S pani Zorkou Čergovskou sme sa náhodne stretli v reštaurácii Café Devín. Práve sme fotili nové, na mieru vyrobené stojany na „Čaj o piatej“ a nenormálne sa nám do fotografie hodila. Sedela na kávičke s kamarátkou z Prahy, ktorá ju prišla navštíviť. Hotel Devín bol pre ne, ako miesto na posedenie, jasnou voľbou. Chodiť na kávičky s kamarátkami v 93 rokoch, to by sa nám tiež páčilo. Preto sme si dohodli ďalšie stretnutie, aby sme sa o všetkom mohli v kľude porozprávať.
Spomienky na Hotel Devín a plesy
Toto je fotka z plesu v roku 1958, ja som tá vpravo. Kedysi som pracovala vo vydavateľstve Tatran, o akciách v Bratislave som sa dozvedela vždy medzi prvými. Preto sme sa dostali aj k týmto lístkom na ples. Mala som veľké šťastie, pretože vstupenky boli hneď preč napriek relatívne vysokej cene. V hoteli Devín bývali vždy prvotriedne plesy.
Tohoročný ples v hoteli Devín bol výnimočný ešte aj tým, že sa ho víťazní medailisti zúčastnili. V tom roku sa konali v Bratislave Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, osobne sme na štadióne povzbudzovali športovcov. Krasokorčuliarky Ingrid Wendl, Hanna Walter, Joan Haanappel, Karol Divín, všetci sa zabávali na plese spolu s nami. V socializme to bolo niečo fantastické. Vtedy sa nedialo nič, ani filmy neboli, na všetko sa vzťahovala cenzúra, nikam sme nemohli cestovať. Hotel Devín sme všetci milovali, bol to závan civilizovaného sveta.
Otec a kultúrny život v Bratislave
Áno, môj otec bol pred vojnou politickým redaktorom, neskôr bol rád, že mu dovolili písať aspoň pre výtvarný časopis Tvar. Poznal sa s každým. S umelcami, architektmi, bežne sedával pri stole s Jánom Mudrochom, Jankom Alexym, Emilom Bellušom. Koniec koncov vždy patrilo do pracovnej náplne redaktora chodievať do kaviarní. Všetci sa stretávali Devíne, môj otec tu bol štamgast. Keď som večer šla poňho, vždy ma predstavil. Pán Belluš pôsobil ako decentný starší pán, príjemný s intelektuálnym dojmom. V tom čase som mala 24 rokov.
Štúdium a ideológia
Práve som zložila štátnicu z marxizmu. Museli sme sa drviť tieto veci, aby sme sa dostali ďalej. Poviem vám príbeh o tom, ako som sa dostala k štúdiu angličtiny. V 50-tom roku som chodila na gymnázium do anglickej triedy, mala som 2 mesiace pred maturitou. Dostali sme zoznam povinnej literatúry, na ktorom bol aj Dorien Grey od Oskara Wilda. Šla som si, nič netušiac, požičať knihu do americkej knižnice. Nachádzala sa v americkom konzuláte, dnešná americká ambasáda. Dali sa tam čítať časopisy - Time, Life, ale onedlho zavreli aj tú. Požičala som si teda knihu, niesla som si ju spokojne pod pazuchou a pred Carltonom už stál tajný policajt ŠTB, bezpečák, v tom klasickom koženom kabáte. Zastavil ma, legitimoval.
„Čo ste robili na americkom konzuláte?“ spýtal sa. „Nič, požičala som si knihu, v rámci školských povinností.“ hovorím mu. Vypísal zápisnicu a povedal, že o dva týždne môžem čakať pozvánku na políciu. O dva týždne som teda nabehla so strašne nervóznym otcom k Dvom levom. Tam ma, 19-ročnú neostrieľanú študentku vypočúvali, svietili na mňa ako na dákeho vyzvedača, urážali ma, vzali mi odtlačky 10 prstov, spravili zápisnicu a po dobrej trištvrte hodine ma pustili. Pýtali sa ma na našu triedu, ako sa tam učí, čo sa učí. Nemala som im čo povedať, nič nepovolené sme nerobili. Učiteľka nebola do ničoho zaangažovaná, len učila angličtinu.
Chceli ma zastrašiť, no otrasný zážitok to bol. Na mnohých tento postup zabral, no na mňa zapôsobil presne naopak. Prihlásila som sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, katedra anglistiky. Bolo veľmi teoretické. Popri štúdiu predmetu sme sa drvili hlavne ideológiu. Výučba angličtiny prebiehala podobne. Samá teória, história jazyka, do detailov gramatika, minimum konverzácie a praktického využitia, konverzovať ani nebolo kde a s kým. Praktickú časť som si našťastie doštudovala v 90-tych rokoch v Amerike a v Kanade. Na katedre angličtiny sme boli 4 poslucháči. Pre porovnanie ruský jazyk študovalo 44 študentov. Našu katedru nemohli zavrieť, oficiálne musela byť nejaká výučba západných jazykov spustená. Tak strpeli tých pár študentov angličtiny, francúzštiny a nemčiny.
Štátnicu som oslávila, ako inak, v bare v Devíne. Dostala som sa do vydavateľstva Tatran, kde som robila slovenskú úpravu anglických prekladov. Porovnávala som nakoľko je slovenský preklad totožný s anglickým textom, bývalo tam dosť veľa nezrovnalostí. Keďže druhý predmet som mala na vysokej škole slovenčinu, preložila som aj niekoľko kníh z angličtiny. Chodila tam vyberaná spoločnosť.
Spoločenský život a kultúra v socializme
Raz sme navštívili bar s jedným známym z Prahy, ktorý za nami pricestoval na návštevu. Okrem nášho stola sedeli hostia asi pri dvoch-troch ďalších. Po chvíli si ku každému zo stolov sadla jedna krásne oblečená, pekne vyzerajúca dáma. Vedeli, že o chvíľu zavíta do baru celé portugalské mužstvo, ktoré odohralo v Bratisalave zápas. Za socializmu sa hovorilo, že prostitúcia neexistuje, ale videli sme, že existovala. Pozerám na YouTube staré filmy s Fredom Astairom a Ginger Rogers, so Sofiou Loren, Ginou Lollobrigida a Ingrid Bergman - milujem napríklad Casablancu. Realistické filmy, ktoré zodpovedajú môjmu veku a realite.
Kedysi som pravidelne chodievala aj na filharmonické koncerty do Reduty, dokonca si pamätám ešte na našich prvých dirigentov - na Václava Talicha a Rudolfa Raitera. Na tieto prvé filharmonické koncerty som chodila s otcom. Dnes je pre mňa v Redute príliš veľa schodov. Keď sa dá a je pekne, vyvezú ma trošku do lesa. Veľa čítam. Kedysi som čítala beletriu, romány, prekladala som ich. Teraz čítam viac literatúru faktu. Historické a politické témy. Čítam o udalostiach, ktoré som zažila, ale vtedy som si neuvedomovala, že tak veľa znamenajú. Dnes chcem vedieť viac, aby som si dala dokopy súvislosti. Čítam napríklad o pozadí v Európe. Napríklad jeden britský autor - Timothy Garton Ash napísal knihu Domoviny, Osobné dejiny Európy. A ešte rada maškrtím. Normálne sladkosti. Kedysi som nebola taká maškrtná, ale čím som staršia, tým viac mi sladké chutí.
Mala som to šťastie, že som zachytila väčšinu 20. storočia. Zažila som ešte vojnu, preto sa jej tak bojím. Mám doma fotografiu horiacej Apolky. Dúfam, že sa nič také ako vojna, alebo totalita nevráti.
Návrat do minulosti: Obchody a služby v socializme
Zaspomínajte si spolu s nami na obchody či služby, na ktoré si pamätá najmä staršia generácia. Vybrali sme sa do ulíc a zisťovali sme, ako to vyzeralo v obchodoch a zábavných podnikoch v čase socializmu. Mnohí z opýtaných pre Dobré noviny uviedli, že aj dnes si vedia vybaviť chute a vône z týchto obchodov. Spoznávate aj vy tieto legendárne obchody?
Mliečne bary
V čase socializmu si v legendárnom Mliečnom bare podávali kľučky mnohí. Mliečny bar, medzi našincami známy aj ako „Mliečak“, sa tešil v niektorých lokalitách bývalého Československa veľkej obľube. A že návštevníkom chutilo! Zamaškrtiť sa dalo na mliečnych koktejloch, šalátoch, zákuskoch, chlebíčkoch, ruskom vajci, palacinkách, ale napríklad aj na tzv. Zakončiť piatok bez návštevy Mliečneho baru? Takmer nemožné! Po škole sme so spolužiačkami chodili najmä na jahodové mlieko, na ktorom pani predavačky nikdy nešetrili. Zároveň prezradila, ako to v legendárnom Mliečnom bare v Trnave vyzeralo. „Aj dnes si pamätám na chute zákuskov. Čo zákuskov, celkovo mliečnych výrobkov a iných produktov z potravín. Na Mliečny bar nedá dopustiť ani pani Zuzana z Bratislavy. Podľa jej slov ho navštevovali aj známi herci. „Mal výbornú polohu. Sídlil kúsok od Slovenského národného divadla, preto bolo bežné, že ste v ňom stretli slovenských hercov, ktorých ste predtým videli v divadle či v televízii. Otvorený vraj býval cez týždeň do 18.00 hod.
Tuzex
Tuzex bol niekdajším symbolom luxusu. V prípade, že by ste vytiahli peniaze, nepochodili by ste. Za tovar sa v Tuzexe platilo odberovými poukážkami, ktoré poznáme ako bony. Tuzex bol niekdajším symbolom luxusu. „Spomínam si na moje prvé rifle značky Levi´s, alebo ak chcete rifle či džíny. Stáli vyše sto bonov, čo bolo vtedy dosť - pre porovnanie, pravú švajčiarsku čokoládu ste vymenili za dva bony. Na tie svoje vysnívané rifle som si pred Tuzexom vyčkal asi pol dňa - aj to som mal vôbec šťastie, že sa mi ušli. Musím však povedať, že čakanie sa s odstupom času vyplatilo. Vydržali veľmi dlho.
Obchod Ryba
Obchodík s názvom Ryba dodnes vyvoláva v mnohých príjemné spomienky a je to kapitola sama o sebe. „Kto si chcel pochutnať na výbornej treske, ten išiel do Ryby. Ešte dnes si pamätám, ako súdružky predavačky vážili tresku do novín alebo voskových pohárov.
Čaje o piatej
Svoje postavenie v ére socialistického konzumu mali aj vychýrené tanečné Čaje o piatej. „Čaj o piatej bol pre nás, študákov, akýmsi mládežníckym protestom, pretože sa tam hrávala i zahraničná hudba. Bola to udalosť, pri ktorej si každý rád zatancoval so svojím partnerom, priateľom a niekedy aj s úplne cudzím človekom. „Čaj o piatej by som dopriala zažiť skutočne každému. Tá nálada tam bývala priam nákazlivá,“ dodáva pani Irenka.
Móda v socializme
Ako sme sa obliekali v časoch, keď naše životy plánoval a riadil komunistický režim? Akými cestami sa móda vo svojej bytostnej nezávislosti a nekontrolovateľnej dynamike uberala v podmienkach, ktoré sú pre jej fungovanie takmer neprijateľné? Príbeh nerovného sobáša módy a totality mapuje výstava Nech šije! Móda na Slovensku 1945 - 1989 prostredníctvom niekoľkých tém, v ktorých zachytáva najpríznačnejšie fenomény sledovaného obdobia.V úvode komentuje povahu a charakter ideologického rámca po roku 1948. Móda, či skôr v socnewspeaku odievanie, bola začiatkom 50. rokov 20. storočia úsporná a uniformná, aj ako vymedzenie voči neprijateľnej kozmopolitnej móde a nástojčivo riešila hlavne pracovný úbor. Navrhovanie i výroba odevov sa odvtedy organizovali centrálne, pro-sovietsky a anti-západne nastavený kurz velil ovládnuť a nanovo sformulovať vkusový ideál.
Socialistický odevný priemysel akcentuje výstava prostredníctvom výberu produkcie najvýznamnejších veľkosériovo orientovaných slovenských podnikov. Všíma si ale aj tvorbu odevných doplnkov, sleduje cesty odevu k spotrebiteľovi (nevynechá ani opojný lesk Tuzexu), ako i pozvoľna a prerušovane presakujúcu liberalizáciu spoločnosti, zreteľnú od konca 50. rokov aj v slovenskej kultúre. Intenzívne sledovanou líniou je osobnosť tvorcu / dizajnéra odevu, ktorá - podobne ako v iných oblastiach dizajnu (či vtedy priemyselného výtvarníctva) - stála v ústraní záujmu aj samotného priemyselného prostredia.
Fatálnou zmenou, ktorá otvára sekciu venovanú malosériovému (zákazkovému) odevu, je znárodnenie. Okom komunistického hurikánu postupne prechádzajú veľké i menšie podniky, až napokon začiatkom 50. rokov definitívne skončia aj malí živnostníci. Ašpirácie individualizovanej, modelovej odevnej tvorby v socialistickom odevnom systéme napĺňalo niekoľko družstevne i štátne organizovaných podnikov ako Vkus, Vzorodev, ÚĽUV, Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave. Boli to miesta, kde sa sporadicky, napriek ideologickému i pragmatickému tlaku režimu, darilo udržať kontakt s módou za železnou oponou.
Odev v polohe autorskej tvorby sa v slovenskom úžitkovom umení začína razantne presadzovať v druhej polovici 80. rokov 20. storočia, silný nádych slobodnej kreativity je už predzvesťou blízkeho pádu komunistického režimu. Výraznú stopu v kontexte vtedajšieho Československa predstavujú časopisy Móda (od 1949) a hlavne Dievča (od 1969). Ich špecifikom boli vlastné návrhárske ateliéry, kde vznikali inšpiračné kolekcie určené pre publikovanie. Nóvum časopisu Dievča spočívalo aj v progresívnom podchytení kultu mladosti.
Nechýba ani segment módnej prehliadky (a súťaže, výstavy, veľtrhu), meniacej sa od pomerne obskúrneho formátu ľudovodemokratického prieskumu verejnej mienky na štandardný prehľad módnych noviniek, hoci vymedzený mantinelmi plánovanej socialistickej ekonomiky. Aj tu totiž zreteľne presakuje schizofrénny charakter komunistickej spoločnosti - napriek enormnému úsiliu vkladanému do vývoja, zjavnému dizajnérskemu potenciálu, napriek výdatne živeným ilúziám o „neustále stúpajúcej úrovni“ odevného priemyslu a medzinárodných úspechoch socialistického odevu, bol výsledok skôr kŕčovitým pokusom vybalansovať antagonistickú realitu západného vývoja módy s cenzurovanou a konformistickou spoločnosťou.
Výstižne to ilustruje aj nástojčivo presadzovaná téza o atraktivite domácky zhotovovaného odevu. Podľa nej malo ísť o jeden z výdobytkov pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby. Túto vrstvu, výdatne živenú strihovými prílohami v časopisoch a sprevádzanú zháňaním západonemeckého žurnálu Burda, nevynecháva ani výstava.
tags:
