Obrazy „Poslednej večere“ boli v 15. storočí často zobrazované stále v nových variantách a stali sa ústrednou témou kresťanskej ikonografie. Vrcholné dielo jedného z najvýznamnejších umelcov Leonarda da Vinci je považované za najdokonalejšie zobrazenie daného námetu (a spolu s Monou Lisou ho preslávilo ako maliara).
Vznik a objednávka diela
Objednávateľom sa stal v roku 1494 Lodovico Sforza. Dielo je vynikajúcou ukážkou maliarovho novátorstva a tvorivosti, ale i výpoveďou o jeho zákazníkovi. Na uskutočnenie zvolil nezvyčajnú techniku, ktorá nikdy nestratila zo svojej pôsobivosti. Dielo znázorňujúce „Poslednú večeru“ je freskou v milánskom kostole. Umelec začal s realizáciou tejto veľkorozmernej nástennej maľby v roku 1495 a trvalo mu dva roky, kým ju dokončil (rozmery sú štyri metre na výšku a osem metrov na šírku).
Technika a poškodenie
Dnes je toto významné dielo vážne poškodené. Čiastočne to je zapríčinené Leonardovým experimentovaním s maliarskymi technikami. Namaľované bolo nie príliš trvanlivou, vlastnoručne vyrobenou temperovou farbou na stenu, ktorá bola pokrytá zložitým podkladom v dvoch vrstvách. Prvé známky rozkladu sa začali prejavovať ešte za života Leonarda, v 16. storočí sa obrysy strácali a maľbu zakrývali škvrny. K ďalšiemu poškodeniu došlo, keď v roku 1652 boli do steny nainštalované dvere, ktoré zasahovali do nižšej strednej časti obrazu. Ďalšie porušenie spôsobilo vandalstvo napoleonských vojakov v roku 1796 a neskôr príliš horlivé reštaurátorské práce. Freska bola vážne ohrozená počas druhej svetovej vojny v roku 1943, kedy zničila bomba strechu a jednu stenu kostola.
Zobrazenie a kompozícia
Maliar znázornil dramatický moment evanjelia, kedy jeden z učeníkov zradil Ježiša, celkom novým spôsobom. Prvý raz od stredoveku v histórii zobrazovania „Poslednej večere“ nesedí Judáš pred stolom, ale za ním. Zachytáva chvíľu, ako Ježiš hovorí apoštolom, že ho jeden z nich zradí a jeho slová ich zasiahli ako blesk. Maliar dokázal jemným spôsobom vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale i vnútorné reakcie každého z apoštolov, ktoré sú štúdiou ich charakterov. Všeobecné rozrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom.
Perspektíva a priestor
Vrchol florentskej perspektívy predstavuje začlenenie výjavu do reálneho priestoru. Maľba zaberá celú stenu refektára. Leonardo vytvoril pomocou perspektívy hlbokú miestnosť, ale zároveň poprel dojem priestoru. Dlhý stôl umiestnil krížom cez miestnosť a ani na jednom konci už nezostalo miesto pre stoličky. Učeníci sa tiesnia pri jeho vzdialenejšej strane. Počas žehnania na druhom konci refektára to vyzeralo akoby Ježiš sedel s nimi za vrchstolom. Leonardo zobrazil „Poslednú večeru“ ako scénu usporiadanú podľa pravidiel centrálnej perspektívy. Línie perspektívy sa stretávajú v Kristovom pravom oku, čo samo o sebe zdôrazňuje jeho ústrednú polohu. Kazetový strop vedie priamo von z refektára a zdá sa, akoby pokračoval cez lunety za rímsu.
Detailné zobrazenie
Maliar znázorňuje najdramatickejší okamih večere, kedy sa Ježíš Kristus obracia k apoštolom. Majstrovskou kompozíciou je dielo zrozumiteľné i pre ďalšie generácie. V spodnej časti obrazu čelom k pozorovateľovi sa rozprestiera veľký stôl, takže divák stojí priamo oproti Kristovi a apoštolom. Jeho postava je umiestnená v centre kompozície a vyznačuje sa dôstojnou statickosťou a vyrovnanosťou. Toto umiestnenie pomáha zdôrazniť jeho dôležitosť. Úbežník ležiaci na jeho čele stelesňuje nekonečno. Nad prostredným oknom sa nachádza guľatý oblúk, ktorý možno chápať ako Kristovu svätožiaru včlenenú do architektúry (Leonardo nemaľoval svojim postavám svätožiare, bol presvedčený že by to odvádzalo pozornosť). Do tohto bodu nad Ježišovou hlavou sa zbiehajú všetky perspektívne línie priestoru, obzvlášť línie kazetového stropu a nástenných kobercov. Apoštoli sediaci z jednej strany stola sú sústredení do skupiniek po troch a symetricky rozmiestnení po oboch bokoch Ježiša Krista. Traja a traja sa nachádzajú po Kristovej pravici a po ľavici, ktorý tvorí dejový i formálny stred obrazu. Rozdelením do skupín tak zvýšil umelec napätie v už dosť vypätej atmosfére scény. Kládol dôraz na priestorovú hĺbku a tým vyzdvihol postavu Ježiša, ktorého centrálnu pozíciu umocňujú živo gestikulujúci apoštolovia, zoskupení v skupinkách. Dokonalou a dôvtipnou kompozíciou Leonardo ignoroval reálny priestor. Učeníci sú vedľa seba tak tesne zoskupení, že by v skutočnosti nemohli sedieť všetci za jedným stolom.
Štúdie a príprava
Leonardo da Vinci poznal dokonale každú podrobnosť ľudského tela. Mal snahu o zachytenie aj celkom zvláštnych gest a výrazov tváre. Podľa jeho prípravných prác, skíc, kresieb i komentárov jeho súčasníkov vieme, že prehľadával celé Miláno a okolie, aby našiel mimoriadne výrazné typy tvárí, ktoré by mohol použiť pri zobrazovaní učeníkov. Študoval výrazový potenciál ľudskej tváre a dokázal chodiť aj celý deň za človekom, ktorý ho zaujal nejakou zvláštnosťou a potom ho spamäti namaľoval. Vypracoval množstvo fyziognomických štúdií, aby dosiahol u tvárí apoštolov čo najväčšej rozmanitosti. Kresba postavy Judáša je z týchto štúdií najvýraznejšia. Pri maľovaní sa Leonardo sústredil na okamih, kedy Ježiš usadá so svojimi učeníkmi ku stolu. Takmer všetci prejavujú reakciu na oznámenie blížiacej sa zrady širokou škálou gest, prekvapením a hrôzou.
Symbolika a interpretácia
Celý obraz ovládajú tmavé, majestátne odtiene, ktoré korešpondujú s religióznym výjavom. Tri okná v hĺbke obrazu, ktorými vniká jasné svetlo, vedú do vidieckej krajiny prekypujúcej zeleňou. Uprostred kompozície sedí takmer sám a bez pohybu Ježiš. Jeho symbolické orámovanie tvorí okno vzadu. Kristova ruka je roztvorená do dlane akoby kládla otázku. Všetci apoštolovia sú evidentne pobúrení, okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. U ostatných panuje zdesenie pohybom, v posunkoch, u iných na perách či v očiach. Z tvárí môžeme ľahko prečítať prekvapenie, hnev, rezignáciu, nedôveru či smútok. Identifikácia apoštolov nie je určená Leonardom, ktorý sa nápisom tohto druhu vyhýbal (podľa neho rušili účinok obrazu, mená učeníkov sú založené na starej kópii Poslednej večere v Ponte Capriasku). Od Ježiša tretí vľavo (z pohľadu diváka) je Judáš, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stolu ďaleko od Ježiša a ostatných učeníkov. Sedí v tieni a je jediným z apoštolov, ktorý nedáva najavo emocionálnu reakciu. Všetci ostatní apoštolovia sú evidentne pobúrení. Na ľavom konci stola vstáva zo stoličky rozčúlene Bartolomej. Apoštol Ondrej so zodvihnutými zdvihnutými rukami a dlaňami otočenými smerom k pozorovateľovi vyzerá, akoby zaháňal niečo nepríjemné. Tak ako Filip si priťahuje ruky k prsiam. Peter vstáva a nahnevane pozerá do stredu obrazu. Pred Petrom je zradca Judáš, ktorý sa zdesene zakláňa, ale pravou rukou nahmatáva mešec s peniazmi, odmenu za zradu Krista. Umiestnený je bezprostredne vedľa Jána, ktorý pozerá pred seba a má zložené ruky.
Lunety a erby
V hornej časti refektára nad hlavami učeníkov sa nachádzajú tri lunety (luneta - klenba polmesiačikového tvaru), ktoré ovplyvňujú rytmus skupín postáv pod nimi. Do lunet nad „Poslednou večerou“ umiestnil Leonardo erby Sforzovej rodiny (skupiny učeníkov odrážajú svojim rozdelením rytmus tvorený tromi lunetami). V strede, pod najväčšou lunetou, je namaľovaná postava Ježiša. Lunety samy o sebe obsahujú erby obklopené rastlinami a heraldickým ornamentom. V pravej časti (z pohľadu pozorovateľa) je v lunete zobrazený heraldický znak Ludovicovho prvorodeného syna Maxmiliána a vľavo druhorodeného Francesca. Učeníci na koncoch stola sú pod dvomi menšími oblúkmi, zatiaľ čo dve vnútorné skupiny a Krista zastrešuje stredný oblok. V pozadí sa nachádzajú tri okná s výhľadom do krajiny.
Reštaurovanie
Dielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. Prvý raz bolo reštaurované v roku 1726 Michelangelom Belottim, ktorý sa ale mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby. Jeho zásahom došlo k poškodeniu. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V roku 1821 sa pokúsil Stefano Barezzi maľbu sňať, čo je u fresky možné. Leonardo však použil iný postup maľby, ako Barezzi predpokladal. Na odstránenie nedostatkov predošlých zásahov a obnovenie pôvodnej podoby sa zamerali reštaurátori v 90. rokoch 20. storočia.
tags:
