Posledná večera Leonarda da Vinciho: Miesto, história a tajomstvá

Slávny kostol rádu dominikánov v Miláne, súčasť svetového dedičstva UNESCO, je miesto, kde nájdete svetoznámu maľbu Leonarda da Vinciho Posledná večera. Obraz nájdete v severnej časti refektáru (jedáleň) sa nachádza nástenná maľba.

Vznik a umiestnenie diela

Dielo si objednal jeho vtedajší patrón, milánsky vojvoda Ludovico Sforza, pre refektár kláštora Santa Maria delle Grazie. Leonardo da Vinci dokončil „Poslednú večeru“ v roku 1495. Nástenná maľba zobrazujúca Pána Ježiša, ako informuje 12 apoštolov o tom, že jeden z nich ho zradí (Ján 13, 21), bola dokončená v roku 1495 a prežila takmer päť storočí v Milánskom kostole Santa Maria delle Grazie.

Da Vinciho obraz sa nachádza v kostole Santa Maria delle Grazie (Panny Márie Milostivej), ktorý je sám o sebe významnou milánskou pamiatkou s neobvyklým vzhľadom. Bol postavený v rokoch 1463 až 1497 spolu s priľahlým dominikánskym kláštorom za vlády rodiny Sforzovcov. Výzdoba rehoľnej jedálne mala byť klasická - na jednej strane výjav Ukrižovania a na protiľahlej stene obraz Ježiša s dvanástimi apoštolmi počas poslednej večere.

Kostol Poslednej večere sa nachádza na západnom okraji centra na ulici Corso Magenta, asi 600 metrov od hradu Castello Sforzesco. Priamo pred vchodom do kostola sa nachádza zastávka električky "S. Maria delle Grazie". Vstup do kostola je voľný, spoplatnená je len návšteva refektára s Poslednou večerou.

Technika a rozmery

„Plátno“, na ktoré Leonardo namaľoval toto dielo, bolo na jeho pomery obrovské. Mona Lisa má napríklad 77 x 53 cm. Jeho dovtedajšia najväčšia maľba, Klaňanie sa troch kráľov, má 246 x 243 cm. Je to však freska. Maliari fresiek pracujú tak, že nanesú na kamenné steny novú vápnovú omietku a rýchlo na ňu maľujú vodou riediteľnými rozdrvenými pigmentmi, ktoré schnú spolu s omietkou.

Leonardo bol večný inovátor a pri Poslednej večeri sa rozhodol použiť temperové pigmenty zmiešané s olejom. Urobil to z niekoľkých dôvodov: chcel získať jemnejšie detaily a živšie farby a chcel pracovať svojou obvyklou rýchlosťou, čiže pomaly. Leonardo je slávny šuchták. Dátum: okolo 1495-1498, technika: tempera na stene, rozmery: 8,8 m × 4,6 m.

Dramatický moment

Niekedy medzi rokmi 1495 a 1496 namaľoval Leonardo da Vinci jedno zo skutočne majstrovských diel západného umenia: Poslednú večeru. Leonardo nezobrazuje ustanovenie Eucharistie ani nám nepodáva okúzľujúci výjav spoločenstva okolo veľkonočného stola vo Večeradle. Namiesto toho sa rozhodol ilustrovať dramatický moment popísaný v Jn 13, 21-30, keď Pán prorokuje Judášovu zradu. Ako píše Matúš: „Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: ,Som to ja, Pane?’“ (Mt 26, 22) Tú istú otázku zaznamenáva aj Marek.

Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21) - Ježiš oznamuje, že jeden z jeho 12 apoštolov ho zradí. Predpokladá sa, že da Vinci si zmyslel urobiť obraz Poslednej večere v tom momente keď Ježiš povedal "jeden z vás ma zradí." Všetci apoštoli sú zhrození z týchto slov, vyskakujú, rozhadzujú rukami len Judáš spokojne sedí.

Učeníci z Da Vinciho maľby sú, samozrejme, zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôľ soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná.

Identifikácia postáv

Keď sa pozriete na maľbu, apoštoli sú zľava doprava Bartolomej, Jakub mladší, Ondrej, Peter, Judáš, Ján, [Pán], Tomáš, Jakub starší, Filip, Matúš, Júda a Šimon. Zdá sa, že trojica naľavo si nie je istá, či dobre počula, a Jakub sa naťahuje za Petrom, možno kvôli vysvetleniu, lebo Peter je ten, koho by sa človek spýtal. Samotný Peter sa nakláňa poza Judáša a žiada Jána, lebo Ján je najbližšie k Ježišovi, aby sa spýtal Pána na zradcovu totožnosť.

Tajomstvá a teórie

Tajomstvom a zrejme dosť ťažko vysvetliteľným, je obraz Leonarda da Vinciho - Posledná večera (The Last Supper). Ústredným bodom Da Vinciho kódu je totiž domnienka, že v Leonardovej maľbe je na mieste, ktoré zvyčajne zaujíma apoštol Ján, v skutočnosti zobrazená Mária Magdaléna. To je veľmi zaujímavá myšlienka a otvára dvere mnohým otázkam. Ak je na Poslednej večeri Mária, kde je potom Ján? Nie je to nič viac, než len špekulácia.

Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka s nožom, ktorá by nemala patriť nikomu. Predpokladá sa, že ruka s nožom patrí Petrovi. Možno nôž je otočený smerom od jeho tela preto, aby nikoho neporezal. A možno že je to Leonardova narážka na neskoršie udalosti toho večera, keď Peter odreže ucho jednému z rímskych vojakov, ktorí prišli Ježiša zatknúť. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi a vôbec tam niet gesta prerezania hrdla, ako tvrdí Dan Brown.

Osud diela a reštaurovanie

Problém s Leonardovou technikou fresky je ten, že kým pri dokončení vyzerala veľkolepo, takmer okamžite začala blednúť. Dnes zostáva viditeľných asi len 20 percent fresky a nie je isté, čo sa dá ešte zachrániť. To, čo z nej zostalo, pomohli uchovať reštauračné snahy a freska je dnes v miestnosti s kontrolovanou klímou.

Počas druhej svetovej vojny bol kostol silne poškodený, keď spojenecké vojská bombardovali okolie Milána. V roku 1943 spojenecké sily spustili bombový útok na Miláno, ktorý poškodil mnohé katolícke pamiatky mesta, ako je katedrála Duomo, historický kostol Santa Maria del Carmine a samotná Santa Maria delle Grazie. Ale k ich vlastnému prekvapeniu, keď pracovníci niekoľko mesiacov po bombardovaní odstránili sutiny z nástennej maľby da Vinciho, zistili, že je takmer neporušená.

Obnova, ktorá sa začala v sedemdesiatych rokoch a skončila v roku 1999, bola mimoriadne dôležitá pre zachovanie „Poslednej večere“. Vďaka starostlivej práci reštaurátorov, vedcov a historikov umenia, ktorí používali špeciálne chemické látky na obnovenie pôvodnej chromatickej palety.

Návšteva Poslednej večere

Ak máte záujem o návštevu majstrovského diela Leonarda, je najlepšie plánovať si cestu dopredu. Určite si zabookujte svoje vstupenky online prostredníctvom stránok www.cenacolovinciano.org na stránke vivaticket.it inak nebudete môcť obraz vidieť. Dovnútra sa púšťajú len malé skupinky na 15 minút a nie je dovolené používať fotoaparát. V praxi to funguje tak, že napríklad 10. januára sa otvorí možnosť rezervovať si vstupenky na február, marec a apríl a je otvorená až do úplného vypredania vstupeniek.

Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje!

Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Aj kvôli tomu je Cenacolo „iba“ na 15 mieste v rebríčku návštevnosti talianskych múzeí. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45) Prehliadka trvá 15 min. Cena vstupenky je 15 euro.

tags: