Nárok na obed v práci počas čerpania lekára na Slovensku

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom stravovanie ustanovuje § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Povinnosť zabezpečiť stravovanie sa týka každého zamestnávateľa bez ohľadu na to, či ide o právnickú alebo fyzickú osobu, ak zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. Každý zamestnanec v pracovnom pomere, ktorý na svojom pravidelnom pracovisku v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny bez ohľadu na to, či pracuje v rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase a nepretržitej prevádzke. Nárok na stravovanie nie je podmienený nárokom na prestávku v práci.

Zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom vo všetkých zmenách zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Je v právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, akým spôsobom stravovanie zabezpečí. Zamestnávateľ môže jednotlivé formy zabezpečenia stravovania aj kombinovať, napr. zamestnancom zabezpečil stravovanie u iného zamestnávateľa v blízkosti svojej predajne, ktorý však prevádzkuje stravovacie zariadenie len v pracovné dni.

Zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť zamestnancom stravovanie. V akej forme a aká výška stravného platí od 1. stravného zákona č. 311/2001 Z. z. súvislostiach.

Nárok na zabezpečenie stravovania má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ zamestnancovi vzniknú napríklad prekážky v práci kvôli návšteve u lekára a z toho dôvodu odpracuje menej ako 4 hodiny, nebude mať nárok na poskytnutie tohto stravného (zabezpečenie stravovania).

Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie teplé hlavné jedlo. Zamestnanci pracujú v 12-hodi­no­vých pracovných zmenách. Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť im jedno hlavné jedlo.

Nárok na poskytnutie stravy majú tí zamestnanci, ktorí vykonávajú prácu v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, t. j. na svojom pravidelnom pracovisku. U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, je možné za pravidelné pracovisko dohodnúť miesto bydliska zamestnanca. Zamestnávateľ v oblasti stavebníctva zamestnáva zamestnancov, ktorí pracujú v rôznych miestach na území republiky. Zamestnanci majú v pracovnej zmluve dohodnuté miesto pravidelného pracoviska miesto trvalého bydliska. Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečiť týmto zamestnancom stravovanie v zmysle Zákonníka práce, zamestnancom patrí stravné za každý deň pracovnej cesty v závislosti od dĺžky trvania pracovnej cesty.

Domácky zamestnanec v zmysle § 52 Zákonníka práce, ktorého výkon práce je klasickým pracovným pomerom, s tým rozdielom, že prácu nevykonáva na pracovisku u zamestnávateľa, ale napr. Zamestnanec, prekladateľ, má v pracovnej zmluve so zamestnávateľom dohodnutý druh práce: preklady odborných textov, miesto výkonu práce: miesto trvalého bydliska a pracovný čas: 30 hodín týždenne. Zamestnancovi vzniká nárok na zabezpečenie stravovania za odpracovaný čas, resp. pracovnú zmenu.

Zamestnávateľ je povinný evidovať odpracovaný čas a v prípade poskytovania stravných lístkov alebo stravovacích po­ukážok na príslušný mesiac dopredu je povinný v ďalšom mesiaci poskytnuté stravné lístky alebo stravovacie poukážky krátiť o neodpracované zmeny z predchádzajúceho mesiaca. Zamestnanec nepracoval z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti. Zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečiť mu stravovanie. Zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov úpravu podmienok, za ktorých môže poskytovať stravovanie aj počas dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnancov. Zamestnanec odpracoval 8-hodinovú pracovnú zmenu a pokračuje v práci nadčas. V rámci práce nadčas odpracoval ešte 5 hodín. Keďže práca nadčas je vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, zamestnávateľ nie je povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancom pracujúcim v nadčase, a to ani v prípade, že práca nadčas trvala viac ako 4 hodiny.

Konateľ nemá so spoločnosťou uzatvorený pracovný pomer. Spoločnosť mu poskytuje stravovanie. V prípade, že u zamestnávateľa pôsobí odborová organizácia alebo zamestnanecká rada, môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancom dohodnúť rozšírenie okruhu osôb, ktorým bude poskytovať stravovanie, aj o konateľa spoločnosti. Príspevok zamestnávateľa na stravovanie bude uznaným daňovým výdavkom. Zákonník práce v § 11 definuje zamestnanca ako fyzickú osobu, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu za mzdu alebo za odmenu.

Zamestnávateľ môže svoju povinnosť zabezpečenia stravovania vo výnimočných prípadoch splniť aj poskytnutím finančného príspevku v zmysle § 152 ods. 5 Zákonníka práce. Zamestnanec predložil zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o závažnom ochorení tráviaceho traktu, ktoré vyžaduje dodržiavanie prísnej špeciálnej diéty. Zamestnávateľ zamestnáva zamestnancov, ktorí vykonávajú výskumné práce vo vysokohorskom prostredí.

Stravovanie zamestnancov z pohľadu zákona o dani z príjmov Zamestnávateľ, právnická aj fyzická osoba účtujúca v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva, musí pri poskytovaní stravovania svojim zamestnancom postupovať okrem Zákonníka práce aj v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. Povinný príspevok zamestnávateľa v súlade so Zákonníkom práce je v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 zákona o dani z príjmov uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa. Daňové riaditeľstvo SR, odbor metodiky daní, v januári 2009 vypracovalo a zverejnilo na www.drsr.sk „Pokyn DR SR k uplatneniu príspevkov na stravovanie zamestnancov do daňových výdavkov zamestnávateľa podľa § 19 ods. 23 písm. c) štvrtého bodu zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov“, v ktorom zhrnulo podmienky poskytovania stravovania v zmysle Zákonníka práce a limitovanú výšku daňových výdavkov na stravovanie zamestnancov v zdaňovacom období roku 2008. Uvedené podmienky sú platné aj pre zdaňovacie obdobie roku 2009 aj 2010.

Ak zamestnávateľ poskytuje zamestnancom na stravovanie finančný príspevok v súlade so Zákonníkom práce, aj tento príspevok je uznaným daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm. Zamestnávateľ v oblasti lesného hospodárstva zamestnáva zamestnancov, ktorí vykonávajú ťažbu dreva v lese. Zamestnávateľ im stravovanie zabezpečiť nevie, preto im poskytuje finančný príspevok, ktorý je uznaným daňovým výdavkom. Zamestnávateľ však poskytuje finančný príspevok aj administratívnym zamestnancom, ktorí sa odmietli stravovať v stravovacom zariadení, v ktorom im zabezpečil stravovanie. Do daňových výdavkov môže zamestnávateľ uplatniť príspevky na stravovanie vynaložené v súvislosti s dosahovaním, zabezpečením a udržaním príjmov ... Príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov sú daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm.

Nad rámec príspevkov zamestnávateľa podľa Zákonníka práce môže prispievať zamestnávateľ na stravu zamestnancov aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o sociálnom fonde. Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa (ak nejde o prípady podľa § 152 ods. V súlade s § 5 ods. 7 písm.

Osobitným predpisom je napr. Povinný príspevok zamestnávateľa, ktorým prispieva zamestnancovi na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce je limitovaný. Je to suma najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SF“). Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF]. Príspevok na stravovanie zamestnancov nie je týmto zákonom limitovaný, preto, ak je poskytnutý podľa zákona o SF, u zamestnanca je považovaný za príjem oslobodený od dane podľa § 5 ods. 7 písm.

Ak by zamestnávateľ zabezpečoval zamestnancom stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si zamestnanec zabezpečí teplé hlavné jedlo a podľa § 152 ods. 9 písm. a) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, by upravil podmienky, za ktorých bude týmto zamestnancom poskytovať stravovanie, napr. počas dovolenky, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti v práci (prekážka na strane zamestnávateľa), potom zamestnanci majú právo výberu podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce aj pri týchto skutočnostiach, t.j. môžu si vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie. Za uvedeného predpokladu bude stravovacia poukážka alebo finančný príspevok na stravovanie poskytnuté za dni dovolenky, PN, návštevy lekára oslobodeným príjmom pre zamestnanca podľa § 5 ods. 7 písm.

Ak by spoločnosť nezamestnávala žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažovala by sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto by nemala možnosť postupovať podľa § 152 ods. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,84 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov.

Zamestnanec má pri vykonávaní práce pre svojho zamestnávateľa nárok na stravné lístky. Veľakrát sa však zamestnávatelia rôznymi spôsobmi snažia zbaviť tejto svojej zákonnej povinnosti a zabezpečenia stravy pre svojich zamestnancov, a to najmä v prípadoch zamestnancov pracujúcich za minimálnu mzdu. Zamestnanec však má nárok na stravné nielen pri zamestnaní na plný úväzok. Od 1.1.2023 sa stravné lístky vydávajú už len ako elektronické stravné lístky, a to formou stravovacej karty. Ak už sa zamestnanec rozhodne pre ktorúkoľvek z týchto dvoch foriem, je takým rozhodnutím viazaný nasledujúcich 12 mesiacov.

Zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov môže zamestnávateľ nasledujúcimi spôsobmi:

• vo vlastnom stravovacom zariadení,
• v blízkom stravovacom zariadení iného zamestnávateľa,
• prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby,
• formou elektronických stravných lístkov (stravovacia karta),
• prostredníctvom finančného príspevku ku mzde.

Podľa Zákonníka práce má nárok na stravné každý zamestnanec, ktorý pracuje denne viac ako 4 hodiny. Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja.

V prípade, že zamestnanec sa nemôže v tejto jedálni stravovať zo zdravotných dôvodov doložených od lekára, napríklad strava v nej nie je vyhovujúca pre jeho zdravotný stav, má v takomto prípade nárok na príspevok od zamestnávateľa na stravovanie.

Na otázku, či má zamestnanec nárok na stravné lístky počas sviatkov, dovoleniek alebo počas PN-ky je odpoveď síce jednoznačná, ale nepotešujúca - počas dní, keď zamestnanec nevykonáva žiadnu prácu, nemá nárok na stravné lístky.

V prípade, že zamestnávateľ zamestnancovi neposkytuje stravu a rovnako ani príspevok na stravovanie, respektíve stravné lístky, zamestnanec má možnosť za účelom vymáhania svojich nárokov zo zamestnaneckého pomeru zvoliť obdobný postup ako v prípade, kedy zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi mzdu. V prvom rade je potrebné zamestnávateľa vyzvať na vydanie stravných lístkov, respektíve v prípade odmietnutia vydania mu zaslať predžalobnú výzvu, v ktorej bude špecifikovaný nárok zamestnanca. Zamestnanec má taktiež možnosť predmetné porušenie nároku na stravné oznámiť na príslušný inšpektorát práce, ktorý v prípade potvrdenia porušenia povinnosti zo strany zamestnávateľa, mu môže udeliť pokutu.

Pri návšteve u lekára má zamestnanec nárok na pracovné voľno. V niektorých prípadoch je dokonca platené. Kedy a v akom rozsahu je možné čerpať tzv. prácu. vzniká zamestnancovi aj nárok na náhradu mzdy.

Zamestnávateľ podľa § 152 ods. stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, t. najviac v sume 4,84 eur (55 % z 8,80 eur). na stravovanie, t. j. maximálne do sumy 4,84 eur. oslobodený v celom poskytnutom rozsahu. zamestnávateľa. výdavkov zahrnúť aj stravné. 2025 znázorňuje tabuľka.

Výška príspevku na stravovanie od 1.4.2025

Prispievanie zamestnávateľa na stravovanie upravuje § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Táto jeho povinnosť tak zodpovedá sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín. Hodnotu stravného pri pracovnej ceste upravuje osobitný predpis, od 1.4.2025 konkrétne oznámenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 39/2025 Z. z. Podľa tohto oznámenia pre pracovnú cestu v trvaní 5 - 12 hodín platí suma stravného vo výške 8,80 eur. Prispievanie na stravovanie musí preto zamestnávateľ zabezpečovať najviac do sumy 4,84 eur za každé jedlo (55 % zo sumy 8,80 eur).

Od 1.4.2025 platia nasledovné sumy stravného pre tuzemské pracovné cesty: 8,80 eur pre časové pásmo 5 až 12 hodín, 13,10 eur pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín a 19,50 eur pre časové pásmo nad 18 hodín.

Pri zabezpečení stravovania prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby formou stravovacích poukážok, hodnota stravovacej poukážky v zmysle § 152 ods. 4 Zákonníka práce musí byť najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovných cestách v trvaní 5 až 12 hodín, t. j. tak od 1. apríla 2025 vo výške 6,60 eur (75 % zo sumy 8,80 eur).

Výška príspevku zamestnávateľa na stravovanie:

tags: