Očná guľa: Zloženie a funkcie

Oko je zložené z očnej gule a z prídavných orgánov (mihalnice, slzné orgány, okohybné svaly). Očná guľa - bulbus oculi umožňuje vnímať nielen svetlo a farby, ale aj tvar, pohyb a priestorové rozloženie predmetu. Je uložená v očnici tvárovej časti lebky.

Stavba očnej gule

Očná guľa, čiže tá časť, ktorá sa hovorovo nazýva okom, vypĺňa približne 1/5 očnice. Zvyšok je vyplnený tukovým a väzivovým tkanivom, svalmi, nervami a cievami. U dospelého človeka má priemer asi 24 mm. Udržanie tvaru očnej gule je zaistené jej obalom a vyšším vnútroočným tlakom (normálne 2 - 3 kPa) voči okoliu.

Očnú stenu vytvárajú tri vrstvy:

• Bielko
• Cievovka
• Sietnica

Bielko (Sclera)

Na povrchu je bielko - sclera, je z nepriehľadného väziva bielej farby. U malých detí je modrasté, u starších ľudí trocha žltkasté. Biele očné bielko sa stará o stabilitu očnej gule. Skladá sa z kolagénu a elastických vlákien. Tvorí 5/6 obalu oka. Smerom dopredu prechádza bielko do priezračnej rohovky - cornea, ktorá tvorí zvyšnú 1/6 obalu oka.

Rohovka (Cornea)

Rohovka sa skladá z tenkých väzivových vláken, ktoré sú husto poukladané pri sebe. Je číre tkanivo bez ciev. V súčasnosti sa často transplantuje ako tkanivo. Ako transparentné, rovnomerne vyklenuté okno je dôležitou časťou aparátu oka lámajúceho svetlo. Rohovka dospelého človeka má v strede hrúbku cca. 0,6 mm, vo vonkajšej oblasti cca. 0,8 mm. Jej priemer je približne 11,5 mm.

Cievovka (Chorioidea)

Prostrednú vrstvu očnej gule tvorí cievovka - chorioidea / uvea, bohatá na cievy a pigment. Nachádzajú sa tu hnedé bunky, ktoré bránia rozptylu svetelných lúčov vo vnútri oka. Cievovka je najviac prekrveným tkanivom oka. Pokračovaním cievovky v prednej časti oka je vráskovcové / riasinkové teleso vráskovec - corpus ciliare.

Riasinkové teleso (Corpus ciliare)

Obsahuje hladké svalové vlákna na ktorom je jemnými šľachami zavesená šošovka - lens. Vráskovec voľne visí medzi rohovkou a bielkom. Ak sa vráskovec zmrští, šošovka sa vlastnou pružnosťou uvoľňuje a pri uvoľnení tohto svalu sa šošovka splošťuje a mení sa tým svetlená lomivosť. Produkuje komorový mok a odovzdáva ho do oka. Komorový mok udržuje tlakovú rovnováhu v oku.

Šošovka (Lens)

Šošovka sa skladá z tuhej rôsolovitej a dokonale priehľadnej hmoty. Šošovka je okrem rohovky zodpovedná za spájanie svetelných lúčov a ich ostré zobrazenie na sietnici. Šošovka môže meniť svoju formu a tým aj silu lomu, čo je potrebné pri videní do blízka. Táto vlastnosť sa nazýva akomodácia. Znížením elasticity v starobe sa znižuje aj akomodačná schopnosť, pričom vtedy človek potrebuje okuliare na čítanie. Šošovka sa skladá z transparentného tkaniva. Bielkoviny v šošovke v starobe kondenzujú, a tým môžu viesť k rastúcemu optickému zhrubnutiu šošovky, a tým k takzvanému sivému zákalu.

Šedý zákal je zahmlenie alebo zakalenie, ktoré sa vyvíja v normálnej čistej šošovke oka. Niekedy môže vyzerať ako mliečna zakalenosť na normálnej čiernej zrenici. Nie je tenký povlak, ktorý rastie cez povrch oka. Šedý zákal sa najčastejšie vyskytuje u osôb nad 55 rokov, ale príležitostne môže byť zistený aj u mladších ľudí, vrátane novorodencov.

Zahmlenosť šošovky spôsobujú chemické premeny vo vnútri oka. Môžu byť spôsobené pokročilým vekom alebo môžu byť výsledkom dedičnosti, zranenia alebo choroby. Nadmerné vystavovanie ultrafialovému alebo infračervenému žiareniu prítomnému v slnečnom svetle alebo cigaretovému dymu, či užívanie určitých liečiv, sú tiež rizikové faktory sivého zákalu. Sivý zákal sa obyčajne vyvíja v obidvoch očiach súčasne, často v rozdielnych stupňoch.

Neexistujú žiadne lieky, kvapky, diéty, cvičenie či laserová liečba. (sivého zákalu) je jedným z najúspešnejších, najbezpečnejších, ale aj najčastejších výkonov.

Dúhovka (Iris)

Poslednou súčasťou strednej vrstvy je dúhovka - iris, ktorá je okolo zrenice - pupilla. Dúhovka sa skladá z hladkej svaloviny, ktorá je usporiadaná tak, že tvorí dva svaly - rozširovač zrenice a zvierač zrenice. Kruhový sval (zvierač zrenice) svojím zmršťovaním zrenicu zužuje (vyvoláva miózu), čím obmedzuje vstup svetla do ďalších častí oka. Lúčovito usporiadaný sval (rozširovač zrenice) zrenicu rozširuje (vyvoláva mydriázu). Tento dej sa riadi osobitným automatickým reflexným mechanizmom tzv. zrenicovým / pupilárnym reflexom. Čím viac svetla dopadá do oka, tým bude zrenica užšia a naopak. Zúženie zrenice chráni sietnicu pred poškodením väčším množstvom svetla. Zúženie zrenice je sprievodným znakom akomodácie oka pri pozorovaní blízkych predmetov. Dúhovkou je regulovaný vstup svetla do oka, pretože tvorí pred šošovkou clonu. Jej hlavnou úlohou je regulovať, zvyšovať alebo znižovať množstvo svetla vstupujúceho do oka, pretože množstvo svetla dopadajúceho na sietnicu je úmerné zrenici. Dúhovka sa rýchle prispôsobuje náhlej zmene jasu. Pritom reagujú obe sietnice súčasne i keď svetelný podnet pôsobí iba na jedno oko. Priemer zrenice sa môže rozšíriť z približne 2 až na 8 mm. Závisí od množstva pigmentu v dúhovke. Čím viac je pigmentu, tým je oko tmavšie. U albínov pigment chýba, preto sú svetloplachí.

Sietnica (Retina)

Vnútornú vrstvu tzv. nervovú vrstvu očnej gule tvorí sietnica - retina možno v nej rozlíšiť 10 bunkových vrstiev. Je jediným miestom v oku, kde sú uložené receptory schopné reagovať na svetelné podnety. Sietnica je vnútorne organizovaná ako mozog. Najdôležitejšou vrstvou je povrchová vrstva sietnice tzv. neuroepitel, ktorý obsahuje tyčinky a čapíky, medzi ktorými sú recipročné vzťahy - keď pracujú čapíky, tyčinky sa utlmujú. Sú to receptory, ktoré nám umožňujú vnímať svetlo a farby. Podráždenie tyčiniek a čapíkov nastáva pôsobením svetla.

Tyčinky, ktorých je asi 120 miliónov, sú určené na vnímanie svetla. Zabezpečujú čierno - biele videnie, nerozoznávajú farby okrem modrej a zelenej. Farby vnímame vďaka čapíkom, ktoré nám zároveň umožňujú vidieť zreteľnejšie. Však prestávajú reagovať pri nižšej intenzite svetla. To je dôvodom, prečo s ubúdajúcim svetlom vidíme predmety menej zreteľne a menej farebne. Všetko totiž vnímame iba v modrých a zeleno - sivých odtieňoch, pretože pracujú iba tyčinky. Ľudské oko môže rozlíšiť až 10 miliónov rôznych farieb. Na rozdiel od hmyzu nie je schopné vnímať ultrafialové žiarenie. Schopnosť rozoznávať farby sa nazýva farbocit. Ľudia, ktorý nie sú farboslepí vnímajú tri základné farby - červenú, modrú a zelenú. V sietnici sa začínajú vlákna zrakového nervu, ktoré privádzajú svetelné podnety do mozgu.

Miestom najostrejšieho videnia je tzv. žltá škvrna - macula lutea. Je to miesto kde sú iba čapíky. Používame, keď chceme vidieť niečo pozorne, a keď vidíme najjasnejšie, nachádza sa v strede zorného poľa. Smerom od žltej škvrny pribúda tyčiniek. Súčasne s tým aj sietnica nadobúda väčšiu hrúbku. Tam kde vystupujú z očnej gule vlákna zrakového nervu, je malá vyvýšenina, ktorá vznikla nahromadením vláken zbiehajúcich sa z rozličných úsekov sietnice. Na tomto mieste sa nenachádzajú žiadne tyčinky ani čapíky. Označuje sa ako slepá škvrna - macula densa.

Sietnica je jedinou časťou centrálnej nervovej sústavy, ktorú možno vyšetrovať priamo, teda sa dá pozorovať. Vyšetrenie sietnice, resp. očného pozadia umožňuje posúdiť nielen stav sietnice a zrakového nervu, ale odhaliť i chorobné zmeny na jej cievach.

Komorový mok

Sú štrbinové priestory medzi rohovkou a prednou plochou dúhovky (predná komora - camera bulbi anterior) a medzi zadnou plochou dúhovky a prednou plochou šošovky (zadná komora - camera bulbi posterior). V komorách cirkuluje komorový mok, ktorý sa tvorí z krvnej plazmy.

Sklovec (Corpus vitreum)

Najväčšiu časť vnútra oka tvorí sklovec - corpus vitreum. Je za normálnych okolností číry, a tým umožňuje dobré optické zobrazenie. 98% sklovca tvorí voda. V starobe sa rovnomerná štruktúra sklovca môže zmeniť. Vtedy dochádza k nepravidelných zhrubnutiam, ktoré človek pociťuje ako „lietajúce komáre“ alebo podobné útvary, ktoré sa hýbu spolu s pohybmi oka. To môže mierne obmedzovať videnie.

Prídavné očné ústroje

Činnosť oka nie je možná bez vedľajších očných ústrojov, ktoré ho mechanicky a chemicky chránia pred poškodením.

Mihalnice (Palpebrae)

Mihalnice - palpebrae ohraničujú očnú štrbina uzavierajú očnicu. Podkladom hornej a dolnej mihalnice je väzivová platnička, na ktorú sa upínajú zväzky kruhového očného svalu. Vonkajší povrch mihalníc pokrýva jemná koža, ktorá prechádza na okrajoch do tenkej sliznicovej blanky - spojovky. Chránia oko pred prachom a nadmerným oslnením. Obočie má tiež ochranný význam - bráni kvapôčkam potu stekať do očí.

Spojovka (Tunica conjunctiva)

Spojovka - tunica conjunctiva je ružová blanky, ktorá prechádza z vnútornej plochy mihalníc na prednú časť bielka a končí sa na okraji rohovky.

Slzné ústroje

Chemickú ochranu a omývanie predných častí očnej gule zabezpečujú slzné ústroje. Slzná žľaza - glandula lacrimalis leží pri vonkajšom a hornom okraji očnice. Slzy, ktoré majú aj slabý protibaktériový účinok, vytekajú malými vývodmi na spojovku hornej mihalnice a pri žmurkaní sa roztierajú po bielku a rohovke. Tým sa predná časť oka zvlhčuje a zmýva sa z nej prach. Slzy sa hromadia v malej spojovkovej priehlbinke vo vnútornom kútiku oka a odtiaľ odtekajú drobnými kanálikmi do slzného vačku, slzníka. Slzný vačok leží pod kožou vnútorného očného kútika. Zo slzníka vychádza kanálik, ktorým odtekajú slzy do nosovej dutiny. Vekom rapídne klesá.

Horné a dolné viečko sú dva pohyblivé očné záhyby, ktorých najdôležitejšou úlohou je ochrana očnej gule. Viečka sa reflexne zatvárajú pri vnikaní cudzích telies a pri silnom oslepení svetlom. Aj obočie a mihalnice zabraňujú tomu, aby sa do oka dostal prach a pot. Viečka sa okrem toho pravidelným, mimovoľným žmurkaním starajú o rovnomerné rozdelenie slzného filmu na rohovke. Na okraji viečok sa nachádzajú mazové žľazy, ktoré tvoria časť slzného filmu. Tieto žľazy sa môžu zapáliť, a potom sa vyvinúť na takzvaný jačmeň. Ten vzniká preniknutím stafylokokov, ktoré bežne žijú na koži, do mazovej žliazky pri korienku riasy. Postihnutý pociťuje rezanie priamo pod viečkom, za jeden až dva dni sa vytvorí bolestivá zdurenina, niekedy naplnená hnisom. Celé viečko je citlivé, bolestivé a veľmi napuchnuté. Po niekoľkých dňoch jačmeň praskne a zmizne. Väčšinou neohrozuje zrak, ale je veľmi nepríjemný.

Okohybné svaly

Kostená očnica je tvorená spolu siedmimi, navzájom susediacimi lebečnými kosťami. Očnica má niekoľko otvorov vzadu a naspodku, ktorými vedú nervy a cievy. Má približne guľovitý tvar a ovláda ju 6 okohybných svalov. Existujú dva priame a dva šikmé okohybné svaly. Sú uložené na očnej guli vždy hore, dolu, naľavo a napravo, ako i šikmo vonku hore a dole a sú zodpovedné za jej pohyb vo všetkých smeroch pohľadu.

Oko patrí k najpohyblivejším orgánom v tele. Jeho príčiny sú rôzne, môže to byť aj prítomnosť refrakčnej chyb (najčastejšie) a to krátkozrakosť, ďalekozrakosť alebo astigmatizmus. Ďalej to môžu byť aj niektoré očné ochorenia napr. ochorenie sietnice (nádory, zápaly) alebo ochorenia šošovky (vrodený šedý zákal). občasné striedavé zabiehanie očí hneď po narodení až do 6 mesiaca života môžu byť fyziologické, keďže v tomto veku u detí neexistuje žiadna spolupráca očí. Dieťa sleduje okolie raz jedným a raz druhým okom. Od 6 mesiaca sa postupne vyvíja spolupráca očí a úroveň videnia, ale až v 5. roku života sa dosiahne stupeň videnia dospelého človeka.

Ako si všímať zrakové podnety u detí

1. Všímať si reakciu dieťaťa na zrakové podnety a to aj bez zvukového efektu. Je vhodné porovnať obe oči (realizuje sa to zakrytím jedného oka). Takto sa zistí stranový rozdiel vo videní.
2. Sledovať postavenie a pohyblivosť očí všetkými smermi. Úklon hlavy na stranu môže mať taktiež očnú príčinu. Je porucha priestorového videnia a dvojité videnie.

Vnútroočný tlak

Vnútroočný tlak je jedným z veľmi významných klinických faktorov v oftalmológii. Jeho udržiavanie v normálnych, fyziologických hodnotách je pre správnu funkciu oka a očných štruktúr veľmi dôležité. Zachováva stály tvar oka a chráni ho pred deformáciou. Vnútroočný tlak je výsledkom rovnováhy medzi tvorbou a odtokom vnútroočnej tekutiny.

Vnútroočný tlak je dôležitým orientačným ukazovateľom závažnosti ochorenia. Vyšetrenie musí byť vždy doplnené o zmapovanie zorného poľa a stavu papily zrakového nervu. Napríklad u Normotenzného glaukómu nemusia hodnoty vnútroočného tlaku dosahovať patologických hodnôt ani v pokročilom štádiu. Naopak, u očnej hypertenzie je vnútroočný tlaku zvýšený, ale ostatné príznaky glaukómu chýbajú. U týchto chorých sa často objavuje aj nízky krvný tlak. Vypitie veľkého množstva tekutín za krátky časový interval môže viesť k výkyvom tlaku a aj aplikácie kortikosteroidov a stav očných viečok taktiež ovplyvňujú jeho hodnoty.

Vnútroočný tlak významne zvyšuje psychický stres a fajčenie. Športové aktivity, konzumácia alkoholu v malom množstve a užívanie marihuany vnútroočný tlak znižujú. Dokonca držanie a poloha tela majú tiež vplyv na jeho výkyvy. V ležiacej polohe sa očný tlak zvyšuje asi o 2 mmHg, pri stoji na hlave sa zvýši extrémne. Telesná námaha ho naopak znižuje.

Choroby oka a zraku

Zelený zákal (Glaukóm)

Zelený (očný) zákal alebo glaukóm je chronické ochorenie zrakového nervu, ktoré v prípade neskorej diagnózy a nedostatočnej liečby vedie k ťažkému poškodeniu zraku až k slepote. Vo svete je evidovaných viac ako 70 mil. Viac ako polovica z nich sa začína liečiť neskoro a na druhej strane, na základe najnovších poznatkov o tomto ochorení, sa ukazuje, že mnoho ľudí sa lieči zbytočne. Glaukóm oka je najčastejšou príčinou slepoty vo vyspelých krajinách. Je spôsobený nepomerom medzi tvorbou a odtokom komorového moku, ale sťaženie odtoku cez Schlemmov kanál hrá v patogenéze glaukómu nesporne dôležitejšiu úlohu ako jeho zvýšená tvorba.

Tiež je geneticky podmienený. Rizikovosť zvyšujú aj ochorenia ako vysoký krvný tlak, skleróza, cukrovka. Rozdeľuje sa na primárny alebo sekundárny.

Primárny glaukóm oka ktorý nie je podmienený iným očným ochorením sa vyskytuje v dvoch základných formách. Prvá, najčastejšie sa objavujúca forma je zákerná tým, že pacient nemusí mať žiadne ťažkosti. Len niekedy býva pocit tlaku v očiach, za očami, pobolievanie hlavy.Ochorenie sa zistí väčšinou náhodne pri predpisovaní okuliarov alebo pri preventívnej oftalmologickej prehliadke. Ak sú ťažkosti ako výpadky v zornom poli a pokles zrakovej ostrosti naozaj spôsobené glaukómom, tak na efektívnu liečbu je už neskoro. Sekundárny glaukóm oka je podmienený iným očným ochorením.

Krátkozrakosť (Myopia)

Krátkozrakosť alebo myopia je refrakčná chyba zraku, pri ktorej sa lúče svetla usmernené očnou šošovkou zbiehajú už pred sietnicou, a na sietnici tak nevzniká ostrý obraz. Jej prejavom je zlá viditeľnosť postihnutého na vzdialené predmety. Napravuje sa okuliarmi s šošovkou - rozptylkou.

Ďalekozrakosť

Ďalekozrakosť je chyba oka, pri ktorej sa lúče svetla usmernené očnou šošovkou zbiehajú až za sietnicou, preto na sietnici nevzniká ostrý obraz. Oko minimálne odchýlky dokáže čiastočne kompenzovať akomodáciou šošovky (zmenou mohutnosti). Takto postihnutý človek zle vidí blízke predmety, naopak celkom dobre vidí predmety vzdialené. Chyba sa dá napraviť použitím spojky (okuliare alebo očné šošovky).

Tupozrakosť

Tupozrakosť nepatrí medzi poruchy dioptrické ale funkčné. Môžeme ju definovať ako zníženie zrakovej ostrosti spôsobenej útlmom z nečinnosti oka. Mozgové zrakové centrum nespracováva informácie prichádzajúce z postihnutého oka ale prijíma zrakové vnemy len z druhého oka. Tupozrakosť vzniká predovšetkým v detstve, kedy sa vyvíja miesto najostrejšieho videnia - makula. Často sa vyskytuje v spojení so škúlením a inými dioptrickými poruchami, ale môže byť prítomná aj bez nich. Vznik tupozrakosti môže spôsobiť aj dlhodobý obväz jedného oka.

Konkrétny účinný liek na tupozrakosť neexistuje. Ovplyvniť ju je možné len v určitom veku (medzi 3. -9 rokom života) špeciálnymi cvikmi, ale v neskoršom veku sú zmeny nezvratné. To znamená, že tupozrakosť je možné úplne alebo čiastočne vyriešiť len v skoršom veku a keď je včas diagnostikovaná. Cieľom liečby je donútiť tupozraké oko k činnosti. Robí sa to tak, že z videnia vylúčime dobre vidiace oko. Jeho vylúčenie docielime zakrytím, čiže oklúziou pomocou okluzora, ktorý sa upevní na okuliare alebo nalepí priamo cez oko, použiť môžeme aj náplasť alebo nepriehľadnú kontaktnú šošovku. Zakrývať oko začíname čo najskôr, po 6. roku života sa možnosť docieliť lepšie videnie radikálne znižuje. Zakrývať lepšie oko je nutné dlhodobo, spočiatku k získaniu dobrej zrakovej ostrosti, neskôr k udržaniu už získaného videnia. Prognóza úspešnosti vyliečenia tupozrakosti závisí na včasnom odhalení poruchy a okamžitom začiatku liečby.

Tabuľka: Hlavné časti oka a ich funkcie

tags: