Katarína Vavrová si vytvorila svoj svet dokonalej harmónie. Nikam sa neponáhľajú. Pozorujú dianie z nadhľadu. Dalo by sa povedať, že je to meditatívna, upokojujúca maľba, ale ona je aj plná vášne. Prebúdza cit.
Inšpirácia vo svete ilustrácie a umenia
Výtvarníčka Katarína Vavrová pochádza z Bratislavy. Vyštudovala knižnú ilustráciu. Samozrejme, najskôr si optimisticky predstavovala, že po skončení školy začne zvoniť telefón a ponuky na knižnú ilustráciu sa budú hrnúť. Ale - nič také sa nedialo. Chcela ilustrovať, no revolúcia zmenila zaužívané postupy aj vo vydavateľstvách.
Pre Mladé letá som vtedy pripravovala moju prvú prácu - ilustrácie k rozprávkovej knihe Grozdany Olujičovej Nebeská rieka. Bola to moja diplomová práca, robila som na nej rok, ale keď bola pripravená do tlače, vydavateľstvo ju už nepotrebovalo. Nebrala som to urputne, neplakala som, nevzdychala, že sa mi zrútil svet. Situáciu som zvládala, hoci ma zo všetkých konkurzov vyhodili a vyzeralo to beznádejne.
Rok predtým študovala v talianskej Perugii. Boli očarení architektúrou, umením, atmosférou študentského mestečka a ako mladí ľudia z krajiny, kde bol totalitný režim, aj preplnenými obchodmi. Po príchode domov si uvedomila, že jediné, čo v tom období bolo u nás lepšie, bola kultúra knižnej tvorby. Zmenou režimu sa stalo hlavnou prioritou vydavateľstiev predať, a len málokto v tom období by išiel do rizika s mladým práve vychádzajúcim autorom.
Vplyv nepriaznivých okolností na tvorbu
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré - čo ste si z tejto situácie vybrali vy? Našťastie sa mi vtedy narodil syn, mala som celkom iné starosti, ale problémy ku mne doliehali. V tom období ma však už začali vyhľadávať zberatelia, a to veľmi kvalitní. Mnohých poslal za mnou môj profesor Albín Brunovský - hovoril im, že má šikovnú žiačku, ktorá práve skončila školu, a oni sa mi ohlásili. Tak som nadobudla prvé kontakty, napríklad s Anne Miek Hart z Holandska. Ona ma priviedla k exlibrisu, ktorému som sa začala venovať. Knižky som nechala bokom. Hovorila som si - mám robotu, môžem pracovať aj tak.
Vyšla úžasná Márquezova kniha Sto rokov samoty? Tak ja si ju zilustrujem a budem si takto robiť voľnú tvorbu. Keď ma zasa vyhodili z jedného vydavateľstva, pri rozlúčke mi sľúbili, že mi zavolajú, ale zároveň povedali o veciach, ktoré mi vrátili - predajte si tie obrázky! No dobre! Výborný nápad! Áno, bolo to krásne zistenie, ale až príliš slobody, čo sa týka profesie. Robila som si témy, ktoré som si nachádzala sama, a zistila som, že je úžasné byť nezávislá. Mne sa vlastne dobre stalo, s odstupom času to tak beriem, a už viem, že keď sa vám niečo zlé stane v práci, môže vás to posunúť. Išlo to aj bez ilustrovania.
Voľne som si maľovala, venovala som sa grafike a popritom ma začali navštevovať zberatelia, galeristi a veľmi zaujímaví ľudia. Po rokoch prišla ponuka na ilustrovanie knižky Dafnis a Chloé. Naozaj som dlho váhala, lebo už som bola na inej ceste a odvykla som si od disciplíny, ktorú ilustrácia vyžaduje - treba ísť stránku za stránkou… To je veľmi ťažká práca a ja som na ten vlak už ani nenaskočila. Vo vydavateľstve Perfekt mi však vyšli v ústrety a súhlasili, aby som kreslila voľne, podľa toho, čo vo mne text vyvoláva. Nechávajú mi slobodu, je to vzájomný rešpekt.
Vyšla vám napokon aj prvotina Nebeská rieka. Áno, profesor Brunovský hovoril, že kým sa človek dostane „do tej ilustrácie“, musí aj pár pokaziť. Dávala som si záležať na všetkom. Je to moja prvotina, ktorá vyšla po 25 rokoch. Objavili sme ju v šuplíku, je to tá diplomová práca. Tam som ešte disciplínu mala. Ale vždy platí, že ilustrácia by mala byť blízka deťom, ale aj výtvarne na úrovni. To vedel Jiří Trnka, Albín Brunovský, to vie Peter Uchnár, Dušan Kállay… Ilustrácia môže ľahko skĺznuť - buď jej deti nerozumejú, alebo je veľmi „ľúbivá“. Nájsť správnu cestu je veľmi zložité.
Knihy s vašimi obrázkami sú zväčša vypredané - ľudia ich berú ako „malú obrazáreň do knižnice“, môžu cez ne pobudnúť v čarovnom svete. Napríklad Sládkovičova Marína vraj vyvolala ten ruch, po ktorom ste kedysi túžili. Najprv som dostala ponuku urobiť len obálku Maríny, ale čím viac som si v nej čítala, tým viac som sa do námetu ponárala. Spolupracovala som s manželom, ktorý robil grafickú úpravu - on je reštaurátor papiera a má cit pre tieto veci, vie, čo sa mi páči, čo mám rada, čiže - spoločne, aj s vydavateľstvom, sme sa dopracovali k tomu, že vznikla takáto veľká kniha. Chceli sme urobiť formát, čo mala Dafnis a Chloé a čo by bol šperk na počesť Andreja Sládkoviča.
Všetci boli totiž zvyknutí na maličkú knižočku - tak Marína väčšinou vychádzala - a my sme chceli urobiť niečo výpravnejšie. Marína vyšla na konci roka 2015 a odvtedy naozaj dostávam veľa ponúk na rôznu spoluprácu.
Techniky a inšpirácie v tvorbe Kataríny Vavrovej
Výtvarník musí vytvárať svoju individuálnu predstavu, má k dispozícii pocity, nie popis. Je to voľná fantázia. Vedela som, že do Sládkovičovej hlavy sa nedostanem, a tak som urobila 31 obrazov výtvarného sprievodu. Sú to vlastne obrazy, v skutočnosti veľké veci - 100 × 70 cm. Je to atypické, ale ja nie som klasický ilustrátor.
Robím kombinácie techník, kreslím aj maľujem, niekedy si potrebujem oprieť ruku. Podstatné ale je, že nerobím na plátno, ale na papier. Je to japonský papier, veľmi špeciálne upravený. Upravuje mi ho manžel Boris Kvasnica, ktorý je na to odborník. S ním sa radím o technikách, materiáloch a technológiách, ktoré používam pri tvorbe. Sme s manželom už od pätnástich rokov. Zoznámili sme sa v ľudovej škole umenia, kde mi robil zle - hádzal do mňa gumu. Už vtedy niekto prorokoval - to bude tvoj manžel!
V umeleckom prostredí ste vyrastali - ste dcérou výtvarníka Milana Vavra (1933 - 2011), ktorý bol aj známy karikaturista v Roháči, zaoberal sa voľnou tvorbou, satirou, kresleným filmom. Kedysi býval veľmi obľúbeným, v umeleckom prostredí mal veľa kamarátov, uznanie, ale potom mnohí na neho zanevreli kvôli politike. Bývali sme na Záhradníckej ulici oproti justičnému palácu. Ocko tam pracoval doma a mal ateliér aj v Harmónii. Spomínam, ako robil na presvecovacom stole karikatúry. Bol naozaj všestranný - robil kreslené filmy, karikatúru, satiru, plagáty, maľoval obrazy. On bol veľký extrovert, spoločenský, musel byť stredobodom pozornosti. Bol taká povaha a tá ho doviedla do politiky…
Bolo to hrozné obdobie, lebo sme pociťovali útoky, od telefonátov, napádania na ulici, po rôzne urážky. V tom období som už mala svoj život, do toho som sa nemiešala, išla som si svojou cestou. Môj svet je skôr rozprávkový, zaujíma ma umenie, literatúra, divadlo, poézia. Po otcovi zostalo množstvo kvalitných malieb, kresieb a karikatúr. Mali sme spolu veľmi vrúcny vzťah a spojenie pretrváva. Výtvarnému umeniu venoval celý svoj život. Bol plodný v umení, urobil silné veci a mne dal veľmi veľa aj ako pedagóg. Bol láskavý, ale aj veľmi prísny.
Ocko mal veľmi rád knihy. V tzv. Sovietskej knihe bolo dostať zaujímavé publikácie o umení z každého obdobia a kultúry. Knihy o umení sme si pozerali spolu a on hovoril: Jáj, to je krásne, jáj! Katuška moja, to je nádhera! Mal rád umenie a vážil si ho. Chodili sme radi aj do Poľského kultúrneho centra - tam zasa kupoval plagáty, časopisy, boli tam kvalitné výstavy. Po mojom ockovi mi ostala veľká knižnica, takmer tisíc monografií, ktoré kupoval s takou láskou.
Ja som bola introvert, toto ocka vždy trápilo - že len tichučko sedím. Ale - moja práca si vyžaduje samotu. Sedím pri nej aj dvanásť hodín denne. Teraz mám záchranu - zdravotnú stoličku! Mňa to vždy ťahalo z Bratislavy kdesi von do prírody. Najkrajšie spomienky a zážitky mám z Krahúľ pri Kremnici, kde som trávila so sesternicou každé prázdniny. Tam som behala po kopcoch a kreslila moje prvé skice krajiny a stromov. Túžba po tichšom a pokojnejšom živote ma zaviala najskôr do Pezinka a teraz - azda natrvalo - do Limbachu. Mám pocit, že človek v meste je viac osamotený a stratený, ako na kopci za domom v prírode.
Ľudia poznajú a zháňajú vaše veci, to sa málokomu dnes podarí. Mám už štvrťstoročie stálych zberateľov, galeristov a stále mi pribúdajú noví. Získala som rôzne ocenenia. Niekedy som sama prekvapená, že mám takú neskutočnú spätnú väzbu. S niektorými maľbami sa ale neviem rozlúčiť, veľká časť ich končí v mojom archíve. Záujem zberateľov, galeristov ma, samozrejme, teší. To mi dáva veľkú silu, a tým pádom sa netrápim kritikou závistlivcov.
Nie vždy som mala, ako sa hovorí, na ružiach ustlané a na Vysokej škole výtvarných umení v prípravke ma jeden pedagóg stále presviedčal, že neviem kresliť, že nič zo mňa nebude. Urobila som čiarku, a už som plakala, lebo som videla, že ide na mňa zasa nakričať. Rozhodla som sa, že niečo urobím, aby som svoju kresbu neodškriepiteľne posunula. Rozhodla som sa chodiť na Páričkovu ulicu do domu dôchodcov a kreslila som starých ľudí na lôžkovom oddelení. Storočná babička na mňa pozerá a hovorí: Vy ste tak krásna babička! Bolo to zvláštne prostredie pre úplne mladého človeka, ale moja kresba sa veľmi zlepšila.
Učila som sa aj u rôznych umelcov, lebo s ockom sme začali mať ponorkovú chorobu. Dosiahla som také výsledky, že na konci roku sa ten pedagóg mojim rodičom ospravedlnil, hoci - stále ešte hovoril, že mi to kreslí otec. Čiže toto som skúsila, a keď som prišla k Brunovskému, bolo to, ako keby som prišla do raja. Vynikajúci umelec, dobrý človek. V ateliéri bola tvorivá atmosféra. Učil nás pedagóg, profesor, ktorého sme zaujímali. Štúdiom u profesora Brunovského sa splnil môj veľký sen.
Inšpirácia divadlom a prepojenie s tortami
Snažím sa vkladať do obrazu dušu, cit a vášeň. Bola som napríklad v divadle, videla som hru Popol a vášeň, úžasného Sándora Máraia v spracovaní Christophera Hamptona, kde vynikajúco stvárnil postavu Henricha výborný umelec Martin Huba. Keď také niečo vidím, je to, ako keby som vzbĺkla. Prídem domov, a musím to namaľovať. Inšpirovala ma aj výtvarná scéna tejto hry. To je tá sloboda, ale okrem takejto úžasnej inšpirácie je veľmi podstatná koncentrácia a pokoj. Toto všetko mi poskytuje moja rodina - je mi veľkou oporou.
Robila som na plagáte Johanky z Arku pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Zaujímavá bola práca na plagáte pre SND - Buddenbrookovci. To bola výzva: expresívna hra, náročná pre diváka. Vedela som, že sa musím niečoho chytiť, zvolila som páva, symbol márnomyseľnosti. Páv sa potom objavuje v mojich grafikách a maľbách naďalej.
Tvorba exlibrisov a ocenenia
Urobila som vo svojom živote 126 exlibrisov. Záujemcov som mala aj z Číny, ale zistila som, že by som musela všetko zabaliť a robiť len exlibris, keby som všetkých chcela uspokojiť. Denne mi chodili ponuky. Mnohí si nevedia vysvetliť, prečo sa už tejto disciplíne nevenujem, keď som bola v tejto oblasti taká úspešná a objednávky sa hrnuli. Poniektorí zberatelia začali brať exlibris ako dobrý biznis, získať lacno náklad a potom to predávať na internete. Nie všetci sú takí, ale - stalo sa. Na druhej strane mám oddaných zberateľov, napríklad manželia Kalabusovci mi dali celú zbierku do poriadku, urobili mi zoznamy a exlibris majú len na vymieňanie. Tvorbu exlibrisov som teda uzavrela, ale v júni chystám veľkú výstavu v Poprade a tam budú. Sú totiž srdcová záležitosť kurátorky Danice Loviškovej.
Áno, získala som ocenenie v Thajsku, kde mi Grand prix dávala thajská princezná. Vytvoril sa okolo mňa vtedy mikrosvet slávy. Bola to celkom obyčajná dáma, ale milá a zaujímavá - strážilo ju dvadsať bodygardov, ktorí sledovali každý náš pohyb. Vďaka takýmto oceneniam som sa dostala aj do Japonska, Španielska, Turecka a doniesla som si okrem kníh aj množstvo inšpirácií.
Ondřej Sekora a Jiří Sopko: Inšpirácia pre detské torty
Do prvého septembra sa v bratislavskej galérii Danubiana konajú dve veselé výstavy českých tvorcov. Prvým je známy ilustrátor Ondřej Sekora, autor skvelých príbehov Ferda Mravca, druhým Jiří Sopko, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov českej figurálnej tvorby. Čo oboch výtvarníkov spája, je humor a veselé farby.
Ondřeja Sekoru (1899 - 1967) všetci dodnes poznajú predovšetkým vďaka jeho knihám pre deti. Hádam najznámejšie sú rôzne dobrodružstvá Ferda Mravca, no vytvoril aj Kura Napipi a jeho priateľov, Utečenca na vtáčom strome (ten bol ocenený na Svetovej výstave EXPO '58 v Bruseli), Kroniku mesta Kocúrkova, Maľované počasie, Čmeliaka Aninku, Poštu v ZOO a mnohé ďalšie knižky. Sekora zďaleka nebol len ilustrátor a nevenoval sa len detskej literatúre.
Rodák z Královho Pola, čo je dnes súčasť Brna, začínal ako žurnalista v Lidových novinách. Tu pracovali významné osobnosti ako bratia Čapkovci, Karel Poláček či Rudolf Těsnohlídek. Prispieval doň športovými reportážami, karikatúrami, kresleným humorom, obrázkovými seriálmi aj ilustráciami textov iných autorov.
Vrúcny vzťah k športu Sekoru priviedol napríklad k úlohe lyžiarskeho inštruktora v Alpách a vďaka nemu sa stal aj propagátorom ragby v Československu - preložil jeho pravidlá, trénoval niekoľko tímov a dlho pôsobil ako rozhodca.
V Paríži navštevoval výtvarné kurzy v akadémii na Montparnasse. Prvé dve knihy so Sekorovými ilustráciami a ním pripravená publikácia o ragby vyšli v roku 1926. V Danubiane sa tiež dozviete, že v lete 1927 ako reportér denníka L'Auto Sekora absolvoval v sprievodnom vozidle cyklistické preteky Tour de France.
Láska k výtvarnému umeniu Sekoru nasmerovala k súkromnej maliarskej tvorbe, ktorej najzaujímavejšia časť bola inšpirovaná dielom francúzskeho výtvarníka Henriho Rousseaua. Tri z jeho malieb uvidíte aj v Danubiane - Krokodíla, Makaka aj Tigra a hada. Záujem o prírodu Sekoru podnietil nielen k vytvoreniu Ferda Mravca a mnohých ďalších zvieracích hrdinov, ale aj k budovaniu zbierky hmyzu.
Úspech knižiek s Ferdom Mravcom - prvá vyšla v roku 1936 - mu otvoril dvere k spolupráci s divadlom, rozhlasom, filmom a neskôr aj televíziou, kde si mohol vyskúšať pozície scénografa, kostýmového výtvarníka alebo scenáristu. V Danubiane hneď na začiatku Sekorovej výstavy uvidíme vo vitríne repliku scény z bábkového filmu Ferda Mravenec z 90. rokov.
Film tesne pred koncom druhej svetovej vojny vytvorili Hermína Týrlová a Ladislav Zástera, a hoci v pohnutých časoch nepritiahol takú pozornosť, akú by si zaslúžil, patrí k míľnikom domácej kinematografie. Celá jedna miestnosť je venovaná Ferdovi Mravcovi a jeho priateľom, pyšnej Lienke aj Chrobákovi Truhlíkovi, zhromaždili tu vydania knižiek o Ferdovi v rôznych jazykoch.
Apropo, Ferdo sa zrodil 1. januára 1933, keď vyšla v Detskom kútiku Lidových novín prvá epizóda obrázkového seriálu pomenovaného práve po hlavnej postave Ferdovi. Prvé Ferdove príbehy boli protivojnové, v komikse z roku 1938 vstúpil Ferdo do armády a dôvtipne bojoval proti vojsku škorpiónov. Po roku 1948 sa Ferdo zapojil do veľkého mravčieho kolektívu, ktorý mu pomáhal v jeho budovateľskom úsilí. Veľmi zaujímavá je aj časť výstavy venovaná Sekorovej novinovej tvorbe.
Tvorcovia výstavy pripomínajú, že Sekorova všestrannosť však paradoxne komplikovala docenenie jeho diela. Výstava Vlna za vlnou Jiřího Sopka žiari farbami. Motívy originálnych obrazov sa opakujú ako vlna za vlnou, no s prvkami hravej odlišnosti. Sopko, ktorý študoval na Výtvarnej škole Václava Hollara a neskôr na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. Vidíme však aj dvojice farebných kráčajúcich či oproti sebe sediacich postáv, jedna kľačiaca postava je ružová a na chrbte má oranžový stromček, hneď vedľa je rovnaká, no opačne otočená postava v odtieňoch zelenej a pozoruje na zemi stojaci tmavozelený stromček. Sú tu trojice obrazov kvitnúcich záhrad, oblakov, rôzne stavby.
Vytvorenie torty s kresleným obrázkom
Na základe inšpirácie umením Kataríny Vavrovej, Ondřeja Sekoru a Jiřího Sopka môžete vytvoriť jedinečnú tortu s kresleným obrázkom. Tu je niekoľko krokov, ktoré vám môžu pomôcť:
- Výber témy: Vyberte si tému, ktorá vás inšpiruje z diel spomínaných umelcov. Môže to byť postava Ferda Mravca, farebné postavy Jiřího Sopka alebo rozprávkový svet Kataríny Vavrovej.
- Príprava torty: Upečte si tortu podľa vlastného receptu alebo si kúpte hotovú. Zabezpečte, aby bol povrch torty hladký a pripravený na zdobenie.
- Kreslenie obrázka: Nakreslite si vybraný obrázok na papier a preneste ho na povrch torty pomocou jedlého fixu alebo šablóny.
- Zdobenie: Použite rôzne druhy polevy, krémy a jedlé farby na zdobenie torty podľa nakresleného obrázka.
- Detaily: Pridajte detaily, ako sú jedlé trblietky, cukrové ozdoby alebo malé figúrky, aby bola torta ešte zaujímavejšia.
Pri tvorbe torty s kresleným obrázkom sa nechajte inšpirovať umením a nebojte sa experimentovať s farbami a technikami. Výsledkom bude jedinečná a chutná torta, ktorá poteší nielen oko, ale aj chuťové poháriky.
tags: #Torta
