Toto je príbeh o Marike s krásnymi očami. Alebo vám niekoho pripomína.
Život v dome s malými oknami
Marika bývala s rodičmi v dome s malými oknami. Cez ne vidieť až k susedom. Niekedy sa radšej skryla. Zobudila a bola tma. Vtedy sa bála. Bola tma a nikto v dome nebol.
Myslela si, že rodičia niekam odišli. Inak by ju asi nenechali samú. Niekedy sa aj spýtala, kam idú. Otec aj udrel tesne pred Marikinou tvárou.
Sa schovalo pod posteľ, pretože rozbilo tanier. Sa tam, pretože si myslelo, že mama ho potrestá. Celú noc však nikto neprišiel. Marika vyliezla, bola hladná. Pozerala cez okno, hľadala niečo na jedenie. Vedela, že zase musí ísť k susedke. Rozplakala, že je veľmi hladná.
Suseda ju zobrala do kuchyne. Niekde telefonovala. Dala pomaly. Bolo to iné ako od mamy, nebolelo to. Nevedela, či sa jej to má páčiť. Susede a ani plakať nemusela. Marika si ju obliekla a odchádzala.
A mama s otcom kričali. Ničomu nerozumela. Ľudia v dome ho chytili. V jazere. Muž ju položil do auta, a to sa rozbehlo. Bolo teplo. Si, ako to bolo vo filme, čo videla. Medzi krásnymi kvetmi - volali sa lekná. Na chvíľu oči otvorila. Ešte stále bola v aute.
Žena z loďky
Čo najskôr loďku. Často sa na Mariku usmievala. Mala podozrenie, že tá žena jej číta myšlienky. Si na ňu zvykala. Sem tam vynorili nad hladinu. Aby tá žena bola pri nej blízko, veď bola cudzia. Posteľ, pod ktorú by sa skryla. Schovala sa s ňou pod deku. Marika trochu rozumela. Vždy pred spaním rozprávky. A niekedy aj cez deň. Tie isté, ale Marike to vôbec nevadilo. Edy nevedela od nej oči odtrhnúť. Byť pri tej žene, aj keď jej nečítala rozprávku.
A bude to bolieť, ale nič také sa nestalo. Tomu celkom nerozumela, ale bála sa spýtať. Bála sa, že na ňu nakričali, že je hlúpa. Aby bola úplne ticho, lebo si chce pospať. Marika sa teda naučila byť doma celkom potichu. Nebola, akoby bola neviditeľná. Ťa vytiahla z vody?
Menej unavená. Urobiť. Ušla, bála sa.
Nový domov
Jej urobila hrča. Nič nemohla povedať. Silno biť. Manželia, ktorí majú dom s veľkou záhradou. Stromy, na ktoré sa dá vyliezť. Tuším sú to čerešne. Mu smutno, lebo nemá kamaráta. Žena ju stále držala za ruku. A urobiť jej na tvári bolesť. Žena ostala pokojná. Mariku po vlasoch a začala spievať.
Viem, že by si chcela ísť domov. Na mojej loďke, však? „Áno, plávala si. Svojimi rodičmi. Vedela, že to tak je. „Áno, bolo takí zvláštni. Vidieť. To nemôžu, o tom rozhoduje správca jazera. Problémami. Ísť k tým cudzím ľuďom?“„Áno, dovolil. Niekomu, komu by sa tam s nimi páčilo. Prvý breh. Na jazero. Aby ich začarovali. Takže tam budeš v bezpečí. Budú len na začiatku. V celom dome celkom sama.
Chytila za ruku. Lekná a jazero a tú ženu. Zostala s tebou!
Lúčenie a nový začiatok
Marika sa zadívala na ženu. S problémami a boli už odčarovaní. Padá z oka. Bolo to mokré. Rodičia kričali. „Teraz si asi smutná a možno sa ti chce aj plakať. Keď ťa tam odveziem, to neznamená, že ťa neľúbim. Marika síce bola smutná, ale v hrdle hrču nemala. Celkom ticho povedať žene:„Budeš mi chýbať. Chýbať aj rodičia. Sú to vždy tvoji rodičia a nimi aj zostanú. Nakreslime si spolu obrázok tohto jazera. Brehy, lekná, loďka.“„Aj slnko. Kreslili a kreslili ešte dlho. Potom sa jej oči zase rozveselili.
Blížili k druhému brehu. Páči. Povedala. Môžem ťa pohladkať? Si, že toto jej robievala suseda. Radosť. A niekedy to robila aj mama.
Príchod do nového domova
Jedného dňa boli už veľmi blízko pri druhom brehu. Marika videla dom. Stromy. Kráčal k nim akýsi muž s košíkom. A za nim bežal pes a krútil chvostom. Nečakane zastavil, niekoľkokrát zaštekal a sadol si do trávy. Pozeral na jazero a blížiacu sa loďku. Sa preľakla, nebola si istá, či dokáže vystúpiť na breh. Žena ju držala za ruku. Otvorili a vyšla z nich krásna žena. Usmievala sa. Zakývala smerom k jazeru. Páčiť. Nevedela, či jej dovolia vyliezť na tie stromy a pohrať sa s tým psom. Zistí. Vyliezla z člna a cítila, ako sa jej dotkla nová ruka.
Povedala:„Som veľmi rada, že si k nám prišla. Psík sa ťa už nevedel dočkať. Vymyslela meno, pretože nevieme, ako na neho máme volať.“Marika bola prekvapená. Kričala Marika, pes nastražil uši a pribehol. Začal jej olizovať ruku a motať sa jej okolo nôh. Zakývali si. Marika niekde v diaľke na jazere uvidela kohosi plávať. Vošla Marika do domu, žena z domu jej ukázala izbu. Môžeš zavesiť obrázok o jazere, ak chceš.“Marika sa usmiala.
Marika z dvora. Vybehla pred dom. Jazera a uvidela lekná. Domu:„Och, to je dobre, že si jej vymyslela meno. A aké krásne. Doviezla práve k nám. Určite ju ľubiš.“Marike sa v hlave rojili zvláštne myšlienky. Vedieť, že mám Leknovú vílu rada? Žeby aj ona vedela čítať myšlienky? Namaľuješ si svoje vlastné lekná. Aj všetky brehy jazera.“Marika ani nedýchala. Nové a iné, ako to bolo doma, také nezačarované. Mojko sa jej obtieral o nohy a ona ho pohladkala.
Chcieť, vymyslíš to správne meno aj pre mňa. Teraz ma volaj tak, aby sa ti to aspoň trochu páčilo. Lebo nám nezostanú čerešne.“Žena sa usmiala a natiahla k Marike ruku. Vedľa nej celkom blízko. Pred pár týždňami krásnymi bielymi kvetmi. Uvidíš ich zase na jar. Tisícky malých kvetov. Chutné čerešne,“ zasmial sa a odtrhol si ďalší červený plod. Aj Marika začala jesť.
tags:
