Sladká chuť sprevádza ľudstvo odjakživa a to, že je nám príjemná, máme zakódované doslova v DNA. Krémeš, rakvička, likérový špic, Dobošova torta, veterník... už len pri pomyslení na ne sa zbiehajú slinky. Ale skôr preto, lebo nám pripomínajú mladosť, detstvo. Tvoria chuťovú stopu, ktorá sa za nami ťahá už pekný pár desaťročí a prepája dejiny, generácie a ľudské životy sladkou niťou.
História Knedlí
Obe tieto klasiky sprevádzajú na tanieri knedle. „Knedlo vepřo zelo“. Či sviečková.
Ale nie sme v tom rozhodne sami. Zemiaková, žemľová, karlovarská, slaninková, chlpatá. Tradičnou baštou knedlí je naše susedné Česko, no do veľkej miery sa knedľová tradícia udomácnila aj u nás. Výborné knedle pripravujú tiež Bavori, Rakúšania či Tyroláci.
Na patentový úrad knedle nikto neprihlásil, ale už podľa slova je zrejmé, že v boji o prvenstvo bude mať stredná Európa ťažkého súpera. Gule, valce či šišky varené v osolenej vode a často naplnené ďalšími dobrotami, sa pôvodne piekli podobne ako buchty. Každý kraj, každá rodina aj každá kuchárka má svoj vlastný recept, trochu iný grif a iný pomer surovín.
Ak Česi a Slováci majú radi sviečkovú so šiestimi, prípadne s ôsmimi, vo Viedni sa často servíruje len jedna veľká guľatá knedľa, ktorej základom je žemľa. Navyše sa nevarí vo vode, ale v pare zabalená do obrúska, vďaka čomu nie je na povrchu slizká, ale suchá.
Mnoho kuchárok knedľu dochucuje petržlenom, prípadne muškátovým orieškom. Bratom viedenskej knedle je knedľa karlovarská, kde tiež prevažuje žemľa a pre lepšiu chuť sa pridávajú nasekané bylinky. V Tirolsku sú obľúbené nielen okrúhle slaninkové knedle, ale aj knedle syrové či špenátové, ktoré sa často podávajú samotné ako hlavné jedlo.
Jednou z obľúbených pochúťok na oboch stranách Tirolska (teda ako v Rakúsku, tak aj v Taliansku), je guľatý knedla servírovaná s jemnou klobásou a nutná porcia kyslej kapusty.
„Tri najväčšie knedľové úlovky? Ak by som mal zostať v strednej Európe, tak to bude asi pečené bravčové koleno s hutnou omáčkou a zemiakovou knedľou v malej dedinke neďaleko Mníchova, potom moja obľúbená klasika v podobe opečených knedlí s lieskovým ragú v Burgenlande a nakoniec králičia sviečková s famóznou perníkovou knedľou, ktorú vykúzlil šéfkuchár reštaurácie Kaskáda v českom Liběchove,“ vypočítava cestovateľ Jan Stach svoje najväčšie knedľové zážitky.
Knedle vo Svete
Práve Čína je pokladaná za miesto zrodenia knedlí, keďže podľa historikov sa práve v Ríši stredu objavili knedle úplne prvýkrát, niekedy v treťom storočí nášho letopočtu. A sú tu populárne dodnes. Hovorí sa im dim sum, majú veľa tvarov a desiatky rôznych náplní.
Ďalšia krajina, kde by ste knedle asi nehľadali, je India. Avšak aj tu sú knedle, ktorým sa hovorí kofta, mimoriadne populárne. Existuje mnoho rôznych variantov, väčšinou sa pripravujú zo zemiakového cesta ochuteného syrom či zeleninou. Knedle dnes tvoria bežnú súčasť jedálnych lístkov v mnohých krajinách.
Ich dejiny sa údajne začínajú na brehoch hornorakúskeho jazera Mondsee, kde sa pred asi 6 000 rokmi, v dobe kamennej, usídlili ľudia v dedinách na drevených koloch. Tu sa pri vykopávkach našli zvyšky štruktúr prehistorického knedľového cesta. Tieto nálezy cesta poukazujú na to, že kedysi dávno v nich boli zabalené kúsky ovocia alebo mäsa, čo by sme mohli považovať za akési pradávne buchty.
Názov “knedľa” však pravdepodobne pochádza z rímskeho slova “nodus”, čo znamená uzol. Pretransformovalo sa cez staronemecké “chnodo” do stredovekej spisovnej nemčiny v podobe „knode” a neskôr sa vyvinulo do nemeckého slova “knoten”, čo tiež znamená uzol alebo zauzliť.
Práve to bolo totiž podstatou typickej metódy na výrobu knedle. Kulinárska história germánskych krajín uvádza, že knedle boli v skutočnosti potravou pre chudobné rodiny, pretože aj v čase núdze mohli knedle pripraviť vďaka vždy dostupným prísadám.
Nárok na autorstvo knedle si však robia aj Česi. V stredoveku totiž pripravovali najrozličnejšie druhy knedlí - z múky či z bieleho chleba. Na stoloch šľachty i mešťanov sa vyskytovali knedle ryžové, syrové, mandľové, knedle trené v panvici, ale aj knedle z vrecúška, ktoré sa pravdepodobne varili v obrúsku.
História hovorí aj o tom, že Česi sa v tom čase v Amsterdame stavili o sto dukátov, že sa dá uvariť niečo také ako slivkové buchty či knedle. Holandskí oponenti totiž tvrdili, že to nie je možné. Českí šľachtici poverení diplomatickými úlohami však pravdepodobne už vtedy cestovali nielen bez manželiek, ale aj bez kuchára a možno len vypili priveľa krígľov holandského piva, pretože história hovorí: „Škaredou ostudu utržili, knedlíky se jim nepovedli“.
Zato tie dnešné pravé české ovocné knedlíky sú ozajstnou lahôdkou. Knedle a parené buchty sa však v minulosti vyskytli aj mimo Európy. Konkrétne Číňania sa považujú za “otcov knedlíkov”, pretože na ich území sa podľa historikov objavili plnené knedle už v 3. storočí nášho letopočtu a populárne sú dodnes.
Pripomínajú naše parené buchty, no Číňania ich pripravujú so slanými náplňami. Mimochodom, vedeli ste, že prvé znázornenie uvarenej knedle z cesta v tvare gule sa nachádza v južnom Tirolsku na freske v hradnej kaplnke na hrade Hocheppan?
NA PARE: Moderný Prístup k Tradičnej Chuti
Založiť svoj biznisplán len na jednom produkte sa môže zdať na prvý pohľad riskantné. Navyše keď ide o jedlo. Keď však ide o niečo, čo všetci poznajú, často sa im to spája so spomienkami na detstvo a vy to dokážete urobiť tak, že už prvý hlt tieto vyvolá spomienky - máte „zarobené“ na úspech.
S myšlienkou vyrábať parené buchty a knedle presne také, aké voľakedy vyrábali naše mamy a babky, prišiel takmer pred dvoma desaťročiami Ľuboš Boczek. Odvtedy spolu s bratom vyrábali v Svätom Jure buchty a knedle do početných predajní a reštaurácií a znalci vedeli, že si ich možno kúpiť aj v ich výrobni. Stačí zaklopať na dvere…
Keďže ich vždy robili tak, ako sa robia parené buchty aj doma, a aj tak chutia, značka NA PARE sa stala synonymom tejto tradičnej slovenskej pochúťky najvyššej kvality.
Návšteva prevádzky NA PARE vás vôňami aj chuťami tradičných kysnutých buchiet vráti do detstva. NA PARE: Buchty, ktoré chutia ako domáce Už rok si môžu na ich parených buchtách pochutnávať, pripadne si ich zobrať so sebou aj návštevníci Tržnice Nivy.
V prevádzke, ktorá sa volá, ako inak, NA PARE. Jej manažér Dominik Bila hovorí, že hoci začiatky, keďže začínali ešte v čase koronových obmedzení, neboli jednoduché, ako sa skončili a tržnica sa „rozbehla“, o zákazníkov nemajú núdzu.
Na výber máte rôzne príchute buchiet a rovnako širokú škálu posýpok a tiež polevy. Každý si svoju buchtu môže vyskladať podľa chuti.
„Parené buchty, keď sú poctivo robené, sú úžasný produkt. Je to jedlo, ktoré pozná takmer každý od mám a babiek a má s ním spojené príjemné spomienky. Takže veľa ľudí nám hovorí, že keď vidia našu prevádzku, vyslovene sa potešia, že niečo také existuje. Niektorí sa tu zastavia na sladký obed, iní si dajú buchtu ako dezert po obede, ale aj v hociktorú časť dňa, napríklad ku káve. A teší nás, keď nám povedia, že chutia presne takisto, ako voľakedy doma,“ hovorí D. Bila.
K sladkej buchte sa výborne hodí aj chutná káva 🙂
Zákazníci NA PARE
- Turisti
- Staršie panie
- Deti
Zloženie zákazníkov je veľmi pestré. Vyskúšať toto slovenské jedlo sem chodia návštevníci Bratislavy z celého sveta, ktorí prichádzajú do hlavného mesta autobusmi zo Schwechatu.
Prichádzajú sem aj staršie panie, ktoré okrem toho, že si prídu pochutiť na buchtách alebo kúpiť knedle, prídu aj na kus reči. Parené buchty si však obľúbila aj najmladšia generácia, ktorá tie domáce už až tak nepozná, a teda nemá k nim ani taký citový vzťah.
Tých sa snažia prilákať napríklad rôznymi trendovými posýpkami a topingmi - a darí sa im to. NA PARE láka aj mladú generáciu, a to najmä lákavými posýpkami a sladkými topingmi.
Sezónne špeciality
Dominik Bila je vyučený cukrár, ale po niekoľkých rokoch cukrárčiny trochu zmenil zameranie: prešiel od zákuskov ku kysnutému a parenému cestu. Než začal pracovať v prevádzke v Tržnici Nivy, robil vo výrobni vo Svätom Jure, takže produkty, ktoré v prevádzke NA PARE predávajú, pozná naozaj do detailu.
Cukrár Dominik Bila, manažér prevádzky NA PARE, vymýšľa nové príchute buchiet zo sezónnych surovín. Kým na jeseň si pochutíte na gaštanovej buchte, v zime vás zahreje jablkovo-škoricová buchta a v lete vás osviežia buchty s čerstvým ovocím.
Okrem klasických náplní, ktoré ponúkajú celoročne, vymýšľa sezónne kombinácie, ktoré majú u zákazníkov veľký úspech. V lete to boli napríklad buchty s čerstvým ovocím, na jeseň s gaštanovou plnkou, v zime s jablkovo-škoricovou náplňou.
Okrem buchiet klasickej veľkosti vymyslel aj „minibuchty“, ktoré sa páčia deťom, ale nielen im. „Vo výrobe si najprv trochu zafrflú, čo som zase vymyslel, ale vždy nájdeme spoločnú reč a zákazníci majú takého oživenia sortimentu radi,“ konštatuje s úsmevom.
Plány do Budúcnosti
NA PARE plánuje prilákať aj zákazníkov s potravinovými intoleranciami. Ďalšou „métou“ , na ktorú sa momentálne aj s kolegami zameriavajú, je vytvorenie receptúry na kvalitné vegánske parené buchty a knedle.
Veľa ľudí sa totiž pýta na bezlepkové výrobky. Zatiaľ ich majú od externého dodávateľa, ale ambíciou je predávať vlastné. „Rozmýšľali sme, že ak už máme vyvíjať bezlepkový produkt, tak potom sa zameriame na to, aby v ňom neboli ani vajcia či mlieko, takže by ho mohli jesť ľudia aj s týmito intoleranciami. Nie je to jednoduché, keď nechceme, aby tam boli rôzne prídavné látky a zachovala sa chuť a konzistencia. Myslím však, že už sme sa k tomu, čo chceme, veľmi priblížili,“ vysvetľuje D. Bila.
Ambíciou do budúcnosti sú vegánske buchty a knedle, ktoré by mohli zjesť aj ľudia s rôznymi intoleranciami. A na záver malý kvíz: Viete uhádnuť, buchty s ktorou náplňou sa kupujú najviac? Odpoveď možno prekvapí a možno nie: so slivkovým lekvárom.
Kuchárske Knihy
Množstvo receptov, najmä na obľúbené pochúťky, poznáme spamäti. Občas máme však chuť okúsiť niečo nové, a tak začneme odušu surfovať po internete a hľadať inšpiráciu. Nie vždy je však pre nás zrovna internet to pravé orechové a radšej siahneme po starých dobrých kuchárskych knihách.
Dochytané, mastné, zaprášené múkou či práškovým cukrom, tak obyčajne vyzerajú tie, ktoré máme doma na poličke. A nie div. Veď ich používame v sladkom zápale tvorenia. Už z názvu môže byť zrejmé, čo je obsahom tejto knihy. Nájdete tu recepty nielen na typické krémeše, makovníky či šišky, ale aj mnoho možno už zabudnutých receptov, ktoré skúšali zrejme naposledy naši starí rodičia.
Ak máte radi spojenie príjemného s užitočným, táto kniha je to pravé pre vás. Autorkou je herečka a moderátorka Katarína Brychtová, ktorá vložila do knihy naozaj aj kúsok seba, a tak sa pri pečení dočítate aj rôzne zaujímavosti, ktoré vám môžu skrátiť nejedno čakanie pri trúbe.
Nájdete tam recepty, ako aj to, ako sa k nim autorka dostala a čo pre ňu znamenajú. Ste pozvaní na oslavu a nechcete prísť s prázdnymi rukami? Alebo oslavu organizujete a hostí chcete potešiť vlastným výtvorom? Chutná, vlastnoručne vyzdobená torta poteší snáď každého, kto neodmieta sladké.
Táto kniha vám ponúka recepty na rôzne typy tort, ktoré budú nielen dobre chutiť, ale aj vyzerať. Niekedy chceme upiecť niečo, čo sme ešte v živote neochutnali. Vtedy sa začíname obzerať po zahraničných kuchyniach. V takomto prípade vás môže osloviť kniha Fika & Hygge, ktorá v sebe ukrýva recepty z celej Škandinávie plné severských tradícií.
Ak považujete náš jedálniček sladkých dobrôt za zvládnutý, touto voľbou vhodne rozšírite svoje pekárenské zručnosti. Patríte k tým, ktorým ani nenapadne piecť, keďže má kopec starostí so svojimi ratolesťami a snažíte sa im venovať všetok voľný čas? Skúste časť z neho stráviť s deťmi v kuchyni.
Recepty z knihy vymyslel známy francúzsky šéfkuchár, vyskúšal ich pripraviť spolu s deťmi od 5 do 10 rokov a knihu obohatil aj o pár vtipných nápadov a dobrých rád. Všetky sladké maškrty sú odfotografované a tiež aj proces prípravy, takže deti si môžu svoj postup kontrolovať.
Ak pritom obrázky zababrú, nič sa nedeje - šľahačkové machule zotrú špongiou, pretože knižka je z umývateľného materiálu. K pečeniu neodmysliteľne patria aj ingrediencie ako zavarené ovocie či marmeláda. A keďže domáce je domáce, jednou z najaktuálnejších tém nejednej gazdinky v letnej sezóne je práve zaváranie, želírovanie, varenie, aby sa špajza zaplnila domácimi kompótmi, lekvármi, sirupmi.
Nie každý vlastní babičkine recepty „ako na to“, a tak postupy musí hľadať niekde inde. V súčasnosti o zaujímavé knihy plné sladkých dobrôt rozhodne nie je núdza. Maškrty každého druhu, tradičné i moderné, pečené i nepečené, jednoduchej i vskutku komplikovanej prípravy sa na nás hrnú v bohato ilustrovaných knihách, kde už aj samotné obrázky kričia: Pochutnaj si na mne!
Hana Michopulu a Česká Kuchyňa
Človek, ktorý robí párky bez mäsa a falošný chlieb, nie je dôveryhodný v ničom, vraví o premiérovi Babišovi česká autorka kuchárok. Gastronomická novinárka a zakladateľka farmárskych trhov v Česku Hana Michopulu vydala novú knihu o chlebíčkoch.
„Ľudia si myslia, že sú firmy, ktoré predávajú drahšie, aby na vás nemorálne zarobili, a nepripustia si, že lacné mäso jednoducho nie je kvalitné. Veria, že výrobcovia lacného mäsa sú tí lepší. Hoci sa to často tvrdí, chlebíček nie je český vynález. Chlieb s niečím je úplne univerzálna vec, ktorá sa objavuje v mnohých kuchyniach, nielen českej. Rozhodne na to nemáme žiadne právo ani patent.
Chlebíček sa asi najviac presadil v severskej kuchyni, kde sa robia veľké obložené chleby, ktoré sú skutočne na hlad a sú bohato obložené. My o ňom máme najstaršie zmienky z prvej republiky. Moja prababička z Českých Budějovíc mala vo svojom ručne písanom receptári aj recept na obložené chlebíčky. Odhadujem to na také desiate roky minulého storočia. Určite nie dvadsiate.
Jeden známy mi rozprával, že tu mal zahraničnú návštevu a vzal ju do bufetu. Tí ľudia sa vydesene pozerali na plátky sendviča. Na každom desať deka vlašáku, pol vajca, to celé zaliate majonézou. Myslím, že si asi nedal veľmi záležať na výbere bufetu. Už sú tu firmy, ktoré to robia aj lepšie. Mne na tom nič hrozné nepríde. Je to skrátka spojené s českými emóciami. Ja som to tiež netušila.
Ale k nám do bistra chodili turisti preto, aby na našich chlebíčkoch mohli sledovať našu autenticitu a povahu. Hovorili mi, že presne toto sme typickí my. Že si vystačíme aj s málom. Oni to takto prezentovali aj sprievodcovi. Ale je pravda, že robíme chlebíčky, keď má niekto narodeniny, keď je míting, keď máte promócie, svadbu, dokonca aj pohreb. Stále si myslím, že je to náš poklad.
Možno teraz budem naozaj odvážna, ale je to niečo ako naše sushi. Na malom priestore dostanete veľa chuti, je to ozdobené, je to pekné. Je to chuťové aj vizuálne potešenie. Povedz mi, aký robíš chlebíček, a ja ti poviem, kto si. S „uherákom“? Tak to si možno trochu uviazol v minulosti. So sušenými paradajkami? Najskôr „mileniál“. S treščou pečeňou? Máš rád retro.
Áno. Poznám tú historku. Z divadla vždy chodil k Paukertovi, aby sa niečím rýchlo zasýtil. Každopádne, keď sme sa to snažili rekonštruovať, zistili sme, že z chlebíčkov v tomto období nemôžeme čerpať. Pri chlebíčkoch to nejde, pretože práve za prvej republiky sa používala nie čerstvá, ale len nakladaná zelenina, sardely, aspik. To by už dnes neprešlo.
Moja babička však v tom čase používala napríklad údeného lososa a hľuzovky. Čo si predstavíte pod pojmom totalitný chlebíček? Ja si na chlebíčky svojho detstva spomínam s nadšením. Chodila som na ne po škole, pretože som nechcela chodiť na obedy. To najhoršie, čo ich postretlo, boli 90. roky, keď sa na chlebíčkoch začalo strašne šetriť.
Eidam tridsiatka, pochybná, takmer priehľadná kuracia šunka, margarín - vtedy chlebíčky veľmi upadali. Dá sa teda na samotnom chlebíčku ilustrovať vývoj českej spoločnosti od novembra 1989 do dneška? Nie, neznie. Myslím si, že za posledných desať rokov sme prešli kulinárskym obrodením. Alebo minimálne oživením. Pár tradičných firiem, ktoré chlebíčky robia, sa snažilo niečo vylepšiť. To mi pripadá úplne zreteľné.
V jedle sme teraz určite najďalej, čo sme kedy boli. Uvedomili sme si svoje vlastné korene, prestali sme pohŕdať sami sebou, začali sme vstrebávať vonkajšie vplyvy. Českí kuchári sa vonku veľa naučili, priniesli to sem a aplikovali na naše gastronomické dedičstvo. Takže sa neuveriteľne zlepšujeme.
Ani rezeň, ani knedle. Väčšina kuchyne, ktorú dnes konzumujeme alebo považujeme za českú, je asi dvesto rokov stará. A je to takzvaná meštianska kuchyňa. Knedle boli meštianske jedlo. Je to nová vlna, ktorú sme si navykli nazývať českou kuchyňou, pretože si ju obľúbili naše babičky a prababičky.
Takzvaná česká kuchyňa rozhodne nie je nič, k čomu by sme mali trvale vzhliadať a viazať sa na ňu. Dvesto rokov je veľmi málo, len pár generácií. Touto otázkou sa chcem teraz zaoberať oveľa viac. Zaujímalo by ma totiž, čo z minulosti by sme si mohli osvojiť pre súčasnosť. Chcem osloviť historikov, pretože sa zistilo, že pred poľnohospodárskou revolúciou boli ľudia zdravší než dnes.
Podľa antropologických prieskumov mali ľudia v čase, keď lovili a zbierali, kvalitnejšie a dlhšie kosti, než máme dnes my. Áno. Vždy to funguje tak, že kuchyňa odráža, čo sa historicky dialo, v akých štátnych celkoch sme fungovali. Sme jasne zmiešaní s Rakúskom-Uhorskom, keď sa to v strednej Európe zmiešalo do taviaceho kotlíka a všetko sa ovplyvňovalo navzájom.
Nie. Áno, to je jedlo tradične zviazané s konkrétnym geografickým priestorom. Amerika, celkom bežne po krčmách. Predávajú sa k pivu. Tiež Rakúsko. Nie. To je rovnaké, ako keď sa vás niekto spýta, či máme niečo ako špecifickú povahu. Pretože Apeninský polostrov bol predsa historicky relatívny suverén.
Šéfkuchár Jan Punčochář si nedávno otvoril rýdzo českú reštauráciu. Čítala som tú ponuku. Trebárs držková polievka zahustená teľacími nožičkami, kysnuté buchty… A má na týždne vopred obsadené. Takže je tu veľký dopyt po jedlách, o ktorých sa domnievame, že sú len české.
Samozrejme, že takáto ázijská ponuka sekundárne vyvoláva hlad po tom pôvodnom. A Jan Punčochář robí presne to, čo som sa pokúsila opísať na začiatku. Vždy na konci zimy je v našej domácnosti hitom segedín. Ten milujem. Hĺbka chuti tej kapusty, to je niečo úplne bombastické. A teraz je obdobie kôprovky, ktorú sa snažím dotiahnuť do dokonalosti. Nevarím kôpor a zásadne nepridávam cukor, pretože kôpor je sám osebe sladký.
Oboje. Namiesto bielej múky som však do knedle začala pridávať šupky z obilia. Teda šrot. Po dlhom čase počujem ženu hovoriť o varení vášnivo. Mám pocit, že to robia skôr muži. Mám jednoducho dojem, že stále platí, že žena v kuchyni je v podstate kuchtík, kým muž v kuchyni je sexy. A borec. A umelec. Je to ťažká otázka. Myslím si však, že to tak v súčasnosti je.
Pozrite sa na relácie o varení. Prečo to muži robia výraznejšie? Keď sa pozriete na súťaž Masterchef, v porote sú muži. To je zase prirodzené, pretože pracovať v reštaurácii je strašná drina. Je to robotnícka práca. Naozaj tam treba veľké fyzické nasadenie. A vydrží to strašne málo ľudí. Tak to je. K tomu môžem povedať jednu vec, o ktorej sa asi veľa nehovorí.
Myslím si, že ženy - pardon, budem trochu ezoterická - dávajú do varenia inú energiu. Aspoň ja to tak robím. Pripravujem palacinky a už si pri tom predstavujem, ako bude ľuďom dobre, keď ich budú zajtra jesť. Takto varia ženy - takým vyživovacím, prajným a vlastne liečivým spôsobom. Muži sú schopní pri varení zase niečoho iného, a nie je to menej obdivuhodné. Oni varia na množstvo, na efekt, na výkon, sú schopní zapojiť kreativitu.
Budú z nich šéfkuchári. Budú na dobrých miestach v rebríčkoch reštaurácií. A toto sú dva princípy, oba úplne iné. Ženy nikdy neurobia súťaž o najlepšiu palacinku, o výživnejší vývar. Všetci hovoria o svojich matkách a babičkách, že boli najlepšími kuchárkami. To jedlo proste bolo obohatené vzťahom. Vy také jedlo zjete a cítite sa o dvesto percent lepšie. Mňa na to upozornili moje deti, keď mi povedali: „Mami, ty keď varíš palacinky, vždy tam takto dávaš ruku, keď skúšaš teplotu. Robíš to tak starostlivo.“ A ja som si uvedomila, že majú pravdu.
Že pridávam niečo viac než suroviny. Chcela by som to zažiť, klásť ruku na palacinku. Ale každopádne tá radosť tam je. Jedlo, ktoré pre nich robíte, má ešte iný dôležitý rozmer. Keď si dáte jedlo v reštaurácii, to niečo navyše tam nikdy nebude. Preto sa ľudia nemôžu stravovať dlho po krčmách, pretože po určitom čase sa cítia zle. Akoby mali opicu. A preto je tu už niekoľko rokov téma dvojakej kvality potravín, ktorú vyťahujú politici pred voľbami.
Keď to politici teraz pred voľbami opäť vytiahli, vôbec som neverila vlastným ušiam. Je to strašne stará téma a už dlho sa proti tomu v Európskej únii bojuje. Teraz v máji bol schválený zákon, že dvojaká kvalita je nelegálna. Tí, čo to budú robiť, budú platiť obrovské pokuty.
Nedávno som narazila na výborný výrok, ktorého autorom je Michael Pollan, popredný americký food publicista. Veľmi šikovný pán, ktorý hovorí, že lacné jedlo je ilúzia. Žiadne lacné jedlo neexistuje - skutočnú cenu jedla skôr alebo neskôr musíme zaplatiť. Keď už ju nezaplatíme pri pokladni supermarketu, pôjde to na vrub životného prostredia alebo na vrub verejnej peňaženky vo forme dotácií. Na úkor vášho zdravia.
Keď urobíme lacný nákup, vždy máme pocit, že sme ich prekabátili. Ale potom si tým jedlom vystelieme vlastné vnútornosti, čo je časovaná bomba. Za toto zaplatíme. Je zvláštne, že Česi si dávajú veľký pozor, aký benzín či naftu lejú do svojich áut, ale veľmi neriešia, čo strkajú do svojho tela. Toto však nie je vlastnosť ani charakter. Ľudia jednoducho nemajú dosť informácií.
Myslia si, že vlastne nezáleží na tom, ktorý syr si kúpia, že je to všetko tak nejako rovnaké. Že sú firmy, ktoré predávajú drahšie, aby na vás nemorálne zarobili, a nepripustia si, že lacné mäso jednoducho nie je kvalitné. Veria, že výrobcovia lacného mäsa sú tí lepší. Nemajú v hlave paralelu, že lacné často znamená zlé.
Tomu sama nerozumiem. Mimochodom, jedlo je politická vec, pretože tým, aké jedlo kupujete, si zároveň volíte veľmi veľa ďalších vecí. Ale nechápem, prečo to ľuďom pri Babišovi neprekáža. Jediné, čo mi napadá, je, že nechcú počuť nepríjemné informácie. Mnohí ľudia očakávali, že sa na Babiša nájdu dôkazy pri vyšetrovaní.
tags:
