Kresťanstvo a s ním spojená teológia sa delia na tri hlavné prúdy: rímsky katolicizmus, východnú ortodoxiu a protestantizmus. Tento článok sa venuje prvému z nich a sústreďuje sa na rímskokatolícku teológiu vo vzťahu k protestantskej teológii. Rímskokatolícka teológia je systém doktrín spolu s jednotlivými dogmami, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Tento systém sa zakladá na dvoch axiómach: (1) vzájomnej závislosti prírody a milosti; a (2) vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.
Základy Katolíckej Teológie
Základmi katolíckeho systému sú vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi. Napriek tomu majú tieto dve tradície veľa spoločného. Obzvlášť protestantská teológia nesúhlasí s týmito axiómami a má vlastné reformačné princípy, zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva. Základmi protestantského systému sú reformačné princípy zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva.
Príroda a Milosť
Príroda je podľa definície všetko, čo je stvorené: planéty, anjeli, pohoria, stromy, vtáky, ryby, zvieratá, ľudské bytosti, voda, olej, chlieb a víno. Milosť je Božia priazeň vo vzťahu k svetu, ktorý stvoril. Podľa rímskokatolíckej teológie sú príroda a milosť podľa Božieho zámeru vzájomne závislé. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa musí konkrétne odovzdávať pomocou prírody.
Napríklad: voda (z oblasti prírody) dokáže prijímať a prenášať milosť, keď sa po posvätení katolíckym biskupom používa na krst. Táto sviatosť (z oblasti milosti) očisťuje nemluvňa od dedičného hriechu, regeneruje ho a pripája ho ku Kristovi a jeho cirkvi. Vtelenie je spôsob, podľa ktorého Boh stvoril svet tak, že milosť a príroda sú od seba vzájomne závislé. Tento princíp vtelenia sa prejavuje dvojako. Prvým prejavom je vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista, ktorý sprostredkoval milosť prírode. Druhým prejavom je rímskokatolícka cirkev, ktorá ako predĺženie a pokračovanie Krista milosť prírode sprostredkúva naďalej.
Podľa toho rímskokatolícka cirkev koná ako ďalšia (alebo druhá) Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou. Príroda, otvorená milosti, prijíma milosť sprostredkovanú cirkvou. Milosť, ktorá musí byť hmatateľná a konkrétna, sa odovzdáva prvkami prírody, ktoré posvätila cirkev. Napríklad: katolícky biskup posväcuje olej (z oblasti prírody) a používa ho na sviatosti birmovania a posvätenia kňazstva. Cirkev tieto sviatosti sprostredkúva namiesto Krista a hmatateľne a konkrétne udeľuje milosť birmovancom a začínajúcim kňazom.
Kristus a Cirkev
Toto vzájomné prepojenie Krista a cirkvi je druhým základom katolíckej teológie. Rímskokatolícka teológia stojí na týchto dvoch základoch. Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu. Toto vzájomné prepojenie Krista a cirkvi je druhým základom katolíckej teológie.
Rozdiely Medzi Katolíckou a Protestantskou Teológiou
Rímskokatolícka teológia sa zásadne líši od ostatných dvoch tradícií, najmä od protestantskej teológie. Koreňom týchto rozdielov je vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenia Krista a cirkvi, teda dve axiómy, ktoré protestantizmus spochybňuje. Čo sa týka odlišností od protestantskej teológie, katolícka teológia sa zakladá na dvoch princípoch, vzájomnej závislosti milosti a prírody a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Na týchto základoch sú postavené katolícke doktríny Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany.
Božie Zjavenie a Jeho Interpretácia
- Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície.
- Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Hoci pri Novej zmluve sa rímskokatolícka Biblia a protestantská Biblia zhodujú, pri Starej zmluve sa ich zloženie líši.
- Protestantská Stará zmluva má 39 kníh, pričom katolícka Stará zmluva má ešte 7 ďalších: Tobiáš, Judita, Kniha múdrosti, Kniha Sirachovcova, Baruch a 1. a 2. Makabejská a taktiež dodatočné oddiely v Ester a Danielovi.
- Tieto knihy, zvané Apokryfy, neboli súčasťou Biblie Ježiša a apoštolov.
- Tradícia, je učenie ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom.
- Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie).
- Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie.
- Magistérium, ktoré tvoria pápež a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície. Preto sa musí každá katolícka interpretácia zhodovať s oficiálnou interpretáciou Magistéria.
Mariológia
- Podľa rímskeho katolicizmu sa mariológia skladá z viacerých základných prvkov.
- Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou.
- Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená.
- Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854).
- Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu.
- Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom - ostala pannou celý život.
Cirkev a Jej Sviatosti
Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou.
- V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu.
- Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi.
- Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii.
- Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par.
- Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany.
- Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť.
- Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov.
Záchrana
Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.
- Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové.
- Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené.
- V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život.
- Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď.
- Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov.
- Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]).
- Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví.
- Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná.
Svätosť
Ak by sa nás tak niekto opýtal, či sa chceme stať svätými, pozreli by sme na neho, či si z nás chce robiť žarty alebo či si z nás uťahuje. Sotva kto má prianie a chuť stať sa svätým. Lebo máme o svätosti trochu divné, prípadne aj mylné predstavy. Myslíme si, že je to prípadne niečo veľkého i pekného, ale nie je to pre obyčajného smrteľníka. Nuž, ale či aj svätí neboli obyčajní smrteľníci ako my? Zvykli sme si predstavovať svätých len v nebi, ale sotva si vieme predstaviť živého svätého na zemi. Že cirkev až po smrti udeľuje titul svätca, to neznamená žeby ho vyhlásením za svätého len teraz učinila svätým, ale že len slávnostne potvrdila, že tento človek bol naozaj svätý. Zázraky nie sú však súčasťou svätosti, za živa sa nemusí ani jeden zázrak stať. Zázrakom sa rozumie nejaký skutok, udalosť, uzdravenie, ktoré sa prirodzenými silami vysvetliť nedá. Predpokladá teda zásah boží.
Pre Koho Je Svätosť?
Ako som už spomenul, obyčajný človek pokladá svätosť za niečo, čo je pre neho nedosiahnuteľné. Ešte snáď nejaký rehoľník, biskup či pápež … - môžu sa stať svätými … Ale svätosť nie je rezervovaná žiadnemu stavu - máme svätých kráľov i svätých žobrákov. Svätosť nie je rezervovaná ani určitému veku … máme svätých, sotva odrastené deti, Maria Goretti , Dominik Savio a máme svätých, ktorí zomreli ako 100- roční starci. A nakoniec svätosť nie je rezervovaná žiadnemu pohlaviu - máme svätých mužov a máme sväté ženy. Pravda .. Tak aj svätí nemusia byť všetci rovnako veľkí a predsa sú všetci svätí ….
Náboženský Život v Dejinách Udavského
Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317. Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804. Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov.
Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár. Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup.
V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí.
tags:
