S manželom máme radi palacinky. V Bratislave obzvlášť zbožňujeme Lacinku pod Hlavnou stanicou, kde ich robia fantasticky. A tie plnky... Mňam. Keď sme sa odsťahovali z Bratislavy, začali nám chýbať fantastické palacinky z Lacinky, a tak chtiac-nechtiac začala som robiť palacinky doma - najprv na hlbokej liatinovej panvici. Išlo to fajn, len to bola trošku otrava s tak ťažkou panvicou. Palacinky robím minimálne raz týždenne, často aj dva-trikrát. Sladká náplň palacinky u nás jednoznačne vedie - gaštanové pyré, osladená kyslá smotana s kakaom, džemy, tvaroh...
Príhoda s palacinkami
Nedávno mi muž volal, že ide náhodou okolo Lacinky, vraj aké palacinky mi má priniesť. Po krátkom zamyslení som si uňho objednala nugátovú, kokosovú a slivkový džem. O hodinu prišiel môj drahý aj s táckou v ruke. Nedočkavo rozbaľujem a so začudovaným pohľadom si premeriavam dve tvarohové a asi desať prázdnych palaciniek (zbytočne hľadáte vo vyšších riadkoch tvarohovú, naozaj som si ju neobjednala). Pýtam sa - ja som ti povedala do telefónu nugát, kokos a džem a ty si kúpil tvaroh?! Dostáva sa mi vysvetlenia - „no, vieš, pomyslel som si, že slivkový džem máme domáci od maminy a nugát máme tiež doma“. „Nie, nugát doma nemáme, džem síce áno, ale čo sa stalo s kokosovou?“ Už ani neviem, ako mi táto záhada bola vysvetlená. Keďže som stále nevedela prísť na koreň veci a nešlo mi do hlavy, aké myšlienkové pochody ho mohli viesť k tomu, aby mi priniesol to, čo som absolútne nechcela, po chvíli rýpem ďalej.
„Načo si mi vlastne volal? Aby si spravil opak toho, čo chcem?“ Vtedy sa u môjho muža, ktorého nezvykne rozčúliť nič, strhla búrka: „Dokedy mi to chceš vyčítať? Nič som nespravil naopak. Čo si nervózna?“ Gáni na mňa pohľadom vraha. Ja len zíram. Asi všetky tušíme, ako to vo vzťahoch funguje a tak aj mne je jasné, že to nebola hádka o palacinkách. Ale o tom, že mu údajne stále niečo vyčítam a rýpem doňho. A on mňa údajne vôbec nepočúva a zo zvyku na všetko prikyvuje. Neskôr sa úplnou náhodou od jeho kolegyne dozvedám, že mal veľmi nepríjemný míting v práci. Takže tá naša hádka bola vlastne prenesením jeho pracovných problémov domov. Príklad ako vystrihnutý z učebnice psychológie .
Tipy na pečenie palaciniek
Pred pečením musí byť panvica jemne potretá olejom alebo masťou a nahriata (skúšam kvapkou cesta, či sa upečie v priebehu cca 10 sekúnd). Kým nie je palacinka z vrchu suchá, palacinkou nehýbem - nejde to, trhala by sa, pripekala o panvicu. Keď z vrchu vidím, že je cesto "upečené", až vtedy palacinku otočím.
Gurmánske zážitky z ciest
Počas ciest po svete sme zažili mnoho gurmánskych dobrodružstiev. Na Novom Zélande sme si prevažne varili vo svojom maličkom ešuse klasické kempingové menu, čiže cestoviny, ryžu a ovsenú kašu. Tajomstvá novozélandskej kuchyne sme teda príliš neodhaľovali. Ak vôbec nejaké existujú… Ale raz v aute, niekde na severnom ostrove na ceste k Tongariro Marta zvolala: „Veď dnes je predsa Mikuláša!“ A tak sme zastavili na prvej benzinke a vybrali si za hrsť sladkej mikulášskej nádielky. Víťazom sa stala tmavá čokoláda Whittaker´s, na ktorú sme odvtedy číhali ako supy v každom obchode. Okrem toho nikdy nezabudneme na záhadný koláč od Rachelinej mamy. Záhadný preto, lebo dodnes sme po intenzívnom dopyte nezískali recept, a tak jeho výroba ostáva navždy tajomstvom. Dostali sme ho na cestu od mamy našej housesitter-hostiteľky. Bábovka bola ovocná a celá padla do žalúdkov v prvý deň.
Prvenstvo v Austrálii patrí vegánskemu burgru v melbournskom Vegie Bare, v hipstersko-bohémskej štvrti Fitzroy. Ďalší nezabudnuteľný gurmánsky zážitok, hoci nie celkom austrálsky, bolo naše vianočné menu, ktoré sme si pripravili počas housesittingu v Melbourne. Skladalo sa z vegetariánskej tofu kapustnice, zemiakového šalátu, vyprážaného karfiolu, čokoládovej torty, medovníkov a sangrie. Neviem, či nám to tak strašne chutilo preto, lebo sme boli ďaleko od domova alebo to bol fakt počin roka, ale bolo to fakt vydarené.
Martin prichádza s očami vypleštenými od radosti ako keby uvidel anjela a hovorí, že jedol tie najlepšie pečienky s ryžou na svete. Bolo to na ostrove Bohol a hovoril o nich vkuse ešte niekoľko týždňov. Ale aj teraz sa mu pred očami zastaví svet, keď si na ne spomenie. Marta ako vegetarián mala menej gurmánskych zážitkov. Asi po troch týždňoch na ryži, vajci a ovocí však natrafila na soté z jackfruitu v Manile. Jackfruit je exotické ovocie tvarom pripomínajúce durian. Pozor, nezmýľte si tieto dva plody. Inak si možno až tak nepochutíte.
Počas cesty autobusom sem-tam nastúpia predavači ponúkajúci sladkosti, ovocie či iné drobné pochúťky. Predajú alebo aj nepredajú tovar a o pár minút vystúpia. Skeptickí po skúsenostiach s filipínskej stravy sme ich spočiatku ignorovali. Postupne nás ale premohol hlad. Začali sme dvomi kokosovými taštičkami. Boli čerstvé a teplé a tak nám chutili, že sme si dokúpili ďalšie a inšpirovali vlastne celý autobus, takže predavač behom pár sekúnd predal všetko čo mal. Ďalšie Martinove legendárne jedlo bolo birjani v Chittagongu. Našiel ho v stánku pri autobusovej stanici a básnil o ňom ešte niekoľko dní, ak nie týždňov. Birjani je zmes ryže, mäsa, zeleniny a korenia. Martin gurmánsky highlight bol obyčajný ananás. Bol to ten najmenší ananás, aký sme jedli, ale aj najlepší. Martu zachránil vo chvíli, keď sa opúšťala, že výlet do Rangamati v sprievode štyroch ozbrojených policajtov je jeden veľký fail. Nesmieme zabudnúť ani na delikátny nápoj cha - silný čierny čaj so salkom, ktorý sa podával v maličkých pohárikoch na každom rohu, na každej stanici od skorého rána do noci.
Duyu nás pozval k sebe domov na večeru. Ako keby vedeli, že Martin má slabosť na pečienky, čakalo ho to tam od Duyuho ženy. To by bolo číslo jedna. Číslo dva zaujme jablková štrúdľa vo Varanasi. Že jablková štrúdľa nie je indické jedlo? Jasné, že nie. Ale v uličkách Varanasi sa nájdu podnikaví Indovia, ktorí vedia ako zajať turistu do pasce. Predsa európskym pečivom a koláčikmi. U Marty prvé miesto vyhráva palak paneer v Kolkate. Celkovo bengálska kuchyňa a všetko, čo sme zjedli v Kolkate, či to bolo na ulici alebo v reštaurácii, bolo to perfektné. A nesmieme zabudnúť na gulab jamun vo Varanasi. Tie sladké guľky sme ochutnávali pravidelne v každom indickom meste. Keď sme zliezli z treku okolo Annapurny a dorazili sme do väčšieho mesta Jomsom, pričom sme už ledva chodili a potácali sa ako kovboji na divokom západe, dopriali sme si slávnostnú večer - vajíčkové kari. Na druhý deň sme si to zopakovali, také to bolo dobré. Ale zjedli sme aj veľa plnených cestovinových taštičiek, tzv. momo, ktoré sa podáva so štipľavou omáčkou.
Ostrovy Koh Rong a Koh Rong Samloem nás prekvapili nielen tými najkrajšími bielymi plážami, ale aj nezabudnuteľným gurmánskym počinom. Nebolo to však práve nič khmérske, ale domáca v peci pečená pizza od Turkyne na pláži M´Pay Bay. Chodili tam ľudia z celého ostrovu. Keďže radi varíme, ale na ceste sme nemali vlastnú kuchyňu a hrnce, vynahradili sme si to aspoň hot-potom v kambodžskom Phnom Penhe. Ledva sme sa domov odgúľali s plnými bruchami. Jednoznačný víťaz je laoská ľadová káva. Najlepšie padla počas okruhu na motorkách. Hustá silná káva so salkom vo velikánskom pohári alebo dokonca aj v igelitovom sáčku. Tak to tu chodí. Ryža! Jednoznačne najchutnejšia ryža na svete. Kto by si to bol pomyslel, že obyčajná biela ryža môže byť taká lahodná. No ale čím sa Marta skoro zadrhla, bola zmrzlina zo zeleného čaju. Išla za tým ako zhypnotizovaná v každom supermarkete a zjedla pol kilový téglik na posedenie.
Nezabudnuteľný bol aj hot-pot v Chengdu. Ťažko povedať, či to bolo najchutnejšie jedlo v Číne, pretože po asi troch sústach človeku odumrel od štipľavosti jazyk a zvyšok bol už iba boj medzi slzy. Predstavte si najštipľavejšie jedlo aké ste jedli a vynásobte to desiatimi. Aj tak si asi nedokážete predstaviť aké štipľavé to bolo. Naše chute sa rozchádzali nielen pri zmrzline, do ktorej by Martin Marte nikdy neliezol, ale aj pri tzv. storočnom vajci. Vraj chutí ako normálne vajce, takže so zavretými očami by ste ani nerozoznali ktoré je ktoré. Aspoň toto je Martinova verzia. Marta na to naletela, zahryzla sa a… už to nikdy viac neurobí. Veď ochutnajte raz sami túto čínsku „delikatesu“.
Mongolská kuchyňa je trošku nevýrazná a až na niektoré chutné pirôžky nás nejak príliš neohúrila. Veľmi nám však chutil mongolský mliečny čaj (čierny čaj s mliekom a niekedy aj so soľou), ktorým vás pohostia v zásade všade. Keď Rusko, tak jednoznačne trhy s čerstvým ovocím, zeleninou, syrom, pečivom a tiež zemiakové placky v meste Ruvcovsk. Výborné boli aj zemiakové a kapustové pirôžky v Listvjanke. Rusko malo však aj jednu gurmánsku tragédiu, a to boli tvarohové palacinky kúpené na nádraží počas transsibírskej magistrály. Na výlet do národného parku Altyn Emel sme išli s jednou rusko-kórejskou dvojicou. Ruska Oľga ako správna gazdiná nešetrila olejom a maslom a jej zemiakov s cibuľou sa nikto nevedel dojesť. Inak sa nám do pamäti najviac vrylo čapované kazašské pivo Shymkentskoje.
Martin pravidelne pučil lagman - polievku s cestovinami a mäsom, a Marta pravidelne ládovala špargľový šalát, limetkovo mätovú limonádu a pomarančový džús pulpy. Plov - jedlo z ryže, cícera, mrkvy s rímskym kmínom, podávané s mäsom. Lepjoška v kirgizskom Oshi. Stredná Ázia a plov sú nerozlučná dvojka. Plov, čiže jedlo z ryže, mrkvy, cíceru, mäsa s typickým korením, chutí od každej kuchárky inak. Ako naša slepačia polievka. Má jednoduché ingrediencie a postup, ale od každej mamy chutí inak. Jeden z tých pamätnejších plovov sme ochutnali na trhu v Oshi. Bol chutný, s rímskym kmínom a primerane mastný. Mňam. Tiež kirgizské hrozno a melóny sa dostávajú do prvej trojky. Ale Marta ako najväčšia závisláčka na pečive dáva na prvé miesto lepjošku v mestečku v Cholpon Ata. Čerstvú v peci pečenú s jemne chrumkavým spodkom.
V Tadžikistane sme sa najviac tešili domácej strave u domácich počas Pamir Highway. Vždy nás pohostili tradične, na zemi. Zo všetkého čo pred nás nanosili nám najviac chutil plov. Pochúťky na cestách boli výborné. Keby sme si tak mohli z každej krajiny zobrať niečo domov a mať to tu stále koľko nám hrdlo ráči! Vyskladali by sme si dokonalý jedálniček. Ale aj tak platí, že niet nad naše Horalky, čierny chlieb, palacinky od Lacinky či lángoš v stánku pri stanici.
tags: #Palacinky
