Vstávam presne podľa plánu a potichu, nech nezobudím ostatných, sa vkrádam do kuchyne, kde si robím rýchle raňajky a vypijem kávu. Vonku pri balení vecí do brašní stretávam kolegov Čechov, ktorí tiež nevedia, čo so sebou o trištvrte na päť ráno. Zo začiatku sa vezieme po asfalte bez nutnosti zašliapnuť a sledujeme ako aj kravičky vybiehajú na pašu.
Cesta ďalej mieri cez lesík a lúky po výdatnej rose. Smerujeme na juh cez maličké dediny a pomaly začínam hľadať nejaké potraviny. Rada stále nikde. Mysliac si, že sa asi zastavil a vyzlieka vrstvy oblečenia pokračujem, veď sa stretneme v potravinách. Cesta ide po asfaltoch a vo Veľkých Kapušanoch konečne vidím potraviny.
Bajk opriem o fasádu a ide sa nakupovať. 20 deka šunky, rožky, tyčinky, závin, banány a plechovka koly. Toto všetko je rozložené vonku na betóne pritom ako raňajkujem a čakám na parťáka. Zatiaľ prefrčí Evka s Michalom akoby šli do cieľa nejkého maratónu. Pomaly sa šunka stráca, keď konečne vítam Rada.
Vraví, že zaspáva za jazdy, že včera sedel s chalanmi asi do polnoci pri ohni. Vyrážame. Cesta ide väčšinou po asfalte a jemnom štrku, takže to rýchlo odsýpa a do Maďarska prídeme naozaj rýchlo. Je už fest teplo a robíme pauzu v tieni pri obchode. Pred obchodom majú rozložený rozličný tovar od záclon, obrusov až po motorové píly.
Je obed a praží statočne. Sucho nie je len v ústach. Ideme po piesočnatých cestách, kde koleso tancuje a každý meter stojí podstatne viac síl. Našťastie to netrvá dlho a sme opäť na pevných cestách maďarských polí. Nie je tam nič zaujímavé iba slnko a rozpálený asfalt. Občas to preruší nejaká dedina, kde vyzeráme obchod/krčmu. Nič. Až po nejakom čase sa zjaví pumpa.
Robíme pauzu v tieni terasy, dopĺňame vodu, kávu atď. Príde k nám aj kolega Jens. Vraví, že je z Nemecka, ale má ženu z Čiech, tak sa rozprávame po našom a rozumie. Vidím, že je už dosť spečený tak mu podávam opaľovací krém. S vďakou mi ho vracia a vraví “pijeme pivo”. Na to sa poberá ďalej. Po chvíli sadáme na kone. Zasa to isté.
Hrádza s výhrevom. Kilometre ale naskakujú a ideme plynulo bez páuz. Iba jedna a prechádzame hranice do Rumunska. Mapu sme nesledovali a tak sme celkom radi, že sme tu. Prichádza Evka s Michalom, ten nám prebije cestu a sme hneď vybavení. Za hranicou čakajú zmenárne a pobehujúce psi. Krátka zastávka v obchode a kolesá sa točia ďalej.
Nejak sa k nám znova pridal Jens. Ťaháme teda v trojici cez dediny dosť rýchle tempo zatiaľ čo vidíme ako domáci ženú v protiídúcom pruhu domov kravy. Trošku iný svet ako u nás. Toto už sa v našich dedinách len málo vidí, pomyslím si. Kilometre teraz naskakujú ozaj rýchlo. Ideme po cyklochodníku.
Z jednej strany pole z druhej strany pole. Pozrieme do mapy a rozhodujeme sa zísť z chodníka a zakempovať tak, aby nás nikto nevidel. Jens ešte pokračuje. Vypadá to v poriadku. Staviame stany. Prvýkrát za túto cestu. Idem sa obzrieť za vodou na druhú stranu chodníka a kúsok sa zmyť. Keď sa vrátim Rado vraví, že sme mali návštevu.
Psy prebehli až k nám zoznámiť sa. Našťastie už sú preč. Píšem nejaké správy domov a kamošom. Na to posielam pozdrav “dnes 236km”. Popraje nám veľa zdaru, že nás sleduje ako Tour de France a dodá, aby sme si dali bacha, že “RUM je plus hodina”.
Deň druhý: Pokračovanie v ceste a hľadanie jedla
Noc v stanoch bola pokojná. Pri jemnom daždi a svetle čeloviek balíme veci do brašní. Štart sme naplánovali na 5:00. Je dosť tma a teraz mi dockvaknú tie Ivove správy. Po kontrole telefónu zisťujem, že sme sa ukrátili o hodinu spánku. Joj sme my blbí. Sami si zoberieme to, čo nám najviac treba. Definitívne vyrážame.
Vody máme minimum a jedla tak isto, takže po desiatke kilometrov na asfalte zastavujeme na prvej benzínke na dáke raňajky. Nie je to nič moc, ale lepšie ako nič. Ideme zobúdzajúcimi sa dedinami po bočných kamenistých cestách. Túlavé psy z nás majú atrakciu a neodpustia si žiadnu príležitosť nás popohnať :). Vyzeráme normálne potraviny, ale ak aj niečo je, tak majú ešte zavreté.
Pokračujeme teda s tým, čo máme. Míňame parádne miesto na spanie, na ktoré by sme možno včera dorazili, keby sme neskončili o hodinu skôr. Altánok s kúpacou kaďou pri potoku. Dvadsať kilometrové stúpanie po kameňoch začíname oberaním černíc pri ceste. Teplota je príjemná, občas padne nejaká kvapka. Je to ozaj mordor.
Stretávame Jára - kolegu z Čiech. Ten si zvolil stratégiu striedania chôdze a šliapania, aby uľavil zadku. Koniec stúpania nás zavedie do bukového lesa, kde chvíľu hľadáme cestu a nijak inak ako prudko hore to nejde. Brašne plnia výbornú službu blatníkov. Poobede sa dostávame na asfalt a k lyžiarskemu centru.
V reštaurácii už sedí Járov parťák Balda a volá nás k stolu. Cestoviny plus možnosť nabitia telefónu. Týmto si podnik vyslúžil odo mňa dobré hodnotenie. Fotím si základné slovíčka, ktoré má Jára vytlačené. Dostávame informácie, že do deviatej večer je otvorený jeden obchod, kam by sme mali stihnúť prísť. Je to náš momentálny cieľ.
Prvý salaš. Agresívne nás vítajú veľké psy. Stojíme a čakáme, čo bude. Našťastie si ich bača okríkne a my môžeme pokračovať do poriadnej strminy. Vychádzame na otvorený hrebeň. Prvý v Rumunsku. Úplné fatranské prostredie. Ďalšie stádo oviec, ďalšie psy.
K večeru sa vyčasilo a pred posledným dlhým stúpaním dňa vyťahujem železnú rezervu v podobe gélu. Stúpame a na hrebeni nás chytá hmla so zapadajúcim slnkom. Je to nekonečné. Taký je proste hrebeň, vravím mu. Vrchol nakoniec prichádza a je na ňom aj kríž. Krátka foto zastávka a nahadzujeme bundy.
Pár kilometrov hrebeňom, potom do lesa a prudký blatistý zjazd už za šera. To tiež nie je výhra ale dajak sa z toho vymotáme. Je úplná tma a pri čelovkách zjazdujeme v neznámom teréne k dedine. Robíme presne to čomu sme sa chceli vyhnúť, ale spať na hrebeni medzi medveďmi je väčšie zlo.
Hneď pri prvých domoch stojíme a konštatujeme, že obchod už bude dávno zavretý. Za pár metrov mame po pravej strane altánok. Ideme tam. Vnútri vyviera minerálna voda, takže máme aspoň vodu. Sme teda pekne rozbití. Od druhej poobede sme skoro nič nejedli a na Radovi vidím podnapitý stav aj keď už cez 10 rokov nepije.
Deň tretí: Hľadanie jedla a nečakané stretnutia
Noc nebola úplne najslávnejšia. Domáci mladí majú naše nocovisko ako akúsi klubovňu a my sme im ju obsadili. Ja som to zakuklený v spacáku so štoplami v ušiach až tak nevnímal, ale Rado ten mal tento “koncert “z prvej rady. Hmlisté dediny prechádzame po afalte zatiaľ čo oči a žalúdok sondujú nejaký zdroj jedla.
Dediny sa prebúdzajú, ľudia chodia s kravami na pole a my zastavujeme pri niečom ako krčma. Po krátkej debate zisťujeme, že jedlo nemá, ale poradí, kde ho nájsť. Len čo sa pohneme máva z druhej strany babička. Pani nám otvára akoby súkromnú špajzu a my si naberáme koľko unesieme.
Po nákupe ideme opäť oproti do krčmy, kde už sú dvere otvorené a čapujú sa raňajky. V kľude sa vnútri pri káve najeme a pomaly ideme ďalej. Takže si závažie veziem až do cieľa. Ďalšie hodiny ideme poväčšine cez dediny. V jednej stretávame opäť Jensa ako nakupuje vedľa autoumyvárky, kde ideme umyť tátoše. Keďže nemá zmenené peniaze podávam mu dve leje.
Ide to podstatne lepšie. Kilometre naskakujú celkom rýchlo a na poludnie sedíme v tieni pri obchode. Prechádzame väčšie mesto a vychádzame na štrkovú cestu popri potoku. Za chvíľu to už nevydržím a ideme na očistu a hlavne schladenie. To je ono! Vypláchané dresy a gate suším na brašniach.
Asi o kilometer zisťujeme, že sa z ľavého svahu do potoka vlieva nejaká oranžová chronta asi z nejakej fabriky nad riekou. Ale v dlhom 11km stúpaní sme za schladenie radi. Zachraňuje nás tiež pár úsekov v tieni. Na vrchole kopca sedíme v sedle a vychutnávame krajinu. Presne ako vo Fatre.
Teraz nás čaká zase 30km dole. Vchádzame na asfalt, cítim sa nejaký nesvoj a vravím, že by som to pomaly zapichol. V dedine nájdeme obchod. Berieme toho veľa akoby sme chceli dohnať včerajšok. Kúsok ďalej vyberáme plac na spanie napravo od cesty za starou opustenou stodolou. Postavíme stany a hodujeme na chlebe so salámou a rybami v konzerve.
Deň štvrtý: Hrebeňové túry a nepríjemné stretnutia so psami
Budík zvoní ešte za tmy, plachta na stane je mokrá akoby pršalo. Na bicykli mám asi 30 malých slimákov. Nedá sa nič robiť, mokré veci hádžem späť do brašní, vyrážame. Na asfalte sme len chvíľu a stúpame krásnou šotolinou hore na hrebeň. Po asi 700 výškových metroch na deviatich kilometroch sa otvára krajina.
Je tu drevený kostol a počuť štekot psov. Na to mi Rado volá aby som dal pozor, že sú dosť nepríjemné až spadol z bajku. No paráda. O chvíľu som pri nich. Zaberá krik a rôzne vybrané slová. Pfuu to bolo. Asi za 500 metrov na vrchole robíme pauzu.
V diaľke vidíme, ako sa k nám približuje jeden z tých šakalov. Na prekvapenie je neškodný a dá sa aj pohladkať. Musí mať najmenej 80 kíl. Je to rozdiel ako tie odľahlé dediny. Je nedeľa no aj tak dúfame, že nájdeme dáke potraviny otvorené.
Rado robí väčší nákup v Rewe, ja sa zatiaľ vraciam a beriem dve pizze (kus asi za 6,50€). Čakajú nás kopce dlhé 11 a viac kilometrov. Cítim, že bolo vhodné sa dobre najesť a prvý dlhánsky kopec ujde celkom hladko. Opäť krásny hrebeň až zozjazdujeme do dediny, kde sa zastavíme v krčme, čo v Rumunsku v preklade znamená, že tam nájdeš skoro všetko.
Nevieme po Rumunsky nič a baba za kasou zas len svoj rodný jazyk. Posedíme vonku na stoličkách pri nealko pivách spolu s domácimi. Po menších krkahájoch zjazdujeme do civilizácie. Mesto Borsec poznáme veľmi dobre. Názov je na minerálke, ktorú denne kupujeme minimálne raz.
Krátky prechod po asfalte a sme znova v teréne. Pri peknej chate dávame poradu pri mape a plánujeme miesto spania. Po pol hodine sme v riadnej divočine. Hustý porast a všade znaky pobytu macov. Lajná, stopy, rozhryzene staré pne, kde hľadajú hmyz.
Po nejakom čase stojíme a s mobilom v ruke zisťujeme, že čistinku, ktorú sme si vyhliadli, sme už prešli pred štyrmi kilometrami. Ideme vpred a divočina je čoraz väčšia. Tu spať ozaj nechceš. Rado zúfalo trepne, že za chvíľu bude útulňa. Asi o 5 minút vyjdeme z hustého lesa na lúku, kde zazrieme starú drevenú útulňu.
Je to akýsi zázrak a vykúpenie, ktoré sme potrebovali. Radovi z úcty k starším prepúšťam posteľ a ja si rozkladám spanie na zemi. Cez dvere a všade po vnútri povešiame vlhké veci a ide sa jesť. Musíme si vystačiť s balíkom kešu orechov.
Deň piaty: Stretnutie s krajanom a ďalšie dobrodružstvá
Až na kvíliace dvere to bola kľudná noc a celkom dobre sme pospali. Zvesíme suché prádlo, stany a pokračujeme v tom medveďove. Opäť pekný východ slnka a my už túžobne očakávame aspoň studničku. Nikde nič, len všade medvedie stopy.
Zjazdujeme po asfalte a po pár kilometroch sme v obchode. Pred ním je ako už zvyčajne malé posedenie a pri jednom zo stolov sedí starší pán, z ktorého ako nás počuje rozprávať vyletí “Ahoj “. Spomenie rozprávku Arabela a Rumburak čím naozaj prekvapí a pobaví.
S Radom zjeme na raňajky celý chleba a poučení z predchádzajúcich hladoviek berieme jedlo všade, kde sa dá. Dobíjam aj powerbanku a dobre posilnení mierime ďalej.Ideme azda najkrajšími úsekmi trasy. Po šotoline obklopení skalnými horami, potokom a ovcami. Pripomína mi to “Winetúa”. Netreba ale zabúdať na psov.
Vidím ako sa ku mne od stáda oviec utrhne tlupa asi 8 kusov. Mám náskok a idem po rovine takže žiadne brzdenie a odháňanie. Po sto metroch kontrolujem víťazstvo a v eufórii vydýchavam a vstrebávam adrenalín. Po dlhých šotolinových úsekoch prichádzame do malej dediny. Pri ceste zbadám črty obchodu. Zastavím a je tomu tak.
Z nápisu nad dverami zisťujem, že to bude maďarská dedina. Beriem chladenú Fantu a čakám na Rada. Vonku je spravené malé sedenie, kde jednu stenu tvoria bedne z piva a ďalšie sú zo starého vlneného plechu. Pozdravím a pýtam sa, či si môžem prisadnúť.
Rada tento pohľad dosť pobaví, spomína na moju besedu v kurinci ako “hajlajt” dovolenky . Vnútri zbadám dokonca kávovar, tak slečnu poprosím o kávu. Vytiahne predlžovačku a o chvíľu je káva realitou. Nabíjam tradične powerbanku.
Pekné doliny občas krkaháje, džungla, filtrovanie vody z nejakej kaluže a je pomaly večer. Pozeráme mapu a vyberáme teoretické možnosti na spanie. Využijeme možnosť spraviť hygienu v potoku a robíme posledné výškové metre tohto dňa. Prechádzame okolo jednej maringotky.
Zhodneme sa, že s týmto chalanom by sme sa možno aj porozprávali, ale ideme ďalej hľadať nocľah. Dôjdeme k ďalšej starej búde hneď vedľa cesty. Je to asi bývalá základňa dákeho baču. Dnes to zabalíme tu. Signál v tejto doline žiadny, ale máme ticho a kľud. Bonus je veľká žemľa na večeru, ktorú vozím od rána. Je parádna, zjedol by som ešte zo dve a keď pozriem na seba bez oblečeného dresu, tak sa v tom len utvrdím.
Deň šiesty: Náročné stúpania a zaslúžený oddych
Ráno v doline je poriadne chladné, ale aspoň máme suché oblečenie. Zahreje nás 650 výškových na štyroch kilometroch. Tlačíme to svahom na hrebeň okolo salaša. Chlapi tuším práve doja a ich šakalov nechajú, aby nás popohnali. Mám toho ozaj dosť. Bez raňajok s minimom vody nemám energiu hučať na psov.
Vidíme na hrebeň a konštatujeme, že potraviny by mali prísť tak do 40 kilometrov. Nie je to úplne najhoršie, ale 40 kilometrov môže mať rôzny charakter a trvať rôzny čas. Ideme hrebeňom, blatovými galejami a zjazdom, ktorý je pre nás nezjazdný. Je to ale len čistokrvná krčma bez jedla.
Ide sa ďalej a po asi kilometri už naozaj potraviny. Mám zaliatu nesku a nabíjam elektroniku. Je to už ozaj zaslúžené. V obchode sa mi riadne motá hlava. Vyše 6 hodín s minimom jedla a vody je extrém. Vonku na schodoch rozkladáme piknik. Pani nám z vnútra donesie kúsok papierového obrusu, nechýba nám nič.
Fuj, strašný hyc. Garmin ukazuje cez 38° a trasa teraz pokračuje dosť asfaltom. Našťastie je po ceste často nejaký obchod. Po všetkých tých sladkých žbrndách to občas prebijeme nealko pivom. V posledných dostupných potravinách na to teda myslíme a jablká tiež padajú vhod, keď už kvantá vody a sladkých žbŕnd nezahasia smäd.
Pekne jazditeľná prašná šotolina mimo všetkého. Kľukatá cesta v tieni s občasnými maringotkami a útokmi psov. Prichádzam k nemu a konštatujem, že som toto večerné kino prečúral. Čo už. Ešte sa snáď podarí. Posledné kilometre a nájdeme parádny flek na stanovanie hneď pod cestou nad dedinou. Je tu aj ohnisko a pekný vodopád, kde sa kúpem.
Deň siedmy: Návrat do civilizácie
Vstávanie je čoraz náročnejšie, deficit spánku narastá, ale keď už sa večer dohodneme, kedy dáme odchod, cesty späť niet. To je aj dobre, lebo kebyže som sám, tak sa z toho spacáku nevytrepem o piatej ale o siedmej. Klasické ráno. Voda zo studničky mi pokrúti črevá, tak si ňou už len opláchnem ústa.
Na obed vchádzame do civilizácie. Je to nebezpečnejšie ako strmé zjazdy a medvede. Kamióny si to tu púšťajú 90km/h a obiehajú osobáky. Robíme si siestu v altánku pri obchode. Chleba, tavený syr, saláma, šunka, uhorky. Rado si mení ďalšiu reťaz, keď príde chlapík a pýta sa, či nekúpime búracie kladivo Bosch.
Chvíľu nám trvá kým pochopíme, že to myslí vážne a s úsmevom túto ponuku odmietame aj keď na moment Rado zamyslene povie “vieš aký by si bol čávo, keby s t...
tags:
