde. Keďže však bola slepá, namiesto k dverám zamierila k oknu. To bolo také veľké ako brána. Nič netušiaca Agneška ho otvorila a vykročila do tmy. Spadla a zabila sa.
Jej mŕtve telo priniesli grófovi sluhovia pod Súľovske skaly, kde býval pustovník. Ten ju po celý týždeň márne hľadal. Keď zbadal mŕtvu Agnešku, schytil ho strašný žiaľ.
Pustovníkova kliatba
Právom, pretože pustovníkova kliatba sa naplnila. Do roka a do dňa sa na tom najvyššom múre uvoľnila skala a spadla rovno na grófa, práve keď sa chystal vycválať s koňom na poľovačku. Naplnila sa aj prvá časť kliatby. Mikšovský kaštieľ sa síce neprepadol pod zem, premenil sa však na ruiny.
Takto mi hovorieval kedysi môj otec, inak jednoduchý a skromný človek, ktorý však mal čosi, čo mnohým ľuďom chýba - chrbtovú kosť. Pre neho neexistovalo nikdy nehovor nikdy. Nie znamenalo pre neho nie a áno áno. Slovo podľa neho robilo chlapa, láskavé mlčanie ženu. Nemal rád ostré slovné výpady, pretože vedel, čo dokážu narobiť.
tags:
