Ryba s ľudskou tvárou: Legenda a pôvod

Príbeh Jonáša vystupuje ako ústredná postava príbehu, ktorého Boh posiela k pohanskému národu s posolstvom obrátenia. Jonáš v slovenčine znamená holubica, čo môžeme nájsť aj v knihe Genezis 8:8.

Jonáš, syn Amittaiov, bol z Gat-Chefer, v území, ktoré bolo prisúdené pokoleniu Zabulon. Z 2. Kr 14:25 sa dozvedáme, že Jonáš pôsobil v časoch Izraelského kráľa Jeroboama II. (okolo 793-753 pred Kr.), teda v rovnakom období ako proroci Hozeáš a Ámos.

Jeho proroctvo je v podstate aj jediné nám známe proroctvo, ktoré Jonáš prorokoval. Kniha Jonáš neobsahuje zbierku proroctiev, ale zaznamenáva príbeh, ktorého Boh posiela k pohanskému národu s posolstvom obrátenia.

Je dôležité si uvedomiť, že v prorokovi Hozeášovi (Hoz 7:11) slúži holubica ako symbol hlúposti. Vieme o ňom len to, že bol Jonášovým otcom.

V časoch Izraelského kráľa Jeroboama II. (okolo 793-753 pred Kr.) kraľoval Joasa, izraelského kráľa, v Samárii a kraľoval štyridsaťjeden rokov. Dopúšťal sa hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael.

Sárid... s ďalšími územiami, označovalo ako Galileja. Odpovedali a riekli mu: Či si azda aj ty z Galilee? Skutočnosť, že bol z Galilee, je dôležitá, pretože v J 7:52 sa píše: Skúmaj a uvidíš, že z Galilee nepovstane prorok. A v Mat 12:39 Ježiš hovorí: Zlé a cudzoložné pokolenie hľadá znamenie, ale mu nebude dané znamenie, iba znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.

Historický kontext

Jonáš pôsobil v časoch Izraelského kráľovstva rozmerov podobných Dávidovmu či Šalamúnovmu kráľovstvu, avšak aj vnútornými krízami. Vzostupom Asýrie, nového nadnárodného impéria. Okolo roku 745 pred Kr. na asýrsky trón zasadne Tiglat-pilezer III., čo povedie k asýrskemu ťaženiu. Mocenské vákuum umožní, že Asýria obsadí Izrael a jeho ľud odvedie do zajatia.

Boh posiela Jonáša s posolstvo skazy do Ninive, hlavného mesta Asýrskeho impéria. Jonáš si myslí, že ak sa obráti jeho vlastný národ a Izrael bude ušetrený (to je samozrejme naivná myšlienka). V skutočnosti, Jonáš sa obáva, že ak sa pohania obrátia, Asýria bude ušetrená a Izrael zničený.

Ninive bolo jedno z najväčších miest sveta. Obvod hradieb bol okolo 100 km. Ninive (pravdepodobne odvodené od bohyne Ištar, ktorá ma v babylone meno Nina. Ninive teda môže znamenať príbytok Ištar, resp. preložiť aj tak, že mesto založil Asúr) neskôr dom ryby (nuna v aramejčine znamená ryba).

Paradoxy Jonášovho príbehu

Jonášov príbeh obsahuje viaceré paradoxy. Na jednej strane je celá kniha venovaná pohanskému národu, ktorý slúži Izraelu ako varovanie pred zatvrdenosťou voči prorokov, ktorých im Boh posiela. Ďalším paradoxom je sám Jonáš, ten, kto pred Bohom uteká. Jonáš predsa sa hnevá, keď sa ľudia obrátia. Príbeh balansuje medzi Božou láskou a medzi ľudskou tvrdohlavosťou a sebectvom na strane druhej. Asýrií dokázal konkurovať len Egypt. Niektorí autori sa domnievajú, že sa ľudia neobrátia, Boh zničí Nemecko. Tramtárie nič nerieši.

Ďalším kľúčovým slovom je zľutovať sa, hebr. nicham. Boh sa zľutuje, hebr. jinachem, v sebe zahŕňa pocit úľavy a potešenia. Ak sa Ninive obrátilo a trest je odvrátený, Boh vydýchol si a potešil sa. To je dôvod, prečo Boh vysiela Jonáša do Ninive. Boh chce ušetriť, ochrániť pred nebezpečenstvom, ľútosť. Boh je trpezlivý a zhovievavý. Dokonca aj keď sa Jonáš hnevá a frfle.

Jonášov útek a jeho dôsledky

Jonáš odmieta ísť kázať proti Ninive a odplavil sa s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej. Kam až sa Jonáš chcel dostať do Taršíša, je otázne. Taršíš je v preklade znamená taviareň, huta. Mohlo ísť o španielsky Tartessos, s africkým Kartágom či dokonca s Britskými ostrovmi. Ujsť pred Hospodinom je nemožné.

Čítali čo spravil Jonáš, teraz čítame čo spravil Boh. Všetci v lodi, do mora, aby si poľahčili. Posádka lode, ľahol si a zaspal tvrdo. Mornári sú zväčša cudzinci, zrejme Feničania, ktorí uctievali Bála. Vyhadzovanie nákladu, možno aj náklad, poukazovalo na obrovské nebezpečenstvo, ktorému čelili. Jonáš však dokáže spať aj uprostred takej situácie. To, že Jonáš spal, nie je rozhodujúce, búrka by prišla aj keby nespal. Radšej volí zomrieť ako poslúchnuť Boha. Odľahčiť loď a vyhadzujú všetko, čo by mohlo zaťažovať loď, avšak na lodi stále zostáva - prorok na úteku.

Prišiel k nemu veliteľ lode a povedal mu: Čo sa ti robí, ospalče? Vstaň, volaj k svojmu Bohu! Snáď si ten Bôh pomyslí na nás a nezahynieme. Jonáš sa vyhýba akejkoľvek aktivite, aktívne, alebo sa aspoň modliť k Vyššej moci. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša. Hádzanie losov je praktikou ako určiť príčinu problémov, čo predstavuje poverčivosť a veštenie.

Povedali: Nože nám oznám, prosíme, pre koho prišlo na nás toto zlé? Aké je tvoje zamestnanie a odkiaľ ideš? Čo je tvoja zem, a z ktorého národa si ty? Jonáš sa bál Boha tak, aby ho poslúchal. Jonáš sa pýta: Kam odídem od tvojho ducha? Alebo kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Ak vystúpim do nebesia, tam si ty; keby som si postlal v hrobe, hľa, i tam si. Keby som si vzal krýdla zornice, a prebýval na najzapadlejšom mori, tam by ma sprevadila tvoja ruka, a pochytila by ma tvoja pravica. Jonáš im odpovedal: Som Hebrej a ctím si Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem. Tí mužovia sa báli veľmi a povedali mu: Čo si to urobil?! lebo im to oznámil. Čo si to urobil?! Čo si to urobil?! Povedali: Čo ti máme učiniť, aby sa more upokojílo pred vami; lebo more sa búrilo viac a viac. Jonáš odpovedal: Vezmite ma a hoďte ma do mora; a more sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám. Zdá sa, že pohania sa správajú v tejto situácie oveľa viac ako prorok, ktorý o sebe tvrdí, že sa bojí Boha. Jonáš sa správa ako (veľmi nedokonalý) predobraz Ježiša Krista. Stačilo prikázať, aby sa vrátili do Joppy, Jonáš sa však vrátiť nechcel. Usilovali sa dostať zpät na sušinu, ale nemohli, lebo more sa vše viac a viac búrilo proti nim. Hodiť Jonáša cez palubu sa priečilo ich zásadám. Ich úsilie je v priamom kontraste oproti Jonášovej bezohľadnosti! Sú ochotní zomrieť všetci, len aby nemuseli preliať nevinnú krv. A volali k Hospodinovi a riekli: Prosíme, Hospodine, nech nezahynieme pre život tohoto muža, a neuval na nás nevinnej krvi, lebo ty, Hospodine, činíš tak, ako sa ti ľúbi. Zatiaľ čo sa pohania modlia k Hospodinovi, prorok Jonáš nie. Vzali Jonáša a hodili ho do mora. A more prestalo zúriť.

Mužovia sa báli Hospodina veľkou bázňou a dokonca mu prinášajú obete. Obetovali Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby. Pohania prejavujú bázeň a úctu, na ktorú Jonáš zabudol. Jonášova chladnosť a nezáujem je spôsobená jeho hriechom. Hriechom si človek nevyhnutne strácať záujem o druhých ľudí a úctu k Bohu.

Jonáš v bruchu ryby

Modlitba Jonášova v bruchu ryby. Hospodin prikázal veľkej rybe, aby pohltila Jonáša, a bol Jonáš v bruchu ryby tri dni a tri noci. To, že Jonáša pohltila ryba (hebr. morsky tvor), nie je pre príbeh vôbec podstatné. Dôležité je to, čo si Boh použil, aby zachránil Jonáša, veď by mu postačil aj kus dreva.

V Žalme 74:13-14 čítame: Ty si svojou silou rozdelil more; skrúšil si hlavy drakom na vodách. Ty si rozdrvil hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm obyvateľstvu púšte. V Žalme 104:25-26 čítame: Hľa, more veľké a širošíre, kde je hmyzu bez počtu, zvierat malých i veľkých. Tam plávajú lode, tam je Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom hral.

Je zrejmé, že Jonášov príbeh musel na ľudí zapôsobiť. Ak Boh dokáže ovládať morské tvory, potom môže všetko. Tri dni a tri noci nemusí nevyhnutne znamenať 72 hodín. Mohlo ísť o časť prvého dňa, druhý deň a časť z tretieho dňa. Načatý deň sa počíta ako deň. Podobne ako Kristus (Mat 12:40, 1Pet 3:18-19) priniesol ľuďom spasenie.

Jonáš sa konečne modlí. V modlitbe ďakuje Bohu, že ho zachránil pred utopením. Mal dosť času, aby si všetko premyslel a skomponoval svoj žalm. A kde je Jonáš? Je v bruchu ryby. A k jedlu len to, čo už niekto raz zjedol. Taká situácia prirodzene k modlitbe. Z úzkosti pokorne volal o pomoc, a počul si môj hlas. Volal z hlbín, z Peklo. Jonáš zostúpil do pekla a tak sa prakticky pokladal za mŕtveho. V tomto prípade použité hebrejské slovo šeol. Šeol je záhrobie (gr. Hades), kde prebývajú zosnulí ľudia. Je to hrob pre bezbožníkov. Peklo však netreba vnímať v intenciách nášho časopriestoru. V Lukášovi 16 čítame o boháčovi a Lazarovi. Dôležité je, že pre hrob používa hebrejčina iný výraz: kever. Šeol má dve oddelenia, oddelenie pre spravodlivých a duše bezbožníkov. V Zjavení 9:1-11 nájdeme aj tzv. bezodnú priepasť, resp. slovo, ktoré používa apoštol Peter vo svojom druhom liste. Tam sú uväznení aj Titáni. Ešte hlboko je aj Tartarus pod Hadesom. Okrem toho existuje aj tzv. vonkajšej temnote, ako aj duše tých, ktorých mená nie sú v knihe života (Zj 20:14-15). Gehenna je odvodený od údolia Hinnom (hebr. Hinnom), ktoré sa nachádzalo južne do Jeruzalema. Izraeliti tam obetovali svoje deti Molochovi, zvierat. Preto Boh premenil toto miesto na toto miesto súd a prekliatie (Jer 7:31-32, 19:2-6, 32:35). Ježiš spája Izaiáša 66:24 so slovami ako gehenna a druhá smrť. Gehennu teda používa výlučne Ježiš. V pekle trpia bolesť a majú túžby. Boháč si uvedomuje, že jeho bratia sa potrebujú obrátiť. Boháč a Lazar boli pri plnom vedomí, neboli však v jazere ohňa, ale v šeole.

Jonášova modlitba je inšpirovaná Žalmami, Jonáš zjavne pozná Božie slovo. Vlny valily sa cezo mňa. Jonášov žalm pôsobí alibisticky. Boh je ten, kto hodil Jonáša do hlbiny. Kto je zodpovedný za Jonášovu neposlušnosť a vzbura? Mal ísť do Ninive a išiel vzdorovito presne opačným smerom. Uvedomuje si, že má ísť do Ninive. Modlí sa o tom, ako on volal na Boha, o tom ako on splní svoje sľuby. Na zvuk tvojich trubíc, plných riavy. Budem hľadieť na tvoj svätý chrám. Cíti, že spravil zle. A ja som si povedal vo svojom predesení: Odrezaný som zpred tvojich očí. Jonáš volá z hlbín hlavy. Ponáram sa do hlbiny; mi došly vody až po dušu. Morská tráva ovinula mi hlavu. Zostúpil som až do základov vrchov. Nakoniec ho však Boh vytiahol z jamy. Moja modlitba prišla k tebe do chrámu tvojej svätosti. Keď sa mi duša rozplývala vo mne, rozpomenul som sa na Hospodina, a úpenlivo som volal o pomoc na svojho Boha. Tí, ktorí pozorujú na klamné márnosti, opúšťajú svoju milosť. Klamné márnosti dáva na svojom živote na prvé miesto. Teda na miesto, ktoré patrí Bohu. Všetko, okrem Boha, je klamná márnosť. Ale ja ti obetujem s hlasom vďakyvzdania; čo som sľúbil, splním. Spasenie je Hospodinovo.

Teraz sa Jonáš dostáva tam, kam sa dostali ostatní námorníci o jednu kapitolu skôr. Pohania predbehli Hebreja v poznaní Hospodina. Budem obetovať Hospodinovi bitnú obeť chvály a budem vzývať meno Hospodinovo. Hospodina poslúchla a Jonáš je voľný. Hospodin riekol rybe, a vyvrátila Jonáša na sušinu.

Jonáš po druhé poslaný do Ninive

Stáva sa to podobne ako napríklad aj Petrovi či Jánovi Markovi. Či Jonáš prehovoril, nevieme. Boh má povolanie. Niekedy, ak ľudia odmietnu, si Boh môže použiť niekoho iného. Dôležité je, aby sme Boha. Lebo Boží dar a povolanie je neodvolateľné. Počiatok podstaty dodržíme pevný až do konca. Jonáš nechce hovoriť. Boh mu prikáže, čo má hovoriť. Jonáš a išiel do mesta Ninive podľa slova Hospodinovho. Ninive bolo mesto veľké Bohu, na tri dni chôdze. Jonáš vstúpil do mesta na jeden deň, a ide do Ninive. Bol to najkrutejší a najnemilosrdnejší národ. Asýrčania z kože, či napichovali na koly. Zrejme mal Jonáš kázať po celom meste. A kázal a riekol: Ešte štyridsať dní, a Ninive bude podvrátené. Či sa jedná o varovanie, či o skazu, z jednej vety nevedno. Podvrátenie sa rovná skaze. Možno prísť Boží trest.

Posolstvo zapôsobilo na Ninive. Uverili Bohu. Uverilo od najväčšieho z nich až do najmenšieho z nich. Medzi vonkajšie znaky vnútorného pohnutia patrí pôst. Všetci sa obliekli do vrecoviny. Pôst sa netýkal len nositeľov moc, nositeľov, týkalo sa to dokonca aj boháčov a elity tejto metropoly. Medzi rokmi 765 a 759 pr. Kr. bola v Asýrii morová epidémia. V roku 763 pr. Kr. nastalo aj úplné zatmenie slnka. Tieto udalosti mohli prispieť k rýchlej a pozitívnej odozve k Jonášovej kázne. Možno si spomenuli na kyselinami, ktoré boli v bruchu ryby. Určite musela zapôsobiť udalosť, ktorú Jonáš prežil. Obrátenie je vždy spojené s nádeje. Nikto sa s Bohom nezahráva. Boh sa s nimi nezahráva. Ninive uverilo. Správa prešla mestom prehlásením, že Ninive uverilo. Kráľ vstal zo svojho trónu, svoje kráľovské rúcho, prikryl sa smútočným vrecom a sadnul do popola. Asýrsky kráľ, najväčší kráľ vtedy známeho sveta. Ako sa volal kráľ, Jonáša nezaujímalo, autor má iné priority a meno neuvádza. V rokoch 783-773 pr. Kr. vládol Adad-nirári III. Po ňom v rokoch 772-755 pr. Kr. Salmanasar IV. Počas jeho vlády sa na asýrskom tróne vystriedali štyria králi. Ale kráľ sedí v popola. To už niečo znamená. Ešte nikdy sa žiadne národy nedokázalo takto pokoriť. Kráľ zakazuje jesť a piť ľuďom a zvieratám. Nech nejedia, ani nepijú vody. Kráľ berie obrátenie veľmi vážne. Kráľ vidí násilie v ich rukách a spojitosť s ich zlými cestami a násilím. O násilí sa hovorí v Nahum 3:1. Beda mestu krve, celé je samé klamstvo, plné násilia; neustupuje lúpež. Kto vie, azda sa odvráti a bude ľúto Hospodinovi, a odvráti sa od horúceho hnevu svojho, aby sme nezahynuli?! Kráľ nedáva žiadnu konkrétnu záruku. Aký rozdiel oproti Izraelu?! Napriek tomu, že Izrael mal prorokov, predsa sa neobrátil.

Božia ľútosť a Jonášov hnev

Boh sa zľutoval, doslovne mu odľahlo. Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty. Boh sa zľutoval, odľahlo mu. Uverili v Boha a následné obrátenie. Smrť je odplatou hriechu. Boh nechce smrť hriešnika. Božia vôľa, Boh nestvoril človeka, aby zomrel, ale aby žil. Ak sa človek odmieta obrátiť a radšej volí zostať v hriechu, čaká ho smrť. Ale Jonášovi sa to náramne neľúbilo a zapálil sa hnevom. Jonášov hnev pokračuje zo záveru predchádzajúcej kapitoly, ale pokračuje ďalej. To, že Boh je milostivý, ho však paradoxne nahnevalo. Boží hnev sa odvrátil, Jonášov sa zapálil. Teraz však nejde o neho, ale len o to „zlé“ Ninive. Jonáš sa hnevá, že sa ľudia obrátili. Hnev je bežnou reakciou (Lk 15:28, 2Kor 7:11, Gal 5:20, Efez 4:26, 1Tim 2:8, Jak 1:19). Jonáš sa hnevá a šomre. Sám nechce odpustiť ani trochu (Mat 18:23-35). Ak sme k sebe úprimní, musíme priznať, že niekedy nie sme sami iní. Prosil Hospodina a riekol: Ach, Hospodine, či som to nehovoril ešte, dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa poponáhľal utiecť do Taršíša; lebo som vedel, že si ty Bôh milostivý a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého. Jonáš vysvetľuje, prečo sa mu to nepáči. Boh je milostivý a ľútostivý k nepriateľovi Izraela. Jonáš cituje Ex 34:6-7. Jonáš sa hnevá, že Boh prejavuje milosť tým, ktorí si ju nezaslúžia a tým, ktorí na ňu nemajú žiaden nárok. Aký rozdiel od Jonáša. On je dlho zhovievajúci, čaká a čaká. Boh chce, aby sa hriešnik obrátil: „...ale je trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby všetci prišli ku pokániu“ (2Pet 3:9). Jonáš je tvrdohlavý človek, ktorý sa má obrátiť. On je veľký, čo do milosti, resp. milosrdenstva. Jonáš nie je trochu horší. Jonáš súdi a odsudzuje. Teraz, Hospodine, vezmi, prosím, moju dušu odo mňa; lebo je mi lepšie zomrieť ako žiť. Tomu sa povie znechutenie! Aj Eliáš chcel zomrieť (1Kr 19:4). Aj on bol podobne znechutený. Sme znechutení, pretože Boh konal inak ako si predstavovali. Jonáš túžil po skaze Ninive. Boh nehreší, ale je dobrotou. Hospodin riekol: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom? Pán nekára ani nehreší, ale skôr skúma jeho motívy. Pýta sa aj Jonáša, myslíš, že konáš správne? Odpoveď znie, samozrejme, nie, Pane.

Záver

Jonáš vyšiel z mesta, usadil sa na východ od mesta, urobil si tam prístrešok a sadol si do nej, do tône, dokiaľ by neuvidel, čo bude s mestom. Urobil si príbytok. Bol presvedčený, že trest predsa príde. Teraz vyčkáva a pozerá, čo bude ďalej. Všetci vieme, ako dopadla Sodoma a Gomoru, oheň a síra. Hospodin Boh pripravil tekvicu a vyviedol ju nad Jonášovou hlavou, aby ho vytrhol z jeho zlého. Jonáš sa tekvici veľmi zaradoval. Jonáš sa z tekvice radoval s veľkou radosťou. Z hebrejského textu sa rastlina totiž nedá presne určiť. Zrazu je tu tekvica, ktorá mu poskytne tieň. A Jonáš sa tekvici veľmi zaradoval. Hospodin pripravil červa, takže vyschol. Boh dal Jonášovi zažiť, aké je to zomierať, ako žiť. A stalo sa, že keď vyšlo slnce, pripravil Boh horúci východný vietor. Tak hocijaký vietor. Ide o tzv. široko, čo je sprevádzaný neznesiteľným nárastom teploty a vysúšaním vzduchu. Boh skúša Jonášovo počasie. Hospodin riekol Jonášovi: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom pre ten kikájon? Dobré je, že som sa rozpálil hnevom, až na smrť. Boh spytuje Jonášovo srdce. Podobne ako v 4. kapitole pri obrátení Ninive. Boh nechce iba milosť a lásku. Boh chce, aby sme pochopili Božieho milujúceho srdca. Nechce, aby zhynul. Ak máme sami prospech. My máme dovolenku a osud sveta je nám často druhoradý. Hospodin sa pýta Jonáša, že aby vedel, čo cíti On, vystaví ho podobnej situácií. Jonáš sa hnevá. Hospodin riekol: Tebe je ľúto tekvice, s ktorou si sa nenamáhal, ani si ju nevypestoval, ktorá v noci vyklíčila a v noci zahynula; a mne by nemalo byť ľúto Ninive, mesta veľkého, v ktorom je viac ako sto dvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozoznať svoju pravicu od svojej ľavice, a hoviad mnoho? Jonášovi je ľúto tekvice, pričom by pokojne v bolestiach nechal zomrieť státisíce ľudí. Viac mu záleží na tekvici, ktorá včera vyklíčila a dnes zomiera, večný osud Ninive ho však netrápi. Jonáš by sa zo svojho stanoviska prizeral ako zomiera vinný aj nevinný. Jonášovi záleží viac na svojom pohodlia. Ak by neposkytovala chládok, ani by na ňu nepozrel. Jonáš sa pohoršuje. Boh poukazuje na ľudskú neschopnosť. Boh poukazuje na Jonášovu potrebu milosti. Veď on je Hebrej, človek z toho správneho národa. Prečo by mal chcieť milovať aj niekoho iného? Jonáš však zabúda, že Izrael je Boží národ len z Božej milosti. Všetko je prejavom Božej milosti. Podobný záujem by mal byť príznačný aj pre Boží ľud. Náš blahobyt a zabezpečení by nám nikdy nemala brániť v naplnení Božieho plánu. Kniha Jonáš neponúka odpoveď, pretože tá nie je dôležitá. Dôležité je to, čo odpovieme my. Nestačí, aby sa obrátil Ninive, ale aj Jonáš. Aby sme sa zmenili (nielen obyvatelia Ninive), sa potrebujeme zmeniť aj my. Potrebujeme sa zbaviť sebectvo a zatvrdené srdcia. Takisto ako Jonáš, často sa Neho hneváme aj my. Prečo? V podstate z podobných príčin. Keď prejavuje milosť tým, ktorí si to vôbec nezaslúžia, tak sa Neho hneváme. Robí to ľuďom, ktorí si to vôbec nezaslúžia. Z hĺbky svojej duše si myslíme, že by mali od takých úžasných ľudí ako sme my, odchádzať nemalo. Sme presvedčení, že sme spravili všetko správne a správnym srdcom. Chceli by sme, aby sa zlí ľudia potrestali a sme sa so svojim požehnaním nemuseli deliť. Sami si môžu za svoju chudobu, pretože sú to skazení pohania a modlári. Toto zmýšľanie nazývame samospravodlivosťou. Máme sa deliť so svojím požehnaním s druhými. Iba dve knihy Biblie končia otázkou. Okrem knihy Jonáš je to kniha proroka Náhuma. Kým bola kniha Jonáš adresovaná Ninive), kniha Náhum bola adresátom: obyvateľom Ninive a Asýrie. V roku 722 pred Kr. porazí Izrael a jeho ľud vysťahuje do cudzích krajov. Kniha Náhum však nepadne na úrodnú pôdu a v roku 612 pred Kr. je Ninive zničené. Boh chcel skrze Jonáša ukázať to, čo cíti k tým, ktorí ho nepoznajú. Boh chce, aby sme vzali Jeho slovo zomierajúcemu svetu. Toto je Jonášovým povolaním. On chce svetu zjaviť svoju lásku a milosť. Boh chce, aby sme milovať svojich hriešnych susedov. Prečo musíme potlačiť svoje pocity nenávistí voči ľuďom?

Tabuľka: Porovnanie Jonášovho postoja s postojom Boha a pohanov

tags: