Žraloky sú fascinujúce tvory, ktoré vzbudzujú rešpekt a obdiv. Väčšina ľudí pozná žraloky z filmov ako Čeľuste, avšak realita je často odlišná. Žraloky sú veľmi prispôsobivé zvieratá a sú rozmiestnené v moriach a oceánoch po celej zemeguli.
História žralokov
Žraloky začali plávať v našich moriach pred vyše 370 miliónmi rokov. U ľudí odjakživa vzbudzovali strach a obdiv zároveň. Dnešné žraloky majú so svojimi dávnymi predkami spoločné len čeľuste, chrbtové tŕne a kožné zuby. Najstaršieho známeho žraloka Cladoselache vedci objavili v štáte Ohio - bol vynikajúci plavec a predátor. Čeľuste mal pripojené priamo na lebku a dosahoval dĺžku asi dva metre. Mal netypicky dve chrbtové plutvy a pred nimi osteň. Telo mal asymetrické a zuby sa mu neobnovovali tak často ako dnešným žralokom.
Žralok druhu Cladoselache nebol jediný predchodca dnešných žralokov. Postupne sa vyvíjali nové a nové druhy. Väčšie prežili vďaka svojej sile a čeľustiam, menšie vďaka rýchlosti a obratnosti. O niečo neskôr - pred 65 miliónmi rokov plával vo vodách našej planéty predchodca dnešného žraloka modrého Pro-Carcharodon Megalodon. Je to vymretý druh žraloka z čeľade Otodontidae resp. Živil sa veľkými zvieratami, medzi ktoré patrili aj veľryby žijúce v tom čase. Gigantické stvorenie mohlo dorásť až do dĺžky 20 metrov, malo 15 - 20 ton, čeľuste široké dva metre a zuby dlhé 15 - 20 cm, ostrejšie než dnešný žralok biely. Chrbtovú plutvu veľkú ako sťažeň malej lode. Megalodon vyhynul pred piatimi miliónmi rokov, ale objavujú sa aj ojedinelé názory, že tento žralok môže stále žiť aj v súčasnosti, niekde v hlbokých vodách. Kým žraloky začali vyzerať tak ako dnes, prešli mnohými vývojovými štádiami.
Systémové zaradenie
- Ríša : Živočíchy
- Vývojová vetva : Druhoústovce
- Kmeň : Chordáty
- Podkmeň : Stavovce
- Nadtrieda : Čeľustnatce
- Trieda : Drsnokožce
- Nadrad : Žralokovidné drsnokožce - Žraloky
Do nadradu žralokovidných drsnokožcov patria aj žraloky nazývané ostrone, sfyrny, lamny a vobegongy, nie len tie typické žraloky s tvarom torpéda.
Žralok ako živý organizmus
Samec žraloka môže výnimočne dorásť až do dĺžky 7m, priemerná dĺžka je však od 4 do 5m a hmotnosť môže mať až 2000 kg. Dožíva sa vysokého veku.
Tráviaca sústava
Tráviaca sústava žralokov začína v ústnej dutine s množstvom zubov a končí kloakou. Žraloky sú väčšinou dravé. Iba tri druhy - žralok veľrybí, žralok obrovský a Megachasma pelagios sa živia planktónom. Jeden žralok - žralok cudzopasný - je ektoparazit iných morských živočíchov.
Zuby
Čeľuste sa vyvinuli premenou prvého páru žiabrových oblúkov. Zuby sú rozmiestnené vo viacerých radoch a po opotrebovaní sa obnovujú. Chrup rozličných druhov žralokov môže byť v závislosti od spôsobu života prispôsobený na rezanie, trhanie, uchopovanie či drvenie.
Žraloky žijúce pri dne (bentické), kde nachádzajú dostatok rozličnej potravy, sa vyznačujú rozmanitým chrupom, zatiaľ čo druhy žijúce na otvorenom mori (pelagické), kde je korisť zriedkavejšia a jednotvárnejšia, majú chrup prispôsobený na trhanie, rezanie a uchopovanie koristi. Veľké predátory, ako lamnovité žraloky, majú zuby prispôsobené na rezanie - sú ploché, trojuholníkové a majú ostré zúbkované okraje, ktoré im umožňujú vytrhávať veľké kusy mäsa z tela obete. Krájavý chrup majú osobitne dobre vyvinutý ostroňovité. Ich ploché zahrotené zuby sú usporiadané do jedného funkčného radu. Trhací chrup má napríklad mako Isurus oxyrhinchus. Jeho zuby sú vo viacerých funkčných radoch, majú viacero hrotov a ostré zúbkované okraje. Niektoré bentické žraloky majú chrup prispôsobený na drvenie. Napríklad žraloky rodu mustelus majú množstvo zrnitých, šachovnicovito usporiadaných zubov vytvárajúcich pevnú dlažbu umožňujúcu drviť pancier kôrovcov a schránky mäkkýšov. Žraločie čeľuste dokážu vyrobiť tlak až 4 tony na cm2.
Pečeň
Pečeň žralokov je veľká, tvorí desatinu hmotnosti žraloka a vo vode nadľahčuje telo. Keďže žraloky nemajú plynový mechúr, úlohu nadľahčovania tela plní práve pečeň s vysokým obsahom oleja. Pečeň má teda aj funkcie, ktoré priamo nesúvisia s trávením.
Cievna sústava
Krv v tele prúdi v uzavretom cievnom systéme. Žraloky majú vyvinuté srdce.
Dýchanie
Podobne ako ryby aj paryby, medzi ktoré žralok patrí, dýchajú pomocou žiabrí. Tie žralokovi sa ale neotvárajú a nepulzujú, voda nimi len preteká. Žralok sa tak celý život nesmie ani na minútu zastaviť, lebo by sa udusil. Žiabre sú spojené žiabrovými štrbinami na bokoch hlavy, je ich 5-7.
Nervová sústava
Žraloky majú malý, ale dobre vyvinutý koncový mozog a mozoček. Podľa pomeru hmotnosti mozgu a hmotnosti tela možno považovať žraloky za inteligentnejšie ako ryby alebo vtáky. Tento predpoklad sa však zatiaľ dá overovať iba na tých druhoch, ktoré znášajú chov v zajatí, pretože pokusy v prírodných podmienkach neposkytujú spoľahlivé výsledky. O funkcii žraločieho mozgu sa dodnes nevie takmer nič. Všetky dôležité funkcie plnia zmyslové orgány.
Zmyslové orgány
Žraloky majú osobitnú sústavu zmyslových orgánov, ktoré sú dokonale prispôsobené ich úlohe predátorov.
Čuch
Žralok sa pri love orientuje predovšetkým čuchom. Potenciálnu potravu je schopný vystopovať na veľkú vzdialenosť. Na špičke ňufáka má tisíce drobných senzorov, ktoré sú schopné zachytiť čo i len jedinú kvapku krvi vo vyše 4 miliónoch litrov vody. Krv alebo inú telesnú tekutinu zacíti na 400 metrov a dokáže jej pach sledovať až k jej zdroju. Predpokladá sa, že pach krvi žraloky priťahuje a pomáha im pri vyhľadávaní koristi.
Nozdry žraloka nevyúsťujú do ústnej dutiny, ako je tomu u žiab, ale sú uložené tak, že sa pri plávaní udržuje neustály príliv vody k zmyslovým bunkám v hĺbke nosnej dutiny. Behom plávania teda žralok nepretržite zaznamenáva veľké množstvo pachov, niektoré z nich sú spúšťacími mechanizmami lovu. Schopnosť rozlišovať chemické zloženiny pomáha žralokom aj pri orientácii: keď sa chcú pripojiť k svojím súkmeňovcom, alebo keď vyhľadávajú samice, stačí, aby sledovali pachovú stopu. Žraloky dokážu rozlišovať vody, v ktorých sa pohybujú, aj podľa množstva rozpustených solí.
Sluch
Vyznačujú sa vynikajúcim sluchom, ktorý im umožňuje zachytávať širokú škálu zvukov. Účinnosť ich sluchu sa ešte zvyšuje tým, že vo vode sa zvuk šíri oveľa rýchlejšie ako vo vzduchu. Žraloky vďaka tomu vnímajú aj zvuky pochádzajúce zo zdroja vzdialeného až dva kilometre, a to s frekvenciou od 40 Hz, ktorá je pre ľudské ucho nepočuteľná. Spektrum žraločieho sluchu sa pohybuje od 10 Hz do 1 KHz. Napr. žraloky môžu počuť pohyb poranenej ryby na vzdialenosť 1,5 km. Sluchový orgán žralokov tvorí vnútorné ucho. Je umiestnené v lebke a s okolitým prostredím je prepojené prostredníctvom endolymfatických kanálov, ktoré sa na povrchu kože otvárajú párovými otvormi vyúsťujúcimi na hlave.
Bočná čiara
Rozličné druhy chvenia zachytávajú zvláštnym orgánom, ktorý sa nie celkom výstižne označuje ako bočná čiara. Jedná sa o kanálik prebiehajúci pod kožou takmer po celej dĺžke trupu na jeho obidvoch stranách a po hlave, pričom sa najmä v okolí úst rozvetvuje. Tieto kanáliky sa nachádzajú aj okolo očí. Vo vnútri kanálikov sú v ich hornej časti zmyslové bunky nazývané neuromasty. Tie majú pohyblivé riasy registrujúce tlaky, ktoré sa ne prenášajú z okolitej tekutiny, v ktorej sa vznášajú.
Takto získané informácie sú predávané do mozgu pomocou takzvaných aferentných (dostredivých) nervových vlákien. Lymfa sprostredkováva prenos tlakových vibrácii z okolitého prostredia až k neuromastom. Tento systém hrá úlohu rovnovážneho stabilizátora, lebo zaznamenáva rozdielne tlaky na oboch stranách ryby. Žralokovi bočná čiara pomáha odhaliť rybu odpočívajúcu v úkryte, ktorú prezradí tlkot srdca a to zmenami tlakových vĺn šíriacich sa vo vode. Tomuto zmyslu sa niekedy hovorí aj „hmat na diaľku“.
Lorenziniho ampule
Špeciálnym zmyslovým orgánom nachádzajúcim sa na hlave sú Lorenziniho ampule slúžiace na zisťovanie slabého elektrického poľa, ktoré vysielajú telá iných rýb. Žraloky majú v koži ukryté citlivé bunky nesúce meno talianskeho anatóma Lorenziniho, ktorý ich opísal. Majú podobu ampuliek a kanálikmi sú spojené s povrchom pokožky na hlave a pod ústami. Vďaka vnímačom elektrického poľa žraloky určujú polohu koristi a orientujú sa v magnetickom poli. Lorenziniho ampule, ktoré sú umiestnené pod rypákom žraloka, majú v živočíšnej ríši úplne ojedinelé detekčné vlastnosti a hrajú viac úloh. Lorenziniho ampule sú detektory tepelných a vibračných zmien a zaznamenávajú aj zmeny slanosti, kontaktného tlaku aj nepatrné zmeny elektrického poľa.
Táto schopnosť nie je menej významná ako ostatné zmysly a mohla by vysvetľovať spôsob priestorovej orientácie žralokov tak, ako i sťahovavé návyky niektorých druhov žralokov, napr. pri migrácii za rozmnožovaním. Tento orgán veľmi pravdepodobne nahrádza zrak, keď má pri útoku vo vzdialenosti niekoľko desiatok centimetrov zakryté oko žmurkou alebo keď pootočí očnou guľou dozadu. Pokusy dokázali, že žralok môže odhaliť korisť i v úplnej tme alebo zahrabanú do piesku.
Zrak
Viditeľnosť pod vodou je obmedzená len na 20 metrov. Ich oko je porovnateľné s okom vyšších stavovcov vrátane človeka. Jediný rozdiel spočíva v tom, že ich takmer guľovitá šošovka nemení tvar a neprispôsobuje sa svetelným podmienkam. Svetlo sa žralokom odráža od zrkadlovitých platničiek - tapetum, vďaka čomu sa v morskom prostredí, kde je svetlo tlmené a rozptýlené, účinnosť zraku zvyšuje. V plytkých vodách musí žralok vidieť aj pod seba do tmy, aj hore proti svetlu. Bunky oka reagujú na každej polovici očnej gule odlišne. Niektoré druhy žralokov majú viečka pohyblivé, iné nie. Žraloky radu Carcharhiniformes majú aj tretie, vnútorné pohyblivé viečko, tzv. žmurku, ktorá im chráni oko pred nárazmi. Pri slabom svetle sú oči žraloka asi 10-krát citlivejšie než ľudské oči.
Hmat
Žraloky majú na koži množstvo malých zubov, ktoré a nazývajú tiež plakoidné šupiny a spôsobujú, že ich koža je veľmi drsná. Sú zásobené cievami a nervami rovnako ako zuby na čeľustiach; v koži sú uchytené koreňmi a ich jedinou zvonka viditeľnou časťou je korunka. zuby smerujú dozadu, čím zlepšujú hydrodynamické vlastnosti žraločieho tela a ustavične sa obmieňajú. Ich tvar je druhovo premenlivý, a tak slúžia ako spoľahlivý rozlišovací znak. Žraločia koža s plakoidnými šupinami sa nazýva šagrén. Plakoidná šupina žraloka pripomína štruktúrou zub.
Zmyslové dutiny - chuťové bradavky na chrbte
Žralok má k dispozícii ešte ďalšie, svojou skladbou celkom mimoriadne orgány, ktorým sa hovorí zmyslové dutiny alebo voľné neuromasty. Sú v úzkom vzťahu s plakoidnými šupinami a sú rozdelené po celej dĺžke tela od hlavy až po chvost. Každá s týchto dutiniek vzniká tak, že sa dve priľahlé, od ostatných sa odlišujúce šupiny vzájomne prekrývajú, pričom medzi sebou túto drobnú dutinku ohraničujú. Vo vnútri každej dutinky je bradavka a jedna veľká senzitívna bunka. Je zaujímavé, že celé toto usporiadanie je úplne totožné s chuťovými bradavkami a bunkami, ktoré vytvárajú u človeka aj ostatných živočíchov na jazyku orgány chuti. V priebehu evolúcie sa genetická výbava žraloka obohatila o tento detektor, ktorý mu otvoril nové možnosti pre lov. Detekčná vzdialenosť zmyslových dutín je zrovnateľná s citlivosťou bočnej čiary - činí teda radovo niekoľko sto metrov.
Oporná a pohybová sústava
Kostra
Kostra žralokov je chrupavkovitá a môže byt spevnená minerálnymi látkami. Zmeny sa udiali na chorde. Tá síce prechádza celým telom, ale okolo nej sa začínajú vytvárať chrupavkovité stavce, ktoré sú ešte neúplné.
Telo
Telo žralokov sa skladá z hlavy, trupu a končatín(plutiev). V tele dominuje mohutný bočný sval, ktorý tvoria myoméry. Plutvy sú zároveň pohybovým ústrojom. Patria sem nepárové plutvy: chvostová(horný lalok má väčší ako spodný a je najdôležitejšia na pohyb), chrbtová(pre žraloky typická), análna a párové plutvy : hrudné(prsné) a brušné plutvy.
Pohlavná sústava
U žralokov dochádza k vnútornému oplodneniu. Vývin je priamy a väčšina žralokov je živorodá, ale nájdu sa aj vajcorodé alebo vajcoživorodé druhy.
Pohlavný akt
Párenie žralokov je mimoriadne násilná a dramatická scéna. Žraloky sa pária takmer vždy v noci a zvyčajne vo väčších hĺbkach. Zopár zriedkavých výjavov, ktoré sa podarilo potápačom pozorovať v neveľkých hĺbkach a za denného svetla, pravdepodobne patrilo len k predohrám párenia.
Samotný akt párenia môže trvať od niekoľkých sekúnd po niekoľko hodín a mnohé samice majú po ňom množstvo jaziev na chrbte, na bokoch a na prsných plutvách. Samec nabáda samicu k páreniu tak, že jej zatne zuby do prsnej plutvy. Samec má na tele výrastky, ktorými počas párenia samicu niekoľkokrát zraní. Rany sa nikdy poriadne nezahoja.
Samce majú osobitný kopulačný orgán (pterygopód), ktorý vzniká premenou zadného okraja brušných plutiev. Oplodnenie je vždy vnútorné. Pterygopód nie je priamo spojený so semenníkmi, ktoré sa nachádzajú v brušnej dutine. Urogenitálne papily privedú spermie na úroveň pohlavného otvoru, odkiaľ putujú do osobitnej žľazy, ktorá sa nachádza pri báze brušných plutiev a ústi pri začiatku pterygopódu. Pri párení preniká do tela samice len jeden pterygopód. Jeho koniec sa rozšíri a vystúpia z neho malé chrupkovité háčiky, tŕne alebo ostrohy, ktoré slúžia na uchytenie pterygopódu.
Základným krokom na zaistenie podielu na otcovstve je odstránenie spermií rivalov. Samec žraloka má na to vlastný spôsob. V pohlavnom orgáne - zdvojenom penise má dva kanály, jedným vstrekne do samice silný prúd morskej vody, ktorý vypláchne spermie z predchádzajúceho párenia a druhým kanálom vstrekne vlastné. Zabezpečí tak, že potomstvo bude nositeľom jeho génov.
Červené alebo biele mäso?
Pri výbere mäsa je viac ako na druh dôležité prihliadať na kvalitu, čerstvosť a obsah tuku. Vysokú výživovú hodnotu má najmä mäso z mladých zvierat.
Z pozitívnych nutričných vlastností červeného mäsa treba vyzdvihnúť predovšetkým obsah vysokohodnotných a dobre využiteľných bielkovín, obsah dlhoreťazcovej omega-3 nenasýtenej mastnej kyseliny (DPA), vitamínu B12 a železa, ktoré je oveľa lepšie využiteľné ako z rastlinnej potravy.
Hovädzie, teľacie, králičie, morčacie, či chudé bravčové mäso má v skutočnosti takmer rovnakú energetickú hodnotu ako hydina. Divina alebo mäso z rýb obsahuje dokonca ešte menej energie. O niečo nižšiu energetickú hodnotu majú kuracie prsia bez kože vzhľadom na to, že najviac tuku (a teda energie) obsahuje práve koža.
Riziká spojené s konzumáciou mäsa
Pokiaľ ide o riziko vzniku rakoviny, nie je ani tak problém v konzumácii (aj červeného) mäsa, pokiaľ dávame prednosť kvalitným a netučným druhom a pred spracovaním odstránime viditeľný tuk. Problémy môžu vzniknúť pri nadmernej spotrebe tučných druhov mäsa pre vyšší obsah nasýtených mastných kyselín. Nebezpečenstvo vzniká aj pri nesprávnom alebo nevhodnom tepelnom spracovaní mäsa (napríklad pri pečení a grilovaní vznikajú pri vysokých teplotách heterocyklické amíny, v pripálených až zhorených častiach sa tvoria karcinogénne polycylické aromatické uhľovodíky PAU).
Karcinogény môžu obsahovať aj lacné a menej kvalitné mäsové výrobky, v údeninách je zase veľa soli a z pridaných konzervantov môžu vznikať karcinogénne nitrózamíny, takže ich konzumáciu tiež treba obmedziť.
tags: #Maso
