Toskánsko je krásne v každom ročnom období. Ak chcete poznávať, ideálne je vybrať sa sem na jar, keď sa príroda prebúdza, alebo na prelome leta a jesene v období zberu úrody. Turistická sezóna začína v apríli a končí v októbri. Najteplejšie a ideálne na kúpanie sú mesiace júl a august, kedy sa aj teplota mora šplhá k 30 stupňom Celzia.
Florencia, mesto umenia, módy, histórie a skvelého jedla v sebe spája všetky prvky Toskánska a je jeho pomyselnou vstupnou bránou. Žiadne miesto na zemi vás nezavedie tak hlboko do srdca a duše renesancie ako Florencia. Práve tu sa to všetko začalo. Toto mesto spoločne s humanistickými mysliteľmi, maliarmi, sochármi, remeselníkmi a architektmi vytiahol Taliansko a celú Európu z temna do veku osvietenia. Kamkoľvek sa pozriete, nájdete krásne príklady tohto obdobia, najväčšia koncentrácia stavieb je však v okolo Piazza del Duomo. Dominujúcou panorámou je Brunelleschiho dom, v Museo del Duomo nájdete diela Michelangela, Donatella a iných veľkých renesančných umelcov. Botticelliho diela sú ozdobou Galérie Uffizi. Nezabudnite prejsť cez most Ponte Vecchio, kde nájdete aj Zlatú uličku, do hornej časti Piazzale Michelangelo, odkiaľ je neuveriteľný výhľad na mesto a hrá tu živá hudba.
Námestie Piazza della Signoria je doslova galériou pod holým nebom, kde stojí mnoho úžasných sôch ako je replika Davida a Neptúnova fontána. Originál sochy Davida je dnes umiestnený v miestnej Akadémii krásneho umenia. Ani Neptúnova socha stojaca vo fontáne nie je originál, ide o kópiu z 19. storočia. Originál je uložený v Národnom múzeu. Koloritom mesta sú aj kuriózne obchody, výborné reštaurácie a hotely.
Ruský diskont MERE
V diskontnom obchode MERE sa šetrí na nákladoch, takže zákazník tam krásne regále bude hľadať márne. Aj keď je tovar uskladnený prevažne na paletách, zapôsobí na zákazníka hlavne svojou extrémne nízkou cenou. V Českej republike, kde už reťazec nejakú dobu pôsobí si mnohých stálych zákazníkov získal práve zaujímavou cenou, preto aj gro návštevníkov MERE tvoria zákazníci, pre ktorých je prvoradá nízka cena ponúkaného tovaru. Okrem lacného mäsa či rybacích špecialít, nízkou cenou zaujme aj drogistický tovar.
Nákupy v ruskom diskonte MERE využívajú aj majitelia malých obchodov s potravinami alebo reštaurácií. Tí môžu nakupovať bez obmedzenia také množstvo výrobkov, aké potrebujú napríklad aj celú paletu. Pre obchody Mere sú stanovené špeciálne podmienky. Lokalita musí byť vedľa cesty s veľkým parkoviskom a prístupom pre kamióny dodávateľov. Obchodný reťazec nebuduje vlastné predajne, ale má záujem iba o nájom priestorov. Otváracia doba predajne býva zvyčajne od 8 do 20 hodín. Podiel medzi miestnymi a dovážanými produktmi je zhruba 70 k 30 percentám.
„Naša stratégia je ponúknuť zákazníkovi čo najnižšiu cenu. Dávame si na tovar prirážku od 15 do 18 percent, čo je náš jediný príjem. Naše marže môže klesať, aby cena bola skutočne dostupná. Máme stále rovnaké ceny, takzvané akčné ponuky nerobíme. Šetríme na všetkom tak, aby naše náklady boli čo možno najnižšie. Keďže ruský obchodný reťazec vždy spolupracuje aj s miestnymi lokálnymi dodávateľmi, šancu budú mať aj slovenskí dodávatelia. Zaujímavosťou je, že MERE vôbec neinzeruje svoj tovar v reklamných letákoch. Najlepšia reklama je podľa nich to, čo si ľudia o kvalite a cene ponúkaných výrobkov povedia medzi sebou.
Ruský parmezán ako sen
Pre Olega Sirotu je výroba syrov odvetou proti nepriateľom Ruska. DUBROVSKIE. Pre Rusko je snom je ruský parmezán. Keď Vladimir Putin v roku 2014 zakázal dovoz takmer všetkých potravín z Európy, ruskí mliekari nadšene oslavovali. Verili, že bez francúzskych a talianskych syrov na trhu budú konečne konkurencieschopní. Odvtedy sa pokúšajú napodobniť všetky možné druhy slávnych syrov, od camembertu až po ementál.
„Bolo by to ako vyhrať olympiádu,“ hovorí Oleg Sirota, ktorý predal svoju IT firmu, aby mohol vyrábať syry. Pomyslenie na jeho vlastný parmezán sa dokonca pretavilo do názvu spoločnosti Russkij Parmesan. Dnes je syr v Rusku viac než len syr. Zvyčajný obrázok dovolenkárov, ktorí sa z Európy vracajú s povolenými piatimi kilogramami tamojších druhov, je vzdorovitým a často páchnucim dôkazom ruskej adopcie európskych chutí - napriek prehlbujúcemu sa politickému konfliktu so Západom.
"Nebojíme sa sankcií," znie bojový pokrik opakovaný ruským premiérom Dmitrijom Medvedevom, ktorý sa dostal aj na patriotické tričká. Napriek tomu niektoré luxusné reštaurácie a špecializované webové obchody naďalej obchodujú s európskymi goudami a čedarmi. Pochopiteľne, potichu a s rozumnou prirážkou.
Pre 28-ročného Sirotu, ktorý nosí bradu typickú pre členov ruskej pravoslávnej cirkvi, je syr symbolom národného prebudenia. A sankcie jeho svätým písmom. Vyštudovaný poľnohospodár sa netají tým, že mal v pláne pripojiť sa k separatistom na Kryme a neskôr na východnej Ukrajine. Podľa vlastných slov sa však zľakol a rozhodol sa, že bude Rusku užitočný iným spôsobom. Po tom, ako Putin v auguste 2014 podpísal odvetné sankcie proti Európskej únii a USA, vyzval ruských farmárov, aby mu pomohli priviesť krajinu k sebestačnosti. A Oleg Sirota ho s nadšením vypočul.
Okrem IT firmy predal aj svoje autá, požičal si peniaze od rodiny a dohodol sa s regionálnou vládou na zľavnenom prenájme pôdy. „Cítil som jej volanie, volala ma späť k poľnohospodárstvu," vysvetľuje nad pohárom instantnej kávy na svojej farme. Pri otázke, či bol jeho motiváciou patriotizmus, odpovedá záporne. „Povedal by som skôr, že to bola chuť po odvete. Ak nás Rusov zatlačíte do kúta, hoci aj v oblasti dovozu syrov, len nás tým posilníte.“
Sirota chcel byť farmárom odjakživa, no pokiaľ mu pamäť siaha, ruský vidiek upadal. Ako tínedžer pomáhal exhumovať stratené telá Sovietov a nacistických vojakov neďaleko mesta Ržev, v roku 1942 okupovaného Nemcami. „V tých dedinách nebolo živej duše,“ opisuje.
Ruskij Parmesan otvoril na prvé výročie sankcií. Obchod vyzdobil pamätnou tabuľou na počesť sankcií i vlajkou Novoruska, separatistického regiónu na juhovýchode Ukrajiny. Pochváli sa, že prvý bochník syra má odložený pre Putina. Zároveň však priznáva, že proti nemu v roku 2012 aktívne protestoval - nepáčilo sa mu, že prezident odsúhlasil vstup Ruska do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). V roku 2012 dokonca na opozičnú demonštráciu priviedol kravu, aby vyjadril svoj hnev. Ten však dávno vyprchal. Dnes podporuje Putina naplno.
„Bez sankcií by sme neexistovali, a ak budú zrušené, neprežijeme,“ hovorí Sirota s obavami. Parmezán zatiaľ vo firme Russkij Parmesan nedostanete, ponúka však vlastnú verziu švajčiarskeho ementálu a gorgonzoly, ale aj nespočetne veľa druhov jogurtov so sladkými džemami, ktoré sa predávajú najlepšie.
Problémov má farma mnoho. V súčasnosti chýba spoľahlivý dodávateľ mlieka, a tak sa Sirota chystá kúpiť si vlastné kravy. Počas chudobnej zimy takmer zbankrotoval, no v lete trh s čerstvými syrmi prekvital. Dokazujú to tisícky gurmánov a zvedavcov, ktorí prišli na Sirotov festival oslavujúci druhé výročie uplatnenia potravinových sankcií. Podnikateľ, zvyknutý len na predaj na objednávku, neočakával viac ako pár stoviek návštevníkov. Zásoby vypredal do októbra.
Zákazníci na syry z farmy reagovali rôzne. Jedna zákazníčka pri ochutnávke syra Gubernskij, ktorý Sirota pomenoval podľa miestneho guvernéra, najprv zvraštila tvár. Neskôr však uznala, že sa dá jesť, hoci je trochu prislaný. Podľa Sirotu „sa hodí ku všetkému“ vrátane vodky. Mesačne Russkij Parmesan predáva dve tony syrov, niekedy i viac, odhaduje pyšný majiteľ.
Tavariš, Súdruh, Červený október
Bývalý londýnsky obchodník s oceľou John Kopiski sa do Ruska presťahoval v roku 1992. Odvtedy sa oženil, prijal ruské občianstvo a otvoril si mliečnu farmu vo Vladimírskej oblasti, približne osemdesiat kilometrov východne od Moskvy. V Rusku je známy ako farmár, ktorý sa Putina pýtal na cenu mlieka počas vlaňajšej telefonickej súťaže. Aj keď sa sám považuje za Putinovho podporovateľa, požaduje od vlády väčšiu podporu pre farmárov. Inak podľa neho nikdy nebudú naozaj konkurencieschopní.
„Problémom parmezánu je, že na jediný bochník je potrebných až päť galónov mlieka (takmer 19 litrov). A dostatok kapitálu, aby ste nezbankrotovali, kým syr zreje.“ Sankcie podľa neho ruskému mliekarenskému priemyslu pomohli, nemôžu ho však zachrániť.
Kopiski pre svoje syry vymyslel nové mená, ktoré mu majú pomôcť presadiť sa proti západným druhom - najmä po tom, ako sa sankcie skončia. Na pultoch obchodov v okolí Moskvy tak možno nájsť Červený október alebo Súdruh. „Svoj parmezán pomenujem Johnezán,“ prezrádza so zasneným úsmevom.
Dieru na trhu so syrmi, ktorá po sankciách zostala, zapĺňajú ruskí, bieloruskí a juhoamerickí farmári. Podľa predsedu Ruskej národnej asociácie mliekarenského priemyslu Andreja Danilenka ide až o 300-tisíc ton ročne. „Stále nedosahujeme takú rôznorodosť, aká prichádzala z Európy, ale aj to sa pomaly mení,“ vysvetľuje. „Jednak nám chýbajú skúsenosti, ale aj dôvera konzumentov. Zatiaľ nie sú ochotní prijať, že kvalitné syry vieme vyrobiť aj v Rusku.“
Útek pred režimom
Zaujímavý príbeh vstupu do biznisu so syrom má i Kaťa Parkomenková. Nezávislá novinárka sa vybrala úplne inou cestou ako Oleg Sirota, no napokon prišla k rovnakému cieľu. Pre neho znamenala produkcia syra oslavu režimu, pre ňu, naopak, útek.
Parkomenková sa po anexii Krymu pokúsila získať občianstvo v Izraeli, no úrady ju odmietli. Vraj bola pristará. Zoznámila sa tam však s počítačovým technikom, ktorý vyrábal kozí syr. „Bol veľmi mäkký, naozaj vynikajúci,“ popisuje Parkomenková nad tanierom vlastného camembertu, položeným na stole prestretom bielo-modrým obrusom. „Rozhodla som sa, že to skúsim doma.“
Spolu s bratom Dimitrijom na internete vyhľadali spôsob, ako sa camembert vyrába a pokúsili sa ho napodobniť. Poslúžil im na to Kostromský región, vzdialený od Moskvy niekoľko stoviek kilometrov, kde obaja ako školáci trávili letá. „Chodievam tam už štyridsať rokov a všetko je také, ako počas detstva,“ hovorí. „Rovnaká je rieka, rovnaký je most, ktorý ponad ňu prechádza, rovnaké sú huby v lese. V mojom novom živote som zmenila všetko, a potrebovala som na to toto miesto.
Medzi jej zákazníkov ale patria aj špičkové reštaurácie, ktoré si ju všimli vďaka článku v Moskovskom lifestylovom magazíne. Volal sa „Ako sa moskovská inteligencia naučila vyrábať ten najchutnejší camembert“. „Máme len tri druhy zákazníkov, ľudí, čo hľadajú organické produkty, niekoľko znalcov a našich priateľov,“ hovorí Parkomenková. Myslí si, že sankcie im pomohli a pomyslenie na ich zrušenie jej v noci nedá zaspať.
Vláda jej v úsilí nepomohla, jej jediným zámerom podľa nej bolo zbaviť ruské obchody francúzskych syrov. Kaťa Parkomenková rozhodne nie je Putinovou podporovateľkou, no duch patriotizmu v nej drieme aj tak. Nevzhliada k politickým lídrom. Katin patriotizmus pramení z lásky ku krajine, k lesom, k pôde. „Rusko by mohlo byť potravinárskou veľmocou,ale nie je,“ hovorí.
Cesta do Vorkuty: Ochutnávka ruskej exotiky
Odlet do Ruska, do najväčšej krajiny sveta. Na tejto ceste bude všetko úplne iné. Je to cesta pre ľudí, ktorí radi experimentujú. BUBO pre vás pripravilo zájazd na miesta, kde budete prví pred ostatnými turistami. Dbáme na bezpečnosť a cestu sme pripravili tak kvalitne, že ju zvládnete aj v týchto drsných podmienkach. S ministrom turizmu sme sa stretli v Bratislave aj vo Vorkute, podpísali exkluzívnu zmluvu a teraz máme pre našich klientov vskutku exkluzívny produkt. Pripravte sa na túto unikátnu cestu už aj doma prečítaním skvelého blogu o Vašej vysnívanej destinácii.
Vorkuta je bližšie k severnému pólu než k Moskve. Mesto gulagov leží v Arktíde, v ruskej tundre na večne zamrznutom permafroste. Z exotického letiska vyrážame po zasnežených cestách cez sovietske sídliská do stalinistického centra. Všade sneh a zima ako v ruskom filme. Vorkuta je piatym najväčším mestom sveta za polárnym kruhom, nevedú do nej žiadne cesty, je ďaleko od okolitého sveta a opisuje sa ako posledné sovietske mesto (Guardian). Dymiace komíny, paneláky, UAZy a Lady. Vorkuta existuje preto, lebo sa v okolí nachádzajú bane na veľmi kvalitne čierne uhlie a náleziská ropy.
Boli ste už v šachte? Ako sa šachta razí? Ako sa odsáva vzduch, ako sa dostáva uhlie von? Posadíte sa do elektrického vozíka a zazvoníte si na zvone ako správni baníci? Namaľujte si svoj vlastný suvenír! Navštívime prvé a jediné múzeum ropy na svete a vy, aj keď neviete maľovať, sa stanete na chvíľu umelcami. Budeme maľovať ropou.
Ochutnávka niekoľkých druhov klobás zo soba. Ochutnávka čerstvých rýb zo Sibíri. Údených ale aj surové sašimi a stroganinu - na tenučké plátky nakrájaná surová zmrazená ryba, ktorú mi v BUBO voláme nanuk z ryby. Ochutnávka špecializovaných alkoholických nápojov z oblasti Komi. Vorkutu prejdeme celú kol do kola aj s jej monumentmi. Pamätník Lenina, Kirova, vrtuľníka, soba a polárneho kruhu.
Stretávame veľmi milých potomkov väzňov z gulagov. Každý tu má svoj silný príbeh. Vy ste v tejto oblasti významnou exotikou, dostáva sa vám značnej pozornosti. Navštívime Dom kultúry baníkov, ktorý je najkrajšou stavbou mesta. Ubytovanie v jednoduchom hoteli v centre mesta. Aj počas festivalu máme cez ministerstvo hotel rezervovaný a to najlepšie izby, v ktorých spal aj bývalý prezident Jeľcin. Hotel je však jednoduchý a zodpovedá rozvoju turizmu v meste. Základom je, že bude teplo, a to bude! Prekvapujúco kvalitné suši. Otvorenie festivalu, tance ľudových súborov, prednesy súdruhov.
Ideme za mesto, kde sa po prvý raz stretneme s nomádmi a ich sobmi. Sme tu jediní turisti, iba my a oni. Putovali dni a týždne, aby na festival prišli. Veľmi silné stretnutie. Toto nie sú etnickí Rusi. Odetí v sobích kožiach, z ktorých im trčí iba malá časť tváre, sú už na prvý pohľad značne exotickí. O chvíľu začneme rozlišovať medzi kmeňmi Komi a Nenets. Soby sú zapriahnuté do saní (narty) a nomádi dlhou palicou (khorei) poháňajú a riadia svojich miláčikov. Potom sa presunieme k pamätníku polárneho kruhu, okolo ktorého prechádzajú jednotliví pretekári. Následne budeme z najlepšieho miesta pozorovať preteky a finále na ulici Lenina.
Neľútostný boj dvojíc medzi panelákmi. Povozíte sa na saniach (2 €)? Kúpite si sobiu kožu (70 €)? Ručne vyšívané kožené čižmy, v ktorých vám nikdy nebude zima (220 €)? Výhodou festivalov je, že práve sem donesú domorodci svoje umelecké výrobky. Alebo si iba budete vychutnávať bláznivé preteky sobích záprahov? Zažijeme aj tento rok polárny ohňostroj? Alebo polárnu žiaru? Vysvetlíme si pri vodke uralské jazykové skupiny, medzi ktoré patrí aj maďarčina, ale práve aj jazyky Komi a Samojedov. Kúpime si magnetku s nápisom Vorkuta stolica mira = Vorkuta, hlavné mesto sveta a vyrazíme na železničnú stanicu.
Máme rezervované miesta vo vlaku, ktorý prechádza jednou z najexotickejších železníc sveta až do Labytnangi. Josif Stalin sem dal vystavať železnicu číslo 501 z mesta Čum. Stále ide o neuveriteľné dielo. Mrazy tu bežne dosahujú päťdesiat stupňov pod nulou a zima so snehom trvá osem až deväť mesiacov v roku. Nikde nič, žiadna cesta, iba drsná príroda a naše koľaje. Vystúpime v Čume, a kým nám vymenia elektrický rušeň za parnú lokomotívu, si pozrieme sibírske mestečko pánu bohu za chrbtom. V žiadnom obchode tu nedostanete vodku. Opiť sa v týchto podmienkach je značne nebezpečné. V teplom kupé si môžete aj ľahnúť - posteľná bielizeň je v cene. V samovare je vždy teplá voda, ktorá je tiež v cene. Vlak môže v prípade metelice, zasnežených koľajníc výrazne meškať.
Charp je ďalším mestom, kde sa zastavíme na dlhšie. Práve tu si odpykával trest Michail Chodorkovskij, bývalý šéf ropného koncernu Jukos a bývalý najbohatší Rus. Prešli sme pohorie Ural a tým pádom sme sa dostali z Európy do Ázie a vstúpili na Sibír. Výhľady z vlaku sú neuveriteľné. Uvidíme už dnes prvé veľké sobie stáda? Opäť veľká šanca vidieť auroru borealis - polárnu žiaru. Veľmi pravdepodobne sú v našom vlaku aj kmene Samojedov.
Nastúpime na obrovské terénne autá Trekol a vydáme sa do drsnej prírody. Všade sneh a ľad a naše 6x6 s obrovitánskymi kolesami idú krížom prírodou do neznáma. Podobne ako ruskí piloti aj šoféri Trekolu sú neuveriteľne zdatní jazdci. GPS majú v hlave, poznajú cesty tundrou, korytá zamrznutých riek a jazier. Už iba samotná cesta je silným uloveným zážitkom. Drsná okolitá príroda a my počas celej cesty nestretneme žiadne iné auto. A zrazu na nádhernom mieste stojí náš čum, náš stan zo sobích koží a z jeho vrcholca stúpa dym. Už nás očakávajú. Otec - brigadír, manželka a otcova matka, ich malé deti, polárne psy a soby.
Vonku je všade sneh, drsný mráz, aký dokáže byť iba tu na Sibíri, no vo vnútri je príjemné teplo. Domorodci nepoznajú turistov a nevedia, čo chcete vidieť. No oni veci robia tak ako vždy a to je pre nás tým najexotickejším. Kto stavia čum? Ako dlho to trvá? Kto vyberá miesto pre čum? Aký je spôsob stavania? Ako dlho sú na jednom mieste? No hlavne veci uvidíte na vlastne oči.
Nepýtajte sa, koľko máte sobov. To je, ako keby ste sa spýtali u nás, koľko máš na účte peňazí. No počet sobov je v živote týchto nomádov tým najdôležitejším a tvorí celý majetok ako aj status rodiny. Život týchto nomádov je absolútne unikátny a inde na svete už vymizol. Migrujú ročne vyše 1000 km a nikto vlastne nevie, či to ľudia vedú sobie stáda, alebo soby ľudí. No takto podobne to muselo vyzerať pred 30 000 rokmi. Je neuveriteľne, že takíto ľudia ešte na našej planéte žijú a ešte prekvapujúcejšie, že sem žiadni turisti nechodia.
Naučíte sa robiť nite zo sobích šliach? Oblečiete si následne domorodý kožený kroj? Surová ryba, surové sovie mäso, sobie srdce, sobí jazyk. Trúfnete si aj na sobiu krv? Odkiaľ majú vodu na skvelý čaj? Zajazdíte si na sobovi? Sú krajšie sobie mláďatká či malí Samojedi odetí v kožušinách? Alebo ich otužilé, do klbka skrútené psy? Expedičné polárne spacáky pre vás zabezpečíme a donesieme na miesto. Pôjde o jeden z vašich najsilnejších cestovateľských zážitkov. Spánok v típí pri -30 až -40 stupňov jednu noc určite zvládnete.
Raňajky s nomádmi. Už ste sa konečne naučili zatvárať čum tak, aby nám nefúkalo dovnútra. Viete ako ženy sušia mužom topánky. Čím kúria a kde naberajú vodu. Už vieme, na čo je sekera. Vieme, ako sa obliekajú a kde spia mladomanželia a kde svokra. Viete, či vaša rodina verí v pravoslávneho Mikuláša, alebo v šamanistického Numa (dobro) a Nga (zlo). Hranie so sobmi a pozorovanie tvrdého života. Každý deň je to iné, každý deň sa niečo čudné udeje. Títo ľudia žijú vo veľmi úzkom súzvuku s prírodou. Rozprávajú sa so stromami, so sobmi, s vetrom. Medveď je pre mnohé kmene posvätný a ak ho niektoré zabijú vystroja obrovský ďakovný ceremoniál.
Verme, že silný boh vetra Kotura, bude oddychovať. Keď tu začne fúkať, dokážete sa stratiť aj päť metrov od čumu. Sme v drsnej prírode severu a žiadna appka nám nepomôže. No máme so sebou skúsených sprievodcov a pred odchodom dostanete pokyny, kde vám jasne povieme, čo si zbaliť a ako sa správať, aby ste prežili a užili si jedni z najlepších cestovateľských chvíľ vášho života. Obed s nomádmi, rozlúčka a návrat do civilizácie. Chutí vám viac vodka Tundra či Polárnij Ural? No pozor, v tundre sa piť neodporúča.
Stále neuveriteľná cesta pokračuje prekročením rieky Ob. Povodím ide o najväčšiu rieku Sibíri. Na zájazde Orlí lovci vidíme začiatok tejto rieky, tu má Ob šírku vyše dva kilometre. Prejdeme Trekolmi po zamrznutom povrchu, alebo využijeme kompu? S mostom nerátal ani všetkého schopný Stalin. Sme v jedinom meste na svete, ktoré leží priamo na polárnom kruhu - víta nás Salekhardt - mesto s vyše štyristo ročnou históriou. Ak bola Vorkuta stalinistická, Salekhard je bohatý s kultivovanými ľuďmi. Hlavné mesto Jamalsko-Nenetskeho autonómneho okruhu, oblasti, ktorá je rozlohou dvakrát väčšia než Nemecko. Práve tu sa nachádza najviac sobov na svete (až pol milióna), najväčšie zásoby zemného plynu na svete a mesto je preto bohaté.
V roku 1595 mesto založili kozáci Obdorsk a následne dlho išlo o najsevernejšie mesto Ruska. Prehliadku začneme práve tu, pri starej kozáckej pevnosti s ideálnou polohou s výhľadom do nekonečna. Zamrznutý prístav a širokánsky Ob. Pamätník severného polárneho kruhu. Jamalci tvrdia, že práve tu sídli pravý Santa Claus, ktorého tu volajú Jamal Iri. Detičky ho milujú, veď nosí deťom darčeky.
Salekhard je mesto prekvapujúco zaujímavých múzeí a my ich uvidíme! Múzeum sovietskych lietadiel a helikoptér. Múzeum s najlepšie zachovaným mamutom sveta. Ljuba je malý mamutík starý 42 000 rokov. Je rozkošný a ide jednoznačne o najzachovalejšieho mamuta sveta. Kostra veľkého mamuta, celá kostra včítane hlavy je originálom. Všetko toto sa zachovalo tak kvalitne z dôvodu zamrznutia v permafroste. Nesmieme zabudnúť na múzeum, kde si ukážeme kroje kmeňov Samojedov a rybárov z kmeňa Chantov, ktorých je tu viac ako v okolí Vorkuty. Tu si vysvetlíme aj rozdiel medzi tundrou a tajgou.
Posledné nákupy suvenírov, obed v reštaurácii Ochota, kde skúsime ako chutí bobor a medveď a rozlúčková večera v luxusnej reštaurácii Panorama vysoko nad mestom. Intenzívny program je za nami, posledná prehliadka, vlastné zážitky. Plní zážitkov a s nabalenými suvenírmi: prášok z rohu soba s bylinkami funguje ako afrodiziakum, či Ivan čaj, ktorý predlžuje život a robí vás šťastnými. Kúpili ste bubon šamana (penzer)? Ide o neuveriteľný program. Väčšina z týchto vecí nie je známa. Prečo? Lebo o nich svet nevie. Najzachovalejší mamut je doslova rozkošný, no do múzea, ktoré je tak ďaleko, turisti neprídu. Detičky odeté v kožiach tak, že im trčia iba šikmé oči, sú rozkošné tiež. A vy ste boli pri tom.
tags:
