Pohľad do zrkadla je nevyhnutný akt, ktorý nemusí byť vždy príjemný, ale často môže byť zaujímavejší, než by sa zdalo. Pohľad do zrkadla nám totiž umožní na chvíľu sa uvidieť zvonka, ako keby sa na nás díval niekto iný. Aj rodiny, komunity, národy, kultúry potrebujú možnosť vidieť sa v zrkadle, čiže očami iných.
Pohľad do zrkadla je nevyhnutný akt, ktorý nemusí byť vždy príjemný, ale často môže byť zaujímavejší, než by sa zdalo. Pohľad do zrkadla nám totiž umožní na chvíľu sa uvidieť zvonka, ako keby sa na nás díval niekto iný.
Nevyhnutne potrebné zovňajšie udania zostavím najprv čo najstručnejšie. Narodila som sa 6. januára 1855 v slobodnom kráľovskom meste Krupina, na ev. predpoludním, práve v čase trojkráľových služieb božích.
Otec, literát Štúrovej školy, bol tam vtedy ev. farárom. Jeho otec, Martin Maróthy, ev. nad y (Marothy). Bola ich celá hromada; neviem však, čo sa stalo s nimi po smrti môjho otca. starší brat bol Ján Maróthy, ev. majúci nadanie i chuť do maliarstva, umrel mladý, nedoštudovaný.
Matka pochádzala z B. Bystrice. Otca do Krupiny, ešte len šestnásťročná. a Žigmunda, vtedy ešte len päťročného chlapca. Ľuboreč v Novohrade, keď môj otec bol jednohlasne vyvolený za farára. a rozpomienky z detstva viažu sa k Ľuboreči. v septembri 1857 na akúsi ťažkú chorobu zažívacích ústrojov. narodil sa i umrel na Ľuboreči. pripomínaním živených rozpomienok.
Goldpergerovej. Bola ešte len osemnásťročná, keď sa vydala za môjho otca. čím asi bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. si v Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. nemčinou - len trochu raziacou spišským dialektom. prírodných vied atď., a ako internej chovanke i potrebného jemného mravu. trinástom roku vrátila som sa domov už vychovaná. srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy ešte pridali. predošlých škôl najviac som získala. svoj duševný obzor. maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv.
ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. a nie do môjho životopisu. nuž netreba mi to opakovať. rozpomienky. zachovali sa mi i v tej neurčitosti. v ňom zúčastnená, ešte ani v najmenšom necítila. Prostredná, takrečeno veľká izba ľuborečskej fary. Tvár vychudnutá, ale krásna vo svojom nedotknuteľnom pokoji. mŕtvej bledosti. klenutého čela vzrast vlasov spúšťa sa do ostrého uhla. „Mama, mama!“ zvolá ono a poskakujúc ťahá otca bližšie k rakve. Mamka búva. Bozkaj jej ruku!“ I nadvihne dieťa tvárou k matkinej zmeravenej ruke. Tento obraz ako vízia utkvel mi v predstave na celý život. Prečo otec mal slzy v očiach, o tom som vtedy nepremýšľala.
pozhovárať, rozprával mi o mojej matke, o jej vynikajúcom duchu a charaktere. nezakusovala trpký osud siroty. Ale, zdá sa, nebolo to ponechané na jej vôľu, lebo neprišla si po mňa až dodnes. hrobu. zo svojej osamelosti k nim prichádzali. funkcií, bezo mňa ani nebolo vidieť. vo svojej detskej všetečnosti a neposednosti priveľmi v prácach neprekážala. Keď nie pri ňom, tak zabávala som sa v našej priestrannej kuchyni. do jej smrti.
sa, preto išla do služby. uviazanú. Bola rapavých líc, ale dobrej tvári, rezkých pohybov, robotná a poriadna. sa nesprával, ako treba, ľahko si utŕžil od nej britké napomenutie. Cibuľka, ktorého sme v tom povolaní zdedili po predchodcovi môjho otca. na lavicu, čakať na prípadné ďalšie rozkazy pána farára. rozprestierajúcou sa až k tylu. akousi posmešnou prezývkou, ale zbaviť sa jej nemohol. plecom a neodpovedal. svoje nové, nikým nopodpisované, ale celou dedinou mu privlastňované priezvisko. lavicu, na ktorej po skončenej raňajšej robote už sedel báťa Janko Cibuľka. vychádzajúci z nejakej jeho otázky, napríklad: „Akože si buvičkala, Helenka? vyzvedal sa ma, či apík v noci nekašlali. podobné naivné odpovede. poznámkami, to bol pre báťu Cibuľku radostný pôžitok. a učesala. Marka dostala do rúk. čela hore temenom ,proti srsti’. To už bol u nej akýsi zákon. by mal ani platnosti v jej očiach. osŕkaním a potrhávaním úst prejavovala som svoj zlý pocit. pochvalu.
úpenlivý protest: „Ni ma vy, Maňka, iba ty, Anka!“ Skôr podbala na báťu Jana Cibuľku. sa on ozval za mňa: „Mariša, niže hu tak, ni! Veď ’u (ju) to bolí! ňou, kobe jej mamka žili?“ - vtedy trochu zmiernila svoj radikálny spôsob česania. hladká? musíme prenášať nevyhnutné nepríjemnosti života. gazdovia dediny. ale ako zvonár, teda tiež cirkevný funkcionár. vyzváňal. prednej polke širice, pripevnené hore, pri remennej spinke. ozdobný zmysel. otca dieťaťa. dôvery k nim - a azda mi tú zábavku konečne apa i zabránil. ona cítila sa v celej dedine ako medzi svojimi a nechápala, prečo ju toľme ľutujú. Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával.
môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi najmilším útočišťom. keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi ovešaná. drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. rozumom pochopila. vidieť, čiže počuť tie zlaté slová z jeho úst. apa nejeden raz mi musel vykladať. nedosahovala. hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého, širokého čela. návštev, kým apa výstražne nezdvihol prst, aby zmiernil moju samopaš. nikdy neminul sa účinku: spamätala som sa bez slovného pokarhania. že tie čmáry ani umývanie a šúchanie nemohlo vyhladiť. naň pečiatku, parou z úst ofúknutú, aby sa neprilepila. druhým pôžitkom. - na to som vždy s radosťou pristala. a obliekol kabát, už i chytala som jeho ruku. už bolo chladnejšie, podrobiť mne veľmi nepríjemnej veci. suchými dlaňami, až mne po celý ten čas naskakovali na kožu zimomriavky. pocit ešte i teraz živo sa mi sprítomní, keď si naň pomyslím. ruky. Potom už, takto vystrojená, poskakovala som vedľa apu, pevne sa držiac jeho ruky. Slovák Michal Algöver. Ján Maróthy v Českom Brezove, pokladali sme za príbuzných. tým istým spôsobom navrátili sme sa domov. - a rozumie sa tiež, že všetkom rozprávala som Jankovi Cibuľkovi, Marke i Anke. iste na celom božom svete je môj apa.
život. nastúpila vláda novej mladej mamky, ničím zvláštnym nezaznačil sa v mojej pamäti. sestry. mňa všetko skoro pri starom. fajočky vyfajčiť. naďalej u nás a robila všetko tak ako predtým. trpezlivosti. izby mamka a zakázala jej to pre druhý raz veľmi rozhodne. mňa veľký dojem, získalo jej moju dôveru. to svojej novej panej i na vedomie. mnou natrápila a ma svojím spôsobom i rada videla. nezameškala uviazať mi najprv šuchotiacu-praskajúcu hodvábnu šatku na hlavu. išli, všade sa nás ženičky vyzvedali, či sú mi ,títo maminka dobrí’. Helenky neprestával ich zaujímať. vedela, že mám nevlastnú matku. Kde sme prišli do domu, naisto ma nejakou lahôdkou obdarovali. do fertušky, tam na niť nastýkané zavesili mi ich na hrdlo. vyráža celú vďačnosť dávania. „Veznikajže si, veznikaj, Helenka!“ Pozriem na ňu, potom na Marku, beriem okúňavo jabĺčko a mlčky pritúlim ho k sebe. neznámejším bývala som dosť plachá. „Akože zaďakuješ?“ napomenie ma strmo Marka. koláča, a to bola dobrota neopísateľná! ešte i niečo lepšie na svete. a ešte najmä bryndzovník z ťažkého chlebového cesta, do ktorého zaviazli mi všetky zuby.
podpovalových hrád. demokratizmu zabrala ma najprv z inštinktu, až pozdejšie pridalo sa k tomu i presvedčenie. trval s nami, ani nepomysliac na nejakú inú možnosť. postavení. i škôl a s niektorými i naďalej udržiavali sa priateľské styky. farách so slovenskou rečou udržiaval sa ešte ako-tak i slovenský duch. juh, tým zrejmejšie ustupovalo obidvoje silnému maďarskému náporu. pobozkať ruku báčimu i nénike. kmotor. Vytrvali v stálom priateľstve, hoci boli podstatne rozdielnych pováh. kultúru, i v tej zhodnosti sa líšili. potreby utajujúcim svoju pravú mienku, i pohotovo narábajúci veľmi ostrou satirou. koho zoslabol ňou, o tom kolovala nejedna anekdota. pohnutí. i ovocie najlepších druhov, i výborné zeleniny, i ešte bohatstvo rozmanitých kvetov. ukážku a koštovku. ústach. v obdarúvaní iných. jahniatko, vtedy s nežným úsmevom: „Pohladkaj ho pekne, aby ti nebľačalo!“ a podobne. hlbokými vrážmi pozdĺž líc, ktorý nedopúšťal vyčítať z nej niečo hlbšie. neprevýšene vďačný, ochotný a vyberane zdvorilý. mať môjho brata i mojej sestry, bola tichá, skromná pani, temer nevychádzajúca z domu. chlapec. Tri dcérky ostali potom otcovi, ktorý skoro zatým i ovdovel. po strýkovi Jánovi a mojej matkiných dvoch bratov - jedni i druhí ostali bez otca. rokov prežila muža, zdržiavala sa najviac u nás. na Vaňarec v južnom Novohrade, kde jej brat Emil bol farárom. krušných pomeroch s dvoma nezaopatrenými synmi. dostávala teda len skrovné nájomné za nedokonalé miestnosti. musela mnoho nakladať. orientovaný.
Raz Maxi, iste po nepilne strávenom školskom roku, mal veľmi krušné vakácie. Ale teraz i tu krušne sa mu povodilo. účinným spôsobom. býva, necítil sa taký vinný, za akého ho mali jeho najbližší. nikdy dosiaľ necítil sa taký nešťastný ako vtedy pri tomto prijatí na Ľuboreči. vždy dobrému švagrovi. rada a tak podobne. dojatý. V nasledujúcom roku napravil i zmeškané, i skončil nasledujúcu triedu. výjav sa ja sama nepamätám, ale pozdejšie mi ho pripomínaval Maxi báči s obnoveným dojatím. Lučenca. dostávalo sa mu zakusovať osudu postrkovanej siroty. potupne spotvorovali. do konca života. veľmi mušky ožili. Najmä na jeden prípad sa pamätám. a tak podobne. tej divej zábavke. dlhšie u seba. spôsobom čím mohol, a bol šťastný, keď ho ,nénika’ za jeho ochotu pochválila. bývalo mi prvou starosťou bežať ta a popozerať, či cez noc nenapadali oskoruše. bol u nás, hľadel ma v tom predbehnúť, nebodaj sme kvôli tomu i včaššie vstávali. a posudzovanie z rodičovských sadov. bude. hniličenia. krásne a dobré exempláre na pochúťku. hneď som si ich i kúpila. preč z domu, pri chorom bratovi v Českom Brezove. keď umrie nejaká významná osobnosť. nič, lebo bol veľký dobrák. ustálila, že Sultána otrávila istá žena, bývajúca neďaleko fary, ktorá mala kozy. stromkami kúsok šikmého úbočia medzi cestou a kostolnou ohradou. kričala: Maroudiho! Maroudiho! (Maróthyho) a teraz Maroudi hucká svojho psa do jej kôz. spolu svojim kozám poistila slobodu obžierať stromky.
nad všetkých bez miery, bez útechy želela som ja. všetko strpel s prevahou dospelého tvora oproti nedospelému. Báťa Jano Cibuľka stratil hlavu od úžasu, keď ho ráno našiel zdochnutého. planina hútala, bou be je merkovau na Sultána ako na moje oči!“ horekoval. odviedli ma od neho plačúcu, nemohli ma nijako uspokojiť. ľuborečských detí iste z celého horného konca dediny. chalúp, kde už bola jama pre Sultána vykopaná. úžitok donášať. mnou v tie ťažké časy. Pozdejšie, ako gymnazista, menej chodieval k nám. sklad náradia v jej dome, v prenajatých miestnostiach. samostatnosti. Keď vyštudoval práva, usadil sa ako advokát v B. Ďarmotách. záujmom sledoval osud slovenskej veci: Jeden z prepočetných podobných prípadov. narobila, hoci ináč, práve že nebolo detí v dome, panoval tam nenarušený poriadok. umazala. Lokálny patriotizmus je človeku vrodený. zdrava, na porážku srdca. Milo sa na ňu rozpomínam.
I ešte čosi z môjho detstva. a, zdá sa mi, že potom i vydala sa od nás. mosadzný mažiarik a druhou idúcky tĺkla v ňom čosi. som na zem. strachu, že sa mi oči poškodili a tak podobne. šialenom behu búšila som sa do mažiarika. kde som najľahšie zabudla na svoje nešťastie. uspokojenie vo svojich žiaľoch alebo pochybnostiach. v dobrom úmysle, bol chcel podviesť. doniesla, tam s napnutím síl celý úľ v náručí podržala - všetko podľa jeho žiadosti. zaujímavé veci. maličkostiach, ktoré zdanlivo nehodno pripomenúť. dožičil môj vždy na mňa pamätajúci apa. každý deň popoludní podriemať. okenici, že muchy mu sadajú na vlasy i na tvár. ho svojou veľkou horlivosťou. s obrázkom, aký sme asi tvorili, utkvel mi v predstave. hodne zaťažela. človeka i mnohé významné zovňajšie udalosti. mnou sa uplatňujúci, bol veľmi silný. vyciťujúcom, zlu neporozumejúcom duševnom nastrojení vždy pohotovú pôdu. sa všade postretali. nasledujúce. telesnou krásou nevynikal. mojej matke. krásy bolo žiadalo. Ale veď som sa podobala apovi! tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.
Tu, hľa, hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary. Na svoje prvé školské dojmy sa nepamätám. ktorý nikdy nedal mi zlého slova, bol mi známy z každodenného videnia. strachu pred školou som teda nemohla mať. ťažkých úlohách, alebo i len aby sme sa spolu pobavili. preťažené, ale mne i to málo zdalo sa náramne ťažkým, čajsi neprekonateľným. som do učenia nadaná, a čo horšie, ani len pilnosti nebolo ešte u mňa. pesničky (nábožné piesne) spievať, na tabuli rátať - a katechizmus naspamäť rectovať. som veľké pochybnosti, že by som to ja vôbec niekedy mohla dosiahnuť. alebo do slabík skladať. posmievačstvo, ako to už býva u ľudí. napísaného dlaňou! okrúhlasté i končisté tvary písmen do vyznačenej linaje. Keby ja už tak vedela! mojou vrelou žiadosťou. Ale ja ani pre pekné písmo nebola som stvorená. oboznámila som sa s toľkými deťmi. udalosťou postihnutej. mňa vždy rozladilo a ponúkalo ďalej premýšľať o veci. nie je to nikdy ona. Preto ostáva mu len stranícke posudzovanie. ku čomu učiteľ vedie deti. nerešpektujú ešte stavovské rozdiely. vystavené, ako i sedliacke deti. a sedliackymi dcérkami, i ja mala som za čas takú svoju najmilšiu kamarátku čiže kamajku. Ale dávajúcimi boli vždy ony, dcéry ľudu, i v tejto škole, a nie my, ,boháčky’. nejakej farbistej, kvietkovanej šatôčke do pohodlného štvorhranného batôžka. hromádke vždy závažný okružok počerného sedliackeho chleba. kabanice, prevesenej cez ľavé plece. rukáve. so sebou jedenie do školy. spôsobom po starom zvyku spríjemňovali svojim deťom to školské trápenie. Deti však vedia si spomôcť, vyrovnávať nezrovnalosti svojím spôsobom. našich sedliackych družiek. Ale i to malo svoj poriadok. si ich nožíkom od chlapcov vydrankaným na písanku. zachovať pre udržanie ďalšieho kreditu. znelo závažné napomenutie požičiavateľa. prsta. každý práve na raz do úst. položiť do úst. Inak sme si to museli vyslúžiť. kúsky chleba. začali sme si vyťahovať kúsky chleba z priehradky a s chuťou si ich ujedať. i neoprávnené rušenie starého zvyku. Takéto veci zväzujú srdcia živo cítiace azda na celý život. vždy prídu mi na um moje družky z detstva, ktoré nám ho z lásky dávali. dostalo z neho všetkým tým, ktoré nám zo svojho dávali. sladkosťami alebo ovocím, obdarúvali sme iba svoje vyvolené ,kamajky’. mohla dať svoju ,havránku’ (olovrant). všetkým ostatným, z čoho akživo nemôže vyplynúť blaho a spokojnosť ani jednej. Pravda, my pánčence, i mimo školy sme sa riadne priatelili. Ináč Aranka od ,pánov’ (Goldbergerovcov) a ja sme si v ten čas najlepšie rozumeli. Mamou bývala vždy ona a diovkou (dcérou) ja. už prv niekto iný dopálil. dobrosrdečný.
V jednu chvíľu zvlhli mu oči citovým dojatím, v druhú sršali hnevom. strašného človeka, hoci nám nikdy v ničom neublížil. sestra bola vydatá za Nátanom Petianom, zakladateľom Matice slovenskej. Nosieval vždy maďarské čižmy, nohavice za sáry a atilovitý kabát. sestra Fraňa Trsztyénszkeho, ev. cítiaca, okrúhlastá pani, milujúca panské maniere. jeho domácnosť, ktorej paňou mala sa stať. naspäť k matk... každodennej roboty a starosti. Inak má sa vec so životom vnútorným. pôvodu a v aký vyvinul sa výchovou i všetkými vplyvmi skutočného života. pokúsiť niečo také napísať o sebe, keďže, už žiada sa odo mňa nejaký životopis.
tags:
