Výrobcovia cestovín Piešťany Slovensko

Obdobie medzi rokmi 1945 až 1948 sa javilo ako perspektívne z pohľadu mnohých živnostníkov a podnikateľov. Nebezpečenstvo hrozilo iba kolaborantom a veľkým firmám s vysokým počtom zamestnancov. To druhé kritériu sa týkalo aj „Ružového mlyna, úč. spol. Piešťany.“ Riešenie bolo ako vždy naporúdzi.

V roku 1946 bol k Ružovému mlynu dostavaný objekt čistiarne a predčistiarne obilia s technológiou švajčiarskej firmy Bühler. Hlavná budova mlyna bola zvýšená o jedno poschodie a technologická rekonštrukcia znamenala výmenu strojného zariadenia za stroje z produkcie ČKD Blansko. Zároveň bola technológia riešená tak, aby sa mohli vyrábať aj špeciálne múky pre výrobu cestovín (nízkolepkové) a pre výrobu trvanlivého pečiva (tzv. slabé).

Od komplexu mlynárskej výroby sa odčlenila výroba jačmenných krúpov založením firmy „LAVUS, lúpareň a vločkáreň, úč. spol. Piešťany,“ a to aj napriek tomu, že bola súčasťou objektov mlyna. Kým počas Slovenskej republiky 1939-45 sa rozšírila výroba cestovín a keksov v pôvodných už vybudovaných objektoch, v rámci „dvojročnice 1947-48“ bola vybudovaná a uvedená do prevádzky nová budova „keksárne“, ako sa nazývala budova, kde sa vyrábalo trvanlivé pečivo. Strojné zariadenie bolo opäť od viedenskej Werner u. Pfleiderer.

To už bola výroba pod firmou „Piešťanský potravinársky priemysel, továreň na cestoviny a keksy, úč. spol. Piešťany“(PPP). Do starej budovy spoločnej „keksárne a cestovinárne“ bola dodaná a namontovaná nová cestovinárenská linka od švajčiarskej pobočky firmy Bühler v Uzwille. Kapacita tejto výroby sa tým opäť zvýšila.

Ľudovít Winter sa po návrate z táborov v Seredi a Terezíne čoskoro pustil s vervou do ďalšej potravinárskej výroby založením podniku „PANVITA, výroba dietetických a výživných potravných článkov.“ Kancelárie a sídlo firmy bolo v Zelenom Strome, kde Ľ. Winter býval. Jej výroba bola založená na finalizácii produktov mlynárskej výroby z Ružového mlyna a výrobňa bola v priestoroch „starého rínku“, teda v meste, na Námestí slobody.

Ľudovít Winter spomínal na Panvitu takto: „A teraz mám vyrábať detskú výživu, čo k tomu potrebujem? Lekára, ktorý sa vyzná vo výžive, chemika, ktorý zostaví dobré recepty, alebo dobrú propagáciu? Našiel som takýchto pracovníkov. Dr. Eugen Šaško a Michal Csere, obidvaja výborní chemici, zostavili recept detskej výživy. Nápomocný nám pri tom bol aj primár a dietný majster Dr. Sečanský. Čoskoro sme v malom domčeku, v ktorom sa pred vojnou vyrábalo pekarské pečivo, začali s výrobou výživy Bambo pre 5 mesačné deti.“

Postupne sa výroba rozšírila o výrobky Dado (pre 3 až 5 mesačné), Silopan (pre 7 týždňové), preslávený BB puding pre dospelých a nakoniec Cerasil na črevné choroby. Všetky uvedené účastinné spoločnosti mali vlastné ochranné či registrované známky, ktoré je možno vidieť na kópiách firemných hlavičkových listov.

Ak si uvedomíme, že tak, ako po každej vojne, aj po 2. svetovej vojne bol nedostatok potravín, výroba a obchod s nimi je preto lukratívny, tak potom všetky vyššie uvedené akciové spoločnosti vrátane Panvity, mali skvelú perspektívu odbytu a teda aj rozvoja. Mohli mať, ale nemali. Ale vlastne mali, iba nie z pohľadu majiteľov, účastinárov. To však bude predmetom ďalších častí, preto nepredbiehajme a vráťme sa pred rok 1948.

Napriek určitým problémom pri získavaní surovín (neúroda obilovín v roku 1947) a pomocných materiálov, výroba bola slušne rozbehnutá a trh nenasýtený, teda predalo sa všetko čo sa vyrobilo. A nebolo toho málo, ako to vysvitá z výrobného sortimentu uvedených štyroch podnikov. Ako vyplýva z údajov na firemnej obálke, stále sa „Ružový mlyn úč.spol.“ hlásil aj k „chovu a výkrmu ošípaných, záhradníctvu, zelenine - ovociu - kvetinárstvu.

Po „revolučných“ udalostiach vo februári roku 1948, ktoré mali svoje korene v dohodách víťazných mocností o povojnovom rozdelení vplyvu, sa situácia radikálne zmenila. Postupne prišlo k znárodňovaniu všetkých podnikov, bez ohľadu na počet zamestnancov. Na dostupných dokladoch (faktúrach) môžeme sledovať, že v Ružovom mlyne bola „Národná správa“ už 18. marca 1948, v Lavuse bola 28. mája 1948, v Panvite už 22. apríla 1948. Vo firme Piešťanský potravinársky priemysel asi tiež v tom období. v jeden deň. Firmy naďalej používali pôvodné formuláre, tlačivá, obálky.

Faktúra Ružového mlyna z 20. novembra 1948 už je opatrená pečiatkou POVAŽSKÉ MLYNY, NÁR. PODNIK / PIEŠŤANY. Je to jednoznačný doklad, že pod Ružový mlyn už patrili všetky jeho zložky, ba pričlenené boli aj ďalšie mlyny na Považí. Panvitu ale prevzali „Lúčobné a farmaceutické závody, národný podnik, závod Panvita“ ktoré však s detskou výživou skončili. Naďalej sa však ešte desaťročia vyrábal BB puding, ale u iných výrobcov.

Pôvodní zamestnanci jednotlivých výrobní prechádzali aj pod novú správu, väčšinou bezo zmien. Personálne zmeny sa týkali hlavne vedúcich pracovníkov, nie odborníkov, majstrov. Mnohí z nich boli na majstrovských pozíciách ešte v 60. rokoch, a na iných postoch až do 70. rokov 20. storočia. Znárodňovanie prebiehalo bez náhrady a bývalí majitelia či akcionári často nemali možnosť sa v týchto podnikoch zamestnať.

Nasledovala centralizácia výroby a jej riadenia, ktorá zahŕňala aj potravinársky priemysel, znamenala prílev nových obyvateľov do Piešťan v rámci formujúceho sa veľkého národného podniku. V rokoch 1948 - 1960 v snahe o zvýšenie efektívnosti výroby hlavnou metódou bola jej koncentrácia a zvyšovanie kapacity výrobných objektov. Svedčia o tom aj nasledovné číselné údaje.

V roku 1948 bolo na Slovensku 113 obchodných mlynov a 2 317 roľníckych mlynov. Koncentráciou do roku 1960 sa znížil počet obchodných mlynov na 21 a roľníckych na 511. Takúto vysokú koncentráciu umožnila aj nová technológia mletia, ktorá umožnila výrazne zvýšiť zaťaženie mlecej dĺžky valcov. Z pôvodného zaťaženia 40-50 kg na 1 cm dĺžky sa dosiahlo až 85-100 kg na 1cm. Na Slovensku túto technológiu, nazývanú ako „Křičkova“, zavádzali technológovia Ján Letang a Bohumil Praženka.

Napriek dokázateľným prednostiam uvedenej metódy, nepodarilo sa vždy zabezpečiť kvalitatívne parametre výrobkov pre zásobovanie obyvateľstva. Mlynské technológie vo väčšine mlynov boli napriek čiastočným rekonštrukciám technický i morálne opotrebované, mnohé stroje mali už „odkrútené“ desiatky rokov.

Etapa koncentrácie a intenzifikácie výroby skončila a zákonite musela prísť etapa investícií. Novú techniku v oblasti manipulácie s hotovými výrobkami vyžadoval aj trh a spriemyselňovanie pekárenskej výroby. V období rokov 1960 - 1969 jednou z nevyhnutných úloh podniku bolo rozvíjať mlynské a cestovinárske kapacity formou modernizácie a rekonštrukcie výhľadových kapacít, ale aj budovaním nových kapacít v slabo obsadených regiónoch.

V rokoch 1964-67 bola vykonaná kompletná rekonštrukcia technológie pšeničného mlyna v Sládkovičove na kapacitu 240 t/24 hod. Podnik vybudoval dve veľkokapacitné obilné silá na 16 000 ton v rokoch 1960-62 v Spišskej Novej vsi a v rokoch 1961-63 v Sládkovičove, ktoré v tom čase predstavovali špičku v objeme i technológii skladovania obilia.

Rozvoj a koncentrácia cestovinárskej výroby bol nevyhnutný pre enormné požiadavky trhu a zmeny v stravovacích zvyklostiach slovenských rodín, ale aj rozvojom reštauračného a závodného stravovania, ktoré vyplývali s postupného rastu životnej úrovne obyvateľstva. Domáca výroba slížikov a rezancov v mladých domácnostiach bola v tom čase už iba výnimočná.

Táto najmodernejšia cestovináreň bola vybavená technológiu od talianskej firmy PAVAN. Vyrábal sa tam plný sortiment cestovín , vrátane dlhých cestovín, makarónov a špagiet pričom každá z troch liniek mala už vlastnú automatickú baliacu linku. Kapacita cestovinárne v Spišskej Novej Vsi umožnila následne ďalšiu etapu rekonštrukcií v cestovinárňach Nitra a Piešťany. Kvalita a kapacita výroby cestovín na Slovensku v tom období bola na veľmi vysokej úrovni a trh absorboval celú produkciu, pričom najvyhľadávanejšími boli stále „piešťanské cestoviny“.

Osvetou zdravotníkov nastával postupný odklon o vaječných cestovín a trh vyžadoval viac bezvaječných, či z malým obsahom vajec. Pre udržanie kvality (nerozvaritelnosti) bezvaječných cestovín bolo treba hľadať riešenia v technológii výroby a sortimente spracovávanej pšenice na múku vhodnú pre bezvaječné cestoviny.

K tomu účelu v rámci celkovej prestavby a dostavby areálu Ružového mlyna v rokoch 1964 - 1975 (až 1990) bol postavený ďalší mlynský objekt, typový mlyn P63 na spracovávanie tvrdej pšenice, resp. Na úseku technického rozvoja bol tiež celý rad úloh spojených s požiadavkami výrobných odberateľov a obchodu.

Vrecované múky pre veľké pekárne sa postupne nahrádzali dodávkou voľne ložených múk v automobilových cisternách, neskôr aj cisternovými RAY vagónmi. Podobne bola riešená aj dodávka krmív pre PNZP a krmovinárske výrobne. Voľne ložená teda bezobalová preprava múk a krmovín sa zvýšila z 2500 ton v roku 1960 na 39 000 ton v roku v roku 1965. Rozvíjala sa tiež paletizácia výrobkov.

Enormný záujem bol aj o balené múky 1 a 2 kg hmotnosti pre spotrebiteľský trh. V areály Ružového mlyna a závodu Piešťany tieto úlohy zabezpečoval technický rozvoj ktorý viedol Milan Čulen.**** Do mlynov Trnava a Veľký Šariš boli dodané a namontované špičkové baliace automaty z NSR od firmy HESSER, ktoré si vyrábali vlastné papierové vrecká, čo bol vtedy ale aj neskôr nevídaný pokrok.

Nedostatok devíz v ČSSR neumožňoval dovoz ďalších takýchto baliacich automatov a tie sa dovážali sa z NDR. Boli to baliace stroje značky Schockopack. Ing. Čechmánkovi sa podarilo zabezpečiť z Talianska v rámci veľtrhu Salima Brno baliaci stroj od firmy ICA, typ RS 20, ktorý bol namontovaný v mlyne Piešťany . Podľa vzoru stroja RS 20 neskôr začala výrobu baliacich strojov aj česká zbrojárska firma Blanícke strojárne n.p. Vlašim, pre export ako Seiler-Bellot, z označením BPU41 resp.

Prestavbou areálu boli zrušené pôvodné objekty slúžiace pre chov dobytka a ošípaných a skončilo zásobovanie zamestnancov uhlím z areálu konským povozom. Hlavný vchod do areálu nebol už z Vrbovskej ale Hurbanovej ulice. Železničná vlečka do areálu bola rozšírená a predĺžená.

Koncentrácia mlynov na Slovensku

tags: #Cestoviny