O letoch na Mars bolo natočených niekoľko filmov. Sú o tom, ako Marťania útočia na Zem, ale sú aj o originálnych Marťanoch na Marse a o výpravách pozemšťanov na Mars. Teraz, keď tam už máme niekoľko automatických sond, je rad na ozajstnú expedíciu živej posádky. Zatiaľ aspoň v knihách a vo filmoch.
Mars je zvláštna planéta, dosť podobná tej našej, ale podmienky na život sú tam veľmi nepriaznivé, až nemožné. Táto planéta nás zaujíma, lebo si myslíme, že kedysi tam bola voda a teda aj nejaký život. Možno práve preto je Mars výzvou, ktorá vedcov i literátov láka navštíviť ho. Marťanská atmosféra obsahuje 95% oxidu uhličitého a to nám na dýchanie nestačí. Priemerná povrchová teplota je -65°C a maximá dosahujú úroveň -143°C.
Viac údajov o Marse sa dočítate na wikipedii, ale aj v tejto knihe. Takáto predstava o Marse, nám obyčajným ľuďom stačí, aby sme radšej ostali v teple a pohostinnosti našej planéty.
Príbeh Marka Watneyho
Do marťanského nehostinného prostredia pristála posádka expedície na Mars. Po náhlom zhoršení podmienok však museli narýchlo odletieť a vydať sa na spiatočnú cestu k Zemi. Nešťastnou náhodou tam ostal Mark Watney a tak sa stal prvým nedobrovoľným obyvateľom Marsu. Jeho príbeh je opísaný v knihe s jednoduchým názvom Marťan a napísal ho Andy Weir.
Pri čítaní som sa nemohol ubrániť predstavám scén z filmu Misia na Mars (rok 2000). Tie predstavy tvorili akúsi obrazovú ilustráciu príbehu, aj keď tam sa veci vyvíjajú trochu inak. Marťan nie je kniha s množstvom citových výlevov, ako sa čaká pri čítaní romantických príbehov. Je to detailný technokratický opis udalostí, tak ako prebiehajú a jediné citové úľavy na strane Marka, ale aj v úradovniach NASA sú typu: “je to v riti”... Dokonca takýmto konštatovaním kniha aj začína.
Je to pomerne strhujúci denník, kde človek nevie ako to dopadne, čo sa zajtra pokazí, len si nesmie predčasne prečítať záverečný “sol”. Sol je pomenovanie marťanského dňa a je skoro rovnako dlhý ako pozemský deň. Pre človeka je nepredstaviteľné, prežiť v podmienkach Marsu hoci aj krátky čas. Prežiť viac ako ročné putovanie po marťanských prachových planinách, je skoro zázrak. Žiť poldruha roka v plastovom “stane”, alebo v skafandri, bez možnosti osprchovať sa.
Pritom skafander slúži aj na také potreby, ako je vylučovanie nestrávených zvyškov potravy... Žiť tak dlho na Marse a dočkať sa neistej záchrany, je pozoruhodné a vôbec to nie je lákavá predstava. Náš Marťan si dokonca zo svojich exkrementov a neživej marťanskej pôdy založil záhradku na pestovanie zemiakov vo svojom obytnom "stane".
Pestovanie zemiakov ako kľúč k prežitiu
Mark Watney je úplne osamelý človek na nevľúdnej planéte bez života. Bez rádiového spojenie so Zemou. Bol to však vynikajúci expert na pestovanie rastlín, aj na elektroniku a mechanické opravy vesmírnej techniky. Len vďaka tomu, vďaka naučeným znalostiam o Marse a vďaka sondám, ktoré už sú na Marse, sa snažil dostať zo šlamastiky a prežiť. Keď nebolo spojenia, na zemi ho pochovali ako hrdinu. Neskôr, keď zistili, že žije, rozbehla sa na jeho záchranu ohromná svetová akcia.
Pozoruhodné je, že v tomto románe je ruská kozmická technika absolútne vynechaná a NASA žiada pomoc od čínskej vesmírnej agentúry.
Pred šiestimi dňami sa astronaut Mark Watney stal jedným z prvých ľudí, ktorí pristáli na Marse. Spočiatku úspešná misia na povrchu Marsu sa musí predčasne ukončiť pre piesočnú búrku, ktorá ohrozuje život posádky. Mark pri nej takmer zahynie, a keď sa preberie, nachádza sa v úplne novej životnej situácii. Ostal celkom sám na planéte, ktorá akoby sa ho zo všetkých síl pokúšala zabiť.
Nemá ako oznámiť Zemi, že je nažive, a aj keby sa mu to podarilo, jeho zásoby ani zďaleka nepostačujú, aby prežil do príletu ďalšej kozmickej lode. Na druhej strane aj tak asi nebude mať dosť času, aby zomrel hladom. Poškodené vybavenie, kruté marťanské prostredie a starý známy „ľudský faktor“ so svojimi prešľapmi a chybami ho môžu zabiť oveľa skôr. Mark však nie je ochotný len tak to vzdať. Vďaka svojej vynaliezavosti, technickým schopnostiam a zarytému odhodlaniu vytrvalo bojuje s jednou neprekonateľnou prekážkou po druhej.
Obrovský pretlak znútra vystrelil komoru ako delovú guľu a cez vzniknutý otvor explozívne unikal vzduch. Prekvapeného Watneyho to vnútri hodilo chrbtom o zadné dvere. Prechodová komora preletela štyridsať metrov a tvrdo dopadla na povrch. Watney sa sotva spamätal z prvého šoku a už ho čakal druhý, lebo ho pri dopade hodilo tvárou o predné dvere. Najhoršie to schytal kryt na helme. Bezpečnostné sklo sa rozletelo na stovky malých kociek a hlava mu tresla o vnútrajšok helmy, až takmer stratil vedomie. Prechodová komora sa kotúľala ešte ďalších pätnásť metrov. Hrubý skafander Watneyho ochránil pred nejednou zlomeninou. Snažil sa pochopiť, čo sa to deje, no sotva sa držal pri vedomí. Nakoniec sa komora dokotúľala a ostala ležať v oblaku prachu. Watney ležal na chrbte a tupo hľadel na dieru v prednom kryte svojej helmy. Po tvári mu tiekla krv z rozbitého čela. Len čo sa trocha spamätal, začal zisťovať situáciu. Obrátil hlavu a pozrel sa cez okno v zadných dverách. V diaľke sa trepotal sfúknutý hab a pred ním ležalo hotové smetisko vecí, čo z neho vyleteli. Potom mu do uší doľahol sykot. Dobre sa započúval a uvedomil si, že nepochádza zo skafandra.
tags:
