Všeobecne je mi bližšia myšlienka "zodpovedného turizmu", čo okrem iného zahŕňa rešpektovať miestnych ľudí, zvyky, kultúru, jesť ich jedlá, používať miestnu dopravu a podobne. Odporúčam naučiť sa zopár základných fráz v arabčine (ale pozor, v tuniskej arabčine), mať obyvateľov aj personál v náležitej ľudskej úcte, usmievať sa a sú vaši.
Žiadny človek na tejto planéte nemá dôvod cítiť sa nadradený (a ani podradený) a potom všetko funguje. Treba si samozrejme zvyknúť na prístup - inšalláh a bukra (ak boh dá a zajtra). Ale s nejakým tým bakšišom a trochou lámanej arabčiny sa vám veci podaria vybaviť. Peniaze predsa kazia charakter :) Ale na rozdiel od Egypta (a kopca ostatných zemí), tu nikto bakšiš nepýta, možno ani neočakáva, ale nepohrdne ním a je potom vďačný.
Bez problémov sa dohovoríte francúzsky, v turistických oblastiach aj anglicky a sem-tam nemecky alebo taliansky (Sicília leží len 140 km od Cap Bonu). Ale pozor, anglicky si o politickej situácii nepokecáte, skôr to zjednodušte na rukami, nohami, ukázaním na prstoch a pridajte hello a how much. To stačí, ďalej sa nedostanete.
V letoviskách a najmä od predavačov začujete aj ruské, poľské, české či slovenské vety, podľa toho, na akú národnosť vás odhadnú. Za žiadnych okolností neukazujte Arabovi podrážky, nerobte gesto potápačského OK - spojený palec a ukazovák - je to neslušné gesto v arabských krajinách, takisto tu pochopia všetky európske neslušné gestá.
Presne opačne ako v našej kultúre sú si tu bližší muži než ženy navzájom. Môžete uvidieť mužov zvítať sa bozkom na líca alebo držať sa za ruky. Znamená to, že sú to blízki priatelia a sú si ako bratia, alebo pokojne aj to, že sú si bližší ako priatelia a vyzerajú ako by si boli bratia.
Ako všetci moslimovia, ani tu nemajú mladé páry možnosť stretávať sa ani na verejnosti, ani v súkromí bez toho, aby boli zosobášení alebo aspoň zasnúbení. A možno aj preto vás, dámy, budú pozývať na rande. S nemoslimkou to neplatí.
V Tunisku platia tuniskými dinármi a za 100 eur dostanete momentálne (2010) 180 dinárov. Výmenný kurz je určený centrálne a preto si nemusíte robiť starosti, kde nájsť výhodný kurz. Jednoducho vleziete do prvého exchangu, banky, hotela... a dostanete svoje peniaze. Dajú sa vymeniť aj doláre, za 100 dolárov dostanete 140 dinárov. Exportovať dináre je zakázané.
V Tunisku je všetko dosť lacné, máločo je vyrábané strojovo a tieto ručne robené veci sú lacnejšie. Na rozdiel od kachličiek, kedy je ručná výroba hodnotnejšia než strojová. Oplatí sa kúpiť keramika, nerasty, tabak do šíše, datle, olivové výrobky, môžete si doniesť aj darbuky (bubníky), klasické magnetky, pohľadnice, ale aj oblečenie, šperky, korenie a mätový čaj.
Na šperky sa radšej pozerajte ako na bižutériu. Aj keď striebro majú kvalitné a tradične ho vyrábajú Berberi. Nekupujte gýče (plyšové ťavy), nájdete kopu hodnotných, zaujímavých, lacných a aj praktických vecí. Asi netreba čakať nejaký európsky štandard, ale tie veci sú svojím exotickým spôsobom kvalitné a dajú sa nájsť aj lepšie veci rovnakého druhu - napr. magnetky sme si doniesli pekné, ale taká tam bola jedna z dvadsiatich. Treba sa pozerať.
Existuje tu nepísaný kódex, ako nakupovať. Keď vojdete do obchodíka, treba nakúpiť. Keď tovar chytíte alebo sa nebodaj spýtate na cenu, musíte ho kúpiť. No áno, môžete "utiecť" aj bez kúpenia, ale budete považovaný za západniarskeho burana. Ako Slováci máme úžasnú výhodu. Ponuka sa pre nás začína niekde v polovici ponuky pre Američanov alebo Nemcov.
Základné pravidlo: nič obchodníkovi neverte. Nie, nemá doma deti, ktoré mu plačú, nie, nezdrali ste ho z kože. Verte, pokiaľ vám niečo predá, ešte na vás výhodne zarobil. Pokiaľ cenu prestrelíte, tovar vám nepredá. Ono, skúšať zľaviť magnetku, ktorá stojí 1 TND, sa neoplatí. Keď, tak skôr ako množstevnú zľavu.
Ak chcete zjednávať a obchodník sa na to chytí, nenechajte sa odbiť. Musíte mať dostatok času a trpezlivosti. Tovar vyberajte očami a tvárte sa, že vás nič nezaujíma. Ak sa dá, plynule pokračujte v chôdzi, aj keď pomalej. Keď si vyberiete, odhadnite, koľko chcete zaplatiť. Spýtajte sa, koľko to stojí.
Obchodník sa vás možno spýta, odkiaľ ste a že Američan by to mal za 45 a vám to dá za 25. Vy povedzte napr. 5. Obchodník vás nazve banditom alebo babou Jagou :) Bude znechutene nad vami mávať rukou. On spustí o trochu cenu, vy zvýšite (približne o to, o čo on spustil). Potom sa už len dopiluje výsledná suma a obchod je uzavretý. Bolo by fajn, ak by ste mali drobnejšie.
Najkvalitnejšia odroda datlí sa volá Deglet núr - prsty svetla. S našimi lidláckymi sa nedajú ani porovnať. Medzi naše najväčie položky patrila návšteva kaviarne v hlavnom meste na hlavnej triede - Francúzskom námestí prezývanom tuniské Champs Elyseés - kedy sme za pivo, minerálku a viedenskú kávu zaplatili asi 16 dinárov. Ostatné veci boli oveľa lacnejšie.
V Tunisku existujú samozrejme aj kamenné obchody, tam sa väčšinou nezjednáva. Naopak ak na trhu nájdete obchodík s nápisom fixed price, neznamená to, že nemôžete skúsiť zjednávať. Je to len ďalší trik pre naivných kupujúcich. My sme v takomto napr.
Dávajte si pozor a nekupujte živé rastliny a živočíchy, pretože je zakázané ich vyvážať (kvôli prenosu chorôb). Väčšinou prídete do styku so zamestnancami v turistickom ruchu, taxikármi alebo predavačmi. Na rozdiel od Egypta to budú aj ženy.
Ženy v Tunisku nie sú a nesmú byť zahalené už od prezidenta Habíba Burgíbu, ktorý vládol v 1956-1987. (20.3.1956 získalo Tunisko nezávislosť a 7.11.1987, keď mal Burgíba 83 rokov, ho vystriedal Zajn al-Abidín ben Alí, dnešný prezident). Ben Alího nájdete na každom kroku, v tomto ohľade to jemne pripomína Turkménsko alebo Severnú Kóreu, ale naozaj len trochu.
V Hammamete má letné sídlo a celoročne sídli v Kartágu a tento palác je striktne zakázané fotiť (sledujú vás). Každý Tunisan miluje svojho prezidenta, je hrdý na svoju vlasť a... emigroval by ihneď, ako by to bolo možné. A preto dámy pozor na sladké reči miestnych plejbojov. Aj keď, egyptskí muži sú oveľa dotieravejší. Tunisania sú ešte celkom milí.
Všeobecne Arabi milujú plnšie tvary vhodné na materstvo a dlhé vlasy. Milujú svoje aj cudzie deti, rodina je posvätná. Neexistuje sociálne poistenie a myslím, že ani dôchodok, o deti, chorých, nezamestnaných a starých sa stará rodina. "Odložiť" človeka, či už dieťa alebo seniora, do domova, je v arabských rodinách neprípustné.
Domy sa stavajú viacgeneračné, rodičia pristavia jedno poschodie, keď sa syn ožení. Dcéry zvyčajne odchádzajú do rodiny manžela. Domy ostávajú rozostavané aspoň na vrchnom poschodí, vtedy sa neplatí domová daň. Ženy sú plne emancipované, môžete sa s ňou pokojne rozprávať, aj muži.
Obchodníci vás síce budú oslovovať vždy a všade, ale ak nezareagujete, pokračujete v chôdzi, prípadne pokrútite hlavou, pochopia a na rozdiel od Egypta vás nechajú bez problémov prejsť ďalej. Ak prechádzate normálnou ulicou, kde nechodia turisti, nikto si vás nevšíma a cítite sa ako doma. Ak sa tak zatúlate, že niekomu omylom vstúpite do dvora, nehnevá sa, stačí sa len usmiať, pozdraviť...
Stretli sme jedného trochu nepríjemného pána, ktorý bol ako z učebnice. Išiel presne podľa všetkých varovaní, čo som čítala na internete. Zastavili sme sa v Nabeule na námestí, sadli si na lavičku a chceli sme nájsť na mape ešte niečo zaujímavé (múzeum). Prišiel starý chlapík raziaci alkoholom, že odkiaľ sme (už viac ako turisti sme nemohli vyzerať a boli sme ľahký terč).
Na to povedal, že on bol na Slovensku na dovolenke (prípadne sa mu tam vydala dcéra alebo švagor študoval) a že má Slovákov rád a že on nám ukáže jeho ručnú dielňu keramiky (obchod, mešitu, dom), že nech sa len pozrieme, ako sa taká keramika vyrába. Že nemusíme nič kúpiť, lebo sme jeho kamaráti. A už nás ťahal. No toto je klasický priehľadný podvod. Rovnaký, ako keď sa niekto ponúkne, že vám ukáže výhľad zo strechy na mešitu (cintorín, námestie). Vždy je zámer vám niečo predať. Tak, ako všade na svete, aj tu platí, že vám nikto nič nedá zadarmo.
My sme sa kúpali v Stredozemnom mori v Hammamete, kde je more dosť čisté. Nemá takú tú peknú farbu, ktorú keď zachytíte na fotke, vám budú všetci závidieť. Voda je taká číra a čistá, že presvitá piesok a ten tú krásnu tyrkysovú farbu trochu preráža. Zo živočíchov som stretla len 2ks rybičiek, takže sa tam celkom bezpečne pláva a sem tam, hlavne na večer, sa vyplavuje trochu rias, ale nič hrozné. Nie sú tam ani mušle.
Pláž je piesková, ale s naozaj drobným pieskom, ktorý vie byť aj nepríjemný, pretože sa nedá oprášiť a vietor ho nesie. Pri nárazoch je to nečakaná hrsť piesku do tváre. Ale tak, dá sa to prežiť.
Stravovali sme sa v hoteli a v niekoľkých hotelových reštauráciách. Keďže sme vegetariánky, o mäse len toľko, že ste v moslimskej zemi, preto bravčové nedostanete, používajú tu skôr baraninu a jahňacinu. Samozrejmosťou sú morské ryby. Používajú veľa kuskusu a rôzne druhy zeleniny, ryžu, zemiaky, šaláty, ovocie, sladkosti.
Špecialitou je harísa, omáčka zo štipľavých papričiek, ktorú dávajú všade. Pre Tunisana čo je červené, to je dobré, sviečkovou alebo bielym bešamelom by pohrdol. Používa sa veľa byliniek a korenia, ako šafrán, karí, tymián a podobne. Skúste aj tradičné tuniské sladkosti s karamelom, medom, orieškami, datlami či figami. Pre nás je to dosť sladké, ale zaujímavé.
Najväčšie problémy mi robili raňajky - biele alebo maximálne grahamové pečivo, maslo, džemy... Jogurty nemali príliš dobré, aspoň tá značka, čo sme mali, bola príliš umelá. Vegetariáni to majú pomerne ľahké v all inclusive hoteloch, ale Tunisania nerozumejú tomu, ako niekto nechce jesť mäso, ktoré síce nemajú často, ale keďže je symbolom hojnosti a úcty, turistom by ho radi ponúkli. A už vôbec nepochopia, prečo vám v šaláte vadí tuniak, vajce, inde maslo alebo mlieko.
Čo sa týka zdravia, jedli sme nakoniec úplne všetko a už sme to ani neprekladali domácou 52-kou. Voda nie je pitná ako všade Afrike, resp. je pitná pre miestnych, pre nás obsahuje iné améby a v Tunisku aj trochu viac soli. V porovnaní s Egyptom je to ale oveľa bezpečnejšia krajina, pokiaľ ide o cestovateľské hnačky. Nie je tu zvykom, že by si turisti kupovali 5-litrové bandasky vody ako v Egypte, vodu sme si mohli načapovať v hoteli aj do fľašiek a tú sme pili.
Cestovateľa to vlastne dosť otravuje: nepatrí sa vtedy jesť na ulici, domáci sú akísi pomalší, podráždenejší, mnoho vecí nefunguje tak ako inokedy. Niečo podobné ako Európa počas vianočného spomalenia.
Moslimovia začínajú svoj pôst zvolávaním na rannú modlitbu fadžr. Posledné jedlo pred začiatkom pôstu je suhúr. Celodenný pôst je ukončený zvolávaním na večernú modlitbu, maghrib, po ktorom nasleduje prvé jedlo po pôste - iftár. Iftar, prerušenie pôstu, má začínať troma datlami a mliekom, presne tak ako to robil prorok Mohamed.
Počas pôstu sa odporúča zdržiavať všetkých nereligióznych prejavov, zmyslových vzrušené, rozptýlení, vyvarovať sa hnevu, ohovárania, vulgárností, klamstva, závisti a ostatných necností. Toto obdobie je tiež tým pravým časom k urovnaniu sporov a zlých vzťahov. Veriaci sa majú viac navštevovať, prejavovať si vľúdnosť, spolu sa modliť.
Keď mi môj nový známy povedal, že je z juhu Libanonu, ihneď som zareagoval: „Ahmed, ty si Hizballáh, však?“ Zháčil sa s udivenou otázkou v očiach. „Ty si ší´a, že?“ pokračoval som. Môj cestovateľský nos a intuícia, s ktorou už po rokoch poznám ľudí na sto honov, ma opäť nesklamal. Áno, Ahmed je šíit.
A tak som Ahmedovi v spontánnom rozhodnutí povedal, že idem do toho s ním. Vyskúšať si Ramadán na vlastnej koži je obrovský nezabudnuteľný (a zdravý) zážitok. Áno, viem, pôst by zďaleka nemal byť iba o diéte. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na čosi vyššie, cirkvi hovoria o Bohu.
Keď som pred niekoľkými rokmi letel do Južného Sudánu, sedel som vedľa letušky, ktorá rozprávala perfektnou angličtinou. Už vtedy som s ňou uzavrel akúsi dohodu, že budem držať saúm počas Ramadánu. Vždy to bolo viac o tom, že som na mesiac vynechal alkohol.
Je to normálne, človek sa vyvíja a to, čo mu stačilo pred piatimi rokmi, mu zrazu už nestačí. A tak to má byť. Ako ľuďom je nám však vlastné aj to, že väčšinou opakujeme to, čo robí naše okolie. A ľudia v našom okolí Ramadán nectia.
Ja si večeru dám okolo šiestej-siedmej, a to je ešte svetlo. V dnešnej dobe na to, kedy jesť, už existujú múdre appky. Tie vám presne povedia, kedy si iftar - večerné jedlo ukončujúce pôst, môžete dať. Aj ráno to mám trochu inak. Ja si doprajem len slabučké raňajky - kávu a kúsok chleba, čo sa vôbec nedá porovnať s výdatným moslimským suhurom. Oni jedia suhur pred svitaním, ja tak okolo siedmej ráno.
Tam počas Ramadánu nikto okolo vás neje, nikto vás nedráždi. V moslimských krajinách počas Ramadánu nikto nechodí na obed, keď ja v mojom pôste idem s niekým mimo Bratislavy, pochopiteľne sa potrebuje zastaviť niekde na obed. No čo mám vtedy robiť ja? Prehĺtať slinky naprázdno…
Počas nedeľného obedu (áno, toto je moja ďalšia výnimka - v nedeľu obedujem, je to moje druhé jedlo a potom už nič, nedeľnú večeru vynechávam) tróni uprostred stola fľaška lahodného vína. Podporu mám teda nulovú.
Arabi v tom sami nie sú. Počas svojho posvätného pôstu sa všetci úctivo zdravia „Ramadan Mubarak" alebo „Ramadan Kareem" a cítite v tom nesmiernu podporu, spolupatričnosť. Akokeby si navzájom hovorili: „Vydrž, my vieme, že je to ťažké.” Tu na Slovensku si všetci okolo mňa klepú na čelo. Myslím si, že ultrakatolíci ma dokonca považujú za zradcu. O to silnejší musíte byť.
Počas Ramadánu by mali cudzinci a veriaci iných náboženstiev dodržiavať v moslimských zemiach určité pravidlá. Nemali by na verejnosti jesť, piť, fajčiť, žuvať, nevhodne sa obliekať. V hoteloch sú im väčšinou vyhradené miesta a podmienky, aby sa mohli najesť v ústraní.
Ked som počas pôstu poobede šoféroval, zopár ráz som sa prichytil, ako nadávam celému okoliu a moja jazda je ďaleko za hranou. Neskôr to bolo lepšie, no prvý týždeň to so mnou vyzeralo zle-nedobre. Nespoznával som sám seba.
Mnoho ľudí na našej planéte reálne nemá čo jesť a cíti sa takto bežne. No teraz, počas môjho pôstu, mi napadlo, že niekto tú šancu možno skrátka nemal. Skrátka, ten hlad zo mňa robí ľavičiara!
Verte, že keď príde víkend, pri nedeľnom obede sa rozlieva víno, ktoré vy nemôžete a voda na stole nie je, myslíte na všetko možné, a nakoniec aj na druhých… Je to fakt slušná pakáreň - mesiac nepiť. Ja som taký typ, čo do všetkého ide naplno. Nerád sa obmedzujem, rád robím veci buď-alebo. Keď pijem, tak pijem riadne, a potom radšej mesiac nepijem vôbec. Nie je to ideálny prístup, ja viem, no taký som, je to moja prirodzenosť.
Keď som letel z Brazzaville, rozprával som sa s mladým Maročanom. Leteli sme business triedou a ja som mu hovoril, že je škoda letieť v takomto luxuse, keď nemôže nič jest. Práve v ten deň sa začal Ramadán. Odvetil mi, že on začína až od zajtra, lebo tí, čo sú n...
Zdravo fungujúci tráviaci trakt je váš “druhý mozog” (metabolická mašinéria), ktorý rozhoduje o kvalite vášho vedomia, výške intelektu, výške zdravia a celkového osobného potenciálu. Jedlo nás môže posilniť, liečiť ale aj zničiť. Môže byť bránou k plnému zdraviu alebo k pekelnej chorobe. Môže nám pomáhať napĺňať osobný potenciál alebo nás uväzniť v mentálnej hmle, v ktorej sa stávame služobníkmi svojich negatívnych nálad.
Dnes je úplne bežné, že niektorí ľudia míňajú viac peňazí na lieky, ako na skutočnú stravu. Komu to vyhovuje? Ak trpíte závažnými ochoreniami alebo estetickými problémami, vás sa táto vec týka dvojnásobne. Uvažujte. Našťastie sa ale dozvedáme aj o takých zázračných prípadoch, kedy sa ľuďom pomocou optimálnej a kvalitnej výživy podaria doslova zázraky. V každom prípade máte aspoň predstavu, akú cenu musíte vy (i my) zaplatiť za investíciu do vlastného zdravia.
tags:
