Vyhadzovanie jedla: Príčiny a choroby

Sú dve veci, na ktoré som ako katolíčka mimoriadne citlivá. Keď niekto vyslovuje meno Božie nadarmo, a keď niekto plytvá jedlom. Zvlášť ma to irituje, keď to robia veriaci ľudia a (verím, že len) z nevedomosti neprikladajú týmto veciam dôležitosť, aká im prináleží. Ak dovolíte, podelím sa s vami o to, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby sa tento neduh aspoň z našich radov odstránil.

Plytvanie potravinami

Ďalšia vec, ktorá ma ako veriacu katolíčku nesmierne irituje, je okrem ľahkovážneho vyslovovania Božieho mena - plytvanie potravinami. Túto krajinu charakterizuje nemiernosť. Nikde inde som nevidela také plytvanie jedlom, ako práve v USA. Nikde inde podľa mňa ľudia nevyhadzujú také obrovské množstvá jedla do koša - bez čo len náznaku ľútosti.

Extrém v Amerike

Amerika je však v tomto smere extrém. Plytvanie potravinami tam dosiahlo rozmer, aký inde vo svete neuvidíte. Zistilo sa, že cena vyhodeného jedla v Štátoch dosahuje ročne asi 240 miliárd dolárov. Na jednu domácnosť to prepočítali na 1866 dolárov ročne. Ľudia tam vyhodia teda približne 30 - 40 % zakúpeného jedla.

Európa a Slovensko

Aby sme však nekrivdili Američanom, ani Európania nie sú práve vzorom šetrenia. Podľa informácií z Európskej únie končí každoročne v koši 88 miliónov ton úplne dobrého a čerstvého jedla v sume približne 143 miliárd eur. Na Slovensku je to na obyvateľa ročne asi 40 - 60 kilogramov zbytočne vyhodeného jedla. Paradoxom je, že kým u nás žije už približne milión ľudí na hranici chudoby, tak pred šiestimi rokmi vyhodilo 5 obchodných reťazcov približne 15 000 ton (!) potravín, ktoré sa ešte dali zužitkovať a neboli pokazené.

Globálny problém hladu

Ale kým sa v najbohatších krajinách sveta s jedlom a potravinami nehorázne plytvá, 805 miliónov ľudí na svete ho nemá dosť a hladuje. To je každý deviaty človek. Hlad zabíja na svete ročne viac ako AIDS, malária a tuberkulóza dohromady. Myslime na to, prosím, keď pôjdeme najbližšie nakupovať. Alebo keď navaríme viac, ako dokážeme zjesť.

Psychologické aspekty vyhadzovania jedla

Ide o psychický stav charakteristický pretrvávajúcimi ťažkosťami s vyhadzovaním vecí alebo zhromažďovaním spotrebiteľských produktov bez ohľadu na ich skutočnú hodnotu. Prejavuje sa úzkostnou potrebou tieto veci chrániť a zväčšovať ich množstvo. Osoba postihnutá týmto ochorením prežíva intenzívne pocity strachu pri myšlienke zbavovania sa takto nadobudnutých predmetov. Postihnutý si takéto správanie neuvedomuje a považuje ho za prirodzené. V skutočnosti tento stav pôsobí na emočnú aj fyzickú, sociálnu a finančnú stránku života postihnutého a jeho príbuzných.

Tento stav je často dôsledkom nutkavej potreby nakupovať nové veci (kompulzívne správanie), prípadne sa takýmito vecami obklopovať ich zhromažďovaním bez míňania finančných prostriedkov (letáky, použité šatstvo, odpadky). Choroba sa niekedy začína ako koníček, jedinec pociťuje nutkavú potrebu hľadať a zhromažďovať dokonalé, prípadne jedinečné veci (často dekoratívneho charakteru). Neskôr, pod vplyvom sociálnych, zdravotných, ekonomických a iných spúšťačov, takéto správanie prerastá do patológie a k predmetom úžitkovej hodnoty pribúdajú predmety bez estetického, ekonomického a emocionálneho významu, ktoré často predstavujú skôr odpadové produkty (použité kartóny, krabice, fľaše, noviny, jedlo, oblečenie), v niektorých prípadoch dokonca zvieratá.

V takýchto podmienkach dochádza k prieniku možných zdrojov infekcií v podobe hlodavcov, hmyzu a iných živočíchov aj k obmedzeniu plochy obývateľného priestoru postihnutého i jeho okolia. Hoci príčiny vzniku poruchy nie sú známe, vyšší predpoklad, že sa rozvinie, majú jedinci, u ktorých sa takéto správanie vyskytlo v rodinnej anamnéze. V niektorých prípadoch sa tento stav vyvinie ako následok poškodenia mozgu v dôsledku mechanického úrazu, nádoru a podobne. V niektorých prípadoch je dôsledkom obsesívno-kompulzívnej poruchy, poruchy pozornosti, depresie, poruchy príjmu potravy, psychózy alebo stareckej demencie.

Príznaky a diagnostika

Medzi časté príznaky prepuknutia ochorenia patrí neschopnosť a neochota zbaviť sa vecí, ktoré prestali plniť svoju funkciu, prípadne ťažké rozhodovanie pri organizovaní hmotných vecí, spojené s prežívaním intenzívneho pocitu úzkosti, rozpačitosti, trápnosti. Tento stav je často sprevádzaný depresiou, ADHD a alkoholizmom. V niektorých prípadoch sa dostavuje paranoidný pocit prenasledovania a odcudzovania nahromadených vecí alebo nutkavá potreba predzásobenia sa, ktorá má nelogický charakter.

Postihnutý často kontroluje odpadkové koše a smetiská, čo vedie k izolácii zo strany príbuzných a spoločnosti, k zániku partnerského života, pracovnej morálky, strate zamestnania a vzniku mnohých zdravotných komplikácií (časté infekcie tráviaceho traktu, kožné problémy, problémy s parazitmi). Tento stav má chronický priebeh - neustále sa zhoršuje. Vyvíja sa už v pomerne skorom období, priemerný vek nástupu prvých príznakov je 13 rokov. Ak rodičia, prípadne pedagógovia zachytia takéto správanie, je dôležitá komunikácia s detským psychológom.

V prípade rozvinutia stavu ako následku poškodenia mozgu je dôležité prostredníctvom zobrazovacích metód (MRI, CT) preveriť stupeň poškodenia CNS. Lekár tiež vykoná psychologické hodnotenie. Okrem otázok týkajúcich sa emocionálneho stavu preverí schopnosť jedinca uložiť/vytriediť veci. Vhodná je kombinácia psychoterapie a užívania liekov.

Kompulzívne hromadenie

„Ide o chorobné nutkanie. Je to neovládateľná potreba, ktorú neviete skrotiť rozumom ani vôľou. Niekedy sa začne tým, že musím ísť skontrolovať, či som dobre vypla vodu a či netečie kohútik. Postupne sa z toho môže vyvinúť situácia, keď kohútiky kontrolujem hodinu a bez toho nedokážem odísť z domu. A to sa preklopí do spomínaného ‚škrečkovania‘, keď musím mať istú vec na istom mieste.

Kompulzívne zhromažďovanie, nazývané aj hoarding, je psychickou poruchou, ktorú niekedy spozorujeme len ťažko alebo sa prejaví až v neskoršom veku. Azda každý z nás v istom životnom období niečo zbieral. Keď zbierame umenie, porcelán či platne zo záľuby, tak platí, že nám na týchto veciach záleží. Ak ide o patologické, teda nezdravé hromadenie, tak je zberateľovi jedno, ako sú sviečky, noviny či obrazy vystavené a koľko ich je. Stačilo mu dostať ich tam, kam potrebuje. Nie je to jeho koníček ani srdcová záležitosť. Nie nutne. Hoarderovi nejde o to, koľko vecí má, samy osebe preňho nič neznamenajú.

Áno. Hromadenie niekedy prekladáme aj ako „škrečkovanie“ či „syslenie“. Nejde o to, kde a ako sú tieto veci uložené a ako je o ne postarané. Dôležité je len, že sú v priestore, kde ich potrebuje mať. Pretože mu beriete niečo, čo mu zapĺňa jeho prázdnotu. Tie veci pre neho symbolizujú istotu. Ak mu chcete niečo presunúť, upratať či vyhodiť, je to pre neho nabúranie osobného priestoru. Aj preto sa hoarderi začnú postupne izolovať, prestanú do svojich priestorov púšťať priateľov či príbuzných. Nemusí však ísť len o predmety, niekedy sú objektom hromadenia aj zvieratá.

Liečba kompulzívneho hromadenia

Kompulzívne hromadenie ešte stále skúmajú klinickí psychológovia a aj psychiatri kvôli tomu, ako tento problém riešiť farmakologicky. Nie každý človek, u ktorého sa toto nutkanie objaví, však musí byť psychiatrický pacient. Presne tak. Sú ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne problémy, nepotrebovali vyhľadať psychologickú pomoc, no zrazu sa u nich nutkanie na hromadenie objaví. Mnohí ho dokážu pomerne dlho schovávať a pre okolie vyzerajú, že fungujú normálne. Hoarding prekladáme aj ako kompulzívne hromadenie. Ide o chorobné nutkanie, je to neovládateľná potreba, ktorú neviete skrotiť rozumom ani vôľou. Niekedy sa začne tým, že mám potrebu ísť skontrolovať, či som dobre vypla vodu a či netečie kohútik. Postupne sa z toho môže vyvinúť situácia, keď kohútiky kontrolujem hodinu a bez toho nedokážem odísť z domu.

Hoardera si často predstavujeme ako staršieho človeka obklopeného knihami či súčiastkami. Aj keď hoarding vyzerá, že je záležitosťou stredného veku okolo päťdesiatky, môžeme ho pozorovať aj u detí. U autistických, úzkostných či depresívnych detí je dôležité sledovať, či vás do svojej izbičky pustia, čo majú pod posteľou a či si nezačali robiť zbierky. Neskôr v živote ide o akési zberateľské vlny. Tak ako u o mnohých iných psychických ťažkostí, častejšie sa vyskytujú v záťažovom období, pri otvorení traumy a podobne. No nemusí to tak byť. To je veľmi individuálne. Nájsť kľúč k spúšťačom a zdrojom tohto správania je práve to najťažšie. U niekoho sa to podarí a u iného klienta nie. Závisí to aj od toho, v akej fáze rozvoja poruchy sa klient nachádza.

U medikovaných pacientov sa stav niekedy zlepší natoľko, že si domov pustia rodinného príslušníka a dokážu komunikovať o tom, čo treba vyhodiť. Nechajú sa presvedčiť, aby sa umyli a zbavili byt zvyškov jedla. Čo hoarder zažíva, keď si novú vec zaobstará či kúpi? Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Vytvára si tým priestor bezpečia. Niekedy si doslova vystavia hradby z časopisov či krabíc a medzi nimi cestičky, ktorými sa pohybuje. Hoarder môže byť inteligentný, vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý má vysokú pozíciu a je vynikajúco technicky či IT zručný. No zistil, že nemá žiadny súkromný život, že mu chýba rodina, nedokáže si udržať partnerku či partnera. Možno zažil tragickú udalosť a uzavrel sa do svojho sveta.

Najmä zo začiatku sú to často ľudia, ktorí majú štýlové bývanie, a začína sa to jednou izbou, v ktorej si dovolia takto hromadiť. Dostanú sa do zajatia tejto potreby. To, či sa naplní alebo nie, je pre nich bojom o život. Áno, môže byť vo fáze, ktorá je veľmi nenápadná. Maminka vám povie, že má v jednej miestnosti sklad, nepustí vás do nej a zbytok domu vyzerá výborne. Nemáte šancu zistiť, že tam nie sú len veci na upratovanie. Je to tak. Niekedy hoarder do svojej päťdesiatky funguje normálne, a keď sa porucha prejaví, tak to partner a deti nesú veľmi ťažko.

Komunikácia s hoarderom je mimoriadne dôležitá, no musíte ju prispôsobiť konkrétnej situácii. Ak je otec introvert, nechoďte naňho s rodinnou poradou či upratovacou službou. Ak je maminka učiteľka, zvyknutá celý život viesť, nemôžete s ňou hovoriť ako s dieťaťom. Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si hoarder nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Prídete k otcovi na kávu, všetko monitorujete očami. Vidíte aj cítite, čo v tom priestore je, no bavíte sa o tom, ako sa má. A len nenápadne vložíte vetu: „Necítiš tu niečo?“ A počkáte na reakciu. Možno sa bude ošívať alebo nezareaguje vôbec, tak pokračujete v rozhovore. Neskôr môžete povedať: „Počuj, tie knihy, čo tam máš, môžem si ich požičať? Vrátim ti ich.“ Tak rýchlo zistíte, ako hlboko je v tom už ponorený. Ak začne byť fyzicky alebo slovne agresívny, je to vyššia miera závislosti.

Má to viacero výhod. Nemusíte mu to vysvetľovať sami a nie ste pri tom, keď si ho číta. Väčšinou nezareaguje, no otvorí si ho. V tej skoršej fáze sa skôr hanbí, v tej neskoršej to berie ako útok. Nechajte tému desať či štrnásť dní na pokoji a spýtajte sa ho: „Oci, je tu tento problém, sú rôzne cesty, čo s tým môžeme robiť. Pre takého človeka je to koniec sveta. Nehovorím, že takýto radikálny prístup u niekoho nezabral. No o mesiac môže byť domácnosť opäť v tom istom stave. Stalo sa mi, že šesťdesiatročnému otcovi dcéra so synom za víkend upratali, kúpili mu novú posteľ aj matrac. Ten pán sa psychicky zrútil, nebol schopný rozhovoru. Niekedy funguje, keď dcéra povie mame: „Chodím na psychoterapiu, riešili sme tam aj vzťah k mame, bolo by dobré, keby si tam išla so mnou.“ Stane sa, že takýmto spôsobom bez strachu nadviažeme prvý kontakt, vybuduje sa dôvera a môžeme pracovať. Alebo môže človeka na psychiatrické vyšetrenie poslať obvodný lekár, to zvyknú klienti rešpektovať. Často sú to lieky zo skupiny antidepresív SSRI.

Keď sa o seba prestáva starať: zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne. Mala som klienta, ktorý zbieral jachty, mal ich ukotvené pri Stredozemnom mori. Keď sa mu rozpadlo manželstvo, prestal na more jazdiť, no začal nakupovať rôzne jachtárske diely, ktoré uskladňoval vo svojom byte. Neskôr si kvôli tomu prenajal sklad a vyčerpal všetky svoje finančné možnosti. Nakoniec museli všetko rozpredať a žije v malom domčeku na vidieku. Niekedy to pomáha, pretože hoarder vie, kde môže naplniť svoju nutkavú potrebu. Áno. Sú hoarderi, pre ktorých je dôležitá haptika, musia sa veci najskôr fyzicky dotknúť a online nakupovanie pre nich nie je témou. Niekedy sa hoarding prepája so závislosťou od nakupovania, ktorá je typická pre ženy. Nedokážu sa vrátiť domov bez toho, žeby si niečo nekúpili. Keď človek zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne, to sú signály, že je to za hranicou.

Diagnostikovať, o čo presne ide, je veľmi zložité. U žien ide často o otázku prijatia svojho vlastného tela, zvyknú sa pridružiť poruchy príjmu potravy, prehnaná starostlivosť o seba, zlý vzťah s mamou a k tomu sa objaví nutkavé hromadenie. Pri staršej generácii často býva iniciátorom stretnutia niekto z blízkych. U mladých je to iné. Ak začnú u seba niečo pozorovať, vyhľadajú si o tom informácie na nete a zapoja sa do diskusných fór. Nie je výnimkou, že za mnou príde klientka a povie mi, čo si sama zdiagnostikovala. Mladí ľudia od šestnásť do dvadsaťpäť sa dnes snažia štylizovať do nejakej roly, je trendom dávať si rôzne diagnózy. Skôr im poviem, že ja tam poruchu nevidím, no že sa o tom môžeme ďalej rozprávať. A že by to možno mal zhodnotiť psychiater. Niektorým sa uľaví, že diagnózu nemajú.

Na liečenie hoardingu sa využíva kognitívno-behaviorálna terapia (KBT). Základom je vytvorenie vzťahu s terapeutom a pocitu bezpečia. Aj keď tam fyzicky nie som, je takmer cítiť „vôňu“ toho priestoru. A vidíte, čo všetko tam hrozí. Môže ísť o riziko samovznietenia a požiaru alebo že predmety človeka zavalia. Keď sú tie fotky takéto šialené, často sa so mnou spojí aj niekto z rodiny. Potom s dcérou riešime, ako pracovať s maminkou, ako často ju navštevovať. Či skúsiť niečo vyhodiť alebo či lepšie znesie, keď jej pomôže umyť kuchynskú linku. V terapii sa snažíme rozkrývať dôvody, prečo sa hromadenie deje. Psychické týranie, násilie v rodine, iná psychická porucha či nízke sebavedomie, neúspech v partnerskom živote.

Ak klient spolupracovať chce, či už priamo, alebo cez rodinného príslušníka či sociálneho pracovníka, veci sa pomaly menia. Niekedy musí dôjsť k nedobrovoľnej hospitalizácii. Mojou skúsenosťou je, že kompulzívne hromadenie nevieme vyliečiť úplne. Niekde v človeku tento mechanizmus zostáva. No klientom vysvetľujem, že sa návratu nemusia báť. Pracovať s hoardermi nie je jednoduché. Keď má klient zázemie a rodinu, ktorá sa stará, je tu šanca, aby takýto človek mohol opäť žiť plnohodnotný život. To mi dáva zmysel a baví ma. Terapia býva zo začiatku intenzívna, niekedy aj hodinu týždenne.

Mám aj klientov, ktorí mi raz za rok napíšu: „Nebojte sa, som v pohode. Keby niečo, ozvem sa. V rámci online poradne pracujem s českými aj slovenskými klientmi po celom svete. Mala som klientku, ktorá v byte hromadila potkany. Na zápach a výkaly sa sťažovali aj susedia. Klientka im nestačila ani dávať dostatok potravy. Postupne sa podarilo, že sa obrátila na chovnú stanicu, ktorá si po potkany prišla. Klientka podstúpila liečbu, aj medikamentóznu vrátane KBT terapie. Už sa k tomuto správaniu nevrátila.

Záchvatové prejedanie

Asi každý z nás sa niekedy tak trochu prejedol a určite sme pri tom hneď nepremýšľali o tom, že okrem nepríjemného pocitu v žalúdku by nám to mohlo nejako výrazne uškodiť. Problém však nastáva, ak sa tieto záchvaty „žravosti“ stanú naším denným chlebom. V takom prípade ide o závažné psychické ochorenie, ktoré by sme rozhodne nemali brať na ľahkú váhu. Záchvatové prejedanie sa radí medzi poruchy príjmu potravy. Charakteristická je pre neho konzumácia veľkého množstva jedla v krátkom čase, aj keď vlastne vôbec nie sme hladní. Zároveň nie sme schopní kontrolovať, čo jeme alebo koľko toho jeme. Po tomto záchvate chorý spravidla cíti vinu a hanbí sa za svoje správanie aj za svoje telo. To sa väčšinou snaží kompenzovať pomocou rôznych diét a odopieraním stravy, čo mu na psychickej pohode príliš nepridá.

Záchvatové prejedanie je často spojené s negatívnymi emóciami, stresom, nespokojnosťou so sebou samým alebo celkovo so svojím životom. Tieto pocity sú potom kompenzované nárazovou konzumáciou veľkého množstva jedla, pri ktorom čiastočne a dočasne ustupujú. Ako ale toto ochorenie odlíšiť od prostého občasného prejedenia? Spoznáme ho podľa niekoľkých znakov:

• veľké množstvo skonzumovaného jedla v krátkom čase (≤ 2 hodiny)
• vyššia rýchlosť konzumácie, až hltanie
• aj keď už chorý necíti hlad a cíti sa plný, aj tak pokračuje v jedení
• nie je schopný prestať jesť a stráca kontrolu nad tým, čo je
• schováva si potraviny a tajne ich potom pojedá
• v prítomnosti ostatných ľudí je normálne alebo stravu naopak odmieta, keď je však sám, dochádza k záchvatu
• cíti stres a úzkosť, ktoré pri jedle čiastočne ustupujú
• nemôže dosiahnuť stav nasýtenia - bez ohľadu na množstvo skonzumovaného jedla sa plne nedostaví pocit odmeny a uspokojenia
• po záchvate má výčitky svedomia, je znechutený zo svojho správania a zo svojho tela
• návaly prejedania prichádzajú minimálne raz týždenne po dobu aspoň 3 mesiacov

Pri takomto záchvate „žravosti“ logicky prijmeme veľké množstvo energie, na základe ktorej sa jazýček váh energetickej bilancie nakloní na stranu vyššieho kalorického príjmu než výdaja. Až 50 % ľudí trpiacich touto chorobou je preto obéznych. S obezitou potom súvisia ďalšie zdravotné komplikácie, ako je cukrovka 2. typu, vysoký krvný tlak, ochorenia kardiovaskulárneho systému, mŕtvica aj vznik niektorých nádorov (Mitchell, 2016).

Vplyv na mozog

Dlhodobé záchvatové prejedanie znižuje v mozgu schopnosť dosiahnutia pocitu odmeny a uspokojenia Doktorka Moore s kolegami vo svojej štúdii sledovala 2 skupiny myší, pričom: testovanej skupine boli 2 dni v týždni podávané veľmi sladké potraviny a po zvyšok týždňa potom klasická strava kontrolnej skupine bola podávaná iba klasická strava U testovanej skupiny sa po čase spontánne vyvinula potreba záchvatovej a nekontrolovateľnej konzumácie sladkých potravín spojenej s odmietaním klasickej stravy. Obom skupinám bol tiež podaný amfetamín, čo je stimulačná látka zvyšujúca v mozgu hladinu neuromediátorov, ako je noradrenalín, serotonín a dopamín. Práve dopamín je zodpovedný za nám dobre známy pocit odmeny a uspokojenia. Testovaná skupina ale na rozdiel od kontrolnej skupiny na podanie amfetamínu vôbec nereagovala, to znamená, že u nej nedošlo k naplneniu pocitu odmeny.

Výskumníci zistili, že u testovanej skupiny došlo k poklesu hladiny dopamínu v mozgu, pri podaní amfetamínu sa ho uvoľnilo menšie množstvo a dopamínové receptory boli taktiež nefunkčné (Moore, 2019). Dlhodobé záchvatové prejedanie vedie k zníženiu hladiny dopamínu, čo má za následok sťaženú schopnosť dosiahnutia odmeny a pocitu uspokojenia. Kvôli tomu je tak chorý človek nútený jesť viac a viac až dovtedy, keď už nie je schopný prijať ani sústo. Znížená schopnosť dosiahnutia pocitu uspokojenia, v tomto prípade nasýtenia, potom vedie k začarovanému kruhu ďalších a ďalších návalov „žravosti“, počas ktorých sú príjemné pocity intenzívnejšie (Moore, 2019). Zaujímavé je, že veľmi podobné procesy môžeme pozorovať aj pri drogovej závislosti, pri ktorej podávanie drogy práve cez uvoľnenie dopamínu spôsobuje príjemné pocity, a užívatelia sú tak nútení k opakovanému užívaniu týchto látok (Everitt, 2016; Moore, 2018).

Liečba záchvatového prejedania

V súčasnosti stále ešte nie je stanovený jeden konkrétny spôsob liečby, ktorý by bol 100 % účinný. Postup sa teda môže líšiť v závislosti od okolností a potrieb chorého. Nevyhnutnou súčasťou terapie je však vždy spolupráca pacienta s psychiatrom (následne popr. aj psychológom), počas ktorej sa spoločne snažia rozpoznať spúšťač ochorenia, zlepšiť vnímanie samého seba a pokúsiť sa zabrániť ďalším záchvatom prejedania. Súčasťou liečby je často aj farmakoterapia (antidepresíva, antiobezitiká, antikonvulzíva). K tomu sa väčšinou pridáva aj liečba nadváhy alebo obezity a s nimi spojených komplikácií. Dôležitá je tiež spolupráca nutričného terapeuta, ktorý spoločne s vyššie zmienenou terapiou pomôže nastaviť správne stravovacie návyky a ciele v oblasti výživy.

Prehľad vyhadzovania jedla a s ním spojených problémov

Nižšie uvedená tabuľka sumarizuje kľúčové fakty o vyhadzovaní jedla a jeho dopadoch:

tags: