Napriek tomu, že sa Salo zúfalo usiloval zohnať zopár previnilcov na vopred určený raport, prišiel na strážnicu sám, samotný a bezradný. Ak teraz natrafí na Sochora, je koniec. Keď sa vo dverách zjavil gardista, postavil sa do pozoru a hrdlo sa mu zovrelo, len čo si uvedomil, že je to Sochor.
- Čo je, Salo? - spýtal sa udivený Sochor a jeho sladký hlas neveštil nič, čo Salo neočakával. Má sám nad sebou vysloviť ortieľ smrti, radšej sa urobí nemý. Vedel, že so Sochorom nie sú žarty; teraz je beztak všetko posraným navrch a jeho život nestojí za fajku dohánu. Zajtra sa nájde o piatej ráno v kameňolome.
Salo bol krutý a každý v tábore vedel, že vďaka tomu ho určili za dozorcu v barakoch. - Pán dozorca, hlásim, že je dnes taký výnimočný deň. - A dnes? Dnes sú všetci nevinní. - Pravdaže ich je plno, čo by trest zasluhovali aj dnes, pán dozorca, len chytiť sa nedali. - Tie tvoje svinské očká sú slepé, Salo, to ti ja hovorím.
- Dobre, - zamyslel sa Sochor. - Dávam ti polhodiny času. O polhodiny viedol Salo troch chlapov k dolnej strážnici a hlásil, že sú nastúpení na raport. - Dobre. Tri. Pretože je z tvojho baraku. - Hovädo si, Salo. - To nie je podfuk, Salo. Ešte si vari poznám svoj podpis. - Áno, pán dozorca, - odpovedal obvinený poslušne. - Pán veliteľ vás poslal na prechádzku k potoku?
- Ty s tvojimi prasačími očkami ma chceš doviesť do nešťastia? Salovi sa koža na tvári začala scvrkávať ako priškvarená. - Mám sám sebe určiť? - Prečo nie? Svoju vlastnú vinu môžeš oveľa lepšie odhadnúť než vinu iných, ktorým nevidíš do duše.
Keď Salo opäť vyšiel zo strážnice, tiekli mu slzy po lícach. Avšak Sochor ho neľutoval. - Dávam ti teda ešte raz polhodiny. Aby sme sa rozumeli: ak nedovedieš vinovatého chlapa, sám si to odnesieš. Však vieš, čo ťa čaká. Plná dávka, Salo.
Myslím, že je to výsmech nášho nového režimu, postaviť sa pred nás a bezstarostne hlásiť, že veru spomedzi tisícov zaistených ani jeden nič nespáchal. To je provokácia. - Dvadsaťpäť, pán dozorca, - vystrel sa Salo namáhavo do pozoru a bol rád, že sa Sochor oň viac nestaral. Svoj prvý úmysel, zvinúť sa niekde v baraku do klbka a nepozorovane si oblizovať rany, musel nechať padnúť. Za tých pár minút, čo mu ostáva do ďalšieho raportu, nestačí ani len obehnúť ubikácie jedného objektu.
Okrem toho bude musieť byť obozretnejší pri zisťovaní vinníkov, aby sa nezosmiešnil ako s tými od potoka. Ako prechádzal z druhého na tretí objekt tam, kde stála strážna búdka, vo dne poväčšine opustená, pristavil ho mladík, ktorého nikdy predtým nevidel. Usmieval sa na plné ústa, bol nádherne urastený a pohyboval sa pružne ani šelma.
- Veď vy naozaj plačete, - povedal neznámy a podľa toho usúdil Salo, že to musí byť celkom nový v tábore, keď s ním cíti. Neznámy rozprával, že je tu od včera a prišiel dobrovoľne, pretože sem pred vyše polrokom odvliekli jeho otca. - To je maličkosť, verte mi. - Teba poslal Boh, - jachtal Salo, keď ho odvádzal.
Sochor ich nechal dosť dlho čakať, a keď sa konečne ukázal v čiernej uniforme a vysokých čižmách, rátal s tým, že už výzorom naženie hrôzu. - Ako sa voláš? - Nebol som vojak, - poúčal ho Brunner ochotne. - Čo je s ním? - opýtal sa Sala. - Pán dozorca, hlásim, Brunner nepozdravil strážnu búdku, keď popri nej prešiel.
- Ako sa voláš? - To je pravda, pán dozorca, - prisvedčil Brunner. - Nepozdravil som. - Ty sa teda ponosuješ, že stráže v tábore nekonajú svoju povinnosť. - Ako by nie. Strážna búdka tam stojí nepohnute celý čas. Tú si mal pozdraviť. Je nariadené zdraviť aj prázdnu búdku. Bolo to v dennom rozkaze. - Počul, pán dozorca. Len čo som vkročil do tábora.
Vlastne keď sme prechodili okolo strážnej búdky na druhom objekte. Všetci snímali klobúky a čiapky na pozdrav. Ale v búdke nebolo živej duše. - Ostatní zdravili, - uisťoval ho Brunner. - Niektorí dokonca nahlas zvolali čosi ako dobrý deň alebo dobrý večer. - To je všetko, čo uvádzaš na svoju obranu?
- Prečo nie? Ruky máš zdravé. - Mne to nedá. Čosi vnútri mi zabraňuje robiť zo seba opicu. Alebo idiota. Alebo oboje. - Ty nemôžeš, - pokyvkával Sochor hlavou. - A ja ťa naučím.
Salo bol v pomykove. Človeku, čo sa mu dobrovoľne prihlásil, aby ho vytiahol z kaše, napariť bez mrknutia oka dvadsaťpäť palíc, to zrazu nemohol. - Všetci sú tej mienky, že je Salo sviňa, - vysvetľoval Sochor nič netušiacemu Brunnerovi. - Ale ja ti vravím, že on je nie mrcha človek. - Päť, - povedal Salo nepresvedčivo, keď sa už viac rozhodnutie nedalo odsunúť. - Dobre, - súhlasil konečne Sochor, - päť tvojich palíc a k tomu dvadsať, za čo môže mne ďakovať. Dokopy plná dávka.
Salo sa zachvel, keď si na to pomyslel. Mal iba jediný podobný prípad, a vtedy striekala krv a nakoniec chlapec zomrel. Volal sa Frank či Frankel. Jeho mať sa potom načisto pomiatla a celé dni sedela učupená v baraku číslo sedem. Na ten barak nerád myslí. - Dvadsaťpäť palíc trestancovi Brunnerovi, - zvolal gardista k strážnici. Niekoľko zvedavých hláv sa zjavilo v okne. To je udalosť. Dvadsaťpäť palíc sa nevidí tak hneď. - Nejdem, - povedal ospravedlňujúc sa, - ešte si vari mám ísť aj po ne. Dvadsaťpäť palíc, dobre. Nech ma bijú tu, pán dozorca.
- Bite ho tu vonku pri plote, - rozhodol Sochor a sadol si na kamenný schod ako na pozorovateľňu. Ten, čo mal biť, žďuchol ešte Brunnera z dobrej vôle obuškom do žalúdka, aby sa zohol. - Rozkaz znel, - bránil sa Brunner pred Sochorom, - že dostanem dvadsaťpäť na zadok, ale ani raz nie do žalúdka. On sa nedržal vášho rozkazu.
Všetko šlo veľmi rýchle, hladko a bez kriku. Brunnera nik nedržal, nedovolil to. Aj nohavice si sám spustil. Povedal, že keď on sľúbi nepohnúť sa, tak sa nepohne. Kľakol si, opierajúc sa dlaňami o zem a hlavu držal vzpriamenú, akoby na plote chcel čosi vidieť. Údery boli strašné, poznať bolo na tom, čo bil. Padali rovnomerne a vždy, keď gumený obušok narazil na holé telo, bolo počuť slabé písknutie. V tom obušku hniezdilo kdesi malé preľaknuté vtáča.
Po štrnástom údere vystrekla cez rozodratú kožu tmavočervená krv a každý ďalší úder ju rozmazával Brunnerovi po chrbte. Keď sa ukázalo odkryté mäso, ktoré sa ničím neodlišovalo od mäsa u mäsiara, Salo sa odvrátil. Prišlo mu zle ako vtedy pri tom Frankovi či Franklovi, čo ho takisto doriadili. Pri dvadsiatom údere, to už kat strnul, čo už tak vyčerpal svoje sily, sa Brunnerovi prelomil chrbát, kolená sa pošmykli a padol na tvár. Potom so skrivenou tvárou prijímal každý ďalší úder, prehýbal sa v drieku ako príliš zaťažený most.
Keď bolo po všetkom, vstal, natiahol si nohavice, napravil košeľu, zapäl kabát, zaboril prsty do čiernych vlasov, čo už nesvietili modrasto, ale si hnali poslušne, ani čo by ich cepovali po jednom, zdvihol hlavu a opýtal sa, či môže odísť, stáli všetci gardisti pri strážnici v meravom pozore pred chlapom v civilnom uhladenom obleku. - Neviem. - Odpoveď je trúfalá, ale správna. Toto oznámenie malo očividne Brunnera priviesť k rozumu, toľko ešte vyrozumel, a hoci si uvedomil, aké je nezmyselné, čo sa chystal odvetiť, nezdržal sa srkol: - Dobre.
Veliteľ ho vyzval, aby šiel s ním a Brunner sa aj odlepil z miesta, keď mdloba v ňom začala studeno rásť zdola ako kvapeľ tak po kvapkách, lenže oveľa rýchlejšie, a po prvom kroku sa zvalil a svet sa nad ním zatvoril odvšadiaľ a nehlučne. Keď opäť prišiel k sebe, nechápal spočiatku, že sa medzičasom nič nezmenilo. - Nemám to rád, keď ma niekto predbieha, - doložil s úsmevom, - lenže ešte menej, keď sa mi dakto moce za chrbtom.
Netrvalo dlho a celý tábor zvedel, že akýsi nový ovalil dozorcu päsťou, že za to dostal dvadsaťpäť, a že je už dlhší čas u veliteľa, čo by mohlo znamenať, že si naň vymýšľa celkom nový druh trestu, taký, aby celý tábor omráčil. V dielni na papierové vrecia predpovedali starci nedobrý koniec a za šijacími strojmi triasli sa už ženy pred následkami, ktoré sa istotne neobmedzia na dajakého Brunnera. Boli naučení zaujímať sa o jedinca iba preto, že jeho priestupok prinášal nešťastie na celý tábor.
Podchvíľou si našiel niekto zámienku vojsť do skladišťa alebo čo len prejsť popri ňom a zhliadnuť Brunnerovho otca, ktorého tábor dobre poznal. - Je to naozaj váš syn, čo dostal plnú dávku? Dozorca by sa bol ochotne pustil aj do dlhšieho rozhovoru, ale sa strachoval, že by sa o tom nejako dozvedel veliteľ tábora. Ten nemal gardistov v láske, preháňal ich, kde len mohol, zdôrazňoval svoju odlišnosť, ukazoval sa najradšej v civile a pri každej príležitosti dával najavo, že nepatrí k tej čvarge, ako sa o svojich dozorcoch vyjadroval.
Nešlo mu o to, vzbudiť súcit, podujímal sa skôr presvedčiť svojich zajatcov, že je im vlastne dobre, pretože sú pozbavení možnosti rozhodovať o sebe a o druhých. Očarovala ho predstava, že je vládcom a neúnavne sa zasadzoval, aby jeho tábor zasahovali deportácie čo najmenej, pretože mu hrozili pokaziť jeho dielo. S pýchou ukazoval obrovské dielne, vlastné poľnohospodárstvo a poukazoval na to, že ešte aj osemdesiatroční prinášajú úžitok. V jeho ríši sa nemrhalo pracovnou silou. Nezastieral, že by bol radšej, keby tu nebolo toho ostnatého drôtu a dozorcov s gumenými obuškami a tí ľudia by pod jeho vedením vytvorili akosi dobrovoľne taký malý nezávislý štátik, v ktorom by on kraľoval.
Hladkal si svoju krásne vyholenú tvár, keď zastal zoči-voči Brunnerovi, mĺkvotou sa usiloval pokoriť jeho odbojný postoj a spurné oči, také tmavé, že v nich bolo možno zablúdiť. Podarilo sa mu za krátky čas vzbudiť Brunnerov obdiv, no on žiadal viac. - Tak si si predstavoval stretnutie s veliteľom tábora? - Nie, - povedal Brunner. - To ťa ctí, - pochválil ho veliteľ. - Mám oko pre ozajstných chlapov. Ty tu nesedíš náhodou. Nie každý, koho Salo privedie na dereš, je mojím hosťom v tomto kresle. Odhliadnuc od všetkého, bol by som od teba očakával, že sa budeš mať pred Salom na pozore. - To je jedno. Nepozdravil som prázdnu strážnu búdku. Odo dneška ju budem pozdravovať.
- Prečo by som sa mal hanbiť za vaše rozkazy? - Čo by si robil na mojom mieste? - Brunner, celá tvoja chyba je, že si hlúpy. Každé storočie je také ako predchádzajúce a to zase presne také ako desať storočí pred ním. My nejdeme dopredu, my sa krútime dokola. Dokola a dokolečka dokola. Ľudojedi a derviši tak tancovali a my tak tancujeme dodnes. Ten pohyb má ľudstvo vo svojom krvnom obehu, vravím ti. Vraciame sa vždy na staré miesto, starší o kolo a možno aj ukonanejší. Ty si nepriniesol zhola nič dvadsiatemu storočiu, na ktoré si taký pyšný, nič, čo by tu nebolo už predtým. Dávno pred Ježišom. Aj ten už bol ďalej, než si ty. Pokiaľ viem, neprejavoval chuť skákať niekomu na gágor. A toho mali celkom v inakšej paráde. Čo teda máš proti stĺpom hanby? Z počutia viem, že ľudské telá nielenže lámu, ešte ich aj zaživa škvaria v rozpálených peciach, kŕmia ich vlastnými výkalmi, alebo ich odvážajú pochovať k veľkej jame a na tej istej ceste ich pomaly podusia plynom z výfuku áut, v ktorých tí úbožiaci sedia, takže by sa dalo povedať, že účel cesty je zároveň jej príčinou.
- To je daň, Brunner, - doložil napokon veľmi vážne. - Od všetkého sa platí daň a všade na svete. Nemám bohvieaké potešenie, keď niekoho palicujú, jednako som to neraz prikázal. - Komu odvádzate tú daň, pán veliteľ? - Čo ja viem komu? Oddeleniu na ministerstve vnútra, pudom, molochovi, čo žiada krv. Predstav si, že žijeme v rozprávke. V jaskyni za mestom sídli sedemhlavý drak a žiada si každý deň jednu pannu a koniec. Nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby mešťania odmietli odovzdať svoje panenské dcéry, pretože na tú myšlienku ani len neprišli. Daň je taká vec, že sa rozumove nedá pochopiť. Platíš ju na udržiavanie tých, čo ťa za neplatenie majú potrestať.
- Nie áno, - namietol veliteľ priateľsky. - Nie, - vzoprel sa Brunner. - Nepotrebujem platiť nijakú daň, pán veliteľ. Ja ju vlastne ani platiť nemôžem. - Brunner, topiaci sa nevidí breh. - Že sa niekto topí, to nie je nič nového, - povedal Brunner, - a ani to nie, že sa z brehu naň dakto pozerá. Ale netrvalo dlho a Brunner sa naučil rozumieť reči všetkých modlitieb.
- Potrebujem stoosemdesiat ľudí pre transport do Poľska, - povedal. - Ako by si nemohol, - povzbudzoval ho veliteľ. - Tužku máš v inventári. Mne stačí, keď to bude tužkou. Brunner preletel pohľadom menoslov. Stoosemdesiat ľudí. - Veď zas nejdeme brať všetkých z tvojho objektu, - vysvetľoval veliteľ. - Ale dobrú polovicu musíš dať, pretože tu býva najviac starých a práceneschopných.
- Máš právo voľne sa pohybovať, - doložil veliteľ. - Máš právo opustiť objekt, a dokonca na krátky čas aj tábor. Máš právo brániť záujmy svojich ľudí, navrhovať oslobodenie od ťažkej práce a máš veľa iných práv. Páčilo sa mu, ako to povedal, pozdravil ledabolo a zanechal Brunnera s mátožne bielou listinou, na ktorej stáli nehybne čierne písmená a netušili, čo ich čaká.
Ešte si ani dobre nestihol zrovnať myšlienky a predstaviť si ženu či muža, ktorého meno čítal, už vedel celý objekt, koho určil na odtransportovanie a koho nie. Do večera presedel Brunner vo svojej izbe sám o hlade, hoci inokedy vsúkal do seba veľké kusy slaniny a pol chleba. Sám sa pristihol pri tom, že chcel nasilu vystaviť svoje telo veľkej trýzni, keď sa ho už nemohol zbaviť, ako si to podchvíľou vrúcne želal.
Keď sa zotmelo, zažiadalo sa mu pohybu, a vyhýbajúc sa obyvateľom svojho objektu, prechodil dlhými vláčivými krokmi pozdĺž kľukatej ohrady z ostnatého drôtu ako taký zememerač z inej hviezdy, upútaný zvláštnosťou pozemskej slobody, ktorá sa síce dvíha do neba, ibaže celkom do zeme nedosahuje. Začína sa, podľa výšky ohrady súdiac, dva a pol metra nad ňou.
V tejto súvislosti chápavý, ako sa znezrady stával, preskočili mu myšlienky na vyššiu matematiku, zadržal dlho dych, keď ho chodník viedol kolo žumpy plnej výkalov, nejakým náhlym vnuknutím začínal rozumieť dokonca sférickej trigonometrii, alebo to aspoň veril, práve keď mu neočakávane zastala krysa cestu a nevystúpila sa mu, obišiel ju vo veľkom oblúku, ale nezrýchlil krok, pretože sa zdráhal vylúčiť ešte aj ten zápach, tak sa mu žiadalo nechať sa prestúpiť všetkým, čo ho obklopovalo, aby jeho myšlienky ostali človečie a vecné. Voľakde, na čomsi stole, musel na papieri stáť stĺpec číslic, napríklad deväťdesiatdeväťtisíc osemsto sedemnásť a z ľudskej náchylnosti k zaokrúhleniu chýbalo iba smiešnych jednosto osemdesiattri do rovných stotisíc pre plné využitie kapacity pece dakde v Majdanku či v Birkenau a pre túto krásu uceleného čísla ocitol sa Brunner pred jedinou počtovou úlohou, ktorú nevyhnutne musel riešiť telesne; dvoje rúk a dvoje nôh, k tomu hlava dáva jedno celé, sto ráz to isté a ešte osemdesiattrikrát to isté a vek nerozhoduje, starších ľahšie oželieme, povedal veliteľ, naozaj koľko trvá výroba jedného človeka, rátal Brunner, keď sa pred ním vynoril barak, obývaný rodinami, dojča sa rovná starej mame, jediné, čo je dôležité, ostane tých pár mesiacov po počatí, keď zárodok zmohutnie natoľko, že vlastnou silou opustí väzenie v matke a zjajčí v novom svete.
tags:
