Tento deň je dňom Božieho Tela, dňom najsvätejšej, prepodivnej, prevelebnej Sviatosti Oltárnej. A čo je to tá Sviatosť Oltárna? Kresťan o tomto hlbokom tajomstve základne vyučený a v toto prepodivné tajomstvo živo veriaci, na túto otázku odpovie krátko: Sviatosť Oltárna je celý Ježiš Kristus.
Takto hľa odpovie dobrý a pravý kresťan. Lenže ten, kto sa to pýtal, s touto odpoveďou nie je ešte spokojný, ide ďalej, lebo jeho pochopy o Ježišovi Kristovi nie sú čisté. Teda pýta sa ďalej: A kto je to ten Ježiš Kristus?
Na túto otázku sv. cirkev Kristova s úplnou a nepodvratnou presvedčenosťou hovorí a vyznáva: Ježíš Kristus je večného, nebeského Otca, pravého Boha jednorodený, večný, pravý Syn, ktorý v čase s neba na zem zostúpil a človekom sa stal, tak, že neprestal byť Synom Božím, lež na svoje Božstvo také telo a dušu prijal, aké telo a dušu my ostatní ľudia máme.
Zostúpil s neba a pôsobením Ducha Sv. vstúpil do života čistej, nepoškvrnenej Panny, z nej vzal telo, krv, kosti - celú podobu človeka-muža a čo nemluvňa z nej sa narodil. Dosť je to? Nie - odpovedá zvedavý - ja nemôžem pochopiť, ako môže sám Boh, ktorého velikosť je toľká, že ho nebesia obsiahnuť nevládzu, akoby vmestiť, skryť sa do tela ľudského.
Nuž, človeče, a čo ostane z tajomstva, keď ho ty svojim obmedzeným, slabým, nespoľahlivým rozumom pochopiť chceš? Veď čo pochopuješ, alebo už pochopíš, prestáva byť pred tebou skrytým, prestáva byť tajomstvom. A kde niet tajomstva, tam niet ani viery, lebo nemôžem o tom alebo v to veriť. Teda tento Ježiš Kristus, tento pravý Boh a spolu pravý človek je najsvätejšia Sviatosť Oltárna.
Ako to možno ľahko. Veríš-li, človeče, že Kristus Ježiš čo človek neprestal byť Bohom, a to Bohom so všetkými dokonalosťami svojimi, teda i so všemohúcnosťou, tak uveríš i v toto hlboké tajomstvo. Tento všemohúci Ježíš, Bohočlovek stvoril z ničoho cely svet; ale nemysli, že len tu suchu zem, na ktorej bývaš, a tie nespočítateľné predmety, ktoré na nej vidíš; nie len tie neprehliadne mora a v nich sa naliezajúce veci; lež z ničoho stvoril i tie obrovské telesá nebeské, ktoré velikosťou svojou sta tisíce ba milión raz prevyšujú našu nami obývanú zem.
A nebolo mu to ťažko stvoriť z ničoho. Ešte len skrsla v Jeho Božskej Velebnosti vôľa stvoriť toto všetko, a už v tej súladnosti, v tom poriadku, v tom stave a pohyboch, ako On to od večnosti chcel - bolo stvorene všetko.
Poď len do siene, kde On sedí pri poslednej večeri so svojimi dvanástimi apoštolmi, a hľaď dobre, pozoruj ešte lepšie na toho všemohúceho Ježiša, ktorému nebolo ťažko z ničoho viditeľný cely, a cely neviditeľný svet stvoriť; hľaď, čo robí: vezme chlieb do ruky ― teda chlieb ― nie nič, lež čosi, a to čosi bol chlieb, a vypovie On všemohúci, na ktorého len pokynutie najsvätejšej Jeho vôle svety miznú a nové sa stvárajú ― vypovie slovom, ústami, jazykom ― : „Toto je telo moje.“
Vyslovil slová, svedkami sú dvanásti apoštolovia, bo všetci s pozornosťou sprevádzajú počínanie Ježiša, svojho Majstra, počuli teda všetci, i ten prvý svätokrádežník Judáš, počuli, že z úst Ježišových vyšli slová: Toto je telo moje. Nuž teda snáď menej moci mohli mať slová so všemohúcou vôľou spojené pri premenení len, než mala jeho všemohúca vôľa pri stvorení?
Pravda, chybná by to bola mienka. Čo teda z toho nasleduje? Kristus Ježíš, Bohočlovek, všemohúcou svojou vôľou, slovami vyslovenou, chlieb pšeničný premenil v seba, chlieb totižto pomocou všemohúcich Jeho slov stal sa v celom svojom obsahu mm samým t. j. Ježišom Kristom.
Ani nemysli, že Kristus Ježíš vyslovil tieto slová čo človek, a tak stal sa ten chlieb človekom len, puhy človek to učiniť nemohol, to je z cela vytvorene. Ani to nemysli, že vyslovil ich čo puhy Boh, a chlieb stal sa len Bohom; On vyslovil tie slová čo Boh a človek spolu, ponevač prirodzenosť Božskú s prirodzenosťou ľudskou v jednej osobe Ježiša Krista nerozlučiteľne sú spojene; vyslovil teda tie slová: „Toto je telo moje,“ čo Boh a človek spolu, opätujem, následkom čoho chlieb premenil sa v číre čisté Božstvo a číre čisté ľudstvo t. j. človečenstvo Ježiša Krista.
V krátku, keď vidíš najsv. Sviatosť Oltárnu, keď vidíš ten premenený kúsok pšenično chlebovej oplátky, vedz, že vidíš celého Ježiša Krista. Vidíš Pána, večného Boha, vidíš človeka smrteľného, ktorý hovoril, chodil, jedol, pil, spal, slovom človeka, podobného tebe, mimo hriechu, s telom i dušou.
Veríš to? Povedáš, že tá sv. Hostia nie je Ježiš Kristus, ktorá sa v tvojom chráme vo svätostánku nachádza. Ach, človeče, vedz, keď si sa uklonil pred všemohúcnosťou Jeho pri jednom, druhom páde, musíš byť dôsledným a ukloniť sa musíš i pri treťom páde. Nepočuješ, ako On nakladá svojim apoštolom pri tej poslednej večeri, hneď akonáhle všemohúcne premenil chlieb a víno v Seba: „To čiňte na moju pamiatku,“ a len nepomyslíš, že On chcel založiť Cirkev svoju a v nej zanechať seba, len počas života svojich apoštolov?
Veď ako by bol mohol v tomto páde nás v týchto apoštoloch ubezpečiť o tom: „Ja s vami som až do skončenia sveta?“ Prijmi teda a ver, že tá moc, ktorá bola Nim daná apoštolom, z nich prešla na všetkých ich následníkov a kňazov. Čo teda učinil Ježíš Kristus, to na Jeho povel činili apoštolovia a nimi posvätení biskupi a kňazi až po dnešný deň. No vidíš, ten istý Ježiš Kristus je i dnes na našich oltároch, ktorý bol na stole pri poslednej večeri. A ty si ho nevšímaš. Jeho navštíviť nejdeš, a keď i prídeš, tak sa tam chováš, ako keby si chcel ukázať tomu drahému Ježišovi svoju blahosklonnosť, aby si On za úctu držal, že ty, mizerný červe, si Ho za hodného držal tvojej návštevy!
On je vo dne v noci tvojim susedom, a ty chodíš deň po deň po susedoch všeliakych, ale aby si pamätať i na toho najlepšieho suseda, to ti ani na um nezíde. Bádaš, aký si nevďačný!? Čo robíš, zle robíš. Premeň obyčaj svoju, iď k nemu, veď máš mu dosť čo narozprávať; alebo nie? Človeče, neklam sám seba. On teba nepotrebuje, ale ty Jeho veru nad mieru potrebuješ. Ty, človeče, si sám sebe škodíš, keď miesto hlbokej poklony Jemu povinnej ešte Ho i urážaš a to akým spôsobom! Keď ešte Ho i v Jeho Sviatosti preklínaš, keď kľaješ najsv.
Z tisícich pádov, v ktorých On vo Sviatosti každému pomáha, spomeniem ti len jeden. V Grave v obci Zubrici sa to stále minulého roku; svedkom toho je cela obec. 26. septembra prišiel ta novo vymenovaný farár, ktorý hneď po svojom príchode zaviedol večitú poklonu prev. Sviatosti Oltárnej. Vídaval v chráme istú osobu menom Katarína Kovalčík, ktorej, dla jej vlastného soznania, pol jedenasta roku sa hlava hore-dolu triasla, tak že už chudina ani hovoriť nevládala.
Bolo to jednu nedeľu, oznámila sa u svojho nového farára, že chce vstúpiť do Poklony; tento ju zapísal, a hlavou ustavičné kývajúca osoba odišla. Častejšie chodievala do chrámu, a nakoľko novy farár dla úmyslu sv. Otca Pia X. zaviedol i každodenné prijímanie, i tato osoba častejšie, keď len možno jej bolo, každodenné prijímala. Na druhy deň prišiel farár do kostola a videl na schodíku pristiera kľačať osobu, ktorá sa mu zdala byť ta istá hlavou kývajúca.
No nedôveroval v svojom zraku, išiel k nej, a pýtal sa jej; Nie ste vy tá osoba, ktorej sa tá hlava tak veľmi kývala? ― Ba áno, ja som. A prečo sa vám tá hlava už nekyvoce? Už od večera prestala sa mi kývať, ako náhle som sa dáta zapísať do Poklony - odpovedala. A veru nekyve sa ani dnes tá jej hlava a už je tomu 8-my mesiac.
Z tej duše pozdravuje vás V, S.
Význam Spolku sv. Rodiny
S ľahkosťou dajú sa vyplniť tie povinnosti, ku ktorým sa zaväzujú udovia Spolku svätej Rodiny. zadovážiť jak pre seba jednotliví udovia, tak i pre celu rodinu svoju! Jaka radosť panuje v chudobnej rodine, keď sa otcovi pošťasti horko ťažko nazbieranými grošmi pole kúpiť, a čo len malú roličku; keď otec gazda prejde s dobrým zárobkom domov; keď hospodár môže pár stovák usporených zložiť do truhly alebo do sporiteľni, ako kapitál pre budúce potreby! Jak pyšní a hrdý sú udovia rodiny, keď môžu povedať: my máme rodinný majetok, každé dieťa ma zložený kapitál, každé je dobre zaopatrené!
Ó drahí rodičia kresťanský! Čo sú majetky a poklady celého sveta oproti pokladom, ktoré vám podáva Spolok svätej Rodiny nazaretskej! „Čo ti osoží, keby si cely svet získal, a na duši skazu vzal?“ Čo budú z toho mat tvoje dietky, drahý otče kresťanský, keď im cely svet získaš a na duši škodu utrpia? Nezhromažďuj, nezbieraj pre deti svoje len také poklady, ktoré možno zožerie a zlodej (smrť) ukradne; nestarajte sa, rodičia kresťanskí, len o to, výlučné len o to, hlavne predovšetkým len o to, čo vaše dietky budú jesť a piť a tým sa budú zaodievať; lebo vie Otec nebesky, čo im je treba . . .
Hľaďte im zaopatriť, poistiť, zarobiť napred kráľovstvo božie a spravodlivosť jeho a ostatne všetko (živnosť, časné zaopatrenie) bude im pridané! Jak nesmierne, jak neoceniteľné sú poklady, ktoré dietky vaše, i vy sami, cela rodina, môžete si za opatriť v Spolku svätej Rodiny!
Spolok svätej Rodiny uvedie do domov a rodín vašich bázeň božiu, vieru, nábožnosť, čistotnosť mravov, poslušnosť, pracovitosť, znášanlivosť, lásku, svornosť, striezlivosť, pokoj, odovzdanosť do vôle božej; uvedie samého Pána Krista do rodín vašich, a s ním i Matku božiu, svätého Jozefa a svätých Anjelov nebeských.
Spolok svätej Rodiny uvedie do rodín vašich svätých manželov, sväté manželky, svätých otcov, sväté matky, sväté dietky, svätú čeľaď, svätých majstrov, svätých učňov, tovarišov, svätých gazdov a sväté gazdiné. Povedzte mi teraz, drahí rodičia, či môžete lepšie zaopatriť dietky vaše pre čas a večnosť, ako keď ich a cely dom vás dáte zapísať do Spolku svätej Rodiny? Alebo si myslite, že len peniaze, pole, majetok je jedine šťastie a blahoslavenstvo človeka na svete?
tags:
