Pre mnohých rybárov je ostriež obyčajný (zelenkavý) prvou dravou rybou, s ktorou sa pri love zoznámia. Nie je to prekvapivé, veď sa vyskytuje takmer vo všetkých vodách a dá sa ľahko oklamať rôznymi nástrahami. Ostriež zelenkastý (Perca fluviatilis) patrí medzi naše pôvodné druhy a je jednou z najšportovejších a najbojovnejších rýb. Mnohými zatracovaná a drancovaná dravá ryba, pre iných skvost. Medzi prívlačiarmi sa teší čoraz väčšej obľube pre svoju nenásytnú pažravosť a bojovnosť.
Výskyt ostriežov
Ostrieže nájdeme takmer všade. Od malých jazierok, zavlažovacích kanálov, mŕtvych ramien cez rieky, jazerá, priehrady až po veľtoky ako napríklad náš Dunaj. Nevyhľadávajú horské potoky, rýchle prúdiace bystriny pstruhových pásiem, no napodiv sa nájdu aj tam. Väčšinou ich však nájdeme pri vymletých brehoch s naplaveným drevom, medzi skalami, vyhýbajúc sa hlavnému prúdu rieky. Ostriež je dravec, ktorému najviac vyhovujú prehriate vody zarastených plytčín, kde má dostatok potravy, rozmnožuje sa tam a krásne môže naberať aj na hmotnosti.
Štrkoviská, zatopené lomy s krištáľovou vodou či nížinné zabahnené prehriate rybníky plné tŕstia, lekien alebo iných vodných rastlín mu vytvárajú skrýše, hniezda na neres, útočisko pre ochranu pred inými predátormi. Pre ostrieža je to tiež lovisko koristi, ako sú hmyz, larvy hmyzu, rôzne červy a pre väčších jedincov skrývajúce sa rybky. Potopené stromy, korene, konáre, vymleté brehy sú častým domovom práve týchto dravcov.
Moje začiatky ostriežovania
Asi ako každý mladý chalan, začínal som s lovom na bič, na plávanú. Červy z hnoja, tzv. hnojáky boli - okrem teleskopického biča, silonu zn. Leska, malého plaváka z husieho brka a pár háčikov s rozklepanými brokmi do vzduchovky - môj poklad, môj rybársky vercajg. Chodil som s kamarátmi na koniec našej ulice k mŕtvymu ramenu rieky Nitry. Pochytali sme všetko možné, no s ostriežmi bola najväčšia sranda, pretože boli také bojovné, také fascinujúce.
V neskoršom veku prišiel rybársky lístok na dva prúty a s ním aj možnosť lovu dravcov na rybku či prívlač. Prišiel večer, na háčiky som ponapichával nástražné rybky, prúty som nahodil na štrkovú lavicu neďaleko zakŕmeného miesta mojich priateľov čakajúcich na kapry, zavesil som signálky, spustil k hladine, povolil brzdy na navijakoch, zapálil sviečku v zaváraninovej fľaške a vložil som ju medzi prúty - nech vidím na záber, keď príde. Spokojne som sa usadil alebo ľahol k prútom do trávy a čakal. Po nejakej hodinke či dvoch vyletel policajt prudko dohora až udrel do nastraženej udice a pravdupovediac, vyplašil ma. Ďalej sa nedialo nič, kým som nezačal vyťahovať prút z vody vyčítajúc si, že som mohol mať pekného úhora, no zbabral som záber a ryba nie je. Na prúte však niečo bolo. Skoro som odpadol, keď som uvidel to vysoké tmavé telo! Neveril som vlastným očiam. Nebol to úhor, ale ostriež a mal rovných 38 centimetrov. Zabral v neskorý večer, resp. už v noci na nastraženú rybku na kŕmnom mieste kaprov. Bol to môj prvý veľký ostriež, obor z jazera a stalo sa to dávno… Odvtedy ubehlo už dvadsať rokov.
Lov ostriežov
Na jeho vylovenie netreba špeciálny výstroj. Účel výborne spĺňa jednoduchá ľahká plaváková montáž s tenkým drôteným háčikom veľkosti 4 - 8. Ako nástraha a návnada sú vhodné všetky krmivá živočíšneho pôvodu a rybky dlhé ako prst. Aj v prípade ostriežov je dôležité nájsť správnu hĺbku. Ľahký prút s parabolickou alebo polo parabolickou akciou dlhý 3,0 - 3,6 m s vrhacou záťažou maximálne 30 g. Malý alebo stredne veľký navijak s vlascom silným 0,16 - 0,20 mm.
Lov ostriežov na umelé nástrahy
Ulovenie toho môjho obra spred dvadsiatich dvoch rokov si pamätám, avšak je to len večná spomienka, lebo odvtedy som už takého veľkého ostrieža nikdy nechytil. Neskôr som od lovu na ťažko - lovu na rybičky prešiel na lov prívlačou, keďže som dospel, zamestnal sa, času bolo menej a mňa už nebavilo sedieť pri vode a čakať, čo príde. Chcel som dravce a medzi nimi boli na zozname tiež ostrieže. Hľadal som ich všade, skúšal som rôzne nástrahy od výmyslu sveta.
V tých časoch som mal úspechy v love týchto dravcov s malým rotačným blyskáčom veľkosti 1 a 2. Červená farebná fólia - nálepka na krídelku, pár vlasov z červenej cverny vzadu na trojháčiku a dokonalá zbraň na nich, pruhovaných banditov bola na svete. Väčšinou však boli ostrieže menšie. Pritvrdil som a skúšal som to s väčšími rotačnými blyskáčmi. No veľkosťou lovených rýb som nejako nenapredoval. Brali to ostrieže približne rovnakej veľkosti, až som sa sám seba pýtal, či sú všetci súrodenci, rovnako starí, rovnako veľkí, ako by ich jedna mater mala.
Prišli na rad plandavky, rôzne gumové nástrahy od červov počnúc cez napodobeniny rybiek s chvostom v tvare kopyta až po voblery. No aj tak som svojho 38 cm ostrieža z mladosti už neprekonal. Priateľom sa podarili už aj 41, neviem naisto, či priateľovi Martinovi z Českej republiky dokonca aj 43 cm. Možno majú pre ne lepšie podmienky alebo je lepší rybár, alebo mal viac šťastia - na tom nezáleží. Keď bol u nás na Slovensku na dovolenke, musel som mu vybaviť hosťovacie povolenia, lebo „on přijel za mnou rybařit a jedem na okouny“…Tak aj bolo, dali sme rieku, skúsili jazero. Všímal som si, keď napichával maličké gumy - smáčiky na jigové hlavy a všetko mi poctivo vysvetľoval: „Na voby teď nepojedou, na třpytky taky ne, zkusíme smáčky a uvidíme.“ Maličký jig, malý smáčik a Martin akoby zmizol. On nebol prítomný. Stál s prútom v ruke a aj keď som sa mu snažil niečo povedať, on nepočúval. Hypnotizoval špičku prúta a reagoval na každé aj jemné zachvenie. „To tak musí být, musíš se soustředit na to, co děláš. Jemný náčiní a tenhle lov si to vyžaduje, teď jsou opatrní, nedobírají gumy pořádně.“ Mal pravdu a ja som sa zas niečomu priučil.
Aj keď sme videli húfy ostriežov loviť a tlačiť malú rybu, ani smáčik, malý vobler či blyskáč nám spomínaných obrov, banditov, starých veteránov nepriniesli. Niekedy pri love zubáčov či šťúk na väčšiu gumu, kopyto aj 10 či 13 cm prišli kopance, trhané zábery a nádherná zdolávačka od pruhovaného banditu solídnej veľkosti. No nie tak často to boli ostrieže a ani také veľké. Prečo? Kanibalizmus sa v nich nezaprie a guma vo farbe ostrieža patrí medzi najúspešnejšie nástrahy.
Kde sú, kam sa podeli?
Časom rybársky tlak na naše vody silnel, organizácie tiež príliš nenapredujú (skôr by som povedal, že sa snažia prežiť) a rýb ubúda, o ostriežoch už ani nehovoriac. Fámy typu - „ostriež je malý dravec, ktorý škodí hospodársky cenným rybám, požiera im ikry, požiera ich plôdik, v malej veľkosti ich oberá o potravu vo forme zooplanktónu atď. a veď aj tak nenarastie, to je dobré tak akurát zobrať domov pre kačice či mačky, kľudne to vyhodiť za seba do trávy, lebo len škodí našim kaprom a iným hospodársky cenným rybám“ - sú fámy a reči od stola. Ktorá ryba nezožerie ikry? Veď sú to proteíny, chutí to, tak prečo nie?
Poznáte kaviár? Vyrába sa z jeseterovitých rýb - vyzy pontokaspickej. Keby nebol taký drahý, jedli by sme ho asi všetci - alebo sa mýlim?! A pritom je tá vyza pontokaspická už pomaly na vyhynutie. A vďaka komu? Ostriežom, čo jej požierajú ikry? Nie. Ostriež je dravec a kanibal, ale ktorá ryba nie je? Mnohí tvrdia, že žerie ikry, ale veď aj biela ryba žerie ikry. Keď sa v prírode trú hlavátky, tak pod nimi stojí veľké množstvo bielej ryby a žerú ikry… Jalce, podustvy, karasy - všetky sú tam nastúpené ako vojaci v radoch pri poradovej prehliadke. A čo pstruhy? To isté! To je normálny kolobeh v prírode. Všetkého veľa škodí, aj jednotvárnosti, preto je príroda pestrá a má toľko druhov, lebo to tak asi má byť, aby bola dodržaná rovnováha… Nemyslíte?
Ryba je, samozrejme, aj mäso a mnohí z nás ich aj jedia, ale nemyslím si, že je správne potláčať naše pôvodné druhy na úkor rýb prinesených v niektorom storočí mníchmi ako pôstne jedlo. Áno, reč je o kaproch. Okrem rybárskeho tlaku a rôznych modernizácií, z určitých cielených lovov sa stal biznis, obrovská mašinéria berúca davy nehľadiac na okolie, iných rybárov, biotopy vôd či samotný ekosystém - vyváženosť. Voda potrebuje aj dravca, potrebuje aj ostrieža. Ako ostatné dravé ryby, tiež udržuje rovnováhu - pri premnožení bielej ryby by tiež tzv. hospodársky cenné ryby prichádzali o potravu - likviduje a požiera aj napadnuté, choré slabé kusy, eliminuje ich a ostávajú len tie zdravšie, silnejšie kusy.
Musíme si tiež uvedomiť, že veľká generačná ryba je zároveň nositeľom genofondu. Ostriež s mierou 45 - 50 cm rastie viac ako 30 rokov, a to už je naozaj generačná ryba. Je na nás rybároch, aby sme si vstúpili do svedomia a správali sa k nej s patričným rešpektom. Zákon umožňuje rybu si privlastniť a zostáva len na nás, ako s ulovenou rybou naložíme. Keď sa nebudeme patrične správať ku generačným jedincom, ako sa potom môže prirodzene rozmnožovať v plnom zdraví?
Je veľa miest, kde je ostriež zdegenerovaný a zakrpatený na 10 - 15 cm a viac nenarastie. „Chyť a pusť“ je skvelá vec, ale to by som tu neriešil. Skôr by som chcel požiadať, navrhnúť, poprosiť, či nestojí za uváženie, aby sme aj našej vlastnej rybe, akou je ostriež zelenkastý - Perca fluviatilis stanovili lovnú mieru.
Recept na prípravu ostrieža zelenkastého
Ingrediencie:
- Ostriež zelenkastý
- Zemiaky
- Paradajka
- Cibuľka
- Údený syr
- Maslo
- Soľ
- Koreniny (vegeta, magi korenie, mletá rasca, mletá paprika)
- Olej
Postup:
- Ostrieža z oboch strán nasolíme a mierne okoreníme. Koreniny podľa vlastnej chute. Necháme odstáť 2 - 3 hodiny.
- Potom rybu vyberieme, preložíme do pekáča s jemne pretretým olejom.
- Očistené zemiaky pokrájame na krúžky, hrúbka maximálne 5mm a obložíme okolo ryby.
- Vložíme do elektrickej rúry a dáme piecť pri teplote 200 stupňov C.
- Počas pečenia si pripravíme kolieska nakrájaním paradajky a cibuľky, 3 plátky údeného syra a 3 plátky masla.
- Po asi 40 minútach rybu vyberieme. Počet minút je potrebné prispôsobiť veľkosti ryby.
- Do brušnej dutiny vložíme plátky syra spolu 2 plátkami masla.
- Rybu posypeme mletou rascou, mletou paprikou a na vrch položíme zvyšný kúsok masla, ktorým pretrieme vrchnú časť ostrieža.
- Zemiaky posolíme.
- Dáme zapiecť a podávame.
tags: #Recept
