Ponorte sa do sveta kníh a objavte fascinujúce príbehy rôznych autorov a žánrov. Aktuálne články zo sveta kníh ponúkajú prehľad o nových vydaniach, obľúbených autoroch a zaujímavostiach zo sveta literatúry.
Autori a ich diela
Literárny svet je plný talentovaných autorov, ktorí nás svojimi dielami prenášajú do rôznych svetov a období. Tu je malá ukážka niektorých z nich:
- J. K. Rowlingová: Autorka slávnej série o Harrym Potterovi, ktorá očarila milióny čitateľov po celom svete.
- Terry Pratchett: Známy pre svoju sériu "Zeměplocha", plnú humoru a satiry.
- Enid Blytonová: Obľúbená autorka detských kníh, ako sú "Slávna päťka" a "Tajná sedma".
- Dominik Dán: Slovenský autor kriminálnych románov, známy pre svoje realistické a napínavé príbehy.
- Astrid Lindgren: Autorka klasických detských kníh, ako je "Pipi Dlhá Pančucha".
- Stephen King: Majster hororu a trileru, autor mnohých bestsellerov.
Zaujímavosti zo sveta kníh
Svet kníh nie je len o príbehoch, ale aj o zaujímavostiach a rekordoch. Vedeli ste, že niektoré knihy sú také drahé, že sa považujú za skutočné poklady? Alebo že existujú knihy, ktoré zmenili svet a ovplyvnili milióny ľudí?
Čo je to...?
Výlet uprostred týždňa (pre niekoho bežná realita, pre mňa nečakaná exotika) spôsobil, že aktivitou na tento víkend som sa začal zaoberať až na poslednú chvíľu, aj tak nebolo (vzhľadom na nejasné výhľady počasia) jasné, ako to všetko dopadne. Dnes nesmiem za žiadnu cenu meškať, dnes budem aj ja spolucestujúci, Braňo predsa nemôže vyzváňať pred bránou, sledovať, ako na pyžamo navliekam bundu, len v letku schmatnem raňajky, ako mením papuče za vibramy.
A náhle všetko ladí, všetko ide od ruky, ako po masle, asi preto, že dnes nemusím vyčkávať nad tým prekliatym kastrólom, hypnotizovať hladinu punču, dohovárať mu nech už konečne zovrie. V aute sa nebudeme musieť mačkať pridlho, odvezieme sa len kúsok, na Dobrú Vodu, možno sa nám tam podarí nájsť ešte nejaké neprebádané zákutia, objaviť nové zaujímavé miesta.
Zdržíme sa presne len toľko, aby sme sa pozbierali, zvítali, aby sme prvýkrát okoštovali majstrovstvo našich drahých cukrárok, aby neochladlo varené víno. Ideme. Dnes sa pokúsim odfotiť kostol inak ako obvykle, tie naťahané drôty ma už se… hnevajú, furt sa tam pletú, zavadzajú, bez nich to nijako nejde, fotky v počítači upravovať odmietam, tú peknú scenériu cvaknem zboku.
Až doma zisťujem, že kde-sa vzal tu-sa vzal, na fotke sa okrem kostola objavil aj akýsi prízrak. Na Hoštácku hôrku by sme už vybehli hádam aj poslepiačky, je to taký fajný kardio briežok, vhodný na rozdýchanie, na zhodenie prebytočných gramov (teda vrstiev oblečenia), ponúka pekné výhľady. Dnes navyše okorenené krásne vyfarbenou, zaujímavo dramatickou oblohou.
Paľo hore nepostojí, driape sa kamsi nižšie, hádam sa tam kdesi nezgerí - nie, on nám len chce ukázať malú jaskynku. Nachádza sa kúsok pod vrcholom, neviem kde to vyňúral, doteraz som o nej netušil, ani na mapách nie je - a to som si myslel, že tu poznám (skoro) všetko, že tu ma už nič nemôže prekvapiť. Mení sa však aj Hoštácka hôrka a jej okolie, čistia ju od náletov, od kríkov či stromov, dúfam, že tak nepripravujú priestor na rozširovanie pastvín.
Nie tak úplne, ale trochu vody ešte nikomu neublížilo, komu to prekáža - nech si vytiahne kapucňu, komu nie - nech si to užíva. A tak sa krok po kroku, meter po metri posúvame po peknom upravenom hospodárskom lese, aj posed sa tu nájde, aj lesné stroje, ich motory bežia, bude sa ťažiť, bude sa rúbať. Pôvodne plánovaná cesta klesá kamsi medzi kríky, ešte trochu popŕcha, nič vážne, to len počasie dnes s nami laškuje (pozri do kalendára 😊 ), no nikto z nás netúži predierať sa namoknutou húštinou, ešte chvíľku pokračujme radšej rovno.
Túto cestu z Hoštáckej hôrky som doposiaľ vôbec nepoznal, je fajn, je nenáročná, je to dobrá skratka do tejto časti hôr. Ani sa nenazdáme a vynárame sa pri hájovni Široká. Batohy ihneď putujú dole z chrbtov, ich obsah sa v okamihu objavuje na stole, môže začať prvé dejstvo nášho pravidelného víkendového obžerstva. Rožky a chleby chutia (spolucestujúca zas dobre navarila), cukrárky sú šikovné, nápoje lahodné, úroda zo záhrad osviežujúca, nálada výborná.
Nakoniec sa aj to počasie umúdrilo, slnko síce ešte nesvieti, no vyčkajme, zatiaľ aspoň prestalo popŕchať. Aj krátky oddych poteší, dodá chuť pokračovať. Najskôr sa spustíme kúsok nižšie, na križovatku Hustý snop, odkiaľ sa hneď začíname driapať kamsi hore na hrebeň, na miesta, ktorými vedie dobre známa červená SNP-čka.
Prvé metre sú výživné, navyše riadne blatisté, situácia sa našťastie čoskoro vylepšuje, stúpanie prechádza takmer do roviny, blato mizne. Tak ako stromy v holorube - otvára sa ďalší široký, zaujímavý výhľad, moja vnútorná schizofrénia sa prehlbuje - mám sa tešiť z krásnych výhľadov na Vrátno, Červíčku a ďaleké okolie či smútiť nad stratou lesných velikánov? Tento les je hospodársky, tu sa rúbalo aj rúbať bude, hlúpe myšlienky rýchlo potláčam hlboko do úzadia a radšej sa teším z krásnej chvíle, z pekného dňa.
Ale to už vidíme drobnú stavbu, vraj horáreň (či skôr poľovnícku chatku) Masiarová, stojíme na vstupe do Matejkovej doliny. Neváhajme, vykročme, aj tu hádam objavíme čosi nové, čosi zaujímavé. Chodíme predsa s otvorenými očami i otvorenou dušou, sme pripravení vykutrať čoby spod zeme skryté klenoty týchto hôr.
Cesta spočiatku klesá pozvoľna, les bráni širokým výhľadom. No i tak na opačnej strane doliny pomedzi stromami nenápadne vykúka zaujímavý mohutný hrebeň, kde-tu prizdobený vencom skál. Horniaková, škoda, že som tam nepotiahol trasu, budem sa sem musieť niekedy vrátiť.
A potom vybehnem aj hore svahom, ktorý sa tiahne naľavo nad našimi hlavami, vraj je odtiaľ pekný výhľad na Brezovú, nie len tento uzučký priezor v štrbine úbočí. Navštíviť Brezovú sa dnes nechystáme, pošetríme nohy aj čas, krátku prestávku si doprajeme tu a teraz, skôr než sa začneme znova driapať hore na hrebeň. A tak len postávame (sedieť nie je veľmi kde), pojedáme, popíjame (čaj i čosi chutnejšie), maškrtíme, snažíme sa doplniť sily (hoci sme ich zatiaľ ani priveľa nestratili).
Tucet párov nôh (jeden je už samozrejme ďaleko vpredu) šuchoce hlbokým lístím, nad vrcholkami stromov začína presvitať modrá obloha, dole strmými svahmi sa do údolia derú prvé slnečné lúče tohto dňa. Hrebeň naľavo láka, hora volá. Nakoniec sme vybehli.
A ešte aj kúsok vyššie, ďalej po hrebienku. Sme na kóte 462 m, na Horniakovej. Stojíme, kúpeme sa v slnečných lúčoch (konečne!), ako malé deti sa špľachoceme v bezodnej hlbine jasnomodrej oblohy, pomedzi stromy sa snažíme nakuknúť ďalej do okolia. Paráda!
Krajina nám leží pod nohami, krajina sa rozbieha v ústrety horizontu. Ako šíry oceán. Bradlo, Branč, Pálava… - množstvo neznámych i bezmenných vrchov, vŕškov, pahorkov, rozľahlé plochy lesov, občas rovina pretkaná hájmi a remízkami, zvlnené homôľky - všetko máme na dosah, všade sa vieme preniesť v jedinom oka mihu.
Ihravé lúče slnka a neposedné biele barančeky oblakov s nami hrajú škádlivé hry, skrývajú a hneď zas sprítomňujú perleťovobielu ozdobu na vrchole neďalekého Bradla, dominantu okolia, známu mohylu. Neplánovaná (klamem - v kútiku duše som dúfal) návšteva, táto krátka odbočka stála za to, Horniaková nás prekvapila zaujímavými výhľadmi i pokojnou atmosférou. Je to naozaj pekné miesto, skryté a kúzelné, ak pôjdete niekedy okolo, zastavte sa.
Tie najkrajšie miesta predsa vždy ležia kúsok povedľa. Ale to sa už blížime na Dlhé rovne - po cykloceste & asfaltke (tam to predsa dobre poznáme) zbehneme na Hustý snop, odtiaľ vybehneme kúsok na hájovňu Široká (tam sa znova krátko pristavíme) a potom ešte vyššie. Výhľady z týchto miest sú neskutočné.
Spoza vysokých tráv a suchej mladiny vykúka vpravo vpredu strapatá štica Červíčky, priamo za našim chrbtami sa proti oblohe rysuje členitý hrebienok - od dnes už dôverne známa Horniaková, akoby hradná zrúcanina sa na vrchole Bradla belie výrazná silueta mohyly, hlboko pod nami sa na kraji zelenej lúčky krčí hájovňa, zdá sa tak ďaleko, avšak ešte stále cítim na jazyku lahodný dúšok vína, ktorý sme si dopriali v ústraní jej posedenia.
Ponárame sa do lesa, aj ten je neskutočný, čarovný, tak ako celé okolie Vrátna, pod svahy ktorého vedie táto cesta. Z lesnej asfaltky veľmi rýchlo odbočíme vľavo, chceme si pozrieť skalky nad vyvieračkou, dnes tie menej navštevované - Líščiu stenu a Veľký autobus.
Na týchto miestach sa aktuálne lezie asi veľmi málo, bralá vystupujú z hustého porastu, v stene sa zachytil mach a drobné trávy. No tieto miesta majú tiež iné čaro, neuchopiteľné, skryté, len ťažko definovateľné kúzlo našich malých veľhôr.
Kráčaš lesnou cestou, širokou, vyjazdenou, ako Ariadnina niť sa tiahne úbočím, udáva smer tvojho putovania. Náhle však cítiš neurčitý nepokoj, počuješ nečujné volanie, čosi neznáme ťa núti odbočiť preč z vyšliapaných koľají, láka ťa vydriapať sa hore briežkom.
Už si to veľakrát zažil, tušíš čo ťa tam čaká. Nedotknutý magický les - les, ktorý dokáže rozprávať. Skaly a stromy. Sochy. Príbeh života. Ďalej je to už len povinná jazda.
Deň sa preklopil do poobedia, čas nepostojí. Zľahka sa prešmykneme popod Milkine veže a Hodinkovú vežu, jaskynku v Balážovej veži dnes ponecháme bez povšimnutia, krok za krokom sme stále bližšie cieľu.
Popri ohradníku (veríme, že elektrickom) s nezúčastnene a tupo (našťastie!) hľadiacimi býčkami sa dostávame na dobre známy chodník vedúci pomedzi polia a pastviny na Dobrú Vodu (či na Vítek - uhol pohľadu). Nebudem sa snažiť popisovať neopísateľné, pokúšať sa na druhých preniesť pocity, ktoré tento pohľad vyvoláva vo mne.
Skúste si pozrieť fotografie, možno pochopíte. Alebo ešte lepšie - vybehnite si sem, zastavte a rozhliadnite sa. Ak to nepríde, chvíľu postojte a len tak ticho sa dívajte okolo seba. Stále nič? Ale to sa už dotýkame Dobrej Vody, už vchádzame do jej uličiek, počujeme jej zvuky, cítime jej vône.
Končíme. Opäť sme spoznali nové miesta (i keď sme si niektorí mysleli, že tu nemáme už čo objavovať), tie dobre známe sme zažili v novom svetle, v novej nálade. Bol to pekný deň, skutočný prvoaprílový výlet.
Prebúdzajúce sa ráno začiatkom leta… svižne kráčam (vlastne iba krivkám) briežkom od mosta, o chvíľu sa moje kroky pretnú s jazierkami za chrbtom liečebných domov, vo vzduchu sa snažím zachytiť náladu a chuť rána spred mnohých rokov, hľadám vôňu, ktorú stále cítim v duši, hľadám sviežosť, ktorá mi ešte vždy ovlažuje myseľ.
Nenachádzam však nič, cítim len prázdno, absolútnu Saharu, ľahký let mladíka vystriedal odmeraný krok dlhoročného zamestnanca. Slnečný deň uprostred týždňa… predpoludnie sa čochvíľa premení na poobedie, mestský park sa ešte úplne neprebudil so zimného spánku, skupinky návštevníkov nahradila osamelá, bezcieľne sa potulujúca postava, mamička s dieťaťom na prechádzke, dôchodca tlačiaci do pedálov bicykla (ovešaného všemožným tovarom z posledného letáku), mladík s kvetináčmi na ušiach (spev prírody nahrádza rytmus či motivačný výplach mozgu), náhliaci sa chodec.
Dažďová kaluž sa pomaly vpíja do antuky starého volejbalového ihriska rozjazdeného stopami bicyklov, niekto si ho premenil na súkromnú bikrosovú dráhu. Koľkokrát sme ako malí chlapci lietali na cajgloch po kľukatých cestičkách parku, utekali pred strážcami verejného poriadku - parkistami, dôchodcami, čo nás poväčšine nechceli ani vystrašiť…
To v susedstve ešte stáli tenisové dvorce, náš malý Rolland Garros, otrieskaná tréningová stena sa krčila v tieni amfiteátra. Tie miesta mali chuť, tie miesta mali vôňu, mali náladu. Neskôr ich nahradila betónová opacha Domu umenia. No i na ten sme si zvykli, dnes aj on zvonku chátra („Robte s tým niečo! Zachráňte výraznú pamiatku mesta! Veď patrí neodmysliteľne k jeho koloritu!“).
Ktorýsi víkend… už ani neviem prečo prechádzam ulicami v centre mesta, z okien sa šíri vôňa nedele (vývaru a vyprážaných šniclí), zbystrujem zmysly, zhlboka naťahujem všetky arómy, nie, to nie je tá nedeľa spred mnohých rokov, tejto čosi chýba, i keď… neurčitý pocit mierne mondénneho, trochu snobského mesta ešte stále visí vo vzduchu.
Už hádam len ja a tri staré stromy v kúte parkoviska na Smetisku pamätáme tú dobu. Z práce odchádzam až po zotmení… ulice i príjazdové cesty sú plné áut, ich reflektory ako morzeovkou bodavo vypaľujú do mozgu svoje správy, po chodníkoch sa presúva beztvará masa chodcov, cyklistov a kolobežkárov, opúšťam mesto, ktoré už dávno nie je mojim Mestom…
V tušovo čiernej hradbe noci sa na západnom horizonte nad hrebeňom hôr vznáša éterický meteorologický jav, magické biele oko, do skorej tmy nadchádzajúceho večera ticho žiari perleťová mapa neznámeho kontinentu, mení sa, vyvíja, s údivom vypliešťam oči, listujem gigantickým atlasom, snažím sa objaviť všetky tajomstvá neprebádaných miest. Rok sa stretol s rokom, od Milana dostávam oznam & pozvánku: „Chceš sa vrátiť v čase? Poď zašľapať si s nami zase. T.O. Stratená stopa hľadá starú stopu svojho kamaráta - osadníka…“.
Čutorov pochod. Toto presne sa hodí, to je to, čo teraz potrebujem. Pôjdeme hľadať stopy stratených kamarátov. Ďalšie rušné ráno v dome na okraji vjesnice… v poslednom čase toho mám akosi moc, priveľa si beriem na bedrá (podľa spolucestujúcej na rohy), som nesústredený, zase som si zle rozrátal čas, príliš som sa roztáral, o jeden-dvakrát viac posunul budík, znova nič nestíham, vynechávam tanečné kroky, moje dnešné tango kríva na obe nohy, spolucestujúca to sama nezachráni, kedy sa poučím? Všetci sú už ale samozrejme na mieste, tradičné ranné zvítanie je v plnom prúde, dnes akési bohatšie, po treťom črpáku a druhom frťane musím začať brzdiť, nemôžem presýtiť zmes. Je dobre, je veselo, aj dnes nás čaká pekný deň, zaujímavý výlet.
Obchádzame závoru, pomedzi zatiaľ ešte stíšené chaty sa ponárame hlbšie do lesa. Krok za krokom sa vzďaľujeme ruchu civilizácie, približujeme tichu a pokoju hôr, starosti a trápenia sú čoraz menšie, úplne sa strácajú, stačí len chvíľa a všetko je (načas) zabudnuté. Lošonec sa rozrastá, Lošonec sa rozťahuje popod les, nenápadne sa plazí čoraz ďalej, čoraz vyššie ku krížu. Pekné miesto láka k zastaveniu, rozhliadnutiu po okolí, zvoľneniu, času máme (zatiaľ ešte) dosť.
Po krátkom oddychu spestrenom ochutnávkou obsahu batohov pokračujeme. Uhýbame vľavo z cesty vedúcej do kameňolomu, prekračujeme potok Smutná, ktorý skraja viedol naše minuloročné putovanie, odbočujeme vpravo hore svahom, neprišli sme sa flákať, je načase sa trošku zadýchať, trochu sa spotiť. Kopček je neveľký (nepreverí priveľmi naše schopnosti) no vďaka blízkosti kameňolomu uchránený od ťažby, od prítomnosti poľovníckych posedov, lom v sobotu spí, pripadám si ako uprostred pralesa, fotím. …do kelu!!!
To čo som (dodnes) považoval za kameňolom nad Lošoncom je len jeho akási slepá vetva, asi drvička, skutočný lom mi práve leží pod nohami. Ruka človeka (či dajakého obra) postupne vyhĺbila do hory rozľahlú jamu, gigantický bazén, na jeho dne sa sťa hračky nepodareného ozrutného dieťaťa povaľujú rozložené obrovské nakladače, buldozéry, bagre a dopravníky. A priamo oproti nám sa otvára, doširoka sa rozďavene cerí akási brána vyhryzená do svahu hory, prístup do tohto gigantického kotla.
Stojím, zrakom behám po fascinujúcom obraze i hrebeni okolitých hôr, dívam sa a fotím. Mám prázdno v duši, mám prázdno v mysli, neviem, či obdivovať desivú krásu priestoru, či smútiť za nenahraditeľnou stratou nádherných miest. Hora nám mizne spred očí v priamom prenose, definitívne, nenávratne, nenahraditeľne.
Pokračujeme ďalej, obrovský priestor obkrúžime dokola po jeho hrane. Po ľavej ruke sa dole svahom tiahne krásny živý prales, vpravo nám v hĺbke pod nohami meravo zíza obrovská rana, jazva, ktorú musím neustále ohmatávať pohľadom (tak ako láka jazykom skúšať otvorenú dieru v zube). Týmto miestom ma Milan prekvapil, naozaj mi vyrazil dych, nič podobné som tu nečakal, po pokojnom pohodovom úvode takto dramatické obrazy, takéto majstrovstvo kontrastu. A to ešte zďaleka nie je všetko, čaká nás zostup priamo do pažeráka diania, do priestoru kameňolomu.
Traverz je dosť ostrý, svah strmo spadá do údolia potoka Majdan, narušený povrch pripomína mesačnú krajinu, len kde-tu ozdobenú zaujímavo tvarovanými kmeňmi stromov. Dramatickú krásu traverzu str...
tags:
